Ľudia a Brusel

ĽUDIA A BRUSEL Brusel je z tých menších európskych metropol, ale naozaj je kozmopolitný. Nájdeš tu ľudí všetkých rás, náboženstiev a orientácií. Žije tu veľa černochov a arabov. Domorodci sú veľmi milí, ide chlapík alebo žena po ulici a usmieva sa, len tak, z pasie, lebo má dobrú náladu, alebo sa dobre vyspal, alebo sa naňho usmiala, či pobozkala ho jeho láska. Idem z obchodu, v jednej ruke taška s nákupom, v druhej dlhá bageta. Oproti mne ide chlapík s podobne veľkým nákupom, v jednej ruke bageta. Usmeje sa na mňa a naznačí, že by sme sa s tými bagetami mohli začať šermovať. Nie je to dvorenie, nie je to neslušné. Celá situácia mi pripadá milá, úprimná. Keď sa Belgičania stretnú na ulici, v reštaurácii alebo inde, zakaždým sa vrúcne vybozkávajú. Šoféri ti na prechode cez cestu slušne zastavia, ešte si sa ani nerozhodol, či chceš prejsť na druhú stranu, už ti posunkom a úsmevom ukazujú nech sa páči, akože prejdi. Ona tá slušnosť vodičov je podmienená aj prísnymi dopravnými predpismi. Kedysi sa vyskytovali úrazy chodcov na prechode, preto sprísnili poriadok. Vraj keď zrazíš na prechode chodca, vezmú ti auto. Neviem, či je to pravda. Ale aj keby bola, aj tak sú Belgičania veľmi milí. Predavači vynukujú ochotne svoj tovar bez rozdielu na to, či kupujúci vyzerá solventný alebo nie. Iba zopárkrát sa mi stalo, že neboli ku mne veľmi milí: jedna predavačka v módnom butiku, keď som si pridlho vyberala medzi kabátmi a nakoniec som si žiaden nevybrala, sa mi potom pri druhej návšteve nevenovala. A pekárka, ale už sa polepšila, odkedy si pýtam chleba po francúzsky. Darmo, biznis je biznis, veď Bruselčania si musia uvedomiť, že žijú aj z euroúradníkov. Vo veľkých supermarketoch a obchodných domoch majú milo sa správať zrejme nariadené od vedenia, nakupuje sa mi dobre. Zatiaľ ma ešte nikto neobťažoval, ani neprepadol, ak nepočítam nadrogovaného čierneho chlapíka, ktorý chcel odo mňa peniaze raz ráno o pol ôsmej. Rozumej: v Bruseli je to veľmi zavčasu, málo ľudí je na ulici. Povedala som mu, že nemám, ale on sa ma začal dotýkať. Našťastie som bola na tri kroky od roboty, tak som vkĺzla do vestibulu a bolo dobre. Cez park večer nechodievam, ani metrom veľmi nie, celkove chodím spať so sliepkami, takže neviem, aké je to cestovať večerným metrom. Párkrát som šla domov z práce alebo z osláv neskoro, ale to sme alebo išli viacerí, alebo som si vzala taxík. Na človeka okolie zákonite vplýva, či si to uvedomuje, alebo nie. Keď som učila a v triede som prekrikovala študentov, rozprávala som prihlasno aj doma, moje deti mi vyčítali, že na nich kričím. Hlasný hovor mi ešte stále ostal, hoci sa musím krotiť, lebo kolegyne chcú mať ticho aj na chodbe, nielen v kancelárii. Z toho vyplýva, že keď sú Belgičania milí, aj ja sa na nich usmievam, ba snažím sa usmievať aj na svojich kolegov-Slovákov. Brusel, to nie sú iba domorodci, ale aj pestrý mnohonárodný a mnohokultúrny národ okolo rond point Schuman, čiže v európskych inštitúciách. Rada sa prihováram kolegom-cudzincom, väčšinou sú fajn. Je to logické: nevidia vo mne konkurenciu. Niektorí sa ma vypytujú, či som si zvykla na Brusel. V takých prípadoch sa snažím najprv vypozorovať náladu a postoj pýtajúceho sa, preto odpoviem zdržanlivo, asi v zmysle: comme ci, comme ça. Jedna Holanďanka mi na to odpovedala, že ma úplne chápe, pretože Brusel je fádny, šedivý, počasie je nanič, často prší. Vraj človeku trvá také dva roky, kým si nájde priateľov a zvykne si. Na druhej strane starší švédsky kolega mi tvrdil, že jemu prvé dva roky v Bruseli ubehli ako voda, akoby bol na dlhšej dovolenke. Jeden mladý Nemec a jedna mladá Angličanka majú Brusel vyslovene radi. Nuž, im sa to povie: Nemec je tu už veľmi dlho, má svoj život, na moju otázku, ako sa môže Nemcovi páčiť neporiadok, mi odpovedal, vraj práve preto má mesto rád, že tu nie je všetko presné, pre tú chaotickosť. Angličanka sa tu vydala za Taliana, príčina je jasná: v Bruseli má lásku. Iná Nemka mi však kriticky povedala, že v Nemecku je všetko na 100%, (kráčali sme po chodníku, špičkou topánky ukázala na uvoľnenú dlažobnú kocku) a skonštatovala, že v Belgicku je to iba na 80%. Podľa jednej anglickej kamarátky je Brusel najpriateľskejšie veľkomesto, aké vo svojom živote zažila. Je tu veľmi spokojná. Zdá sa, že keď mi vyprší zmluva, odídem na Slovensko, a potom sa tu po čase vrátim ako turista, zaiste mi budú mnohé miesta pripomínať pekné, iné veselé chvíle, ktoré som tu strávila. A Bruselčania sa budú naďalej zádumčivo usmievať.