Realitka a bývanie v Európskej štvrti

REALITKA A BÝVANIE V EURÓPSKEJ ŠTVRTI

Začnem postavami. Poznám ich niekoľkých. Manuel, alebo Manu, už tam tuším nepracuje, by predal chladničku aj Eskimákovi. Jean-Marc, ktorý napodobňuje šéfa Erica, ale nevie pravopis, šéf Eric, ktorý podľa Brity vyzerá ako surfer, podľa kolegov ako divoký muž z lesa – úžasne bohatý, lebo prenajíma vyše 20 bytov za veľké prachy – neviem ako tie ostatné, ale môj má veľa nedostatkov (za veľké prachy). Mladý Eric – majster diplomacie. Angelo – údržbár, keď povie, že príde zajtra, nečakaj ho nikdy, keď povie, že príde dnes, čakaj ho asi o týždeň – a keď sa vyhovára a posiela ťa za Danielom, znamená to, že situácia je chúlostivá a tvoj problém pravdepodobne nemožno vyriešiť. Serge, ten sa aspoň vie správať a vypočuje človeka. Zariadil mi opravu TV satelitu.
Nuž, taká podarená skupinka je to. Obchody im idú, lebo v Bruseli žije mnoho cudzincov a noví stále prichádzajú. Počula som, že Belgičania, majitelia realitných kancelárií, prenajímajú staré schátrané byty v centre za vysoké ceny cudzincom, a sami bývajú v pekných vilkách na okraji mesta. Neviem, či to platí o všetkých. Isté však je, že veľa domorodcov podniká vo sfére predaja alebo prenájmu bytových priestorov. Vidieť to na množstve inzerátov v dennej tlači, v časopise VLAN, v týždenníku BULLETIN, aj to možno zažiť empiricky – skoro na každom druhom dome je ceduľka: A louer, offices to let, studio/flat/appartment to let, ba raz sa mi stalo, že keď som si prezerala byty na jednej ceduli, pristúpil ku mne chlapík s otázkou, či hľadám byt a ihneď mi núkal svoje služby, vraj popri zamestnaní vedie aj malú realitku. Iný pán ma na ulici zastavil, keď počul, že som v obchode povedala, že som zo Slovenska. Bola to súkromná osoba s jedným prázdnym bytom navyše a otázkou, koľko má pýtať. Odpovedala som mu v snahe pomôcť ďalšiemu úbohému cudzincovi, že 500 eur (na Brusel veľmi slušná cena), ale že najprv musí byt kompletne zariadiť. Máličko zosmutnel.
Majitelia realitných kancelárií sú však omnoho prešibanejší. Vedia, že ťa majú vo svojej moci, pretože na ulici bývať nemôžeš. Ceny sa zvyšujú úmerne blízkosti k Európskej štvrti.
Veru, zdá sa, že ponuka prevyšuje dopyt. Ale aká ponuka! Niektoré v inzeráte vychválené (a lacné) byty stačí raz uvidieť, aby sa ti zdvihol žalúdok! Veru, ešte som nestretla euroúradníka, ktorý by bol na prvýkrát spokojný so svojím bývaním a ktorý by tvrdil, že nájsť si bývanie v Bruseli je jednoduchá vec.
Keď som mala začať pracovať v Bruseli, nevedela som, ako to chodí, a okrem toho som vedela slabo po francúzsky. Preto som hľadala byt cez internet. Našla som maličkú garsónku blízko Schumana. V máji 2004 som v nej za tých 700 eur vydržala. Dusila som sa tam, samozrejme som túžila po zmene. Kolegyňa mi dala typ na inú, väčšiu garsónku, ktorú zhodou okolností prenajímala dievčina z našej roboty, anglická prekladateľka. Nebol to veľmi dobrý nápad. Odporúčam vám, milí čitatelia, ak si chcete nájsť priateľov v inom oddelení, NIKDY si od nich neprenajímajte byt. Byt bol veľmi blízko roboty, prízemný, ale tmavý, hoci jednu stenu skoro celú tvorili sklenené dvere do dvorčeka, v ktorom som si párkrát posedela s priateľmi. Byt bol aj čistý, zariadený skromne nábytkom z IKEY, ale to mi neprekážalo. Skôr chlad. Preto som tam ostala tri mesiace a potom som sa presťahovala do svojho terajšieho bytu na ulici Louis Hap. Sprostredkovala mi ho spomínaná realitná kancelária.
Môj terajší „wigwam“ je tiež blízko práce, hoci musím urobiť viac krokov než predtým. Ale to nič, pohybovať sa musím. Aspoň trochu. Som v pokojnej štvrti Etterbeek. Chválim si ju napriek typickej bruselskej špine.
V byte sa cítim príjemne. Je priestranný, svetlý. Teoreticky by sa u mňa mohlo vyspať 6-8 ľudí. Miesta je tu aj na tancovanie. Mám pekné schody na mezanín, na ktorých sa dajú cvičiť cviky na posilňovanie nôh. V zime rada posedím na dolných schodíkoch blízko radiátora, knižka v ruke.
Svetlo funguje sporadicky. V kuchyni zhasína v pravidelných intervaloch – a nie je to chyba žiarovky. Asi napíšem majiteľovi list, pretože spojiť sa s ním telefonicky je ozajstný kumšt.
V zime hriali radiátory ako chceli. Zopár týždňov som spala v obývačke, lebo spálňa bola studená. Angelo mi vysvetlil pointu: nikdy nesmieš radiátor CELKOM vypnúť, lebo potom ho už nezapneš! Nuž nevadí, aspoň mám zmenu, raz spím v jednej, inokedy v druhej miestnosti. Teoreticky by som mohla aj na mezaníne.
S elektrickým sporákom sa dejú záhady. Dve zo štyroch platní sa síce po zapnutí zasvietia, ale každú minútu sa vypínajú. Rúra má tiež svoje „muchy.“ Ale veď kto by ich nemal?
Schránku na poštu máme všetci obyvatelia domu spoločnú, je to vlastne drevená krabica upevnená z vnútornej strany vchodových dverí, spodok má labilný, pošta z nej padá na zem. Minule som hľadala oznámenie o doporučenej listovej zásielke a v kope listov na zemi som našla niekoľko starších faktúr na moju adresu. Aspoň je to zaujímavé. Si zvedavý, či ti niekto nepísal? Poprehrabuj sa v pošte. Možno nájdeš nejakú zaujímavú reklamu, dozvieš sa čo-to o ostatných obyvateľoch v dome. Mnohí z tých, ktorým chodia početné listové zásielky, tu už dávno nebývajú. To nič. Uvažuješ o tom, aký tu viedli život, akej boli národnosti, či bývali s rodinou alebo sami. Tak som natrafila na obálku s poštou pre pána Gérarda Philippa. Premýšľala som o ňom:

Gérard Philippe
Snívam o tebe, drahý Gérard.
Predstav si, niekto ti ukradol meno.
Akýsi Philippe Gérard.
Ani neviem ako vyzerá.
K pošte sa nehlási.
Možno je guľatý a plešatý,
možno má chybný chrup.
Možno je čierny, možno žltý,
ostane pre mňa záhadou.
Ó, Gérard Philippe, ty idol žien,
ozdoba môjho zošitka s výstrižkami hercov.
Ty to už isto vieš,
že tu dole
je dôležitý výzor,
ale hore niečo iné...
My to však stále nie a nie pochopiť.
Pán Philippe Gérard,
prepáčte rodičom,
že si s vami zahrali túto hru.
Možno vám chceli uľahčiť život.
„Á, tak to je pán GÉRARD Philippe?
Potomok slávneho herca?
Nech sa páči ďalej...
Ale áno, v reklame sa pre vás určite nejaké to miesto nájde...“
A možno im to nevyšlo,
lebo výzorom skôr pripomínate
Danyho de Vitto
a meno Gérard Philippe sa pre vás
jednoducho NEHODÍ.

Úzke drevené schody do bytu nie sú veľmi strmé, dá sa po nich hravo vybehnúť, len by som mala menej jesť, aby som po nich vyšla aj o rok. Zámok na dverách mám dobrý, ibaže samotné dvere a zárubňa už zažili alebo vlámanie, alebo pokus o vlámanie. Cez vydlabané škáry v dreve sa príjemne vetrá. Ináč hovorila mi mladá susedka z bytu na hornom poschodí, že ju vykradli. Vraj ja mám šťastie, že bývam na prvom poschodí. Lebo zlodeji najčastejšie rabujú byty na prízemí alebo na najvrchnejšom poschodí, kde sa s menšou pravdepodobnosťou môžu stretnúť s nejakým obyvateľom domu, idúcim po úzkych schodoch.
Hovorila som o elektrine? Určite áno. Lebo je ´very special´, alebo ak chcete, ´très spécial´. Raz zhasínajú žiarovky v obývačke, inokedy v kuchyni. Zdá sa, že lajdácky spravená inštalácia jednoducho nevládze uniesť väčšie napätie. Telka asi tiež s tým súvisí. Po opakovanom výpadku signálu mi dali už tretiu satelitnú skrinku, teraz však chytám skoro výlučne iba nemecké programy, sem-tam francúzsky. Občas mi nefunguje zvuk. Vtedy stačí poriadne dupnúť na určitom mieste v obývačke – a zvuk sa zázračne zapne! Alebo poriadne pobúchať po televízore. No povedzte, v ktorom byte by som zažila toľko švandy?
Alebo radiátor v spálni: leto, vonku 33 stupňov – radiátor hreje! Zima – je studený ako psí ňucháč. Mám však šťastie: v zime mi radiátory nehučia ako ľuďom na vyšších poschodiach. Sú úplne nehlučné, najmä tie studené. To neva. Tie dva hrejúce vydajú tepla na celý byt. Rada sa k nim pritláčam stehnami a nechávam prúdiť teplo celým telom.
Vrchol belgickej dômyselnosti sú okná. Dvojité sklá, plastové, OK. Ale horná časť - malé priečne okienko sa vôbec nedá zvonku umyť, pretože sa nedá otvoriť. Párkrát som balansovala na stoličke s portvišom, na ktorý som ovinula handru, nakláňala sa, prehýnala v páse v snahe umyť tie tabličky zvonka. Ale poriadne som to nedokázala. Neriskujem, že vypadnem z okna, alebo že mi spadne portviš a zraní niekoho na chodníku.
Ale všetky spomínané peripetie s mojím bytom sú drobnosti. Byt je priateľský, domácky. Páči sa mi nábytok, zariadenie, príbory, taniere, nová automatická pračka, ktorú som si vyžiadala namiesto pôvodnej umývačky riadu, nový hriankovač, ktorý som si „vybojovala“ , keď mi starý skapal takým štýlom, že som takmer vyhorela. Bola som v sprche a hrianky sa medzitým pálili na uhlíky. Zabudli vyskočiť. „Vybojovať si“ niečo od majiteľa znamená otravovať v realitke osobne aj telefonicky aspoň desaťkrát v priebehu dvoch týždňov.
Ranná rozcvička v mojom byte je nádhera. V obývačke nedupem, lebo na drevenej dlážke sa to dosť ozýva. Radšej vo svojej americkej kuchynke. Vymyslela som si sériu cvikov prostných, aj na náradí, t.j. na spomínaných schodoch, zábradlí, gauči, posteli. Aj susedka Brita nado mnou cvičí, ibaže usilovnejšie. Potom si ide zabehať do parku Cinquantenaire pár kolečiek, a je to obrovský park. Obdivujem ju za to. Jeden mládenec si nosí po schodoch hore bicykel, hneď počujem, kedy ide domov.
Uvažujem o tom, že sa presťahujem do menšieho bytu. Najmä ak sa ukáže, že žiadne z deciek, ani manžel sem za mnou neprídu. Čakali by ma však ďalšie poťahovačky s realitkami, a ktovie, či by som sa v novom byte cítila lepšie než v tomto? Objavila som spanie na mezaníne. Je to nádhera! Aj keď párkrát v noci potrebujem na záchod a kvôli tomu musím zbehnúť dolu schodmi. Je to dobrý cvik. Zbehnem dolu schodmi, zabehnem na záchod, opäť vybehnem a vankúš si dám tam, kde som predtým mala nohy. Život je ustavičná zmena!