Etterbeek

ETTERBEEK Mám rada tú štvrť. Je pomerne pokojná, ulice sú úzke, kľukaté, je tu hodne škôl, malých detí, viacero rohových obchodíkov s potravinami, blízko do parkov Cinquantennaire, Leopold a J.F.Hap, supermarché GB na place Jourdan, kam chodím takmer denne nakupovať, malebné krčmičky (nechodím do nich, sú plné chlapov hrajúcich karty, ale nie veľmi opitých a nebezpečných), žije tu viacero černošských rodín, ale správaním sa nijako nelíšia od ľudí svetlejšej pleti – bývam si tu ako v malom meste uprostred veľkomesta. A pritom pomerne blízko do roboty. Z okna obývacej kuchyne vidím budovu školy, ale náprotivné okná skrývajú akési kabinety, väčšinou sú na nich zatiahnuté závesy, alebo majú mliečne sklá, a takmer nikdy tam nikto nie je. Zo spálne mám výhľad na tehlový múr. Nie je to nijaké terno, ale aspoň mi nikto nenakúka do súkromia. Čo mi vadí na všetkých okolitých oknách? Že poniektoré sú neuveriteľne špinavé. Áno, je pravda, že ulicu Louis Hap dosť dlho rekonštruovali, prerábali cestu, vytrhali dlažobné kocky aj asfalt a dávali nové. Ale skončili po Vianociach. Poniektorí ľudkovia však majú na oknách špinu ešte spred Vianoc – a to už máme, prosím pekne, po Veľkej noci! Sama som sa popri nich pokazila. Už si musím umyť v dohľadnej dobe obloky. Kým opravovali ulicu, každé ráno pravidelne o siedmej začali hučať veľké autá, bagre, vŕtačky. Ba raz aj v nedeľu ráno od tretej do štvrtej. Zrejme stavbári nechceli ľuďom rušiť nedeľnú idylku, preto si chceli robotu rýchle odbaviť v noci, neuvedomujúc si pritom, umelci jedni, že zbíjačky uprostred noci dokážu zobudiť aj ľudí s omnoho menej čujným spánkom, než mám ja. Ale to sa stalo iba raz. Od februára ma budieva nádherný spev vtáčikov. Najmä jeden, beťár malý, sadne si na strechu náprotivného domu a ako trilkuje, tak trilkuje. Postupne sa k nemu pridávajú ďalší. Najkrajšie spievajú v máji. Psina, že ulica je pomenovaná po Louisovi Hapovi – a neďaleko je park, pomenovaný po Jeanovi Felixovi Hapovi. Louis Hap bol kresťanský vychovávateľ mládeže, ten druhý maliar, umelec. Park je riešený veľmi malebne, je strážený, na noc sa zamyká a má iba určité otváracie hodiny. Zrejme preto, že je domovom poniektorých veľmi vzácnych druhov rastlín a zvieratiek. Ale necítim sa v ňom tak príjemne ako v parku Cinquantennaire, či parku Leopold. Asi práve preto, že ho zamykajú a že je tam dosť málo ľudí. Vráťme sa však k mojej ulici. Bývam na prvom poschodí v pekne zariadenom byte, aspoň mne sa hneď zapáčil, len čo som ho uvidela. Namiesto umývačky riadu som si vyžiadala z realitky automatickú pračku. Občas niečo hapruje: od kúrenia a osvetlenia cez šporák a televízor. Ale to sú detaily. Zvykla som si tu. Páči sa mi, že keď mi je v spálni zima, presťahujem si paplón do obývačky na rozťahovací gauč. Keď nemôžem zaspať, presťahujem sa do spálne, kde je vždy o niečo chladnejšie, keď snívam, vyleziem na mezanín, keď sa učím slovíčka, sadnem si na schody. Schody sú dobré aj na cvičenie akéhosi svojského step-aerobiku a na zábradlí mezanínu naťahujem svaly v akomsi prapodivnom pokuse o strečing. Ale pomáha to. Mám rada okolo seba priestor. Možno tu aj tancovať. Doteraz som márne dúfala, že sem príde ku mne bývať niektoré z mojich troch detí. Nuž, ktovie? Možno neskôr. Alebo možno príde manžel. Uvidíme. A možno príde kúzelník... So susedom od naproti som sa videla iba párkrát a raz sme ho s priateľkami v rámci „halušky párty“ pozvali na pohárik, pretože vlastnil vývrtku. Je to mladý estónsky tlmočník. Okrem toho si púšťa príliš hlasno populárne odrhovačky, akýsi metal alebo čojaviemčo. Susedka nado mnou, Nemka Brita, nepracuje pre EÚ, ale má veľmi dobré zamestnanie ako právnička v obchodnej firme. Raz sme boli na drink na place Mérode. Rada sa pozerám z okna na ulicu. Dva pohľady som sa pokúsila zvečniť v básničkách: Súmrak nad ulicou Louis Hap Nad ulicou Louis Hap je zavesené nebo, S ústím ulice zviera pravý uhol A mraky plynú uhlopriečne. Večer ich pozorujem z okna: Rôzne odtiene sivej, Prežiarené západom slnka, Nad nimi ružovkasté pásy, Pekný kontrast – niečo pre maliara. Pokojne trónia nad cik-cakmi domov, Komínmi, strieškami, balkónikmi, Vežičkami, obrubami. Zapadá slnko nad ulicou Louis Hap. V byte sa stmieva, cédečko hrá, Ale ulica ešte žije autami, chodcami, Osamelými bežcami. Dodávka so zmrzlinou vyhráva Svoju zvončekovú melódiu Do ticha večera. Aspoň nie som sama. Po štyroch mesiacoch Usína večer. Roztopašné počasie Na sklonku augusta. Po spŕške dažďa Zasvietilo slnko Pomedzi kvapky tíchnuceho dažďa Pokojný pondelkový večer Usína pri telke. Aj rozšantení černoškovia išli domov, Pozajtra začína škola. V predtuche choroby Počúvam tikot hodín A Karla Plíhala: ...“kolikže času jí zbývá...“ Nuž ale čo to, čo to? Akosi som sa rozcítila: to sa nemalo stať! Veď tá choroba nakoniec nebola! Alebo stále je? Rýchle veselú historku z našej štvrte: Keď ma bol navštíviť brat Jožko s nemeckou manželkou Gabikou – žijú v Nemecku, a hoci sú na tom po materiálnej stránke veľmi dobre, môj byt na nich urobil dobrý dojem, aspoň tak tvrdili. Jožko zahlásil, že jemu k šťastiu veľa netreba, stačí, že má kam hlavu skloniť a ráno si môže dať príjemnú horúcu sprchu. Zdúpnela som: práve mi netiekla teplá voda! No našťastie – neviem, či na moje prosíkanie robotníkov na ulici deň vopred, alebo riadením osudu, teplá voda na nasledujúce ráno tiekla! Bola som happy. Veľmi dobre mi urobil aj fakt, že som mohla bratovi vyplatiť zvyšok peňazí, ktoré nám požičal na auto už dávno – každý rok sme mu pomaličky splácali a teraz – po štyroch mesiacoch práce v Bruseli, som mu mohla šmahom ruky dať zvyšok. Gabika sa nadchýnala. že je v Bruseli, občas vyťukala na mobile číslo nejakej známej a len tak z reči do reči zahlásila, že je práve v Bruseli u švagrinej. To som nechápala! Ten Brusel asi musí byť v očiach ľudí po Európe nejaký raj na zemi. Nuž, on aj občas je, som rada, že tu som, že bývam v hlavnom meste Európy, v pokojnej štvrti Etterbeek.