streda 25. apríla 2018

Na cintoríne

Zarána, zjari je na cintoríne pekne. Išla som poliať sirôtky na mamičkin hrob - a hľa, čo som zažila:


Na cintoríne
Vysoké tisy,
človek sa stíši.
Ešte nestihla zvädnúť
dušičková výzdoba,
už sa jar hlási.
Ach, tie storaké hlasy!
Červienka, pinka, škovran, drozd
sa v rozmarných spevoch predbiehajú.
A pod tým spevom
v matke zemi
kosti našich predkov
pokojne spočívajú.




Magnólie

Život a smrť.
Nežné ružovobiele kvety.
Lístky prídu neskôr.
O týždeň: Aha, lístky vyrašili!
Hriešne sviežo bledozelené.
Zrod a zánik na jednom mieste.
Magnólie na cintoríne.
Pocta padlým v našom meste.
Primeraná? Chabá?
Aj, aj.
Primeraná: Veď čím už mŕtvych osláviš?
Aspoň maličký kúsok života im ponúkneš:
„Za vašu mladosť, drsne pretrhnutú,
Za vašu krv, vo vojne nezmyselne vyliatu.“
Chabá to pocta z hľadiska hodnôt.
„My sme ešte poriadne nežili, keď
nás trafila guľka!
Nebolo nám dopriate
mať ozajstnú lásku,
splodiť syna,
vidieť ako rastie,
tešiť sa z jarnej prírody,
pozorovať
magnólie.“



utorok 17. apríla 2018

Čo je napínavé

Čo je napínavé

pre dieťa:
- dostanem pod stromček vytúžené autíčko/bábiku?
pre mladíka:
- dostanem ju dnes do postele?
pre dievča:
- vezme si ma, či nevezme?
pre muža:
- povýšia ma konečne?
pre ženu:
- vojdem sa do minuloročných letných šiat?
pre babku:
- prejdem do mesta a späť bez pocikania?
pre dedka:
- nevezmú mi šoferák, keď sa trasiem?

To sú obavy, spojené s  príjemným alebo menej príjemným vzrušením.
Ak sa už nemáš na čo tešiť, ani sa ničoho neobávaš, znamená to, že si mŕtvy.

Ešte pre nás, starých rodičov, ktorí sa stali svojim vnúčatám rodičmi:
- akú známku dnes dostane vnuk/vnučka?
- bude mať dobré výsledky u lekára?
- vezmú ho na školu?

Na záver spomienka na tetu Kláru, ktorá nemala vlastné deti, ale veľmi mala rada neterky a synovcov. Teta Gizka bola tiež slobodná.
Klárika s Gizkou sa rozprávali a občas použili skratku: NNV - hovorili "en-en-vé".
Raz som im povedala:
"Hehe,  ja už viem, čo znamená en-en-vé!"
"Naozaj, Anička? Tak nám to povedz!"
"No, to jednoducho znamená, že niektorá  z vás si prdla!"
To bolo smiechu! Gizka sa až prehýbala v páse.
Poznámka: NNV znamená: "Nic netrvá věčně."

Kvalita života

Kvalita života

sa znižuje. Nevládzem utekať, nevládzem veľa a rýchle chodiť.
Dá sa s tým žiť, ale cítim sa hendikepovaná.
Ba aj okolie ma už neberie ako rovnocenného partnera.
Napríklad v nedeľu sa rodinka vybrala do Slovenského raja. Mňa sa ani len nespýtali, či nechcem s nimi. Po návrate sa syn ospravedlňoval, že s deťmi šliapali veľa kilometrov, čo by som určite nezvládla.

Keď som nešťastná, jem. To by som však nemala. Lebo na boľavé kĺby je najlepšia diéta, ba podľa niektorých fanatikov vyslovene hladovka.

Som chudera. A nik ma neľutuje.

Nuž ale kde je tu humor?  Snáď vás pobavia vtipy o starých ľuďoch:

Vzala si takhle jedna skoro sedmdesátiletá vdova o pět let staršího pána. Asi po půl roce šla k doktorovi, protože se cítila nějak divně. Doktor ji prohlédl, udělal různá vyšetření a druhý den jí v ordinaci říká: „Paní Kovářová, mám tady zprávu z laboratoře. Možná vás to překvapí, ale budete maminka.”
„Pane doktor, nedělaj si legraci. Vždyť mně je skoro sedmdesát.”
„Já vím, paní, ještě ráno bych přísahal, že něco takového je nemožné, ale jste lékařský zázrak.”
„No teda, to je pěknej problém...” povzdechla si a vyrazila z ordinace.
V hale našla telefonní automat a volá domů manželovi. Ozve se jeho známý hlas: „Kovář, prosím.”
Manželka zařvala: „Ty mizero! Přivedl jsi mne do jiného stavu!”
Chvilku bylo ticho a pak se z druhé strany ozvalo: „Kdo volá, prosím?”

x

Děda oslavuje 70. narozeniny. Sejde se hodně příbuzných a přátel. Jeden známý se ho ptá: „Dědo, jak to děláte, že na vás ještě pořád letěj mladý holky?”
Děda se jen usměje a olízne si obočí...

x

„Ten děda Serjoža, představte si, už je mu 90 let a pořád je plný energie...”
„A odkud je?”
„Z Černobylu.”

štvrtok 12. apríla 2018

Pripravenosť na vzťah

Pripravenosť na vzťah

Sofii som navrhovala, aby sa dala zapísať na krúžok ľudových tancov. Potrebuje pohyb, aj je to pekné a máme Slováci v tom tradíciu.

Vraj bude mať partnera, pekného chlapca, na tanec.

Sofinka na to, že ona by aj chcela, ale ešte nie je na to pripravená.
Ako to? Mierne som zmeravela.
Tu si dieťa vyhrnulo tričko a ukázalo: tučné guľaté bruško!
Dobrá symbolika: ženskosť sa meria inými oblinami.

štvrtok 5. apríla 2018

Myši na plyši

Myši na plyši

Neviem, či je to tým, že dcéra študovala veterinu, že sa vôbec nebojí myší, potkanov, pavúkov, žiab a inej hávede, ktorá by u niektorých žien dokázala vyvolať šok, keby ju znenazdajky zbadali, nehovoriac o tom, že by s ňou boli konfrontované vo svojom útulnom bytíku, napríklad, keby im tak po plyšovom poťahu prebehla myš. Ja by som zjačala, vyskočila meter tridsať, ušla z izby, izbu zamkla na trikrát -a utekala zháňať pomoc proti "votrelcovi". Tak táto moja dcéra dokáže bez mihnutia oka urobiť vaginálny výter potkanej samici, dať jej injekciu a vôbec, pracovať s hlodavcami, ktoré jej vôbec nepripadajú "hnusné". Keď som jej rozprávala, ako sme raz mali v byte potkana, ako som jačala, ako sme vyhádzali zo spálne všetok nábytok, ako nakoniec dedo uväznil votrelca v rohu medzi skriňou a kútom miestnosti a tam ho omráčil biliardovou pálkou, Monika len vzdychala do telefónu: "Chúďa malé, bol to taký ten hnedý potkanček?" Ja reku, že áno a že nebol chúďa, lebo mi stihol zahryznúť do postele, dodnes je to miesto zalakované červeným lakom - iný som vtedy nemala naporúdzi.

Naša Monika vychováva k láske k zvieratám aj svoju dcéru Dominiku - navonok princezničku s dlhými blond vlasmi, ktorá však má medzi hračkami plyšové myši, potkany, netopiera, hada, veľkého gumového pavúka. Na potkančeka povie: "Však je milučký?" Keď sa štítivo odvrátim, vnučky sa dohodnú, že ma budú permanentne strašiť. Sedím pri telke a vtom ma niečo pošteklí po líci. Áno, potkanie fúziky. Alebo si chcem obuť čižmu, akosi nejde, nahmatám - a tam myš! Pravda, plyšová.
Najväčší strach z hlodavcov mala moja mama. V činžiakovom byte na prízemí si kvôli zlej izolácii z pivnice užila párkrát "návštevu". Potom nám deťom rozprávala príbehy, z ktorých nám naskakovala husia koža. Draci? Maličkosť! Ježibaba? Neškodná starena. V porovnaní s babkinými potkanmi to boli milé tvory.

Ej veru, situácia sa mení. Manželstvom s mojím mužom, ktorý vyrástol na dedine, som sa naučila zvieratá aj keď nie milovať, ale aspoň ich trochu tolerovať. Moja dcéra študovala veterinárnu medicínu, sklony k zvieratám zaiste nepodedila po mne, ani po našej rodinnej vetve, ale po príbuzných z mužovej strany. Rozprávala nám, ako musela strčiť ruku až po lakeť do kravskej vagíny. Na otázku, že ako tam bolo, odpovedala: "Priestranne a teplučko." Hneď na úvodnej praxi sa stretávali s maštaľným hnojom, ktorý bolo treba vypratať. Jedna bratislavská fiflenka sa zvrtla na opätku a odišla zo školy: "Tak toto ja robiť nebudem!"
Monika vedela svojho času zarezať sliepku, ba skúšala zabiť aj zajaca Učil ju to jej dedko.
Nuž, takú ja mám odvážnu dcéru!


A popri svojej odvážnej dcére a svojich odvážnych vnúčatách sa učím menej báť hlodavcov. Nemôžem povedať, že ich mám rada. To sa asi nikdy nestane. Ale aspoň sa snažím ich tolerovať. Pripravte sa, že keď k nám prídete, uvidíte na koberci, či gauči niekoľko potkanov, a na chodbe bude visieť netopier. Riadna Addams family!