Mon mari Marián

MON MARI MARIÁN
alebo
Cherchez la femme

Prvé dni ma štval poznámkami o tom, že veľa jem a som tlstá, že musím jesť menej, aby som bola štíhla kočka ako kedysi. Vraj to so mnou myslí dobre. OK. Ale na radosti z pobytu mi to nepridalo.
Domáca bola sympatická blondínka zhruba v mojom veku – alebo trochu mladšia, pekne opálená. Povolaním učiteľka. Cez prázdniny prenajímala izby študentom, aby vraj zarobila na štúdiá jednej zo svojich dcér. Mala tie dcéry tri. Všetko krásavice, radosť pozrieť. Iba Manuela však bola doma, aj to sme ju stretávali málo, lebo cez deň spala a v noci predávala zmrzlinu. Domov sa dopravovala na skútri. Krásna Amalie, alebo Maiia, sa občas ukázala, ale zrejme býva samostatne. Nina, najmladšia, bola cez prázdniny kdesi ďaleko u starých rodičov. Mladučká Španielka Christina bývala v malinkej izbietke pri malej kúpeľni. Bola pôvabná, chodila do inej školy než my a jej priateľ býval u inej rodiny. Naša izba bola tiež dosť malá. Celý byt bol malý, kraľoval tam kocúr, ale nebol až taký drzý ako kocúr Cristal vo Vichy. Určité paralely s domácou vo Vichy z minulého leta však bolo badať: obe boli rozvedené, obe umelecky založené – jedna maľovala, druhá robila sošky, obe veľmi šikovné. Patricia lepšia kuchárka než Marie-Noëlle.

Ale nie o tom som chcela hovoriť. Chcela som vám porozprávať o iskre, ktorú zapálil môj manžel v tom „babinci.“ Len čo sme prišli, začala Patricia „točiť“ o tom, že „kým bude Anna v škole“, Marián môže ísť s ňou a jej priateľkami na „ich“ pláž, vraj je to omnoho lepšia pláž ako v Nice, je to vo Ville Franche, chodia tam ráno, dve hodiny plávajú, potom si dajú kávičku, je tam vraj veľmi pekne, nie veľa turistov, žiadne obavy, že by ťa okradli. Povedala som si: Marián medzi babami? No čo už! Plány nám však pomohla skrížiť škola. Vysvitlo, že Marôšikovi nemôžu dať oddelené potvrdenie o ubytovaní, jeho náklady boli uvedené na mojom potvrdení. A to som nechcela pred EÚ riskovať, lebo môj pobyt bol vlastne služobná cesta, manžel tam oficiálne nemal čo hľadať. Jediný spôsob ako to napraviť bol ten, že Mariána zapíšem tiež na kurz – pre začiatočníkov. Hoci len na jeden týždeň. Vtedy mu vystavia samostatné potvrdenie, beťári jedni. A tak sa stal z môjho 58-ročného manžela študent! Podarilo sa mi tým zabiť niekoľko múch jednou ranou:
 môj miláčik sa nechodil kúpať s troma zachovalými rozvedenými babami (jedna z priateliek mala cecky ako zemegule a nosila tričko s obrovským výstrihom, druhá bola štíhla a dlhá),
 získal základy francúzskej výslovnosti a naučil sa základné frázy a číslovky, čo sa mu môže ešte zísť, ba chce doma pokračovať vo výuke s pomocou učebnice pre samoukov,
 zdvihlo sa mu sebavedomie, ožil, ba údajne nebol z triedy ten najhorší,
 v triede bol obľúbený, lebo keď niečo nevedel, riešil to vtipnými poznámkami, radi ho mali najmä tri mladé pôvabné Japonky a jedna Kuwajťanka.
Takže opäť baby. Čo na ňom vidia? Japonky sa s ním fotili, aj na víkendovom výlete stále vyhľadávali jeho spoločnosť.
Ale je to fajn, ako to dopadlo. Nikto nikoho nezviedol, Mariánkovo sebavedomie sa zvýšilo, pretože naňho leteli baby a pretože som žiarlila a pretože sa niečo naučil. V poslednej dobe totiž vyzeral dosť smutne. Ako by povedala jedna jeho bývalá frajerka: chradol. Nevravela to na jeho adresu, ale o inom mužovi, ktorého manželka pracuje v zahraničí, neviem, či robí chyžnú alebo oberá ovocie, slovom, je v zahraničí a manžel doma len chradne a chradne. Slová napísané kurzívou predo mnou poriadne zdôraznila.
Keď sme sa vracali s troma kamoškami autom z dostihov, ktorým venujem samostatnú kapitolku, prsnatá baba nám zaželala veľa šťastia, vraj sme podarený pár, a aby nám to aj naďalej vydržalo.

Azúrové pobrežie

Côte d´Azur

Splnil sa nám sen. Už je aj za nami. Riviéra bola fajn, ale keby ste mi išli závidieť, vedela by som vám povedať kopu vecí, ktoré by vašu závisť zmiernili.
Začnem s pozitívami. Tropické leto, aj na Nice nezvyčajne horúce. 30 až 40 stupňov – bolo to až priveľa. Posledné dva dni sa „ochladilo“ na 25 až 27. Sme opálení, Marián pochopiteľne viac, viac sa slnil, lebo druhý týždeň už nechodil do školy. Keď som sa vrátila do Bruselu, šokoval ma prudký prechod na 13 stupňov a pochmúrny výraz mesta. V Nice slnko, veselo, ľudia ľahko odetí, v Bruseli šedo, zamračene, ľudia vo vetrovkách a ženy pre istotu s dáždnikmi trčiacimi z kabeliek. Veď nenadarmo si francúzsku Riviéru vybrali viacerí umelci, maliari, sochári, spisovatelia za miesto svojho pobytu, svojej inšpirácie. Keď tam došiel Henri Matisse v zrelom veku prvý raz, nevedel sa vynadívať na úžasné svetlo ráno pri mori – hneď začal maľovať, ba usadil sa v Nice. V Aix-en-Provence žil Cézanne, Camus v Antibes, tuším aj Picasso pobýval na Riviére. V Mentone sú pochovaní viacerí slávni umelci. Poniektorí sa došli na Riviéru vyliečiť, a hoci sa aj nevyliečili a umreli tam, aspoň to bolo v peknom prostredí.
A keď si predstavíš, že stačí preklenúť malú vzdialenosť po mori a ocitneš sa v Afrike, je to vzrušujúce. Preto tie teploty. Jedna pohľadnica to dobre znázorňovala: celé Francúzsko zamračené, dážď, iba na Riviére teplučko, slniečko, ľudia sa opaľujú...
Krásne nábrežie v Nice – Promenade des Anglais, dlhánske, lemované palmami. Meno dostalo jednoducho preto, že ho vystavali Angličania. Angláni tam radi chodili oddávna, od čias kráľovnej Viktórie. Boli, aj sú bohatí, ich obľúbeným letoviskom je Antibes. Promenáda Angličanov vlastne lemuje pomerne veľkú Zátoku anjelov - La Baie des Anges. Legenda hovorí, že v stredoveku chceli jednu sväticu (meno som si nezapamätala) umučiť. Keď ju vešali, pretrhol sa povraz. Keď ju pálili na hranici, zhasol plameň. Tak ju hodili do mora. Keď sa utopila, ukázal sa na hladine anjel, preto Zátoka anjelov.

More je skutočne azúrové, farby sa živo menia, ozajstná pastva pre maliarov a fotografov. Na kamienkovej pláži je stále veľa ľudí. Cez deň sa kúpu, opaľujú, večer prechádzajú, po zotmení tam posedávajú skupinky zväčša mladých ľudí a debatujú, hrajú na gitare a pod. - ako my kedysi na Šírave. Nočný život je pestrý-prepestrý. Po promenáde sa prechádzajú páriky, mladí, starí, solventní zájdu do kasína alebo do baru na pobreží, menej solventní sa iba pozerajú, potom zájdu na pivo do baru trochu ďalej od pláže, alebo si ho kúpia v supermarkete. Všade sa je, pije a zabáva. Prejdeš cez promenádu a ocitneš sa rovno v starom meste, plnom malebných úzkych uličiek s reštauráciami, barmi, stánkami, pouličnými umelcami, žobrákmi, ľuďmi rôznej farby pleti. Bývali sme kúsok od starého mesta. Jedným smerom od domu sme mali pláž, opačným smerom bola škola.
Ľudia rozprávajú pomalšie, ležérne, dobre im rozumieť. To som skutočne ocenila. Sú milí, ochotní, usmievaví, podobne ako Belgičania.
Letisko v Nice je na západnom výbežku zátoky. Každú minútu odtiaľ vzlieta lietadlo. Marián to obdivoval, aj na pláži rád pozoroval lietadlá.
Čarokrásne more má svoje pasce. Prístup do mora je sťažený kvôli kamienkom. Keď sú veľké vlny, hádžu ťa o breh a spätne berú so sebou aj kamienky, ktoré ťa „fajn“ doudierajú. Vietor často prinesie cez noc k pobrežiu medúzy, vtedy sa neodporúča kúpať. V miestnych novinách písali, že jeden pár si šiel v noci zaplávať, medúzy nevideli. Ženu poštípali na dvoch tretinách tela, musela až do nemocnice. A škaredé jazvy jej ostanú. Keď sme boli v Antibách, bolo to fajn, pretože sú tam pieskové pláže, zvyšky starého opevnenia, proste nádhera. Došli sme k moru – a čo nevidíme? Nikto nejde do vody. Marián podišiel bližšie a hneď zistil príčinu: úžasné množstvo medúz!
Centrum Nice je v súčasnosti dosť rozkopané, robia tuším električkové trate.
Ďalší nedostatok: v teple sa darí potkanom, švábom a podobnej hávedi. V niektorých štvrtiach je ich plno. Bývali sme na druhom poschodí vo veľmi starom nájomnom dome z 19. storočia, ale u nás našťastie boli iba komáre, ktoré si ma v noci vždy našli. Spali sme pri otvorenom okne, občas sme si pustili ventilátor.

V Nice žije strašne veľa Angličanov, ale ešte viac prisťahovalcov, v súčasnosti aj Rusov, Čečencov, Marokáncov, Arabov, Turkov, atď. Asi pätinu obyvateľstva Nice, ktorá je so svojimi 600 000 obyvateľmi jedným z najväčších miest Francúzska, tvoria prisťahovalci. Na pláži sa kradne. Preto sa domáca chodila kúpať s priateľkami do Ville Franche, trochu obďaleč Nice, na svoju obľúbenú pláž, ktorú vraj nepozná veľa ľudí.
Sedím v Bruseli pri počítači, je mi zima, asi si dám sveter. Keď si spomeniem na Nice, povzdychnem si: žiť tak niekde, kde by bol zdravý priemer teplôt, niečo medzi Nice a Bruselom!

Škvarkové pagáčiky

Škvarkové pagáčiky

Nie je to najľahšia záležitosť, potvrdia aj skúsené gazdinky. Moja mama ich skúšala po celý život – so striedavým úspechom. Keď už bolo cesto vynikajúce, pagáčiky neboli dostatočne slané, aspoň podľa môjho manžela. No a s takým kritikom skúste žiť! Nie div, že sa mi do pečenia nechce. Navyše som typ, ktorý si prácu rád zľahčuje rôznymi modernými prístrojmi, ktoré sa nehodia vždy na všetko.
Tak aj pri dnešných pagáčikoch. Urobím ich, reku, z kúpeného lístkového cesta, škvarky máme, podrvím ich na elektrickom mlynčeku, bude to rýchle a dobré. A hlavne, nezabudnem škvarky poriadne posoliť!
Čo vám budem hovoriť! Nedarilo sa od samého začiatku. Technika ma neposlúchala, v istom momente sa nože na elektrickom robote prestali krútiť, hoci prístroj vydával zvuk, akože je všetko OK. Ale nebolo. Po niekoľkých márnych pokusoch som nazúrená vybrala klasický mlynček na mäso a škvarky pomlela.
Vnučka pomáhala pri vaľkaní cesta. Má svoj malý valček, je veľmi usilovná, všetko chce skúsiť. OK. Cesto sme napokon rozvaľkali, natrela som ho pomletými škvarkami, poriadne posolila, a keď hovorím poriadne, tak PORIADNE. Spolu so Sofinkou sme vykrajovali pagáčiky, ukladali ich na plech, potreli vajcom, urobili ostrôžkou mriežku, no radosť pozrieť.
Výsledok: akési neforemné atómové hríbiky, poriadne nafúknuté a chuťovo PORIADNE slané. Prepáč, mamička, nech Ti je zem ľahká!
Kŕmim sa tou slanotou, nadávam na seba, na svoju netrpezlivosť, diletantstvo, nešikovnosť a podobne.
Ale aby sme vniesli do tej sebakritiky aj trochu optimizmu: verím, že nabudúce to bude lepšie!

Tri týždne vo Vichy

A teraz by som vám chcela opísať svoje intenzívne kurzy vo Francúzsku. V lete 2005 to bolo vo Vichy a v lete 2006 v Nice. Zažila som tam učenie i zábavu. Medzi nami, staršími babami, toho učenia bolo viac, zábava bola občas niečo ako Gogoľovský „smiech cez slzy“:
TRI TÝŽDNE VO VICHY

Čakala som všeličo. Ale netušila som:
že tam bude skutočne obrovské množstvo študentov;
že budú takmer všetci mladší odo mňa. Mladučkí, mladulinkí, závideniahodne mladí. (Za letnú sezónu sa ich vraj vystrieda aj tisícdeväťsto);
Že väčšina z nich budú Ázijci (V Clermont-Ferrand vraj študuje na vysokých školách tisíc Číňanov);
že domáca bude taká zlatá. (má arabské priezvisko, preto som mala spočiatku obavy, čo to bude zač. Ešte aj syn Miško ma strašil, vraj na stanici ma bude čakať žena vo vysokom červenom turbane a s nápisom na tričku Islamský džihád.) Nebola to ani zďaleka pravda. Marie Noëlle je obdivuhodná žena. Bola síce vydatá za Libanonca, má s ním jedného syna – aj Karima sme po niekoľko dní videli – ale ináč je normálna. Ba veľmi milá, dá sa s ňou naozaj fajn porozprávať;
že mestečko bude také pôvabné;
že aj v malom meste dokážem perfektne zablúdiť;
že tam bude rieka Alliera aj s jazerom;
že škola bude mať naozaj vysokú úroveň;
že aktivít pre študentov bude naozaj hodne, aj cez víkend, a že všetky budú super zorganizované;
že námestie vedľa opery bude denno-denne čeliť obrovskej invázii škorcov hniezdiacich v korunách stromov a autá pod ním budú celé biele od vtáčieho trusu. Raz sme večerali na dvore a kŕdeľ škorcov sa preháňal ponad nás. Marie-Noëlle zvolala: Len nie na môj koláč! - a zakryla ho utierkou. Ale na dezertný tanierok sa jej ušlo. Reku, budeš mať šťastie. Inak zvierat tam bolo viac: drzý kocúr Cristal v dome, veveričky a zajačiky v parku, z vtákov vrany, holuby, čajky a iné druhy;
že Napoleon III. zriadil krásny park, ktorý je zároveň arborétum;
že budem navštevovať hodiny francúzskej literatúry prvej polovice dvadsiateho storočia. Boli veľmi zaujímavé! Párkrát sme sa síce so spolužiakmi hanbili, že v danom úryvku nerozumieme každé tretie slovo, ale aspoň to inšpirovalo k učeniu;
že Marián bude platiť 100,- eur za taxík z parížskeho letiska Orly na Gare de Lyon a ešte bude tŕpnuť, či to vôbec stihne. Ale stihol, chválabohu. Držali sme mu pri večeri všetci palce. Keď mi zavolal z vlaku do Vichy, viacerí zvolali: Bravo! Dala som mobil domácej k uchu. Povedala: Bravo! Potom Karimovi. Tiež povedal: Bravo! Potom sa spýtal, ako sa manžel volá. Ja že Marián, to jest niečo ako Mario. On na to, že je Super Mario Bros, keď to stihol;
že u domácej bude bývať aj Angličanka, pracujúca v Sudáne, Japonka, chystajúca sa na doktorandské štúdium fyziky v Paríži a priateľka domácej, momentálne zamestnaná pri výrobe historického filmu, ktorý sa natáčal vo Vichy. Tá osôbka bola za všetky drobné. Maličká, chudučká, ale šarmantná ako pravá Francúzka, uštebotaná ako lastovička, šikovná ako lasička, trochu rozmaznaná, ale milá. Keď som týždeň pred manželovým príchodom pri raňajkách oznámila, že príde muž, Angličanka zvraštila obočie a znechutene sa opýtala: “Čože? A vari tu bude s nami bývať?!“ Francúzka naopak nadšene zbystrila pozornosť: „Kto? Muž? Kedy?“ A beťársky sa usmiala. Naučila ma aj niektoré výrazy. Napríklad keď som želala ´Bonne chance´, vysvetlila mi, že Francúzi sú poverčiví, preto radšej želajú ´Merde ´! A nemáš poďakovať hneď, až potom, keď sa vec podarí;
že stretnem sympa Nemca. Musela som ho však vyškrtnúť zo svojich plánov, pretože hovoril veľmi slabo po francúzsky. Príjemne sme si zakonverzovali po anglicky, aj bol múdry, sčítaný, fešák, vekove ku mne, ale nešla som tam rozprávať po anglicky. Preto som si na ďalšie dni volila radšej spoločnosť hoci aj žien, ale hlavne takých, ktoré vedeli dobre. Boli tam totiž aj učiteľky a učitelia franiny z rôznych krajín Európy, ktorým to platila EÚ – program Leonardo da Vinci. Dobre rozprávali aj študenti franiny – vysokoškoláci, ktorí chodili dopoludnia zrejme do vyššej skupiny než ja, ale stretli sme sa na hodine literatúry. Slovom, super;
že získam vrelý vzťah k theatre dans la rue. Bola som na predstavení v dedinke Cusset, bola to zábava. Krásne prostredie v zákutí historickej budovy. Dvaja herci dokázali predstavovať mnohoraké postavy vďaka šikovnej premene kostýmov a super zvukovým efektom, ktoré vyrábal technik pomocou počítačov a inej dômyselnej aparatúry. Bola to paródia na Jamesa Bonda. Tí dvaja dokázali zohrať v priebehu hodiny a pol celý akoby action film – so smiešnym koncom;
že pocestujem s hercami a producentkou ďalšej hereckej skupinky – boli to Angličania, cestovali do Aurillac, na festival pouličného divadla. Boli fajn, veselí a nadšení pre vec;
že kostoly, domy a sochy v Clermont-Ferrand a Riom sú čierne, postavené z veľmi trvácneho sopečného kameňa;
že v okolí Vichy sa vyskytuje množstvo vyhasnutých vulkánov, len jedna reťaz kopcov, špeciálne nazvaných puys , sa skladá z vyše 80-tich;
že Pannu Máriu Francúzi mnohokrát zobrazujú s čiernou pleťou: La Vierge noire;
že Francúzi sú hrdí, poverčiví, neradi cestujú za prácou do zahraničia. Ale to sú kusé informácie, z ktorých existovalo množstvo výnimiek;
že kozmetika Vichy vlastne vôbec nie je francúzska, patrí pod L´Oréal, ten je americký, akokoľvek francúzsky ten názov znie. Pobočky má aj v Kanade a jeho výrobky propaguje medzi inými aj nemecká modelka Klaudia Schiffer. Čiže typický príklad globalizácie. Ale krémik je super. Dúfam, že aspoň trochu tej liečivej vodičky doňho dali;
že masáž ´au quatre mains ´ plus ´douche de Vichy ´ bude príjemná, ale nie veľmi účinná. Dve ženské ma hladkali, potom ma sprchovali silným prúdom teplej vody. Celé trvalo krátko. Masáž som si predstavovala ináč, že mi budú hniesť svaly na chrbte ako keď sa hnetie cesto. Vysvetlili mi, že od toho je kineziterapeut. Potom som ešte šla do fitnessu, bolo to v cene. Hej, a župan mi v skrinke vyhrievali. Marián odmietol ísť na masáž, vraj mu stačí tá moja (!). Lebo že jedna masáž nestačí, treba vybrať celú kúru. Francúzsky mladík, ktorého som stretla v šatni po procedúre, komentoval, že v Budapešti je to vraj omnoho lacnejšie, že tam túži ísť. Hja, Maďari sa vedia zviditeľňovať! Je síce pravda, že majú viacero termálnych prameňov, ale to aj my, či nie? No neviem. Máme všelijaké kúpele. Keď som u domácej komentovala, aká bola masáž, že som čakala trochu viac, Anne-Marie šikovne opáčila: „Quoi? Massage aux six mains?“(Čo? Vari masáž šiestimi rukami?“);
že Marie-Noelle je tajomná. Maliarka, umelkyňa, smutná, odovzdaná do rúk osudu. Rozvedená, s jedným dospelým synom. Sama v obrovskom dome – pardón, s kocúrom Kristalom a občas so študentkami z CAVILAM-u, ktorým prenajíma izby, varí večere, perie im, žehlí, vozí ich na stanicu a zo stanice, dáva im darčeky a trpezlivo vypočuje ich hatlaninu, ktorú by rady nazvali francúzštinou. Prekonala vraj rakovinu. Všetky informácie o sebe z nej idú ako z chlpatej deky, musela by som tam bývať dlhšie, aby som získala skutočný prehľad o tejto vzácnej žene. A je pekná, mladšia odo mňa, atraktívna. Mám dojem, že hoci je s manželom-Libanoncom rozvedená, predsa ju k arabskému svetu čosi ťahá. Stýka sa s príbuznými z Libanonu. Obáva sa skôr Číňanov, než Arabov;
že uvidím tancujúcich starkých na kúpeľnej terase: kapela, sólista harmonikár, ktorý postojačky vykonával dvojakú funkciu – hral i spieval. Starčekovia so starenkami tančili valčík a polku v ležérnom štýle. Starenky, ktoré nemali partnera, posedávali v kútoch a žiarlivo sledovali tancujúce páry. A naopak. Tancujúce starenky vyzerali veľmi spokojne a hrdo sa obzerali, či ich okoloidúci sledujú. Pripomenulo mi to mladosť. Bohužiaľ, väčšinou som posedávala medzi publikom, čiže „predávala petržlen.“ Po francúzsky sa to povie šetrnejšie, „robiť tapisérie“. Veru, „robiť tapisérie“, či „predávať petržlen alebo mrkvu“ možno v každom veku. Spomienku na brazílsky tanec forro nezaradím medzi najpríjemnejšie. Prepotená telocvičňa vo Vichy, vonku 30 stupňov. Individuálne som tie kroky ako-tak robila, hoci som si uvedomovala absurdnosť situácie – stará tlstá tetka medzi mládežou, ale keď prišlo k vytvoreniu dvojíc, nastala katastrofa. Prisúdili mi krásneho hnedého kučeravého brazíslkeho mladíka. Vôbec mi to nešlo. Povedala som mu, že radšej pôjdem na krúžok spevu francúzskych šansónov. Mimochodom, ten bol vydarený, mám aj slová pesničiek. Gitarista bol fajn, sadol si na trávu, my ostatní okolo neho, trochu mi z toho síce stŕpol zadok, ale to nič. Spievať ako-tak viem, takže som to nekazila.

