INŠPIRÁCIE

INŠPIRÁCIE
G. B. Shaw vraj čerpal námety z tajného odpočúvania rozhovorov ľudí na ulici, na trhu, či v bare. Dobré, čo? Ja by som to ešte spojila s atmosférou, ktorú dáva genius loci, čiže duch určitého miesta. Napríklad taký cintorín. Poprechádzaj sa po ňom v tichosti, a hneď máš námet či už na hororovú poviedku alebo úvahu o živote a smrti, alebo na nejaké iné mystery.
Cintorín s realitou – pre niektorých možno trochu morbídne - spojil jeden Berlínčan. V poslednej vôli vyjadril želanie, aby sa v blízkosti jeho hrobu postavilo detské ihrisko, lebo mal rád deti. Odkúpil v kúte cintorína pozemok, na ktorom dal nainštalovať hojdačky, preliezačky, lavičky, pieskovisko. A to je fakt, na tom cintoríne som bola. Vojdete ako na cintorín, prejdete pomedzi hroby, na konci je ihrisko. Tuším je tam zákaz vodiť psov, čo je pochopiteľné (aby vám náhodou psíček nedoniesol v papuli ľudskú kosť). Deti sa tam hrali, aj moje a bratove vnúčatá, ale atmosféra sa mi zdala akási pokojnejšia ako na bežnom ihrisku. A starý pán v hrobe sa vytešoval. Tu sa priam núka predstava, že starký v noci vstáva z hrobu a ide sa pohojdať. Duch na hojdačke, pre okoloidúceho záhadne rozkývaná hojdačka vŕzgajúca do noci.

Na našom cintoríne ma už tiež všeličo napadlo. Napríklad téma zjavovania sa fešného chlapíka, ktorý ma vezme do tanca.

No ale poďme aj na iné miesta, ktoré majú svoju „atmosféru.“ Isté zákutia v meste, záhradné reštaurácie, v Bruseli parky – ale tam bolo treba dávať pozor, osamelé ženy niekedy prepadávali, aj za bieleho dňa.

Čakáreň u lekára. Ak nezaplatíš za prednostné ošetrenie, načakáš sa do zblbnutia a vypočuješ si chtiac-nechtiac všelijaké príbehy od spolutrpiteľov. A nielen príbehy, ale aj rady, recepty na choroby aj na život. Moja mamička sa rada púšťala do rozhovoru s ľudkami v čakárni. Raz pritom natrafila na chlapíka z rodnej dediny, ktorý poznal jej mamu, aj z rozprávania starú mamu.
Čakanie na letisku som si skracovala obzeraním tovaru v butikoch, občas som vyskúšala vzácny parfém, napr. chanel allure, škoricový odtieň alebo tak - a potom mi ruka voňala ešte na ceste naším nie najčistejším rýchlikom po Slovensku. Zapotená, unavená, strhaná, ale ručička ako rukavička. V odletovej hale som si zašla na kávu, pritom pozorovala partiu pri susednom stolíku. O čom sa asi zhovárajú, aký je medzi nimi vzťah, kam cestujú? Bolo to zaujímavé.

V téme by sa dalo pokračovať. O chvíľu však prenechám PC svojej rodine, pôjdem si dať rannú sprchu a zájdem na cintorín. Určite mi niečo napadne.