Zmierujem sa s myšlienkou, že ma v Londýne nevybrali. Ešte uplynul iba týždeň, ale cítim, že som prehrala. No nič to, bradu hore, vypnúť hruď, ide sa ďalej! Som mala trochu vzrúšo - a teraz znovu do neľahkých pedagogicko-psychologických činností okolo detičiek (pranie a upratovanie ani nerátam). Útechou mi je výrok susedky, ktorá podobne ako ja vychovala dve vnúčatá. A úspešne. Aj na hudbu, aj na šport ich dala. Dnes sú samostatné. Teda ten výrok znie:
"Nebojte sa, keď začnú deti chodiť do školy, čas vám uplynie veľmi rýchle, ani sa nenazdáte!"
Vo víre každodenných povinností vidím, že výrok je pravdivý. Nuž aj keď sú tie každodenné povinnosti únavné, bývajú vyšperkované takými "bonusmi" ako
- pozorovanie telesného aj duševného vývinu detí
- radosť z ich dospievania
- radosť z ich korčuliarskych schopností
- radosť z pekne postaveného snehuliaka
- radosť z pekne namaľovaného výkresu
- radosť z dobre zvládnutej skladbičky, zahratej na klavíri, či na gitare
- radosť z dobrej známky v škole
- radosť z ich dobrého apetítu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára