Vianočné trapasy

Vianočné trapasy

Sa povie, že moderná žena zvládne
- chodiť do práce
- doma navariť
- napiecť
- poupratovať
- zabaviť deti
- učiť sa s nimi
- skontrolovať im domáce
- čítať im rozprávky
- prať
- žehliť
- nakúpiť
atď, atď, donekonečna. Keďže však aj ten najvýkonnejší stroj sa občas pokazí, alebo hoci len zasekne – a typické obdobie na vznik takýchto porúch je vypäté predvianočné obdobie, aj sviatky samotné, prinášam zopár príhod, ktoré nám „spestrili“ Vianoce.
Raz sme po hektických prípravách konečne sadli k štedrovečernému stolu. V obývačke. Malý Jurko čakal na svoje mliečko, ktoré sa mu hrialo vo vodnom kúpeli. Na plynovom sporáku. Voda raz-dva vyvrela. Odrazu sme zacítili ukrutný zápach, ktorý prichádzal z kuchyne. Praskla fľaša, zhorelo mliečko aj hrniec.
Rozpučené gule na stromčeku a pripálené medovníčky radšej nepočítam.
Raz mi tak trochu vzbĺkol stromček od prskavky. Bola som sama s vnúčatami, spievali sme pri prskavkách koledy - keď tu zrazu – huk! – a niekoľko konárov v plameňoch! Našťastie som uhasila: sviatočným pulóvrom, vyšívaným obrusom a vodou z vázy.
Jeden čas sme pre nedostatok miesta držali zelené „nohy“ zo stojana na stromček v kúte obývačky. Sofinka si ich rada vyberala z krabice a hrala sa s nimi. Keď potom prišli Vianoce a nohy stojana plnili svoj pravý účel, chytila Sofi v nestráženej chvíli jednu zelenú „nohu“ a chcela si ju vziať. Pád celého stromčeka na dieťa našťastie stlmil gauč. Plač v obývačke – veľa decibelov, porozbíjané ozdoby a vyľakané dieťa ma okamžite informovali o tom, čo sa stalo. Čo tam po stromčeku! Bola som rada, že dieťa neutrpelo zranenie.
V podobných tragikomických historkách by som mohla pokračovať. Na záver dve príhody z čias mladomanželských. Tie trapasy boli vlastne fígle, ktoré na mňa narafičil môj milovaný.
Číslo jeden: všetci si už rozbalili darčeky, iba ja nič. Snažila som sa skryť sklamanie. Neúspešne. Slzy na krajíčku. Vtom ma Marián nežne priviedol k stromčeku. „Aha, pozri, Anička, aké krásne ozdoby sú na tomto konári!“ Vyčítavo som naňho pozrela pohľadom, z ktorého sa dalo prečítať, že čo tam po ozdobách, keď on mi nič nekúpil a ja jemu knihu, pyžamo a papuče. Poslušne som však pozrela na konár. A tam, tichučko učupená sedela malá chutná škatuľka. Otvorím – zlatý šperk!
Číslo dva: schoval mi nové džínsy na dno skrine a keď som nenašla darček pod stromčekom, zaviedol ma k skrini so slovami hranej výčitky: „Teda takto ty upratuješ? Pozri, čo tu máš!“ Naspodku skrine boli texasky – a hneď dva páry!