Lipnutie na veciach tohto sveta

Lipnutie na veciach tohto sveta. Smiešne, ale typicky ľudské. Typický príklad: sťahovanie. Nikdy nepresťahuješ všetko, s niečím sa treba rozlúčiť. Zažila som to, keď som po troch rokoch odchádzala z Bruselu. Za tri roky som si vo svojom prenajatam bytíku nahromadila peknú kôpku balastu. Šatstvo, obuv, knihy, učebnice, poznámky, drobné suveníry, kuchynské náradie, paplóny, vankúše. Ako to všetko zbaliť a dopraviť na Slovensko? Triedenie bolo nutné. Veľmi sa mi do toho nechcelo. Až jedného pekného dňa som dostala tú správnu náladu a začala vyhadzovať zo skríň a zásuviek najprv všetko, čo išlo do zberu. Odpad som, samozrejme, vzorne triedila: papier, plasty, obyčajné smeti. Poodnášala do kontajnerov, určité veci dala pred vchod na ulicu, tam sa to tak robí. Idete po ulici a pred domom zbadáte gauč, koberec, chladničku, dvere. Ak potrebujete, vezmete si, ak nie, po pár dňoch to smetiari upracú. Niektoré kuchynské pomôcky som darovala priateľom a kolegom, napr. zánovnú kanvicu, super vývrtku a podobne. Niečo vyložila pred barák. Aj tak toho ostalo na sťahovanie priveľa. Niečo sme odviezli s manželom autom pol roka pred tým, ako mi predĺžili zmluvu, ale veľa toho zostalo po skončení pracovnej zmluvy do lietadla. Šesť kusov batožiny som ledva doterigala na letisko, veľa platila za nadváhu. A pritom to boli všetko len akési somariny. Hovorí sa: radšej raz vyhorieť ako sa trikrát sťahovať. Niečo pravdy na tom porekadle bude. Lebo oheň nemilosrdne zhltne všetko. Nenechá čas na romanticko-sentimentálne rojčenie nad vecičkami, spomienkami z detstva, mladosti, študentských čias typu „jéééj, no to je milučké, to si musím nechať na pamiatku, a toto sa mi raz určite ešte zíde! Aj tamto, aj tie fotky, listy, knihy, poznámky, dávno vyschnuté fixky, zažltnuté žabó, adresy frajerov, ktoré už neplatia, lebo niektorí zomreli, iní sa presťahovali, a hlavne, všetci sú beznádejne zadaní. A čo tak upratovanie po zosnulej tete? Nie a nie sa zbaviť predmetov, vecí, papierov. Mala vzácnu schopnosť všetko uschovávať. Do špeciálnych škatuliek s nápisom „Výstrižky“, „Ponožky“, „Rôzne“. Najviac papiera bolo v pivniciach, mala ich dve. Nechali sme si niekoľko fotografií, dedkove diplomy a vysvedčenia, obrazy. Chceli sme vytriediť časopisy, ale všetko bolo úžasne zaprášené. Nakoniec sme dopomohli dcére opatrovateľky získať užitočné body v škole za zber starého papiera. Bolo ho za plné auto. Do nemocnice si rovnako nemusíte nosiť veľa vecí. Nemajú to kde uskladňovať. Najmä ak ste si neobjednali nadštandardnú izbu. Zažila som pani, ktorá si prišla na chirurgiu „oddýchnuť“ a do nočného stolíka pri svojej posteli stihla napchať vankúšik, ponorný ohrievač na kávu, šálku, peknú bielizeň, knihy, časopisy. Iróniou osudu – alebo jej šťastím? bolo, že ju prepustili po troch dňoch, operácia nebola náročná, navyše nemali dosť lôžok. Načo si brala toľko vecí? Máločo z nich využila, a keď odchádzala, mala problém si všetko zbaliť. Podobne moja mama. Z ničoho-nič odpadla, na Jednotku intenzívnej starostlivosti ju priviezla záchranka, lekári ju dali „dokopy“ a vyriekli odporúčanie, že potrebuje kardiostimulátor. Mali ju previezť do Košíc. Napísala si na papierik, čo všetko potrebuje. Chúďa, nič z oblečenia nevyužila, pichli ju v župane do sanitky, previezli, na druhý deň zaviedli kardiostimulátor, na tretí deň ju sanitka doviezla z Košíc až pred dom. Aj s objemnými taškami, napchatými nepoužitými vecami, na ktoré sa, mimochodom, vyliala minerálka. Mamička, samozrejme, netušila, že zákrok bude taký rýchly a všetko pôjde mimoriadne hladko. To sa nikdy nedá dopredu vedieť. Preto si zvykneme robiť zásoby, prenášať so sebou veci potrebné aj nepotrebné, ako ja na prvé Vianoce z vysokej školy Veľký päťdielny rusko-slovenský slovník v domnienke, že budem cez sviatky študovať. Samozrejme, že som tie slovníky ani neotvorila. A po sviatkoch som vliekla slovníky naspäť, ťažký kufor som s námahou posúvala po snehu, ešte neboli bežné kufre s kolieskami. No a teraz tá smutná paralela: nevyhnutný záver našich snažení, zhŕňania vecí a „vecičiek“, áut, nábytku, šatočiek, topánočiek, napchatých chladničiek, je Tetka Smrť. A na druhý svet si už naozaj nič nezoberieš. Niektorí panovníci sa dajú rituálne pochovať s peknými vecami, ba možno aj milenkou, ale na druhom svete je im to všetko naprd. Ostáva to práchnivieť v hrobe, hrobke, či mauzóleu. Chúďa milenka! Preto nezháňajme sa za vecami tohto sveta, ale hromaďme si zásluhy pred Bohom. No, ten záver je síce pravdivý, ale nie veľmi originálny. Originálny výrok z našej rodiny: „Babka, keď ty a dedko zomriete, pôjdeme bývať aj s mamou do nášho bytu na sídlisku Západ?“ Hľa, naša smrť bude podľa detskej logiky predpokladom, ba priam prerekvizitou Andrejkovho šťastia.