LISABONSKÁ STRATÉGIA

LISABONSKÁ A INÉ STRATÉGIE

sú všetko nabubrelé frázy, ktoré si vymysleli politici, aby nadchli, obalamutili a na scestie zviedli verejnosť, oni sami si však na tom vybudovali kariéru.
V strede obdobia Lisabonskej stratégie bolo jasné, že skrachovala na celej čiare. Že z Európy sa do roku 2010 NESTANE „najvyspelejšia ekonomika na svete, založená na sociálnej rovnosti, a čoraz viacerých a lepších džoboch, na vedomostiach, výskume a rozvoji“, pričom sa mala zabezpečiť „starostlivosť o životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj“. Máme čo robiť, ak chceme dobehnúť Ameriku, ktorá je, mimochodom, tiež v miernej kríze, ale oproti nám je na tom omnoho lepšie. A už nám na päty veľmi intenzívne šliapajú Čína, India a ostatné ázijské tigre.
Mnohé zo starých členských štátov kritizujú posledné rozšírenie o nás, nových desať členských štátov, a neprestávajú tvrdiť, že prišlo prirýchle. Ja však vravím, že na vine nebolo rozšírenie, ale celkový zlý systém EÚ, veľká byrokracia a málo činov. Keď prekladám niektoré stanoviská, vidím, o čom to je.
Napríklad čo poviete na toto súvetie:
„Najdôležitejším pozitívnym aspektom (rozumej: Lisabonskej stratégie v strede obdobia) je to, že stratégia motivovala členské štáty, aby prijali akčné plány, ktoré uprednostňujú spoločné ciele (porovnaj hodnotenie EHSV v novembri 2004).“
Táto veta predchádza konštatovanie o zlyhaniach spomínanej stratégie. V snahe vysloviť o nej aspoň niečo pozitívne tára EHSV nezmysly. Veď spoločné ciele sa vytýčili hádam ešte roku 2000, teda na začiatku Lisabonskej stratégie, či nie? Odvtedy bolo treba konať! Aspoň trochu!
A čo ak pristúpi Bulharsko a Rumunsko? Galimatiáš bude pokračovať. O Turecku ani nehovorím. To by už EÚ neuniesla.
Na vine sú veľké mocnosti, najsilnejšie štáty EÚ, ktoré ťahajú každý na svoju stranu a nechcú popustiť zo svojich výhod pre nových „prišelcov“. Keby platila ústava, prehlasovali by sme ich, a hotovo. Pravdepodobne ju schválne bojkotovali. Všetko je to o prachoch.
Európska komisia sa vyžíva vo veľkých frázach: obdobie, ktoré teraz prežívame, je tzv. „reflexion period“ - preklad nám narobil na čele vrásky: obdobie premýšľania, hodnotenia, reflexie? A počas tohto obdobia, ktoré sa môže predĺžiť aj na niekoľko rokov (!), potrebujeme „preklenúť priepasť“, to jest vyplniť medzeru, ktorá je medzi európskymi inštitúciami a občanmi, „priblížiť Európu občanom“ pomocou ďalšej stratégie, tentoraz stratégie troch Dé: sú nimi – a teraz sa podržte, vážení: DEMOCRACY, DIALOGUE, DEBATE!
Ďalšie heslo, ktoré sa dnes razí: pripravuje sa fórum TALENTS, TOLERANCE, TECHNOLOGY (v rámci témy “Metropolitné oblasti Európy“).
Záľubu EÚ v skratkách ilustruje aj nasledujúci príklad. Viete čo je to CAFÉ? Nie, nesúvisí s kaviarňami, ani s kávou. Je to program Clean Air for Europe. Podľa mňa je skratka celkom od veci. Veď káva je čierna, ba väčšinou má aj usadeniny. Čistý vzduch by mal byť prirovnávaný k niečomu bielemu, priezračnému.
Ešte jedna skratka: PURPLE. Slovo by malo vyjadrovať purpurovú farbu, ale ono to znamená Peri-Urbain Regions pour l´Europe. Nech žije náš európsky purpurový vidiek!
Nuž ale veď EÚ pomaly prekoná všetky leninské heslá, plány päťročníc, prejavy súdruhov. Akurát s tým rozdielom, že hoci nerada, priznáva si chybu. Socializmus chyby nepripúšťal. Plány sa plnili, ak nie na 110, tak na sto percent určite, hoci iba na papieri. EÚ teda priznáva, že je v kríze. Neschválila sa ústava, rozpočet len v poslednej chvíli.
Dúfajme už len v zázrak, že sa nám podarí tých občanov nejako prehovoriť, aby nám viac dôverovali. Nové členské krajiny sú EÚ poväčšine priateľsky naklonené, veď dostávajú pekné peniaze zo štrukturálnych fondov. Práve staré členské štáty musia každý trochu ustúpiť a nepresadzovať svoje záujmy nad všetky ostatné. A čo je to Európska únia troch? Pod touto hlavičkou vystupujú Anglicko, Francúzsko a Nemecko na rozhovoroch s Iránom o jeho nukleárnom programe. Ak Irán zaútočí na Európu, Slovensko v tom bude nevinne.
Kamarátka, prekladateľka z Rady, sa mi zdôverila, že v poslednej dobe mali veľmi veľa práce, sedeli a prekladali denne do desiatej večera. Reku, čo také? Nuž, „nové perspektívy“(!) Na moju otázku, či si myslí, že Európa sa pozbiera, odpovedala: „Ale áno. Cez náboženstvo. Rakúske predsedníctvo tomu napomôže. Rakúšania sú nábožní, sú tam plné kostoly.“ Ani som sa ju veľmi nepokúšala presvedčiť o opaku. Len chabo som podotkla, že keď som bola na učiteľskom seminári v Rakúsku, stredoškolskí učitelia vyslovene počas obednej prechádzky znevažovali Cirkev a katolícky klérus.
Ďalšia z krasorečivých fráz súčasnosti: Európa musí zakladať tzv. „partnerstvá dobrej vôle“. Týka sa to priemyslu, najmä výroby, ba prvovýroby. V angličtine je to „partnerships of the willingness“. Preklad som prevzala od kolegu, ktorý sa so spojením popasoval zo dva mesiace predo mnou. Riešenie sa mi páčilo, ale predsa, išla som sa presvedčiť na Googli (GOOGLE VŠETKO VIE!) Vyhodilo mi články s kľúčovými zvratmi: „homosexuálne partnerstvá“ a „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Už len budem veriť Paľkovi a jeho prekladu.
Podelím sa s vami o jednu vetu zo stanoviska EHSV:
„Lisabonská stratégia je, bez ohľadu na iné úvahy, úspešná pri presadzovaní dvoch ideí: idey spoločnosti intenzívne využívajúcej vedomosti a idey vedúcej úlohy Európy v odbornej spôsobilosti a kvalifikácii.“
V Parlamente dostala Lisabonská stratégia prezývku: Lisabonská tragédia.
A na záver citujem z jedného stanoviska: Lisabonskú stratégiu treba z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja chápať „v počiatočnej desaťročnej fáze...“