Orientácia

ORIENTÁCIA Môj zmysel pre orientáciu sa v Bruseli trochu zlepšil. Celkove si myslím, že vedieť sa orientovať je dar, talent - ako napríklad dobrý hudobný sluch, či nadanie pekne maľovať. Ja ho, bohužiaľ, jednoducho nemám. Predtým som sa orientovala podľa holubov na strechách alebo plagátov na stenách. Holuby odleteli, plagáty vymenili - a bola som v háji. Manžel ma obdivuje. Vraj človeka ako ja by nemali samého púšťať na ulicu (ani doma, v rodnom meste). A ja sa pokojne vyberiem do cudziny! Áno, pripúšťam. Bola to z mojej strany odvaha. Ale túžba po zmene bola silnejšia. Veľakrát som sa obávala, či niekde trafím, viackrát som sa pýtala ľudí na cestu, vždy mi ochotne odpovedali. Reku, za pýtanie nebijú. Ale dávam si pozor na to, aby som sa na to isté nepýtala viackrát jedného a toho istého človeka. Aby sa mi nestalo tak, ako v máji 2004. Keď som sa raz istého pekného mladíka opýtala, kde je Avenue d´Auderghem, čudne na mňa pozrel, vysvetlil mi cestu, a potom dodal: “Nepýtali ste sa na to už včera?” Chodieval totiž, chudák, každé ráno tou istou trasou v rovnakom, preňho nebezpečnom čase, pretože som tade prechádzala každé ráno aj ja. Stretla som ho ešte niekoľkokrát. Previnilo som sa naňho usmiala, on však môj úsmev neopätoval, hoci Belgičania sú celkove veľmi milý národ. Možno si myslel, že si z neho strieľam a že sa ho už-už znovu opýtam na Avenue d´Auderghem. Postupom času však stúpalo moje sebavedomie. V júni 2004 som raz išla s taškou plnou potravín, keď ma zastavili Belgičania a pýtali sa na nejakú ulicu. Fíha, asi vyzerám ako Bruselčanka! - pomyslela som si pyšne, ale musela som im odpovedať: „Désolé, je ne sais pas. Je ne suis pas d´ici.“ (Ľutujem, neviem. Nie som odtiaľto). Neskôr som už vedela nasmerovať vidiečanov alebo cudzincov k Parlamentu či Rade, na čo som bola nesmierne hrdá. Vlastním mapu mesta, aj mapku metra. Keď potrebujem ísť na nejaké nové miesto, robím prípravu už deň vopred. Rozložím mapy na kuchynskom stole, chodím okolo nich a študujem plány ako generál pred rozhodujúcou bitkou. Potom sa ešte pre istotu spýtam na cestu kolegu, ktorý dobre pozná Brusel. Celé si to overím na mieste tým, že ustavične nakúkam do plánika, v duchu si opakujem, na ktorej zastávke mám vystúpiť, a párkrát sa spýtam okoloidúcich, či idem správne a či som ešte vôbec v Bruseli?