FRANCÚZŠTINA
Mám za sebou niveau 4! Uf, ale som sa bála! Narobila som v teste zbytočné chyby, nerozumela som všetkému z posluchu, a moja ústna odpoveď tiež nebola najskvostnejšia. Darmo, potrebujem viac rozprávať, požiť si v čisto francúzsky hovoriacom prostredí.
Výbor nám niektorým z nových štátov umožní štúdium ďalšieho levelu vo Francúzsku v rámci tzv. congé special, teda dostaneš platenú dovolenku a do určitej výšky ti preplatia aj školné. Ale sama si platíš za cestu, ubytovanie a stravu.
Uvažovala som nasledovne: osud sa so mnou škaredo zahral v tom, že Marián stratil zamestnanie a teraz musí robiť rekvalifikačný kurz práve v čase, keď budem na dovolenke v Spišskej. Čiže žiadne more? Ale ba! Veď som už EÚ obetovala dosť! Pôjdem na kurz na fracúzsku Riviéru a Marián tam pôjde so mnou!
D´accord, ale nielen ja som tak uvažovala. Zatiaľ viem o Světlane, že chce ísť na to isté miesto, čo ja. Či aj s manželom, to neviem, ale až v septembrovom turnuse. Ja by som chcela v druhej polovici augusta.
Počkáme, či mi to vôbec vedenie odklepne. Tešiť sa začnem až potom. Myslím, že si to s Marôšikom zaslúžime. Stále však nedúfam. Život nemôže byť až taký krásny!
Ono keby to aj vyšlo, má to isté nevýhody: budem rozprávať aj po slovensky, bude nás to viac stáť. Chcela by som, aby aj manžel chodil na kurz – pre začiatočníkov. Ale to sú zanedbateľné detaily.
Vráťme sa k niveau 4. Mali sme novú učiteľku, Natalie. Spočiatku sa javila veľmi dobrá. Suverénna, vtipná, perfektná výslovnosť. Časom však prejavila isté vážne nedostatky. Napríklad: vôbec sme nepoužívali učebnicu, iba jej materiály a články z novín Metro. O cvičebnici ani nehovoriac. Vôbec nám nedávala domáce úlohy. Ja som si ku koncu kurzu urobila všetky cvičenia z cvičebnice, hoci nám to nekázala. Veruže sa mi zišli! Ani písomky nám veľmi nedávala. Viacerí spolužiaci rezignovali a prestali chodiť, niektorí sa zľakli skúšok a nedošli na ne.
Škoda. Natalie vedela výborne vysvetľovať. Napríklad subjonctif nám vysvetlila perfektne – a to ide o náročnú časť francúzskej gramatiky. Môže byť dobrá učka na strednej škole, kde jesto viac času hrať sa hry na rozohriatie, čítať z novín a rozprávať príbehy. Raz nám porozprávala, čo sa jej stalo cez víkend:
Išla večer autom po lesnej ceste a nechtiac zrazila akési zvieratko. Má veľmi rada zvieratá, aj jej dcéra, ktorá sa chce stať veterinárkou, preto zastavila, vystúpila a vzala úbohé ranené zviera, zrejme kunu, do auta. Vraj to bolo také milé zvieratko, vycerila zuby, keď nám ho opisovala. Pritom má sama poriadny predkus. Slovom, museli by ste to vidieť. Keď prišla domov, dala kunu do klietky, vrch zakryla a zaťažila kvetináčom s kvetom (!) a išla spať. O pol druhej ju zobudil hrmot. Zistila, že kuna obživla, dostala sa z klietky a vystrájala po obývačke. Čo robiť? Pokúsila sa zviera chytiť za chvost, ale márne. Po viacerých neúspešných pokusoch pristúpila k rezolútnemu činu: obliekla si vetrovku, na ruky dala lyžiarske rukavice, na nohy pevné topánky – až tak sa jej podarilo zviera chytiť.
„A čo ste s ňou spravili?“ pýtame sa, nedýchajúc.
„Je l´ai tué.“
„Avec un marteau.“
(Zabila som ju. Kladivom).
Kunu pochovala v záhrade a do rána upratovala.
Myslím, že ešte dlho sa mi bude pred duševným zrakom vybavovať hrôzostrašný obraz: „crazy“ učiteľka vo vetrovke a lyžiarskych rukaviciach, v jednej ruke drží za chvost zmietajúcu sa kunu, v druhej ruke kladivo, pripravená zasadiť smrteľný úder.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára