Tri týždne vo Vichy

A teraz by som vám chcela opísať svoje intenzívne kurzy vo Francúzsku. V lete 2005 to bolo vo Vichy a v lete 2006 v Nice. Zažila som tam učenie i zábavu. Medzi nami, staršími babami, toho učenia bolo viac, zábava bola občas niečo ako Gogoľovský „smiech cez slzy“:
TRI TÝŽDNE VO VICHY

Čakala som všeličo. Ale netušila som:
že tam bude skutočne obrovské množstvo študentov;
že budú takmer všetci mladší odo mňa. Mladučkí, mladulinkí, závideniahodne mladí. (Za letnú sezónu sa ich vraj vystrieda aj tisícdeväťsto);
Že väčšina z nich budú Ázijci (V Clermont-Ferrand vraj študuje na vysokých školách tisíc Číňanov);
že domáca bude taká zlatá. (má arabské priezvisko, preto som mala spočiatku obavy, čo to bude zač. Ešte aj syn Miško ma strašil, vraj na stanici ma bude čakať žena vo vysokom červenom turbane a s nápisom na tričku Islamský džihád.) Nebola to ani zďaleka pravda. Marie Noëlle je obdivuhodná žena. Bola síce vydatá za Libanonca, má s ním jedného syna – aj Karima sme po niekoľko dní videli – ale ináč je normálna. Ba veľmi milá, dá sa s ňou naozaj fajn porozprávať;
že mestečko bude také pôvabné;
že aj v malom meste dokážem perfektne zablúdiť;
že tam bude rieka Alliera aj s jazerom;
že škola bude mať naozaj vysokú úroveň;
že aktivít pre študentov bude naozaj hodne, aj cez víkend, a že všetky budú super zorganizované;
že námestie vedľa opery bude denno-denne čeliť obrovskej invázii škorcov hniezdiacich v korunách stromov a autá pod ním budú celé biele od vtáčieho trusu. Raz sme večerali na dvore a kŕdeľ škorcov sa preháňal ponad nás. Marie-Noëlle zvolala: Len nie na môj koláč! - a zakryla ho utierkou. Ale na dezertný tanierok sa jej ušlo. Reku, budeš mať šťastie. Inak zvierat tam bolo viac: drzý kocúr Cristal v dome, veveričky a zajačiky v parku, z vtákov vrany, holuby, čajky a iné druhy;
že Napoleon III. zriadil krásny park, ktorý je zároveň arborétum;
že budem navštevovať hodiny francúzskej literatúry prvej polovice dvadsiateho storočia. Boli veľmi zaujímavé! Párkrát sme sa síce so spolužiakmi hanbili, že v danom úryvku nerozumieme každé tretie slovo, ale aspoň to inšpirovalo k učeniu;
že Marián bude platiť 100,- eur za taxík z parížskeho letiska Orly na Gare de Lyon a ešte bude tŕpnuť, či to vôbec stihne. Ale stihol, chválabohu. Držali sme mu pri večeri všetci palce. Keď mi zavolal z vlaku do Vichy, viacerí zvolali: Bravo! Dala som mobil domácej k uchu. Povedala: Bravo! Potom Karimovi. Tiež povedal: Bravo! Potom sa spýtal, ako sa manžel volá. Ja že Marián, to jest niečo ako Mario. On na to, že je Super Mario Bros, keď to stihol;
že u domácej bude bývať aj Angličanka, pracujúca v Sudáne, Japonka, chystajúca sa na doktorandské štúdium fyziky v Paríži a priateľka domácej, momentálne zamestnaná pri výrobe historického filmu, ktorý sa natáčal vo Vichy. Tá osôbka bola za všetky drobné. Maličká, chudučká, ale šarmantná ako pravá Francúzka, uštebotaná ako lastovička, šikovná ako lasička, trochu rozmaznaná, ale milá. Keď som týždeň pred manželovým príchodom pri raňajkách oznámila, že príde muž, Angličanka zvraštila obočie a znechutene sa opýtala: “Čože? A vari tu bude s nami bývať?!“ Francúzka naopak nadšene zbystrila pozornosť: „Kto? Muž? Kedy?“ A beťársky sa usmiala. Naučila ma aj niektoré výrazy. Napríklad keď som želala ´Bonne chance´, vysvetlila mi, že Francúzi sú poverčiví, preto radšej želajú ´Merde ´! A nemáš poďakovať hneď, až potom, keď sa vec podarí;
že stretnem sympa Nemca. Musela som ho však vyškrtnúť zo svojich plánov, pretože hovoril veľmi slabo po francúzsky. Príjemne sme si zakonverzovali po anglicky, aj bol múdry, sčítaný, fešák, vekove ku mne, ale nešla som tam rozprávať po anglicky. Preto som si na ďalšie dni volila radšej spoločnosť hoci aj žien, ale hlavne takých, ktoré vedeli dobre. Boli tam totiž aj učiteľky a učitelia franiny z rôznych krajín Európy, ktorým to platila EÚ – program Leonardo da Vinci. Dobre rozprávali aj študenti franiny – vysokoškoláci, ktorí chodili dopoludnia zrejme do vyššej skupiny než ja, ale stretli sme sa na hodine literatúry. Slovom, super;
