NA DOSTIHOCH
Patricia sa na ne strašne tešila. Kúpila si aj ľahký čierny klobúk z lyka s bielymi ozdobami. Vraj idú s Nathalie a Sabine, v aute ostali dve voľné miesta. Tak sme šli. Ja som si obliekla najlepšie letné šaty a biele topánky. Dobre som totiž poznala dostihy. Z románov a anglických filmov. Dámy majú byť elegantné a v klobúkoch, čo mi vravela aj jedna z učiteliek, najmä ak sa po dostihoch ide na večeru do reštaurácie. Priateľky boli všetky v čiernom, s výstrihmi. Ostatní ľudia väčšinou v športovom, nedbali na tradície. Hippodorom v Cagnes sur Mer bol veľký. Sponzormi kasína z Monte Carla. Keď sme tam dorazili, hneď mi bolo jasné, že večera sa konať nebude, lebo domáca s priateľkami si kúpili hranolky a pivo – a pre nás doniesla z domu sendviče. Neva, veď dostihy nám „dajú poriadne zabrať“, na hlad nebude čas.
A naozaj. Pat sa vyznala. Stávkovala s istotou starého hráča. Dvojice čísel, či trio, passant, či gagnant, veď stávky stáli iba dve eurá. Ale na každý závod bolo možné staviť viackrát. Sama som tej vášni podľahla. Najmä keď som vyhrala hneď v prvom kole! Stavila som na sedmičku, vyhrala síce päťka, sedmička bola druhá, ale päťku dodatočne diskvalifikovali, lebo kôň bežal a nie hopkal – boli to totiž preteky záprahov, a tak sa stal víťazom kôň číslo sedem. Natešená som si pri okienku prevzala výhru 14,40 eur. Potom som tie peniaze vsadila v ďalších kolách, ale už som nemala šťastie.
Patricia prehrala hodne, išla do mínusu. Nadávala na klobúk. Vraj jej nepriniesol šťastie. Mimochodom, vyzerala v ňom popri svojich vyšších priateľkách ako hríbik medzi stromami. Ani sme nepočkali do konca na slávnostný ohňotroj. Veď napokon bola polnoc, keď sme prišli domov. Kamošky sa pokúšali Pat rozveseliť, aj sa im to trochu podarilo. Vyhlásila: „No čože! Raz do roka si možno trochu zahrať!“
Keď som o tom rozprávala bratovi do telefónu, ironicky poznamenal, že domáca asi vsadila všetky peniaze, ktoré na nás zarobila. To určite nie, to nemôžem povedať. Nešlo o horibilné sumy. Okrem toho bola milá, varila nám bohaté večere.
Nuž ale hráčska vášeň je hráčska vášeň. Poznali ju Dostojevskij. Puškin, Čajkovskij, Balzac, Dumas – a spoznala ju aj Sedlačková.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára