ĽALIE A PIVÓNIE
Manžel má vysadené pred činžiakom kvety, medzi iným biele ľalie. Nie je ich veľa, ale keď kvitnú, sú vysoké, krásne, voňavé. Ale nám z nich kradnú. Nedávno si manžel všimol, že jedna tetka si drzo vykopáva cibuľku ľalie zo zeme. Začal na ňu z okna kričať. Tetka sa ohradila, že ona tu kedysi bývala, aj sa o tie kvety starala. Muž na ňu,že to nie je pravda, lebo kvety zasadil on. Tetka na to, že to potrebuje na liek pre ďalšiu tetku, ktorá má chorú nohu, a že ona nám ako náhradu donesie cibuľku žltej ľalie. Aj doniesla, pripla vrecúško s cibuľkou na nástenku. Muž sa na to nemohol pozerať, zúril. Ja som napokon vrecúško zvesila a doniesla domov. Napísala k tomu lístok, že „potešte sa“, bývalí susedia. Manžel čítal najprv „podržte sa“, potom „podrežte sa“ a syn dodal: „poserte sa.“ Ono je to pekné, ak chceme niekoho vyliečiť, ale za cenu krádeže? Keby bola popýtala, to je iné. Spoliehala sa zrejme na to, že sa nebudeme pozerať.
No a vrchol drzosti je, keď si ľudia prídu narezať z kvetov, vraj do kostola.
Neviem, či som o tom už nepísala, ale po niekoľko rokov nám najkrajšie pivónie zrezávala akási striga. Už nechodí, pravdepodobne zomrela. Milé tetky, to chcete, aby sme sa tešili z vašej smrti?
Mladí chlapci raz išli okolo, a len tak „z pasie“, odtrhávali púčiky pivónií a odhadzovali ich na zem. To už nie je krádež, ale hulvátstvo a vulgarizmus, nevychovaná mládež. To my sme takí neboli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára