Detské výroky

Detské výroky
Keď ich učíte básničky, NIKDY im nepovedzte neslušnú verziu, lebo decká tie neslušnosti priam lákajú, priam ich „nasávajú“.
Známy príklad zo socíku. Dieťa recituje:
- Dedo Mráz prdol raz.
Prdol dva razy,
Už sú tu mrazy.

Alebo náš Ajko. Veľmi sme tŕpli, aby na vianočnej besiedke nezaspieval verziu, ktorú začul od tatíka:
Pod okienkom zvečera
Ktosi hľadí, nazerá.
Bradu sivú až po pás,
Jaj, veď je to dáky fras.
(správna verzie: Jaj, veď je to Mikuláš).

Totiž hoci Andrejko počul tú vulgárnu verziu iba jediný raz, hneď sa mu zapáčila a naskutku si ju osvojil.

Rodinná historka o tom, ako pán farár vyvolával môjho syna na detskej omši:
„No, milé deti, blížia sa veľké sviatky, keď k nám príde Ježiško a donesie nám darčeky. Kto by mi vedel povedať, ako tie sviatky voláme? No, Jurko!
Jurko ticho.
Pán farár: „Via-...,
Jurko ticho.
Pán farár: „no- ...,
Jurko vykríkne: „CÉÉÉ!“

Dnešné deti sú dosť vyspelé, aby veľmi skoro pochopili, kto im nosí na Vianoce darčeky, a že bradatý Mikuláš je vlastne ujo školník alebo ujo Peter. Škoda. Ale decká sú aj inteligentné. Často nám nechcú pokaziť radosť a tvária sa, že na Mikuláša veria. Ako kedysi môj druhý syn. Spoznal, že Mikuláš je sused, ale nedal na sebe nič znať. Iba večer pred spaním mi pošepkal: „Mami, ten Mikuláš si požičal topánky od uja Peťa!“

Zo dve sentencie od mojich detičiek:
Syn Miško tvrdil v prvej triede učiteľke, že sa narodil v Michalovciach. – A naozaj, Miško?
- No jasné! Veď sa volám Michal. Tak som sa musel narodiť v Michalovciach!

Inokedy sa Miško, ešte v škôlkarskom veku, hlboko zamyslel, a potom sa opýtal ocka:
- Tati, a to už vedci vypočítali, koľko sekúnd má rok?

Jedna z najnovších „hlášok“ 3-ročnej vnučky Dominiky.
- Mami, a ako sa volá tá mačička?
Dcéra nemala náladu na vymýšľanie, tak krátko zahlásila:
- Mačka domáca.
Na to Dominika volá mačku:
- Hej, Domáca, poď sem!