Keď už bola teta Klára staručká, zabúdala, čo kde položila. Raz nemohla nájsť rajnicu, hľadala, hľadala, aj môj muž jej pomáhal hľadať, nakoniec ju našiel, a ona sa mu odvďačila tou pamätnou vetou: "No hej, bo ty ši mi ju skryl!"
Mohla mať vtedy okolo osemdesiatky. Mimochodm, jeden z jej "kúskov" bol taký, že položila samovarnú kanvicu na elektrický sporák a zapla platničku namiesto aby kanvicu zapojila do zásuvky. Ešteže som tam práve prišla.
Ľudkovia, ale ja mám EŠTE LEN 66! Neviem, kde som pred chvíľou položila fľašu s Mirindou. Samozrejme, že podozrievam manžela, že mi ju skryl! A tuším aj prečo. Chce ju zachovať pre Jurka, aby mal, keď príde z práce. Ale predo mnou bude tvrdiť, že ju ani nemal v ruke, že on ju určite neskryl.
Mirindová záhada je vyriešená. Vzal ju vnúčik. Fľašu postavil medzi kreslo a radiátor, aby si mohol upíjať pri pozeraní telky. Preto sme ju nenašli. Hneď som mu ju skonfiškovala. Veď písanie úlohy so Sofiou ma poriadne vysmädilo, to si píšte!
Pamätné býva moje hľadanie mobilu. Skrývam ho pred deckami - zakaždým na iné miesto - a potom, keď ho potrebujem, nie a nie ho nájsť. Vtedy poprosím manžela, aby ma prezvonil. No hej, ale čokoláda nemá pípatko, Keď tú skryjem, nahľadáme sa ako šerlokovia!
Hrozím sa chvíle, keď budem na ulici a nebudem vedieť trafiť domov.
Minule som čítala brutálny vtip. Doktor vyšetril pánovu manželku, ale nebol si istý jej diagnózou. Vraj to môže byť alebo AIDS, alebo Alzheimer.
Napokon sa vynašiel. Vraví pánovi:
"Viete čo, zoberte manželku do lesa a nechajte ju tam. Ak sa sama vráti domov, už by som s ňou nespal!"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára