utorok 4. októbra 2016

Rastú

Rastú

Nebudem písať o nakupovaní čoraz väčších nohavíc, ponožiek a tričiek. To je telesný vývin, ide rýchle, vďaka Bohu! Ani o veľkom apetíte na papanie, čo sa prejavuje vo väčšej spotrebe chleba, mäsa, ovocia, atď. (A sladkostí – tých im však nedoprajeme toľko, koľko by chceli, lebo je to nezdravé, ba Sofinke priam škodia).

Chválim duševný vývin svojich vnúčat. Veci, úkony, učivo, noty, o ktorých som ešte „včera“ silno pochybovala, že sa ich vôbec niekedy naučia, dnes zvládajú. Nevravím, že hravo, ale ide im to.

Minule Sofiina učka celá ohúrená vraví synovi: „Sofia vie čítať!?!“ To kto ju naučil? Jurko na to: „Nuž, venovali sme sa jej a niečo pochytila od brata.“ Pravda je taká, že sa to naučila céélkom sama!

Akurát myšlienku na tréningy „aikido“ u Ajka sme vypustili, pretože by to bolo veľa. Najmä pre nás – odprevádzať ho tam. Možno na budúci rok. Zatiaľ hrá futbal.

No a tých žartíkov a veselosti, čo si s nimi užijeme! Sofia je hravá, rada sa skrýva a v skrýši čuší ako zajko, darmo ju vyvolávam. Len odrazu vyskočí – a náramne sa chichoce z toho, ako ma dobehla! Rada sa hrá so psami, na hojdačke sa hojdá dovysoka, na preliezkach stvára výmyky. Andrej je čoraz odvážnejší v gymnastických výkonoch. Behá obratnejšie, skáče z veľkej výšky, len na hojdačkách a preliezkach je opatrnejší. Povedzme to tak: je atlét, ale nie gymnasta.
A páčia sa mu dievčatá. Minule šiel dedo k pradedovi, chcel vziať deti so sebou. Sofia šla vďačne, Ajo bol vonku na bicykli. Po krátkej úvahe zahlásil: „Mne sa nechce. Ostanem tu.“ Vyzrela som z okna. No jasné! Dôvodom boli dve pekné spolužiačky, ktoré sa hrali na našom ihrisku.