že získam vrelý vzťah k theatre dans la rue. Bola som na predstavení v dedinke Cusset, bola to zábava. Krásne prostredie v zákutí historickej budovy. Dvaja herci dokázali predstavovať mnohoraké postavy vďaka šikovnej premene kostýmov a super zvukovým efektom, ktoré vyrábal technik pomocou počítačov a inej dômyselnej aparatúry. Bola to paródia na Jamesa Bonda. Tí dvaja dokázali zohrať v priebehu hodiny a pol celý akoby action film – so smiešnym koncom;
že pocestujem s hercami a producentkou ďalšej hereckej skupinky – boli to Angličania, cestovali do Aurillac, na festival pouličného divadla. Boli fajn, veselí a nadšení pre vec;
že kostoly, domy a sochy v Clermont-Ferrand a Riom sú čierne, postavené z veľmi trvácneho sopečného kameňa;
že v okolí Vichy sa vyskytuje množstvo vyhasnutých vulkánov, len jedna reťaz kopcov, špeciálne nazvaných puys , sa skladá z vyše 80-tich;
že Pannu Máriu Francúzi mnohokrát zobrazujú s čiernou pleťou: La Vierge noire;
že Francúzi sú hrdí, poverčiví, neradi cestujú za prácou do zahraničia. Ale to sú kusé informácie, z ktorých existovalo množstvo výnimiek;
že kozmetika Vichy vlastne vôbec nie je francúzska, patrí pod L´Oréal, ten je americký, akokoľvek francúzsky ten názov znie. Pobočky má aj v Kanade a jeho výrobky propaguje medzi inými aj nemecká modelka Klaudia Schiffer. Čiže typický príklad globalizácie. Ale krémik je super. Dúfam, že aspoň trochu tej liečivej vodičky doňho dali;
že masáž ´au quatre mains ´ plus ´douche de Vichy ´ bude príjemná, ale nie veľmi účinná. Dve ženské ma hladkali, potom ma sprchovali silným prúdom teplej vody. Celé trvalo krátko. Masáž som si predstavovala ináč, že mi budú hniesť svaly na chrbte ako keď sa hnetie cesto. Vysvetlili mi, že od toho je kineziterapeut. Potom som ešte šla do fitnessu, bolo to v cene. Hej, a župan mi v skrinke vyhrievali. Marián odmietol ísť na masáž, vraj mu stačí tá moja (!). Lebo že jedna masáž nestačí, treba vybrať celú kúru. Francúzsky mladík, ktorého som stretla v šatni po procedúre, komentoval, že v Budapešti je to vraj omnoho lacnejšie, že tam túži ísť. Hja, Maďari sa vedia zviditeľňovať! Je síce pravda, že majú viacero termálnych prameňov, ale to aj my, či nie? No neviem. Máme všelijaké kúpele. Keď som u domácej komentovala, aká bola masáž, že som čakala trochu viac, Anne-Marie šikovne opáčila: „Quoi? Massage aux six mains?“(Čo? Vari masáž šiestimi rukami?“);
že Marie-Noelle je tajomná. Maliarka, umelkyňa, smutná, odovzdaná do rúk osudu. Rozvedená, s jedným dospelým synom. Sama v obrovskom dome – pardón, s kocúrom Kristalom a občas so študentkami z CAVILAM-u, ktorým prenajíma izby, varí večere, perie im, žehlí, vozí ich na stanicu a zo stanice, dáva im darčeky a trpezlivo vypočuje ich hatlaninu, ktorú by rady nazvali francúzštinou. Prekonala vraj rakovinu. Všetky informácie o sebe z nej idú ako z chlpatej deky, musela by som tam bývať dlhšie, aby som získala skutočný prehľad o tejto vzácnej žene. A je pekná, mladšia odo mňa, atraktívna. Mám dojem, že hoci je s manželom-Libanoncom rozvedená, predsa ju k arabskému svetu čosi ťahá. Stýka sa s príbuznými z Libanonu. Obáva sa skôr Číňanov, než Arabov;
že uvidím tancujúcich starkých na kúpeľnej terase: kapela, sólista harmonikár, ktorý postojačky vykonával dvojakú funkciu – hral i spieval. Starčekovia so starenkami tančili valčík a polku v ležérnom štýle. Starenky, ktoré nemali partnera, posedávali v kútoch a žiarlivo sledovali tancujúce páry. A naopak. Tancujúce starenky vyzerali veľmi spokojne a hrdo sa obzerali, či ich okoloidúci sledujú. Pripomenulo mi to mladosť. Bohužiaľ, väčšinou som posedávala medzi publikom, čiže „predávala petržlen.“ Po francúzsky sa to povie šetrnejšie, „robiť tapisérie“. Veru, „robiť tapisérie“, či „predávať petržlen alebo mrkvu“ možno v každom veku. Spomienku na brazílsky tanec forro nezaradím medzi najpríjemnejšie. Prepotená telocvičňa vo Vichy, vonku 30 stupňov. Individuálne som tie kroky ako-tak robila, hoci som si uvedomovala absurdnosť situácie – stará tlstá tetka medzi mládežou, ale keď prišlo k vytvoreniu dvojíc, nastala katastrofa. Prisúdili mi krásneho hnedého kučeravého brazíslkeho mladíka. Vôbec mi to nešlo. Povedala som mu, že radšej pôjdem na krúžok spevu francúzskych šansónov. Mimochodom, ten bol vydarený, mám aj slová pesničiek. Gitarista bol fajn, sadol si na trávu, my ostatní okolo neho, trochu mi z toho síce stŕpol zadok, ale to nič. Spievať ako-tak viem, takže som to nekazila.