Parky

PARKY

Sú najkrajšie na jar a v lete. Je to tá najlepšia vec, akú mohli v Bruseli, meste plnom starých sivých budov, ale aj moderných monštruóznych stavieb EÚ vymyslieť. Oživujú mesto, dodávajú mu sviežosť, pre ľudí znamenajú oázy ticha, pokoja, miesta, kde sa možno poprechádzať s rodinou, prípadne v dvojici, alebo aj so samým sebou - a pritom sa necítiť sám, pretože všade dookola je množstvo ľudí. Hrajúcich sa detí, upachtených mladých bežcov, ale aj pokojných starcov. V parku Cinquantenaire (a iných väčších parkoch) sú aj ihriská - volejbalové, futbalové, ba aj tenisové kurty.
Park Leopold je obľúbeným miestom nielen mladých školákov, ktorí tam behajú okolo jazierka v rámci hodín telocviku (nachádza sa tam základná i stredná škola, ale školy sú postavené na okraji, nevtieravo, nenarušujú idylku), randia, venčia psov. Park je situovaný do kopca, keď na ten kopec vylezieš, si stále v parku, ale zároveň sa priblížiš priamo k budove Európskeho parlamentu. Cez leto si tam niekedy zájdu cez obednú prestávku euroúradníci zjesť sendvič, vyvetrať zaparené zadky, pookriať na slniečku, prípadne pohľadom na zelenú trávu dať oddýchnuť červeným opuchnutým očiam od ustavičného čumenia do počítača.
Kačky, husi, čajky a čo ja viem aké ešte vodné vtáky dostávajú od ľudí hodne chlebových omrviniek, sú vyslovene prežraté a možno ich vidieť takmer po celý rok, pretože bruselská zima je veľmi mierna, jazierko nezamŕza, napríklad v zime 2004-2005 bolo tak teplo, že dokonca rozkvitli poniektoré kríky a tráva zostala zelená.
Keď som bývala v prvom byte, mala som blízko do parku Ambiorix, chodievala som tam telefonovať mamke z jednej konkrétnej telefónnej búdky a prechádzať sa v nedeľu po obede, ba zo dvakrát som si tam bola aj zabehať (ani nie tak poriadne zabehať, ako ponaťahovať šunky rýchlou chôdzou prerývanou krátkymi šprintmi, ktoré skončili obrovským fučaním, vzdychaním a pocitom lepkavého potu na celom tele, takže som sa potom musela z behu liečiť sprchou, kávou, pivom, spánkom a neviem čím ešte).

Pokúsim sa podeliť s Vami o zážitok z jednej prechádzky.

Starci v parku Ambiorix

Starci sedia na lavičkách
v parku Ambiorix.
Vyfintení, vysmiati, jarné slnko vítajú.
Na jednej lavičke je ich asi päť,
na druhej menej,
zato mastia karty.
Venujem im dvadsaťpäťku -
úsmev takmerpochopenia.
Že som ešte nedosiahla ich múdrosť,
vekom sa im približujem,
približujem každým dňom,
ba každý deň väčšmi,
hoc nikdy ich nedobehnem...
Chápem, že
život je len sen
a že sa treba tešiť
z prostých vecí.

Je krásny májový deň
v dvetisícštvrtom,
starci sa smejú na lavičkách v parku,
v bruselskom parku Ambiorix.

Impozantný je aj Park de Bruxelles pri kráľovskom paláci, kde sa v lete konajú koncerty pod holým nebom.
V parku Cinquantenaire sú pavilóny Expa, v ktorých sú stále, aj aktuálne expozície, napríklad Autoworld, vojenské múzeum, galérie. Len doteraz som sa tam zúčastnila výstav Vesmír a zem, Fosílne minerály (kúpila som si koralový náhrdelník a dcére náhrdelník z riečnych perál), Autoworld, Côte d´Or (o belgických čokoládkach - aj s ochutnávkou). V parku Cinquantenaire som jedla zopár výborných gofri a zmrzlín, videla niekoľko kultúrnych vystúpení a súťaží spojených s propagáciu výrobkov, bola to zábava.
Bruselčania majú aj lesoparky a obrovské arborétum Tervuren na východnom okraji mesta.
Predstavujem si, že keď budem mať vnúčatá a prídu ma navštíviť, vezmem ich do parku, sadnem si na lavičku, ony sa budú krásne hrať a všeličo pchať do pusy, kŕmiť kačky a naháňať psov a ja ich vôbec nebudem obmedzovať. Nie ako vlastné deti, ktorým som nič nedovolila a úzkostlivo ich vodila za ručičku. Asi preto sa ešte stále neosamostatnili a vytúžené vnúčatá sú v nedohľadne.
V PARKU

Je sviatok,
lebo je pekne,
lebo slniečko svieti,
futbal kopú deti,
páriky na tráve
ľahko položené,
aj lavičky sú
obsadené.
Rýmujem, rýmujem,
tvorím ľahké rýmy,
lebo život sa zdá ľahký,
bezproblémový a jasný
ako letné nedeľné popoludnie,
slnkom zaliate,
celé vysmiate.

Nevnímaš smutné fakty,
napríklad, že z väzenia ušlo 28 väzňov
a doteraz chytili iba deviatich,
že flámski extrémisti chystali prevrat,
že kdesi sa voľne pohybujú pedofili
a iní úchyláci,
že nás, východniarov, západniari
nemajú radi,
že EÚ je v závoze,
že si ďaleko od rodiny,
a keď ťa príde niekto navštíviť,
po chvíľke si leziete na nervy,
ale že samota je omnoho horšia.
Jedným slovom, tieto nepríjemnosti
nevnímaš
v krásne letné popoludnie
plné zelene, vysmiatych ľudí,
milých zákutí,
družných objatí,
belgických troj-bozkov,
proti ktorým by nič nenamietal
ani sám Don Bosco.
Zmrzlinárske auto už zase
opakuje tú svoju starú
otrepanú melódiu
a tebe sa chce skladať ľahké
gramatické rýmy,
kašleš na kritikov,
je ti dobre,
september je fajn,
je pekné nedeľné popoludnie
v parku Cinquantennaire.