Franina, šiesty level

FRANINA, ŠIESTY LEVEL

Poriadne vysoký, čo? Ku koncu som prežila hodne stresu. EÚ si zmyslela, že presne určí, čo máš v ktorom leveli vedieť, preto sprísnila záverečné testy. Neviem, či všetky školy ich mali také desné ako my, ale naša škola ich mala ad absurdum. To nebol jazykový, ale psychologický test, test IQ pre supernadaných Francúzov.
Úlohy vôbec neboli jednoznačné, okrem toho niektoré veci, ktoré bolo treba doplniť, sme ani nepreberali. Mali sme ich však údajne vedieť. Jednoducho som nedúfala, že to mám. Nakoniec mi však pomohol Pán Boh. Christian vyhlásil, že Anna napísala „excellente rédaction“, teda sloh (ani som nevedala, že sa to povie „rédaction“), čo akože dokazuje jej vyspelé znalosti. Je pravda, že som tušila, aká bude téma, pre istotu som si však pripravila dve, bola tá, ktorú som nemala napísanú, takže som naozaj slohovala z hlavy.
Pomohla mi aj psychológia, či náhoda, ktorú tiež považujem za Božie riadenie. Týždeň pred testom som v meste trochu zablúdila a omylom som „objavila“ kníhkupectvo, kde predávali rôzne učebnice cudzích jazykov, medzi iným aj Christianove mini-krimi s cvičeniami. Kúpila som obidve, ktoré mali na pulte, aj som ich doma prečítala, úroveň bola ľahšia, tak to šlo, a potom som ich nenápadne vyložila na hodine na lavicu. Christian bol potešený, trochu sa rozrečnil o svojej tvorbe, nechal sa počuť, že píše rukou, a nie je vraj jediný – takto má bližší kontakt s papierom. Myšlienka, ktorá ide z hlavy prostredníctvom ruky rovno na papier. Niečo na tom bude, videla som film o Michelovi Butorovi, tiež písal do poznámkových blokov. Učiteľ medzi iným aj vtipne prehodil, že som mu prispela k zlepšeniu finančnej situácie, keď som si kúpila jeho dielka. Ale musíte vedieť, čo tomu predchádzalo. Prvé exposé mi totálne sprdol, „zhodil“ ma pred celou triedou, vraj sa mi témy rozchádzajú, a záver že som celkom „sabotovala“, že ma nemôže klasifikovať. Mal vtedy zlú náladu, vyhodil aj jednu Nemku. Ja som sa však „otriasla“, hľadala niečo zaujímavé v časopisoch. Nakoniec som spracovala podľa Le Monde tému o imigrácii v Európe. (Christian si veľmi váži noviny Le Monde, podľa neho je ich jazyk na vysokej úrovni a ten, kto tie noviny číta, je už dobrý francúzštinár). Dalo mi to dosť zabrať. Kým sa ostatní opaľovali, ja som celý víkend písala. Toto už bolo dobré. Aj som sa snažila vyprovokovať ostatných k diskusii. Tak veru. V auguste sa budem opaľovať v Nice ja, a tí, čo to flákali, sa nebudú. Čo to táram! Veď do Nice idem opäť do školy, drviť franinu 6 hodín denne. Podvečer sa pridám k Mariánovi na pláži. A tí ostatní môžu mať pokojnejšie prázdniny. Opaľovať sa môžu s európskym platom pri ktoromkoľvek svetovom mori.
Trochu čierneho humoru: keď som v svojej prezentácii spomínala, že veľa ľudí z východnej Európy ide za prácou do Anglicka, že napr. poľskí lekári húfne odchádzajú, najmä anesteziológovia a patológovia, zdôraznila som slovo pathologistes, lebo tí nemusia dobre vedieť anglicky (a potom v Poľsku niekedy nemožno zostaviť operačný tím) – Christian sa chutne zasmial pri predstave, že by sa patológ rozprával s pacientom. (Máme s Christianom obaja radi čierny humor).
Moje plány s francúzštinou do budúcna? Od septembra budem chodiť do Alliance française na večerný kurz k mladej Francúzske, ktorej meno znamená v preklade pinka a ktorá je naozaj taká švitorivá pinka. Počas pracovnej doby si budem u Beaty zdokonaľovať poľštinu. Okrem toho s Mariou si občas dobre potárame po francúzsky pri obede.

Francúzština, štvrtý level

FRANCÚZŠTINA

Mám za sebou niveau 4! Uf, ale som sa bála! Narobila som v teste zbytočné chyby, nerozumela som všetkému z posluchu, a moja ústna odpoveď tiež nebola najskvostnejšia. Darmo, potrebujem viac rozprávať, požiť si v čisto francúzsky hovoriacom prostredí.
Výbor nám niektorým z nových štátov umožní štúdium ďalšieho levelu vo Francúzsku v rámci tzv. congé special, teda dostaneš platenú dovolenku a do určitej výšky ti preplatia aj školné. Ale sama si platíš za cestu, ubytovanie a stravu.
Uvažovala som nasledovne: osud sa so mnou škaredo zahral v tom, že Marián stratil zamestnanie a teraz musí robiť rekvalifikačný kurz práve v čase, keď budem na dovolenke v Spišskej. Čiže žiadne more? Ale ba! Veď som už EÚ obetovala dosť! Pôjdem na kurz na fracúzsku Riviéru a Marián tam pôjde so mnou!
D´accord, ale nielen ja som tak uvažovala. Zatiaľ viem o Světlane, že chce ísť na to isté miesto, čo ja. Či aj s manželom, to neviem, ale až v septembrovom turnuse. Ja by som chcela v druhej polovici augusta.
Počkáme, či mi to vôbec vedenie odklepne. Tešiť sa začnem až potom. Myslím, že si to s Marôšikom zaslúžime. Stále však nedúfam. Život nemôže byť až taký krásny!
Ono keby to aj vyšlo, má to isté nevýhody: budem rozprávať aj po slovensky, bude nás to viac stáť. Chcela by som, aby aj manžel chodil na kurz – pre začiatočníkov. Ale to sú zanedbateľné detaily.
Vráťme sa k niveau 4. Mali sme novú učiteľku, Natalie. Spočiatku sa javila veľmi dobrá. Suverénna, vtipná, perfektná výslovnosť. Časom však prejavila isté vážne nedostatky. Napríklad: vôbec sme nepoužívali učebnicu, iba jej materiály a články z novín Metro. O cvičebnici ani nehovoriac. Vôbec nám nedávala domáce úlohy. Ja som si ku koncu kurzu urobila všetky cvičenia z cvičebnice, hoci nám to nekázala. Veruže sa mi zišli! Ani písomky nám veľmi nedávala. Viacerí spolužiaci rezignovali a prestali chodiť, niektorí sa zľakli skúšok a nedošli na ne.
Škoda. Natalie vedela výborne vysvetľovať. Napríklad subjonctif nám vysvetlila perfektne – a to ide o náročnú časť francúzskej gramatiky. Môže byť dobrá učka na strednej škole, kde jesto viac času hrať sa hry na rozohriatie, čítať z novín a rozprávať príbehy. Raz nám porozprávala, čo sa jej stalo cez víkend:
Išla večer autom po lesnej ceste a nechtiac zrazila akési zvieratko. Má veľmi rada zvieratá, aj jej dcéra, ktorá sa chce stať veterinárkou, preto zastavila, vystúpila a vzala úbohé ranené zviera, zrejme kunu, do auta. Vraj to bolo také milé zvieratko, vycerila zuby, keď nám ho opisovala. Pritom má sama poriadny predkus. Slovom, museli by ste to vidieť. Keď prišla domov, dala kunu do klietky, vrch zakryla a zaťažila kvetináčom s kvetom (!) a išla spať. O pol druhej ju zobudil hrmot. Zistila, že kuna obživla, dostala sa z klietky a vystrájala po obývačke. Čo robiť? Pokúsila sa zviera chytiť za chvost, ale márne. Po viacerých neúspešných pokusoch pristúpila k rezolútnemu činu: obliekla si vetrovku, na ruky dala lyžiarske rukavice, na nohy pevné topánky – až tak sa jej podarilo zviera chytiť.
„A čo ste s ňou spravili?“ pýtame sa, nedýchajúc.
„Je l´ai tué.“
„Avec un marteau.“
(Zabila som ju. Kladivom).
Kunu pochovala v záhrade a do rána upratovala.
Myslím, že ešte dlho sa mi bude pred duševným zrakom vybavovať hrôzostrašný obraz: „crazy“ učiteľka vo vetrovke a lyžiarskych rukaviciach, v jednej ruke drží za chvost zmietajúcu sa kunu, v druhej ruke kladivo, pripravená zasadiť smrteľný úder.

Parles-vous francais?

Parlez-vous français?

Európska únia je francúzsky klub. Bez franiny sa nepohneš. Najmä v Bruseli. Teda, aby bolo jasné. Na ulici sa hovorí čiastočne po flámsky, čo je odroda holandčiny, alebo po francúzsky. V práci dostávame maily skoro výlučne vo franine. Občas sa niekto zľutuje a napíše aj anglickú verziu.
Bez znalosti francúzštiny sa nemáš šancu stať šéfom, pretože je to reč manažmentu, na poradách sa hovorí po francúzsky.
Hneď po príchode som sa nesmelo snažila oprášiť niektoré frázy, ktoré som si pamätala z 8-týždňového intenzívneho kurzu v Stupave (Dom techniky ČS VTS, 1987, teda ešte v minulom storočí). Bolo zaujímavé, ako mi ľudia na ulici krásne odpovedali:
Ja: Merci-
Pekný mladík: De rien. -
Alebo: Pas de problème.-
Elegantný starší pán: - Il n´y a pas de quoi. -
Krásne zvraty - a plynuli im z úst tak prirodzene!
Veľakrát sa mi však stalo - a ešte stále stáva, že keď sa v obchode alebo na ulici na niečo opýtam po francúzsky, usmejú sa, pochopia, a ihneď prejdú na angličtinu! Koľko rokov tu potrebujem stráviť, aby moju franinu uznávali? Päť? Desať?
Závidím im, ako pekne ovládajú ten melodický jazyk, ako správne vyslovujú nosovky a hrdelné rrrrrr. A to prosím aj malé deti! Cestuje pani v metre so svojimi deťúrencami, veselo si štebocú a hrkocú po francúzsky - a ja si idem jazyk dolámať!

Hneď koncom júla (teda v treťom mesiaci svojho pobytu) som využila ponuku zamestnávateľa a začala som polointenzívny trojtýždňový kurz francúzštiny, to jest dopoludnia franina, popludní do roboty. Bolo to zábavné, ale aj vyčerpávajúce. Patrila som k najlepším v krúžku. Vrúcne som sa skamarátila s mladou Češkou, ktorá bola ešte lepšia ako ja. Pracuje ako tlmočníčka pre Parlament. Na jazykové kurzy však nechodia iba lingvisti, ale aj technici, úradníci z rozličných EÚ inštitúcií, slovom ľudia, ktorým veľa nehovoria spojenia ako predmet v štvrtom páde, trpný rod, či príčastie minulé trpné.
Ok, d´ accord.
To bola úroven B, alebo ak chcete, niveau deux. Teraz končím C-čko, čiže trojku. Do školy chodím na ulicu Guimard, dvakrát týždenne po dvojhodinovke. V gramatike stále bodujem. S posluchom a výslovnosťou sú problémy. Kolegovia Španieli alebo Taliani sú na tom s posluchom a konverzáciou omnoho lepšie, Románi jedni prešibaní! Časom som dokázala rozlíšiť, že síce melú, ale s chybami. Trochu mi to zdvihlo pošramotené sebavedomie. A tu zrazu jedného pekného dňa vysvitlo, že asi tretina z nich sú repetenti, robia trojku po druhý raz! Vtedy som si povedala: - Bacha, dievča, on ten tretí level nebude celkom jednoduchý - a kúpila som si francúzske gramatiky - pre istotu hneď dve. Po večeroch som namiesto krížoviek lúštila francúzske cviká.
Počúvam francúzske šansóny od Georgea Brassensa, Jacquesa Brela (Belgičan - a domáci sú naňho veľmi hrdí!), Juliette Greco, Michela Sardou a iných. Veľa piesní mi na CD napálil kolegynin manžel. (Ona je francúzska Belgičanka, čiže Valónka, on Flám, jej matka je pôvodne nemecká Švajčiarka, vraj keď sa vydala do Belgicka, učila sa francúzsky na pesničkách). Piesne aj mne veľmi pomáhajú.
S básňami Arthura Rimbauda v origináli som prestala, je to ešte pre mňa “silná káva.” Ale bolo zábavné, ako mi priateľka raz v súvislosti s Rimbaudom telefonovala. Spomínala akéhosi „Ramba“ a ja som za ten svet nechápala súvis: čo má Sylvester Stallone spoločné s poéziou? A ono sa tie dve mená podobne čítajú. Rambó, či Rembó, prečítam si ťa neskôr.
Pri štúdiu jazyka som zistila zaujímavé vecičky, aspoň pre mňa. Pre malých Bruselčiačikov to novinky nie sú, franinu nasávajú s materinským mliekom.
Povie sa -tá pivo-, ale -ten káva-.
-Tá ulica-, -tá stanica-, ale -ten križovatka-, -ten metro.-
-Ten zebra-, -tá krtko.-
- ten koleno, - ten zápästie, - tá zub, - tá fúzy.
Stredný rod pre istotu vôbec nemajú.
Niektoré výrazy môžu Slovákovi pripadať neslušné, napríklad: serai (čítaj s e r e), seriez (čítaj s e r i e) - pritom sú to také nevinné významy ako -budem- a -boli ste-. A nevinná veta: Mademoiselle, ce pot sera là, ktorá v slovenčine znamená: slečna, tento hrnček bude tam, sa bude Slovákovi javiť ako: {madmuazél se pósralá}. (To posledné nemám z vlastnej hlavy).
Číslovky sú jednoduché ako facka. Hoci dlho ma mýlilo, že 5 a 50 začínajú vo výslovnosti na s, čo sa mi plietlo so 6 a 60. Do desať sa dá naučiť hravo. Jedenásť, dvanásť sa aj v iných jazykoch tvorí špecificky. 13 – 16 sa ešte tiež naučíš. Ale od 17 do 19 začínajú ťažkosti, lebo povedia akoby desať-sedem desať-osem a desať-deväť. Sedemdesiat sa povie šestdesiat-desať. Osemdesiat štyrikrátdvadsať a deväťdesiat štyrikrátdvadsat-desať. Potom samozrejme takých 72 bude šestdesiat-dvanásť a deväťdesiastpäť sa povie štyrikrátdvadsat-pätnásť. Jednoduché, však? Precvičuješ zároveň aj matematiku. To platí vo Francúzsku. V Belgicku je 70 septante a 90 nonate. Vo Švajciarsku majú aj 80-tku zjednodušenú: octante. Prečo nie som vo Švajciarsku? Ešte dobre, že v obchode sa ti suma, ktorú máš zaplatiť, ukáže aj na svetelnom displeji.
Časovanie slovies je jednoduché. Pravidelné alebo nepravidelné. Tých nepravidelností je našťastie dosť na to, aby sa človek pri učení nenudil. Niektoré slovesá sú nepravidelné iba preto, lebo podľa zakončenia neurčitku vyzerajú na nepravidlené, pritom sa časujú pravidelne. Celkom jednoduché to nie je, príčastie majú nepravidlené.

Minulých časov nie je veľa, iba päť.
Veru, môžem byť štastná, že do mňa Európska únia investuje. Možno sa tesne pred odchodom do dôchodku ten krásny jazyk aj naučím.
Jeden španielsky kolega mi už trikrát povedal, že mi závidí, lebo sa po francúzsky učím vo francúzsky hovoriacej krajine. Ja mu na to: - Ale veď aj ty máš tú možnosť, tiež tu žiješ. A on hneď opáčil: - No dobre, ale keď som ja prišiel do Bruselu, už som po francúzsky vedel! -

Práca a rodina

PRÁCA A RODINA

v EÚ nejdú veľmi dokopy. Bruselská mašinéria chce celého človeka. Ak chceš robiť kariéru, musíš pracovať v Bruseli – a tvoja rodina je vzdialená tisícky kilometrov v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Nemecku, na Slovensku. Nesmieš brať ohľad na manžela, snúbenca, deti, chorých a starých rodičov. Nie div, že štatisticky sa 60% takých manželstiev končí rozvodom. Zlatý bol manželov kamarát Peter, ktorý sa raz, keď sme sedeli viacerí v krčme, ku mne naklonil, a naliehavo prosil: „Anka, ale tebe bude stačiť tých 40%, však?“
Človek by povedal, že nie je veľmi prirodzené, ak si moja mladá kolegynka odskočí na Slovensko vydať sa. Vráti sa s novým priezviskom, ale bez manžela – aspoň zatiaľ tak viem.
Poniektoré kolegyne z EÚ15 (ale dnes už aj z EÚ 25) si „donesú“ rodinu so sebou, usadia sa, kúpia domček – spočiatku prenajmú, neskôr kúpia. Pre decká je to zo začiatku ťažké, ale keď si nájdu nových kamarátov, ide to. Ba majú fantastickú príležitosť chodiť do tzv. Európskej školy, kde dostanú vzdelanie v materinskom jazyku, ale zároveň sú nútené učiť sa anglicky a francúzsky, popritom pochytia od kamarátov niečo aj z iných jazykov. Brusel je naozaj „brána jazykov otvorená“ - Komenský by bol nadšený.
Horšie je to však s mužskou „polovičkou.“ Taký manžel pani „euroúradníčky“ sa v prevažnej väčšine prípadov stáva „mužom v domácnosti.“ Varí, perie, nakupuje, upratuje. Zúfalo zháňa zamestnanie v súkromnom sektore, ale márne. Je to veľmi ťažké. Najmä ak nevie perfektne po francúzsky alebo po holandsky.
Tí šťastnejší – jazykovo zdatnejší a vzdelaní, môžu dostať miesto v EÚ – a mužské „ego“ je uspokojené, teda aj rodinná atmosféra je „zachránená.“ Ale všetci manželia a manželky v EÚ pracovať nemôžu. To je tragédia dneška.
Ako to riešim ja? Nijako. Zatiaľ ma manžel chápe a povzbudzuje ma, aby som tu ostala čo najdlhšie. Občas pošlem domov nejaké eurá, hlavne však šetrím tuto v banke pre deti. Deti sú už veľké, chýbam im, ale aj tak by sme nemohli byť stále spolu, lebo dve žijú v Bratislave a jedno pracuje v Tatrách.
Zhrnutie: mám rada svoju prácu, milujem svoju rodinu. Je rozdiel medzi mať rád a milovať. Preto keď to rodina potrebuje, bežím k nej. Vtip je v tom, že nevládzem rýchle utekať, preto musím sadnúť do lietadla.

Šteklivé slová

Šteklivé slová
Niektoré slová alebo slovné spojenia sú na prvý pohľad neutrálne, „normálne“, ale keď sa použijú v určitom kontexte, nadobudnú nádych pikantnosti alebo slangovo zastierajú nejakú činnosť, o ktorej sa otvorene nehovorí.
Tak napríklad „chváliť Dávida“ znamená dáviť, grcať, zvracať. Keď však učiteľka povie: „Chválim Dávida, že dobre napísal písomku,“ nikto si nepomyslí, že Dávida učiteľka ogrcala. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť nedávne zážitky pri nedávnej návšteve synovca s tromi deťmi, žijú v Nemecku, keď detičky spustili reťazovú reakciu grckania. Naučila som sa, že po nemecky je to „kotzen.“ Každému to trvalo dva-tri dni, vtedy museli papať sucháre, aj som sa naučila, že suchár je „Zwieback“. (Na tej viróze bolo zaujímavé to, že to prešlo aj na nás a naše vnúčatá. Slovom, každý si tým prešiel. Ja som sa prinútila vopchať si dva prsty do hrdla, aby som mohla na druhý deň fungovať. Ľudia, super úľava! Na detičky to zo zásady prišlo v spánku. Po ogrcaní postele im bolo lepšie. Ba dokonca Sofia, keď si ogrcala posteľ a musela ísť do malej izby na váľandu – ja vedľa nej na zemi, nerobím si zásluhy, mala som pod sebou tvrdé vankúšiky, sa v noci zobudila, pípla: „chce sa mi,“ vzápätí si priložila pod briadku pripravený lavór a inteligentne sa sama vygrckala. Obdivovala som ju. Manžela to zachvátilo prudko, dva dni preležal v posteli).

Zoberme si výraz „návšteva.“ Medzi dievčatami to znamená menštruácia. Tak napríklad, keď sa dievčatá medzi sebou bavia a povedia, „mám návštevu“, myslia tým menštruáciu, menzes, mesiačiky, krámy. Ale keď sa ja priateľovi ospravedlním do telefónu, že nemôžem prísť na dohovorené stretnutie, lebo mám návštevu, pochopí, že hovorím o hosťoch a nie o menzese. Veď predsa spolu nič nemáme, nespíme spolu, netrtkáme, nešukáme. A máme svoje roky.

Ak poviem, že moje vnúčatá sú obdarené mnohými darmi od Boha, napr. pekne spievajú, maľujú, nemyslím tým nič zlého. Ak však v kuloároch povieme o chlapovi, že je „riadne obdarený“, myslíme tým, že je „senzačne vybavený“, má ho poriadne veľkého. Tiež dar od Boha.
Šteklivé nedorozumenia niekedy vznikajú, ak povieme niečo pred cudzincom. Napríklad známe slovíčko „horny“, čo po anglicky znamená „nadržaný“. U amerických turistov vraj nápis Horný Smokovec vzbudil salvu hurónskeho smiechu.

Ešte ako učiteľka som robila študentský projekt s fínskou školou. Fínsky kolega Jarmo upozornil moje kolegyne, aby ma radšej nevolali „Anka“, pretože to vo fínštine znamená „kačka.“ A kolegyňu Ľudmilu vraj už vôbec nemáme vo Fínsku oslovovať Ľudka, lebo to znamená niečo vulgárne (nepovedal presne).

No vidíte, priatelia, niekedy sa nám z úst vylúpnu výrazy, ktoré sú zdanlivo nevinné, ale v inom kontexte poriadne šteklivé!

Čo je neprirodzené

A teraz vám prezradím, čo je na živote v EÚ neprirodzené, čo je prirodzené, čo je zarážajúce, čo príjemné, a čo z toho všetkého vyplýva:

JE NEPRIRODZENÉ
• Je neprirodzené, keď manželka žije v Bruseli a manžel s deťmi na Slovensku.
• Je neprirodzené, keď si mladé dievča – euroúradníčka sama kupuje kvety.
• Je neprirodzené, keď sa mladá euroúradníčka ide na Slovensko vydať a potom sa vráti naspäť do Bruselu bez manžela.
• Je neprirodzené, keď manželka (v Bruseli) zarába 10-krát, alebo aj 20-krát viac než manžel (na Slovensku).
• Je neprirodzené, keď manželovi taká situácia vyhovuje.
• Je neprirodzené, keď Európska únia takýto stav podporuje.

POTOM JE PRIRODZENÉ
- Potom je prirodzené, že si manželka hľadá náhradu v Bruseli a manžel na Slovensku.
- Potom je prirodzené, že sa rodina rozpadne.
- Potom je prirodzené, že manželka zistí, že manžela vlastne nepotrebuje.
- Potom je prirodzené, že manželka si manžela prestáva vážiť.
- Potom je prirodzené, že Európska únia je monštrum.

JE ZARÁŽAJÚCE,
- keď sa partia mladých výrastkov pokúsi olúpiť o kabelku dve mladé euroúradníčky sediace zavidna v parku na lavičke. Úradníčky telefonujú na políciu, ale tá nepríde.
- Keď mladého, „naivného“ prekladateľa z nového členského štátu, ktorý ešte nevie, že „badge“ sa nemá nosiť zavesený na krku, keď kráčaš po ulici, prepadnú a nožom doráňajú belgickí chalani. Zakrvavený sa dovlečie k závodnej doktorke, ktorá ho pošle do nemocnice.

JE PRÍJEMNÉ,
- keď zarábaš toľko, že v obchode nemusíš pozerať na ceny, len berieš, čo sa ti zapáči.
- Keď sa konečne môžeš pekne obliecť.
- Keď si môžeš dovoliť pobyt na francúzskej Riviére.
- Keď môžeš splatiť dlhy.
- Keď môžeš pohostiť priateľov.
- Keď dokážeš zarobiť deťom na veno.
- Keď môžeš kúpiť auto, elektroniku a niektoré iné výrobky bez dane.
- Keď ti EÚ prepláca 80% výdavkov na lekára a lieky.
- Keď sa môžeš venovať svojím nákladným koníčkom.

ČÍM ZA TO PLATÍŠ?
- Samotou.
- Odlúčenosťou od rodiny.
- Nedostatkom nehy a lásky.
- Stavmi beznádeje a pesimizmu.
- Stratou priateľov.

Recepcia, soirée, cocktail

Recepcia, soirée, cocktail

Nebudem machrovať, že viem, aký je v tom rozdiel, lebo veľmi neviem. Ale je isté, že tých podujatí bolo viac. Z príležitosti rozšírenia EÚ, počas plenáriek, pred Vianocami, po novom roku, raz organizoval jeden výbor, inokedy druhý.
Raz náš výbor „zabudol“ pozvať ľudí z EHSV, potom si vstúpil do svedomia a rýchle ich pozval, pretože EHSV automaticky pozýval aj ľudí z VR.
Časom sa konkurencia medzi výbormi znížila, povedala by som, že keď sa stala predsedníčkou EHSV Rakúšanka a predsedom VR Nemec, ich mentality sa zblížili a vcelku začali trochu šetriť. Ale neva, veď aj tak to bolo stále to isté: postávanie s pohárikom v ruke, občas zobnutie nejakej chuťovky, rozhovory so známymi. S menej známymi sa kontakty nadväzovali ťažko, čo som nezávidela slobodným kolegyniam, ktoré dúfali, že si nájdu popri zamestnaní nejakého schopného kamaráta, prípadne aj manžela. Vianočný večierok bol pekný, lebo ho zorganizovali staré oddelenia na revanš nášmu soirée z príležitosti rozšírenia EÚ. „Staré“ štáty pripravili aj kultúrny program: Dáni zaspievali koledy, Španieli zatancovali flamenco a Škóti zahrali na gajdách. Ponúkali sa rozličné špeciality: foie gras, ustrice, whisky, výborné víno a likéry, francúzske syry a nemecké pivo.
Pri prvej príležitosti, keď som uvidela slovenského komisára, pána Figeľa, som sa odvážila ho osloviť a poprosiť ho, aby sa s nami odfotografoval. Súhlasil, ba na moju poznámku, že ešte raz, lebo som žmurkla, vyhlásil: „Tak ešte raz, lebo kolegyňa (to ako ja!) žmurkla.“ Kolegovia nechápali, odkiaľ som vzala odvahu. Koľkože som mala v sebe šampanského? Už nepamätám.
Union syndical, najvplyvnejší odborový zväz, organizoval mnohé zábavné podujatia, plesy, karnevaly, ale aj zbierky pre postihnutých živelnými katastrofami v rôznych častiach sveta a pred Vianocami pre chudobné alebo handicapované deti.
Ale aby som sa vrátila k večierkom. Spočiatku som sa mylne domnievala, že je potrebné prísť oblečená v tých najlepších šatách, aké mám v Bruseli, ba zháňala som aj po obchodoch. Skutočnosť ukázala, že alebo sa prekladateľky nevedia obliekať, alebo na to nedbajú, lebo oblečenie sa vyskytovalo skutočne každodenné, iba občas sa zablyšťali flitre na čiernom tričku, ktorými sa obyčajne hrdila nejaká „východniarka“, rozumej Poľka, Češka, Slovenka či Slovinka.
Jeden maďarský kolega bol neopakovateľný. Zmyslel si z vlastnej iniciatívy zorganizovať druhú párty pre kolegov zo starých členských štátov, popozýval množstvo ľudí, a keď sa mu to začalo vymykať z rúk, jednoducho poprosil všetkých ľudí z nových krajín, aby priniesli víno, nealko, každý zo dve fľaše, čipsy. Dopadlo to dobre, až na to, že všetku slávu zožal Maďar, a my ostatní sme mohli byť happy, keď nás náhodou odfotili a na druhý deň sme sa uvideli na Intranete. Maďar sa stal šéfom oddelenia a neviem čím ešte. Ale aby sme mu nekrivdili: jeho pohnútky určite neboli sprvoti vypočítavé: urobil to z číreho šťastia po predĺžení zmluvy. Okrem toho má trojičky, čiže berie tučné rodinné prídavky. Kto by nebol vďačný?

Veď aj moje ironické ostrie sa značne otupilo, keď mi zvýšili platovú triedu aj stupeň kvôli tomu, že mám dlhoročnú prax a doktorát z prekladateľstva. So spätnou platnosťou od 1. mája 2004.
Po večierku pri príležitosti rozšírenia EÚ som sa pýtala šéfa odborov, ako sa mu páčilo soirée. Odpovedal mi otázkou: „Kedy? Predtým, alebo po tom, čo som sa opil?“
Ďalej už len niekoľko útržkov, ktoré ma počas rozličných večierkov rozveselili:
Damiano mi povedal, že mám zmysel pre humor.
Frank mi sľuboval, že môj kontrakt predĺžia, pretože ma potrebujú.
Pierre-Marie ma zaregistroval, že ja som tá, s ktorou si písal maily.
Hugh sa chcel so mnou zoznámiť.
Philipp si ku mne prisadol a bol milý.
Nicolas bol zlato nešikovný. Keď nás predstavili, spadol mu nožík.

