Dlhá veta
Chcem vytvoriť dlhú-predlhú vetu o tom, aké pocity mnou zmietajú, keď ráno vstanem a zistím, že som zase o deň staršia, že detičky sa vyvíjajú, že manžel ma ignoruje, že syn je hrozne zlatý, obaja synovia sú zlatí a dcéra diamantová, že v podstate nemám na čo nadávať, život je už taký, dobrého veľa nebýva, nemôžem mať všetko, lásku detí aj lásku manžela, berme život, ako ide, dnes sme tu a zajtra tam, za zenitom, na cintoríne alebo v nemocnici, čo by tiež nebola výhra, ešte týždeň do kúpeľov, ale tam je nuda, ak sa nemieniš odtrhnúť z reťaze, tak potom čo ti ostáva, atrakcie s detičkami, variť, prať, zadočky utierať, manželove vrtochy trpezlivo znášať, bude sa ti ľahšie umierať, ak nebudeš lipnúť na rozkošiach, ak nepožiadaš o nemožné, ak sa uskromníš, ak sa „zmamkovatieš“, ak zabudneš na seba, ako matka Tereza v maličkom mikrokozme Gorazdovej ulice, ale tou ja nie som, je to ťažké, nejaké tie koníčky si popestujem, ešte sa so životom popasujem, mierne sa mu vzopriem, budem milá, ale rázna, nerobte hneď zo mňa blázna, ešte dýcham, ešte žujem - a na nič sa nesťažujem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára