Čakám ťa pred školou

ČAKÁM ŤA PRED ŠKOLOU

Výuka v Nice prebiehala nenútene, ľahkou formou, prvé dve hodiny gramatika, druhé dve „communication“, aj popoludní konverzácia. To, čo sa niektorým mohlo zdať ako nedostatok, mne práve vyhovovalo. Nemali magnetofóny, televízory, ani veľa počítačov. No komuže by sa v tej horúčave chcelo nejako veľmi exponovať? V triedach bola klimatizácia, ale niektorým nevyhovovala, takže chvíľami ju vypínali.
Snažila som sa zapájať ako som najlepšie vedela. Veď mi aj do vysvedčenia napísali, že som výborná, dobre sa zapájam, ľahko komunikujem a mám bohatú slovnú zásobu! :-) Také povzbudenie som potrebovala. A po večeroch sa mi nechcelo učiť, párkrát som sa, aj vypracúvala cvičenia, ale nebolo to horibilné. Vo Vichy toho bolo omnoho viac. Občas som opakovala s Mariánom jeho učivo, skúšala ho. Bolo to zábavné, bolo to „rigolo“.
Na obed sme chodievali do neďalekej reštaurácie. Jemu končila hodina niekedy neskôr ako mne, tak sme si písali esemesky: „Čakám ťa pred školou“, alebo „Už ste skončili vyučko?“ - a robilo nám to dobre, cítili sme sa ako študentíci.
Na obed sme mali čas iba hodinu, hneď za obedom mi začínalo poobedňajšie vyučko. Prvý týždeň som sa dvakrát z neho uliala, ale potom som sa dozvedela, že na certifikát sa píše aj dochádzka, takže druhý týždeň som radšej chodila poctivo. Maroš bol raz s domácou a jej priateľkami vo Ville Franche, ale sa nekúpali, lebo vo vode boli medúzy, aj trochu začalo pršať. Raz sa vybral sám (na moju radu) na celý deň do Cannes. Páčilo sa mu tam. Piesočnaté pláže, príjemný vstup do mora. Okolo seba počul prevažne ruštinu.

Čo vám ešte poviem o škole? Všetky tri učiteľky robili podobné chyby ako ja, keď som bola v ich koži, ale snažila som sa nedávať im to najavo. Napríklad jedna nevedela istú pravopisnú maličkosť z rodného jazyka (!) - ale zatušovalo sa to. Druhá nás chcela celý čas mordovať idiomami, spolužiaci chceli konverzovať, tak sa pýtala menovite každého, čo si o tom myslí. Povedala som, dúfam diplomaticky, že mne je to vcelku jedno, čo preberáme, lebo o čomkoľvek rozprávam, zlepšujem si úbohú slovnú zásobu. Ale že na druhej strane dávam za pravdu aj tým spolužiačkam, ktoré chcú pestrejšie hodiny, teda nepovedala som to presne tak, ale v tom zmysle. Potom sme konverzovali tak, že každý si pripravil tri otázky, ktoré po jednej „hádzal do pléna“, a o nich sa rozprúdila debata. Tá baba z nás musela byť najedovaná. Ale uznajte, že bola trápna. A úžasne rada sa počúvala, čiže viedla dlhé monológy. To je ináč stará známa chyba mnohých učiteliek. Veď preto som raz v akomsi pedagogickom časopise čítala sentenciu: „Najlepší učiteľ cudzieho jazyka je lenivý učiteľ, lebo necháva hovoriť žiakov!“ No a tretia učka, tá popoludňajšia, bola úplne nudná a na tvári mala smutný výraz. V jej krúžku sme z ôsmich ostali iba traja. Ja, jeden mladý Brazílčan a jedna mladá Talianka. Aspoň sa viackrát na každého ušlo. Vcelku nás niečo naučila. Som s kurzom spokojná, aj som to napísala do dotazníka.
V dotazníku boli aj otázky, ako som spokojná s ubytovaním. Tiež som odpovedala kladne, ba so stravou že veľmi. Raňajky iba francúzske, presne ako nás upozornili na začiatku: vo Francúzsku keď sa povie „petit déjeuner“ je to jedlo skutočne „petit“. Hrianky s maslom a lekvárom plus káva alebo čaj. Ale večere boli fajn. Predjedlo: zeleninový šalát. Hlavné jedlo: tarte, plnená zelenina, moussaka, pečené kurča, ratatouille, za tým vínko, väčšinou rosé, za tým syr – rôzne druhy, za tým ovocie alebo zmrlina, či múčnik. Vadilo nám akurát, že všade sa obšmietal kocúr, ktorý skákal aj po kuchynskom stole, na ktorom sa potom jedlo. Ale to bola zanedbateľná maličkosť. Mali sme lykové prestieranie a servítky (občas).
A Mariánkova škola? Chudáčik, trápil sa ako vedel, čo nevedel, riešil vtipom. Na otázku, kde býva, povedal spolužiačke, že pod mostom. Lámane, anglicko-francúzsky. Potom sa chcel opraviť, ale jej sa to tak páčilo, že opravu neprijala. Neviem. Buď im pripadal ako tatko Šmolko – sivovlasý, so sivými fúzikmi, alebo má stále ešte trochu mužského šarmu, ktorý pôsobí na mladé ženy? Bohužiaľ to neviem posúdiť, nie som už mladá. Voľakedy ma možno priťahovali starí chreni s „patinou ošumelosti“, dnes už skôr mladší muži.
Čo dodať na záver? Dvaja vekom starí, ale duchom mladí študenti úspešne skončili školu v krásnom prostredí subtropického mesta s azúrovým morom, dozrievajúcimi pomarančmi a palmami. Voilà!