Zaujímavý úkaz
Občas ma pochytí prudká túžba uniknúť, zmeniť prostredie, ísť opäť pracovať do zahraničia. Tak aj teraz, tesne po Novom roku. Nič neobvyklé. Vraj okolo Vianoc doliehajú na ľudí stresy, na Štedrý večer to ešte prežijú, ale po Novom roku sa deje dosť samovrážd. No a ja som dostala taký „kamikadze“ nápad: prihlásiť sa na pozíciu v Britskom parlamente! V Snemovni lordov! Reku, keď tam sedia starí páprdovia, môžem tam pracovať aj ja, stará babka.
Pýtala som sa tamojšieho oddelenia ľudských zdrojov, či mám šancu, či by môj vek nebol prekážkou, odpovedali mi obratom, že vôbec nie! To ma posmelilo, prihlášku som vypísala, elektronicky odoslala – a čakám.
Ale s akými pocitmi! Previnilej babky, sebeckej osoby, s pocitmi zbabelca, ktorý uteká pred povinnosťami. Chlácholím sa tým, že budem domov posielať peniaze, zaplatím opatrovateľku, neskôr umožním deťom letné kurzy angličtiny. Závisí od toho, či sa dostanem na „short list“, teda do užšieho výberu. Potom by ma pozvali na pohovor. A ten by mohol skončiť úspechom alebo fiaskom. Ak uvidia krívajúcu tlstú babku, rozmyslia si to so mnou. Ono hlavné by malo byť, ako je človek odborne a inteligenčne podkutý. Čítala som však, že obyčajne zavážia aj sympatie, akási „iskra“, ktorá preskočí medzi prijímacou komisiou a uchádzačom. Teda ako vojdeš, ako sa pohybuješ, ako sa posadíš, až potom zvažujú tvoje odpovede. Preto sa nesmejte, dôležité bude moje oblečenie, topánky, účes. Aspoň mám príležitosť dať si melír a vynoviť šatník.
Cítite ten optimizmus? Normálne som pookrela, noha bolí menej, pohybujem sa ľahšie, nálada stúpa! Žeby som bola súčasťou Božieho experimentu s predlžovaním ľudského života? S potlačovaním staroby? Je možné, že 80% zdravotných problémov spočíva iba „v našej hlave“?
No hej. Dajme tomu, že ma vyberú, že uspejem a pôjdem pracovať za dobrý plat do Londýna. Bude to super, bude to cool. Ale čo detičky? Nechám ich na ocka a dedka? Opatrovateľka s nimi nebude non-stop. Ibaže by sa syn znovu oženil. Zatiaľ neplánuje. Kto ich pohladká, keď ich bude v noci bolieť bruško? Včera Sofinka strkala do nosa malého gumového dinosauríka – a hlavička dinosaura jej ostala v uchu! Našťastie práve prišiel ocko z práce, ten nestratil duchaprítomnosť, kázal jej zatlačiť si voľnú nosnú dierku a silno fúkať. Asi na dvadsiaty piaty pokus gumový kúsok vyskočil. Hurá, nebolo treba ísť na pohotovosť! Dôležitý postreh: Sofinka sa vo chvíľach úzkosti utiekala ku mne, vykrikovala „babka, babka!“, zabárala mi hlavičku do lona – hľadala vo mne útechu. Spomenula som si, že keď sme raz boli na chirurgii, čo vrazila s hlavičkou do rebrového radiátora, tiež volala mňa, aj som s ňou bola dnu, keď jej to ošetrovali. Predsa ma len potrebuje!
Takže uvidíme, či budem „shortlisted“, ako sa to vyvinie. Ktovie, možno pred odletom zlomím nohu, a to už bude riadna príučka „tam zhora“:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára