Recepcia, soirée, cocktail
Nebudem machrovať, že viem, aký je v tom rozdiel, lebo veľmi neviem. Ale je isté, že tých podujatí bolo viac. Z príležitosti rozšírenia EÚ, počas plenáriek, pred Vianocami, po novom roku, raz organizoval jeden výbor, inokedy druhý.
Raz náš výbor „zabudol“ pozvať ľudí z EHSV, potom si vstúpil do svedomia a rýchle ich pozval, pretože EHSV automaticky pozýval aj ľudí z VR.
Časom sa konkurencia medzi výbormi znížila, povedala by som, že keď sa stala predsedníčkou EHSV Rakúšanka a predsedom VR Nemec, ich mentality sa zblížili a vcelku začali trochu šetriť. Ale neva, veď aj tak to bolo stále to isté: postávanie s pohárikom v ruke, občas zobnutie nejakej chuťovky, rozhovory so známymi. S menej známymi sa kontakty nadväzovali ťažko, čo som nezávidela slobodným kolegyniam, ktoré dúfali, že si nájdu popri zamestnaní nejakého schopného kamaráta, prípadne aj manžela. Vianočný večierok bol pekný, lebo ho zorganizovali staré oddelenia na revanš nášmu soirée z príležitosti rozšírenia EÚ. „Staré“ štáty pripravili aj kultúrny program: Dáni zaspievali koledy, Španieli zatancovali flamenco a Škóti zahrali na gajdách. Ponúkali sa rozličné špeciality: foie gras, ustrice, whisky, výborné víno a likéry, francúzske syry a nemecké pivo.
Pri prvej príležitosti, keď som uvidela slovenského komisára, pána Figeľa, som sa odvážila ho osloviť a poprosiť ho, aby sa s nami odfotografoval. Súhlasil, ba na moju poznámku, že ešte raz, lebo som žmurkla, vyhlásil: „Tak ešte raz, lebo kolegyňa (to ako ja!) žmurkla.“ Kolegovia nechápali, odkiaľ som vzala odvahu. Koľkože som mala v sebe šampanského? Už nepamätám.
Union syndical, najvplyvnejší odborový zväz, organizoval mnohé zábavné podujatia, plesy, karnevaly, ale aj zbierky pre postihnutých živelnými katastrofami v rôznych častiach sveta a pred Vianocami pre chudobné alebo handicapované deti.
Ale aby som sa vrátila k večierkom. Spočiatku som sa mylne domnievala, že je potrebné prísť oblečená v tých najlepších šatách, aké mám v Bruseli, ba zháňala som aj po obchodoch. Skutočnosť ukázala, že alebo sa prekladateľky nevedia obliekať, alebo na to nedbajú, lebo oblečenie sa vyskytovalo skutočne každodenné, iba občas sa zablyšťali flitre na čiernom tričku, ktorými sa obyčajne hrdila nejaká „východniarka“, rozumej Poľka, Češka, Slovenka či Slovinka.
Jeden maďarský kolega bol neopakovateľný. Zmyslel si z vlastnej iniciatívy zorganizovať druhú párty pre kolegov zo starých členských štátov, popozýval množstvo ľudí, a keď sa mu to začalo vymykať z rúk, jednoducho poprosil všetkých ľudí z nových krajín, aby priniesli víno, nealko, každý zo dve fľaše, čipsy. Dopadlo to dobre, až na to, že všetku slávu zožal Maďar, a my ostatní sme mohli byť happy, keď nás náhodou odfotili a na druhý deň sme sa uvideli na Intranete. Maďar sa stal šéfom oddelenia a neviem čím ešte. Ale aby sme mu nekrivdili: jeho pohnútky určite neboli sprvoti vypočítavé: urobil to z číreho šťastia po predĺžení zmluvy. Okrem toho má trojičky, čiže berie tučné rodinné prídavky. Kto by nebol vďačný?
Veď aj moje ironické ostrie sa značne otupilo, keď mi zvýšili platovú triedu aj stupeň kvôli tomu, že mám dlhoročnú prax a doktorát z prekladateľstva. So spätnou platnosťou od 1. mája 2004.
Po večierku pri príležitosti rozšírenia EÚ som sa pýtala šéfa odborov, ako sa mu páčilo soirée. Odpovedal mi otázkou: „Kedy? Predtým, alebo po tom, čo som sa opil?“
Ďalej už len niekoľko útržkov, ktoré ma počas rozličných večierkov rozveselili:
Damiano mi povedal, že mám zmysel pre humor.
Frank mi sľuboval, že môj kontrakt predĺžia, pretože ma potrebujú.
Pierre-Marie ma zaregistroval, že ja som tá, s ktorou si písal maily.
Hugh sa chcel so mnou zoznámiť.
Philipp si ku mne prisadol a bol milý.
Nicolas bol zlato nešikovný. Keď nás predstavili, spadol mu nožík.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára