utorok 11. februára 2014

Prepichovanie uší



 Keď mala Sofia desať mesiacov, pomysleli sme si s jej ockom, že je načase dať jej prepichnúť uši. K myšlienke ma doviedol veľký nápis v okne malého kozmetického salónu na našej ulici: „Nastreľujeme náušnice.“ Fíha! Pomyslela som si, ktovie, či to nebude bolieť? A nie je ten salón veľmi skromný? Čo ak jej to neurobia dobre? Nepôjdeme radšej k chirurgovi?
Ale Sofiin ocko s nastrelením náušníc súhlasil, tak sme sa tam jedného pekného dňa aj so Sofinkou vybrali. Pani kozmetička si fixkou poznačila bodku na uško, ocko jej držal hlavičku, pani vzala pištoľ, priložila úbohému dieťaťu k ľavému ušku a ... strelila! Čakala som plač. Nezaznel hneď. Až po chvíľke, keď sa jej vnem bolesti dostal do mozgu. Vtedy začala revať. Veľa decibelov! To isté sa opakovalo pri pravom ušku.
Nastrelené náušničky mali červené očko, boli v cene za nastrelenie, ktorá vôbec nebola vysoká, vraj zlaté náušničky vymeníme neskôr, keď si ušká zvyknú.
Nuž, prepychový, či neprepychový salón, ušká nám prepichli dobre, Sofinka je fešanda, od krstnej mamy dostala zlaté náušnice, hoci pár mesiacov ich nenosila, lebo jednu zlomila, dali sme ich do zlatníctva opraviť, ale teraz ich má pripevnené silnejšie, hoci nie celkom silno, aby sa dali vybrať, keby to bolo potrebné. Je to dáma, a dáma sa chce parádiť. Veď keby sme jej nedali náušnice, neskôr by nám to mohla vyčítať, ako ja mamke. Keď som sa vydala a narodila sa mi dcéra, dala som jej prepichnúť uši ešte veľmi maličkej, popritom som si dala prepichnúť uši aj ja. Manžel sa „sošil“, že mi to prepichnutie zaplatí. Náušnice mi venovala teta. Manžel nie je skúpy, odvtedy mi kúpil dva nové páry zlatých náušníc, iba vtedy mu pripadalo náramne vtipné, že môže vysvetľovať kamarátom: „Žena dostala od tety náušnice. Odo mňa dostala tiež darček: dal som jej prepichnúť uši!“
Veru, s náušnicami bývajú trampoty. Moja dcéra raz náušničku prehltla, potom sme sledovali stolicu v nočníku a paličkou hľadali náušničku.