Dráha, rýchlosť a čas
sú pojmy skutočne relatívne. Synovi trvalo štyri hodiny, kým sa dostal z bodu A v Londýne do bodu B v Berlíne (okolo 1000 km), a môjmu mužovi trvalo rovnakú dobu, kým sa dostal zo skúšky spevokolu v Strojníckej priemyslovke, vzdialenej od nášho bloku cca 300 metrov, domov. To viete, skúška sa „pretiahla.“ Tentoraz to bola oslava narodenín jednej členky. Lenže ani on, ani ja sme dopredu nevedeli, že sa taká oslava bude konať. A miláčik si nevzal mobil. Takže ja som sa doma bála o muža, aj o syna, a držala im prsty, aby šťastlivo dorazili do cieľa. Zvlášť, keď minule to manžel spoločensky „prehnal,“ domov sa vrátil v nálade, chcel objať vnučku, tá ho schytila okolo krku, on sa zapotácal, a čelom sa zviezol po koberci, až do krvava.
To len vysvetľuje jeho lásku k Sofinke, že jej nechcel ublížiť, preto radšej spadol ponad ňu, než by ju mal zadláviť. Nuž a tie lietadlá lietajú fakt rýchle. Takže všetko OK. Miško si vygúglil S-Bahn, ktorým sa dostal z letiska do Röntgentalu, kde ho čakal bratranec, preto došiel fajn.
Slovné úlohy na dráhu, rýchlosť a čas som vcelku vedela vypočítať. Ale včera sa stalo niečo, čo sa zdanlivo prieči logike. Prekonať vzdialenosť 1000 km za rovnaký čas ako iný subjekt vzdialenosť 300 m, to je fakt rarita. Teória relativity na spišský spôsob.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára