Tankini

Monokini, bikini, tankini

Kúpila som si nové plavky. Tankini. Pripomenulo mi to prezývku od bývalej kolegyne, ktorá raz prehlásila: „Hanka, ty máš riť jak Bangladéšsky tank!“ Vtedy som sa urazila, ale v súčasnosti si vravím, vravím si v súčasnosti, veľká riť ešte nie je taká zlá vec. Veď koľko mám rokov? Telo potrebuje trochu tuku, aby bolo mocné a dokázalo sa brániť chorobám. Veď ja ten prebytočný tuk systematicky zhadzujem. Či???
Nuž, opíšem vám svoje tankini: Sú to akoby plavky vcelku, ale spodok nekončí nohavičkovo, ale sukničkovo. K tomu patria ešte extra gaťky. Tankini zakrývajú určité nedostatky postavy. Mne sa páčia. A ak vás napadne paralela s tankom, alebo nebodaj bangladéšskym tankom, rozumej, nedokonalým, nesúmerným, tak to je mylný dojem. Tankini sú šikovné, hoci také široké, že by sa do nich pokojne zmestili štyria tankisti aj pes.
Tak hurá k moru, ak ste ešte nevideli ťažkopádne pobiehať po brehu jeden čierno-zeleno-fialový tank, príďte sa pozrieť, budem tam! A okolo mňa sa budú tmoliť dve ratolesti v gumových topánočkách a chutných detských plavôčkach. Povedľa sa slnku bude vyhýbať dedo, ktorý si kúpil klobúk so širokou strechou a vyzerá v ňom ako
a) plantážnik
b) Nevedko v Slnečnom meste
c) hríbik vo vrcholnej hubárskej sezóne

Rozhodne si na pobreží Jadranu nenechajte ten pohľad ujsť!

Ináč chudáci Bangladéšania, robíme si z nich švandu. V Bruseli som mala nemožnú poštovú schránku, ktorá bola iba zvonku na múre – a listy padali cez štrbinu rovno na zem. Či už určené susedke Nemke, či mladej černošskej rodinke, či Lotyšskej prekladateľke, alebo mne. Mohli ste si vyberať. Zakaždým som sa poprehrabávala v hŕbke pošty, nechtiac poodhalila niektoré rodinné tajomstvá, až raz ma to dožralo, lebo som sa nemohla dočkať akejsi vzácnej zásielky, a nevedela som, či mi náhodou nezmizla. Preto som oslovila majiteľa Erika slovami: „Máme takú nemožnú schránku ako v Bangladéši. Keď to nenapravíte, napíšem o vás do novín!“ – vykoktala som svojou školáckou francúzštinou. „Do ktorých?“ spýtal sa ako debil ten krásny skúpy muž s podobou surfera. Ale o dva dni bola na stene celkom nová schránka, ba dostala som od nej kľúčik. Odvtedy mi už, pravda, ako na potvoru, nikto nenapísal, listy mi chodili elektronicky.
Toľko k prívlastku „bangladéšsky.“

No a plavky? Ostáva len dúfať, že splnia svoj účel, ba ak budem usilovne športovať, možno si ich dám na budúcu sezónu zúžiť. Ktovie?