Koncerty

Zo svojich bruselských spomienok vám podávam dva postrehy o kultúrnych podujatiach. Pre mňa tá kultúra znamenala mnoho. Ak vás to nebude baviť, nečítajte.

KONCERTY

Možnosti kultúrneho vyžitia sú v Bruseli naozaj veľké. Dozvedáš sa o nich z plagátov, z časopisov.
S kamarátkou Ellen som bola niekoľkokrát na koncerte v kráľovskom konzervatóriu. Počúvať arménskeho huslistu, bol super, na klavíri ho doprevádzala mladá Francúzska. Potom sme šli na place Grand Sablon do baru, ktorý nesie pre našinca veľmi zrozumiteľné meno “Kartschma.” Čašník nám prezradil, že majiteľ je Rus. Inokedy hral v konzervatóriu orchester SINFONIETTA zo Žiliny, bola som na nich hrdá, lebo zožali aplauz. Alebo na vystúpení komorného orchestra.
Nedávno som bola na literárno-hudobnom pásme v novom divadle Theatre National. Uvediem dva zážitky:
1) mala som z metra vystúpiť na Gare du Nord. Kto pozná Brusel, dá mi za pravdu, že večer cez víkend sa to tam hemží prostitútkami, žobrákmi, zlodejmi a inými pochybnými živlami. Rýchle som sa ponáhľala von zo staničnej budovy. Priestranstvo na ulici bolo takmer prázdne, len akýsi starček mieril na autobusovú zastávku. Chcela som sa ho slušne opýtať, kde je to divadlo. Len čo však zbadal, že sa k nemu približujem, pustil sa vnohy. Nuž neviem, čo si o mne myslel, či ma považoval za šlapku alebo za žobráčku. Ale mala som na sebe svoj najlepší čierny kabát, je naozaj elegantný, tak neviem…
2) Jedna z menších sál v divadle sa celkom zaplnila. Registrovala som anglickú pospolitosť. Ja som tam bola s kolegom z francúzskeho oddelenia a jeho mladou nemeckou manželkou. Leitmotívom boli básne Williama Butlera Yeatesa, ktoré recitovala írska herečka Fiona. Bola výborná. Piesne na slová Yeatesa a Joycea a hudbu Benjamina Brittena a iných spieval Angličan a na klavíri ho sprevádzal Škót. Nuž bolo by to fajn trio, keby ten Škót nemal nohavice na zadku celkom vyglančené a Angličan hnedožlté vyťahané menčestráky zastoknuté do vibramiek. V mojich očiach ho neospravedlnilo ani to, že si počas spevu raz sadol na dlážku, potom dokonca kľakol. Zachránil ho iba veľmi dobrý tenor. Yeatsa trochu poznám, tak som pred priateľmi machrovala, akože aké má témy básní.
S manželom a synom sme boli na koncerte v divadle BoZar, čo je vlastne skratka Palais des Beaux Arts (čítaj: „palé debozár“, hral kolínsky orchester - zlatým klincom programu bolo Ravelovo Bolero. Aj ostatné skladby boli plné španielskej vášne. Cez prestávku nás manžel bavil vtipmi. Vraj jedna pani prišla po koncerte za dirigentom a vraví mu: “Pán dirigent, dobre som ten váš orchester pozorovala. Huslisti sa snažili, makali ako fretky, ale ten tympanista a bubeník vzadu sa ustavične ulievali. Iba kedy-tedy uderili.” Keď potom hrali nasledujúcu skladbu, pozreli sme na bubeníka, potom na seba - a bolo nám veselo.
Spomínam si na Jazz-maratón v júni 2004 na Grand place, vystúpenia boli aj na iných námestiach, ja som bola iba na Grand place s kolegyňou. Ľudia popíjali pivo, počúvali džez, niektorí sedeli, väčšina stála a tí, čo stáli, sa po chvíľke začali hojdať v bokoch. Rozdávali sa tam zadarmo zemiakové lupienky, vraj propagácia, ale boli veľmi slané, ľudia po nich kupovali pivo a víno ako diví. Najviac sa mi páčila brazílska kapela s názvom BRAZZ.
S dcérou a manželom som na Grand place zažila pekný koncert operných árií, aj celého súboru Theatre de la Monnaie. Carmen bola dosť pri tele, Monika zahlásila: „to je ale dobre vykarmena Karmen.“ - vtip má pointu iba pre východniarov. Sloveso „vykarmena“ znamená „vykŕmená.“ Ten zážitok bol však báječný, najmä sa nám páčila jedna speváčka, ktorá sa popoludní ešte len rozcvičovala pred večerným koncertom. Marián povedal: “Tá si s hlasom robí, čo chce.”
Je to opísané v básničke:



OPERA NA GRAND PLACE

Netypický letný večer -
duje chladný severák.
Ale čo to? Počuť zvuky -
sýty hlas sa rozlieha
po námestí,
naráža do cifrovaných priečelí
gotických budov
a opäť sa vracia späť,
aby koloratúrnym sopránom
rozochvel zašlé city.
Až kdesi dobre je mi …
Vznáša sa, trilkuje a sa mení.
Ani nebadám, že sa stmieva…
Na impozantnej radnici
sa na balkónikoch postupne
zapaľujú svetlá

Babičkine postrehy

Babičkine postrehy
Ahoj, ahoj! Čo som si všimla u svojich vnúčat? Psychológom to bude pripadať samozrejmé, ostatným babkám a dedkom bežné, ale mne sa to vo chvíli, keď som danú situáciu zažila, zdalo veselé, originálne, geniálne. Niekoľko postrehov som zhrnula v tomto príspevku.

1. Školské deti čoraz menej potrebujú dospelých. Odprevádzala som vnuka do školy, previedla ho cez kruhový objazd, to isté urobila mamička jeho spolužiačky, ktorá ešte tlačila kočík s menším bábom. Prenechala staršiu dcérku pod mojím dozorom. Kráčali sme s Ajom, dievčatko placho za nami, po chvíli sa k nám pripojilo, ale nejavilo záujem o moje otázky. Len čo som sa však s Ajom pred školou rozlúčila, TÍ DVAJA SA DALI DO DRUŽNÉHO ROZHOVORU.

2. Deckám treba nechať HRAČKY, HUDOBNÉ NÁSTROJE, FARBIČKY VOĽNE PRÍSTUPNÉ. Pri farbičkách hrozí riziko, že malé deti môžu skúšať svoje „umenie“ na stenách, ale to nič, premaľuješ, napomenieš, a po čase z toho vyrastú. O hudobných nástrojoch mi to povedala známa – učiteľka hudby. Ja reku, a čo keď mladšia sestrička pretrhne na gitare struny? Vraj dám nové. S klavírom sa nám to osvedčilo. Kým boli malé, mala som panický strach, že si pri zatváraní pianína privrú pršteky, preto som ich odháňala. Bariéru prelomila dcéra, ktorá dovolila Dominika voľne používať klavír, potom už aj naše začali hrať. No a teraz je klavír otvorený nonstop. Občas ti ide na nervy, že nemôžeš nerušene pozerať telku, ale musíš vydržať.

3. Netreba úzkostlivo každú chvíľu upratovať. Podľa jednej českej známej: „BORDEL V BYTĚ – ŠŤASTNÉ DÍTĚ“ (!)


4. Keď sa s nimi zahráš napr. Človeče, alebo zakopeš s nimi futbal, stačí nakrátko, dala si im ten správny IMPULZ na hranie. Po chvíli zbadáš, že sa už družne hrajú spolu (mám výhodu, že sú dve, neviem, čo by som robila s jedináčikom), trebárs s človečovými panáčikmi sa hrajú na školu, alebo ich vozia v autíčkach a pod. Z toho vyplýva, hraj sa s nimi, ak ťa požiadajú, aj keď sa ti v tej chvíli nechce, alebo máš súrnu prácu. Tvoja štvrťhodinka bude odmenená nasledujúcou hodinou ich samostatnej hry.

5. NENÚŤ ICH SILOU-MOCOU JESŤ. Nechaj nedojedené jedlo na tanieri, po čase, keď vyhladnú, samé prídu a zjedia.


6. NEPREKRMUJ ICH SLADKOSŤAMI. Viem, je to veľmi užitočná zásada, ale práve túto sa mi akosi nedarí dodržiavať.

MILÉ BABKY A DEDKOVIA,
očakávam vaše postrehy, vtipné príhody, rady!
Babička Anička

EPSO

Nuž a teraz vám porozprávam o jednom strašiakovi menom EPSO:

EPSO - MÉTA MLADÝCH

Alebo „vstupenka do raja“? (Citujem nemenovanú kolegyňu). Keď uspeješ v EPSO konkurze, si doživotne zabezpečený, stačí ešte neurobiť nejaký veľký kiks počas skúšobnej doby 9 mesiacov - a si doživotne „v balíku“ (úvodzovky sú moje), to jest získaš trvalú zmluvu u Európskej únie, ba niekedy si môžeš aj vybrať, ktorej inštitúcii budeš slúžiť.
EPSO je skratka pre European Personnel Selection Office, teda v slovenčine Európsky úrad pre výber pracovníkov. Pozostáva z troch častí: 1. Test všeobecnej inteligencie a znalosti legislatívy EÚ, 2. Preklad z 2 cudzích jazykov do slovenčiny (to je pre prekladateľa, pre tlmočníkov sú, samozrejme iné kritériá, pre administrátorov tiež iné a pre výskumných pracovníkov zase skúška odbornej spôsobilosti), 3. Ústny pohovor.
Výsledky prvej časti sa dozvieš pomerne skoro. Na opravu prekladu niekedy čakáš aj pol roka. Ak si oboma prešiel, ústny pohovor by nemal byť problém, hoci som počula, že aj na tom už ktosi pohorel.
Keby som sa mala prihovoriť mladým ľuďom, mohla by som začať dvojako:
1) Oj, mládež naša, tys´ držiteľkou rána, vladárkou mája tys´, jara pokladníkom, atď, všakže chceš budovať našu skvelú európsku budúcnosť v duchu Lisabonskej stratégie, podľa ktorej sa má z EÚ do roku 2010 stať hospodársky najvyspelejšia, najkonkurencieschopnejšia, na vedomostiach založená spoločnosť, schopná trvalo udržateľného rozvoja a chrániaca životné prostredie na báze súdržnosti, subsidiarity a proporcionality?
2) Očúvajte, ľudkovia, tie úvody si nechajme, dobre? Aj tak sa to EÚ do roku 2010 nepodarí. Možno neskôr. Chcete vedieť, ako to chodí V SKUTOČNOSTI? V čom je háčik? Naučím vás zopár trikov.
Uznajte, že ani jeden príhovor nie je vhodný. Ten prvý mi trochu pripomína zašlé socialistické časy, keď sa ustavične pertraktovali ciele päťročnice. Ten druhý je veľmi familiárny, ba až nebezpečný, lebo môže vzbudiť dojem nekalých praktík pri prijímaní pracovníkov. A to by som si rozhodne nedovolila tvrdiť! Jedno je však logické: u prekladateľov prechádza adept najprv národným sitom, pretože kto dokáže správne posúdiť preklad do slovenčiny, ak nie Slovák, – a hlavne v tomto štádiu sú MOŽNÉ určité známosti, protekcie, uprednostnenia.
Nevravím, že sa praktizujú, nemám o tom dôkazy. Ďalším negatívnym javom je závisť. Napríklad počula som od Sloviniek, že profesori na univerzite v Ľubľane sú veľmi prísni, vraj skoro nikomu nedajú z prekladu prejsť, pretože mladým ľuďom závidia, že by mohli potenciálne v krátkej dobe hravo zarábať omnoho viac než oni.
Môžem dať mladým iba niekoľko rád, ktoré som sama počula na jednom školení ohľadom EPSA:
Najsamprv si treba vytvoriť svoj EPSO-PROFIL. Pokyny nájdete na internetovej stránkehttp://europa.eu.int/epso
Kedysi sa posielali dotazníky a prihlášky poštou, dnes je všetko on-line. (Poštou doručíte iba svoje diplomy a referencie). Preto musíte mať dobrý počítač, prístup na internet, musíte mať trvalú a kvalitnú e-mailovú schránku, ktorej platnosť o chvíľu nekončí, ani nie je zaťažovaná rôznymi spamami, medzi ktorými sa dôležité informácie môžu ľahko stratiť.
Svoje heslo, PASSWORD, si napíšte aspoň na päť papierikov, ktoré si poschovávajte podľa možnosti na také miesta, kde ich určite nájdete. Teda nie do starej skrine, ani nie do preplnenej zásuvky, dievčatá najlepšie do kozmetickej taštičky alebo do podprsenky, chlapci si ho môžu dať vytetovať na stehno. Lebo keď heslo zabudnete, je po všetkom!!!
Životopis, čiže CéVéčko napíšte v prehľadnej, ľahko čitateľnej forme, lebo dlhé a kvetnaté životopisy nebude nikto čítať.
Veľmi dobre si preštudujte ponuky a dlho-predlho uvažujte o tom, ktorý jazyk si napíšete ako prvý. Mal by to byť váš “najmocnejší” jazyk, teda ten, ktorý ovládate najlepšie. Bude z neho aj najťažšia písomka. Ale na druhej strane neodporúčam vám písať, že napríklad ovládate maďarčinu, keď z nej viete iba niekoľko fráz, porota si s vami môže chcieť pokonverzovať po maďarsky. Dnes už na to majú dosť ľudí.
Veľmi dobre si preštudujte všetky pokyny. Mne sa napríklad stalo, že keď som vyplňovala papiere do konkurzu na externých prekladateľov EÚ, na 14. strane mi chýbal podpis právneho zástupcu - a už ma vyškrtli zo zoznamu, aj keď som mohla mať tie najskvelejšie referencie. Známemu zase napísali, že mal papiere nesprávne zabalené. Bolo potrebné dať svoje údaje do obálky, tú do ďalšej obálky - to všetko urobil. Ale ušlo mu, že to celé mal dať do tretej obálky! Chyba! “Wrongly enveloped!“ Hneď ho vylúčili “zo zlosovania.”
Všetky svoje diplomy, dokumenty a referencie musíte mať preložené do angličtiny alebo do nemčiny alebo do francúzštiny. Ale naozaj VŠETKY! Začnite s tým radšej hneď.
Do kalendára si napíšte pravidelný čas, kedy budete kontrolovať svoj EPSO profil, či vám nepribudli nejaké informácie alebo pokyny. Kontrolujte ho aspoň raz do týždňa!
Ak sa vám podarí splniť tieto ľahučké pokyny, čakajú vás už iba nenáročné testy, ktoré určite zvládnete ľavou zadnou. Veď prečo by si nemali vybrať práve vás, ktorý ste taký skvelý, taká skvelá? A ak aj neuspejete na prvý raz (čo sa bežne stáva, človek nemusí byť “vo svojej koži“, nemusí mať “svoj deň”), nevzdávajte sa. YOU MUST KEEP TRYING, KEEP TRYING, KEEP TRYING….
Držím vám všetkým palce!!!

Sviatky

Prechádzka v parku v nedeľu je pekná vec. Ale až po rannej bohoslužbe:
SVIATKY

Osemdesiatpäť percent Belgičanov je katolíkov, ale kostoly zívajú prázdnotou. Ľudia sa v kostole zosobášia, dajú pokrstiť deti, prijmú základné sviatosti - a to je všetko.
Jeden sprievodca turistov mi povedal, že príčinu slabej nábožnosti vidí v tom, že katolícka cirkev slúžila v Belgicku od nepamäti vládnucej vrstve, na prostý ľud kašľala. Preto sa ľud od nej odvrátil.
Myslím si, že veľa urobil aj novodobý materializmus, kráčajúci ruka v ruke s úžasným voľnomyšlienkarstvom v západnej Európe.
Z tých katolíkov, ktorí chodia v Bruseli aj dnes do kostola (rozumej: v nedeľu a vo sviatky, lebo vo všedné dni je veľmi vzácne, aby sa vôbec slúžila omša, môžeš tých kostolov spočítať na prstoch jednej ruky) - je 50% černochov, Filipíncov a Poliakov. Iba 15% z veriacich Belgičanov svoju vieru naozaj praktizuje.
Po rozšírení Únie sa situáciu snažia percentuálne napraviť Poliaci. Žije ich tu tak mnoho, že majú v nedeľu v kostole na ulici La Chapelle až tri sväté omše, a vždy je plný kostol starých, mladých, rodín s malými deťmi.
Podľa vyššie spomínaného sprievodcu turistov ľudia z bývalého Východného bloku chodia do kostola preto, lebo u nich bolo náboženstvo dlhé roky potláčané, preto sa snažili vo viere upevňovať na protest proti režimu.
Nezabudnem na zážitok z jedného kostolíka, kam som zašla na svätú omšu v máji 2004. Prišla som skôr, ľudia sa iba začali zhromažďovať. Sadla som si do lavice. O chvíľu ma jeden pán upozornil, že sedím na nesprávnej strane, pretože ženy sedia v ľavom rade lavíc. Bolo mi to trochu podozrivé, ale poslúchla som a presadla som si. Poobzerala som sa po okolitých ženách. Boli v šatkách, vyzerali ako Arabky. Začala som v duchu panikáriť, reku, čo sa deje, katolícky kostol zabrali mohamedáni? Susedka v lavici sa ma opýtala, odkiaľ som, ona že je Arménka. Na obradoch som nevydržala dlho: bolo to akési prekrikovanie skupinky mužov stojacich okolo okrúhleho stojana s otvorenými knihami a znelo to arabsky. Potom som sa dozvedela, že to boli arabskí kresťania, malachiti. No prosím! A bol ich plný kostol. Prečo „klasickí“ západniari nechodia do kostola? Viacero známych mi neskôr povedalo:
„I believe in God, but I am certainly not a church goer.“ Nuž, bohužiaľ, je to fakt.
A pritom majú Belgičania štátny sviatok na Nanebovstúpenie, na Turíčny pondelok, na Všechsvätých. Čo robia v tie dni? Idú na výlet. Okolo Veľkej noci majú žiaci dva týždne prázdnin, niektoré rodiny to využijú na dovolenku v zahraničí.
Neslobodno zabúdať, že v Bruseli žije veľa moslimov. V parku Cinquantenaire majú svoju mešitu. V metre aj na ulici vidieť veľa žien v arabských šatkách.
Keď som sa vrátila po Všechsvätých zo Slovenska, vymenila som si zopár viet s jedným sympatickým starkým, ktorý v našej budove upratuje vestibul. Na moju poznámku, že som bola doma, lebo sú sviatky, sa s nádejou v hlase opýtal: „Ramadan?“

Detské výroky

Detské výroky
Keď ich učíte básničky, NIKDY im nepovedzte neslušnú verziu, lebo decká tie neslušnosti priam lákajú, priam ich „nasávajú“.
Známy príklad zo socíku. Dieťa recituje:
- Dedo Mráz prdol raz.
Prdol dva razy,
Už sú tu mrazy.

Alebo náš Ajko. Veľmi sme tŕpli, aby na vianočnej besiedke nezaspieval verziu, ktorú začul od tatíka:
Pod okienkom zvečera
Ktosi hľadí, nazerá.
Bradu sivú až po pás,
Jaj, veď je to dáky fras.
(správna verzie: Jaj, veď je to Mikuláš).

Totiž hoci Andrejko počul tú vulgárnu verziu iba jediný raz, hneď sa mu zapáčila a naskutku si ju osvojil.

Rodinná historka o tom, ako pán farár vyvolával môjho syna na detskej omši:
„No, milé deti, blížia sa veľké sviatky, keď k nám príde Ježiško a donesie nám darčeky. Kto by mi vedel povedať, ako tie sviatky voláme? No, Jurko!
Jurko ticho.
Pán farár: „Via-...,
Jurko ticho.
Pán farár: „no- ...,
Jurko vykríkne: „CÉÉÉ!“

Dnešné deti sú dosť vyspelé, aby veľmi skoro pochopili, kto im nosí na Vianoce darčeky, a že bradatý Mikuláš je vlastne ujo školník alebo ujo Peter. Škoda. Ale decká sú aj inteligentné. Často nám nechcú pokaziť radosť a tvária sa, že na Mikuláša veria. Ako kedysi môj druhý syn. Spoznal, že Mikuláš je sused, ale nedal na sebe nič znať. Iba večer pred spaním mi pošepkal: „Mami, ten Mikuláš si požičal topánky od uja Peťa!“

Zo dve sentencie od mojich detičiek:
Syn Miško tvrdil v prvej triede učiteľke, že sa narodil v Michalovciach. – A naozaj, Miško?
- No jasné! Veď sa volám Michal. Tak som sa musel narodiť v Michalovciach!

Inokedy sa Miško, ešte v škôlkarskom veku, hlboko zamyslel, a potom sa opýtal ocka:
- Tati, a to už vedci vypočítali, koľko sekúnd má rok?

Jedna z najnovších „hlášok“ 3-ročnej vnučky Dominiky.
- Mami, a ako sa volá tá mačička?
Dcéra nemala náladu na vymýšľanie, tak krátko zahlásila:
- Mačka domáca.
Na to Dominika volá mačku:
- Hej, Domáca, poď sem!

Parky

PARKY

Sú najkrajšie na jar a v lete. Je to tá najlepšia vec, akú mohli v Bruseli, meste plnom starých sivých budov, ale aj moderných monštruóznych stavieb EÚ vymyslieť. Oživujú mesto, dodávajú mu sviežosť, pre ľudí znamenajú oázy ticha, pokoja, miesta, kde sa možno poprechádzať s rodinou, prípadne v dvojici, alebo aj so samým sebou - a pritom sa necítiť sám, pretože všade dookola je množstvo ľudí. Hrajúcich sa detí, upachtených mladých bežcov, ale aj pokojných starcov. V parku Cinquantenaire (a iných väčších parkoch) sú aj ihriská - volejbalové, futbalové, ba aj tenisové kurty.
Park Leopold je obľúbeným miestom nielen mladých školákov, ktorí tam behajú okolo jazierka v rámci hodín telocviku (nachádza sa tam základná i stredná škola, ale školy sú postavené na okraji, nevtieravo, nenarušujú idylku), randia, venčia psov. Park je situovaný do kopca, keď na ten kopec vylezieš, si stále v parku, ale zároveň sa priblížiš priamo k budove Európskeho parlamentu. Cez leto si tam niekedy zájdu cez obednú prestávku euroúradníci zjesť sendvič, vyvetrať zaparené zadky, pookriať na slniečku, prípadne pohľadom na zelenú trávu dať oddýchnuť červeným opuchnutým očiam od ustavičného čumenia do počítača.
Kačky, husi, čajky a čo ja viem aké ešte vodné vtáky dostávajú od ľudí hodne chlebových omrviniek, sú vyslovene prežraté a možno ich vidieť takmer po celý rok, pretože bruselská zima je veľmi mierna, jazierko nezamŕza, napríklad v zime 2004-2005 bolo tak teplo, že dokonca rozkvitli poniektoré kríky a tráva zostala zelená.
Keď som bývala v prvom byte, mala som blízko do parku Ambiorix, chodievala som tam telefonovať mamke z jednej konkrétnej telefónnej búdky a prechádzať sa v nedeľu po obede, ba zo dvakrát som si tam bola aj zabehať (ani nie tak poriadne zabehať, ako ponaťahovať šunky rýchlou chôdzou prerývanou krátkymi šprintmi, ktoré skončili obrovským fučaním, vzdychaním a pocitom lepkavého potu na celom tele, takže som sa potom musela z behu liečiť sprchou, kávou, pivom, spánkom a neviem čím ešte).

Pokúsim sa podeliť s Vami o zážitok z jednej prechádzky.

Starci v parku Ambiorix

Starci sedia na lavičkách
v parku Ambiorix.
Vyfintení, vysmiati, jarné slnko vítajú.
Na jednej lavičke je ich asi päť,
na druhej menej,
zato mastia karty.
Venujem im dvadsaťpäťku -
úsmev takmerpochopenia.
Že som ešte nedosiahla ich múdrosť,
vekom sa im približujem,
približujem každým dňom,
ba každý deň väčšmi,
hoc nikdy ich nedobehnem...
Chápem, že
život je len sen
a že sa treba tešiť
z prostých vecí.

Je krásny májový deň
v dvetisícštvrtom,
starci sa smejú na lavičkách v parku,
v bruselskom parku Ambiorix.

Impozantný je aj Park de Bruxelles pri kráľovskom paláci, kde sa v lete konajú koncerty pod holým nebom.
V parku Cinquantenaire sú pavilóny Expa, v ktorých sú stále, aj aktuálne expozície, napríklad Autoworld, vojenské múzeum, galérie. Len doteraz som sa tam zúčastnila výstav Vesmír a zem, Fosílne minerály (kúpila som si koralový náhrdelník a dcére náhrdelník z riečnych perál), Autoworld, Côte d´Or (o belgických čokoládkach - aj s ochutnávkou). V parku Cinquantenaire som jedla zopár výborných gofri a zmrzlín, videla niekoľko kultúrnych vystúpení a súťaží spojených s propagáciu výrobkov, bola to zábava.
Bruselčania majú aj lesoparky a obrovské arborétum Tervuren na východnom okraji mesta.
Predstavujem si, že keď budem mať vnúčatá a prídu ma navštíviť, vezmem ich do parku, sadnem si na lavičku, ony sa budú krásne hrať a všeličo pchať do pusy, kŕmiť kačky a naháňať psov a ja ich vôbec nebudem obmedzovať. Nie ako vlastné deti, ktorým som nič nedovolila a úzkostlivo ich vodila za ručičku. Asi preto sa ešte stále neosamostatnili a vytúžené vnúčatá sú v nedohľadne.
V PARKU

Je sviatok,
lebo je pekne,
lebo slniečko svieti,
futbal kopú deti,
páriky na tráve
ľahko položené,
aj lavičky sú
obsadené.
Rýmujem, rýmujem,
tvorím ľahké rýmy,
lebo život sa zdá ľahký,
bezproblémový a jasný
ako letné nedeľné popoludnie,
slnkom zaliate,
celé vysmiate.

Nevnímaš smutné fakty,
napríklad, že z väzenia ušlo 28 väzňov
a doteraz chytili iba deviatich,
že flámski extrémisti chystali prevrat,
že kdesi sa voľne pohybujú pedofili
a iní úchyláci,
že nás, východniarov, západniari
nemajú radi,
že EÚ je v závoze,
že si ďaleko od rodiny,
a keď ťa príde niekto navštíviť,
po chvíľke si leziete na nervy,
ale že samota je omnoho horšia.
Jedným slovom, tieto nepríjemnosti
nevnímaš
v krásne letné popoludnie
plné zelene, vysmiatych ľudí,
milých zákutí,
družných objatí,
belgických troj-bozkov,
proti ktorým by nič nenamietal
ani sám Don Bosco.
Zmrzlinárske auto už zase
opakuje tú svoju starú
otrepanú melódiu
a tebe sa chce skladať ľahké
gramatické rýmy,
kašleš na kritikov,
je ti dobre,
september je fajn,
je pekné nedeľné popoludnie
v parku Cinquantennaire.

Bruselské automaty

BRUSELSKÉ BANKOMATY

Nebudem vám cigániť: milujem ich! A nech to vyzerá ako nepovolená reklama, skutočne mi za to nič nesľúbili, milujem svoju banku ING. Bankomaty sú dvojaké: označené CASH a NON CASH, alebo RETRAITS a TOUTES LES OPÉRATIONS. V tých prvých vložíš kartičku do otvoru, vyťukáš svoj PIN-kód a zavelíš: „Chcem 50 eur!“ Zboku ti vyskočí úhľadná päťdesiatka. Potom zhora vybehne výpis. Najnovšie existuje aj rýchly výber, kde ti dajú 20-ku, ale bez výpisu. Ten druhý tip bankomatu je na peňažné transakcie, platby, investície, výpisy. Dokonca môžeš posielať peniažky do hociktorej krajiny EÚ, ty pošleš euráče a na Slovensku obdarovaný dostane koruny. Ak má eurový účet, tak eurá. Stačí vedieť kód banky, tzv. BIC, ďalej IBAN a číslo účtu. Ťukáš síce trochu dlhšie, preto je pri tomto type stroja aj stolička. Ťuk, ťuk, ako ďateľ, ale tvoj syn na Slovensku má o tri pracovné dni peniaze!
V banke majú aj dômyslené stroje, ktoré nerobia nič iné, iba pľujú výpisy z tvojho účtu. Pravda, ak o to požiadaš. Strčíš kartičku, chvíľu počkáš – a už sa sypú papieriky. Najprv operácie na bežnom účte (od posledného požiadania výpisu, alebo neviem presne za akú dlhú dobu dozadzu), potom na sporivom účte, potom všetky transakcie, ktoré si cez bankomat urobil. Zistíš, prečo ti nenabehli prachy na sporenie za január, prečítaš, komu si koľko dal.
Veľmi mi chýbali vo Francúzsku. Tí „žabožrúti“ majú iba akési francúzske banky – Paribas a podobne, ale o ING sa im v Nice ani nesnívalo. Mala som fakt problém, lebo som si na Riviéru vzala malú hotovosť. Prevod cez banku nešiel, pretože moju banku nepoznali. Musela som telefonovať do Bruselu, ešte že som si spomenula na meno jednej ochotnej pracovníčky, a tá mi vybavila, že mi zvýšili množstvo, ktoré môžem vybrať z bankomatu.
Nuž veru, ono je to všetko pekné, ale o chvíľu mi skončia oktávy. Skončí mi pracovná zmluva, skončia aj veselé bezstarostné výbery z bankomatov.
Minule som s manželom zašla do ING pobočky na námestí Schuman. Bola tuším sobota, vonku nevľúdne sychravé počasie – „difficult Brussels weather“, ako to vyjadril pilot lietadla z Madridu. Do pobočky sa dostaneš na kartu, ktorá slúži ako kľúč vo dverách. Preto sme sa začudovali, že tam sedel bezdomovec, čítal noviny, taška so zberom papiera vedľa neho. Ani jeden bankomat nefungoval. Chlapík nám poradil: „Všetky bankomaty sú nefunkčné. Ale vonku vpravo je jeden, tam si môžete vybrať peniaze!“ Bolo nám to smiešne, že bezdomovec robil poradcu v banke. Ale manžel po chvíli povedal: „Zaslúžil si trochu tepla. Veď namáhavo pracuje. Tým, že zbiera starý papier, vlastne čistí mesto!“

Etterbeek

ETTERBEEK Mám rada tú štvrť. Je pomerne pokojná, ulice sú úzke, kľukaté, je tu hodne škôl, malých detí, viacero rohových obchodíkov s potravinami, blízko do parkov Cinquantennaire, Leopold a J.F.Hap, supermarché GB na place Jourdan, kam chodím takmer denne nakupovať, malebné krčmičky (nechodím do nich, sú plné chlapov hrajúcich karty, ale nie veľmi opitých a nebezpečných), žije tu viacero černošských rodín, ale správaním sa nijako nelíšia od ľudí svetlejšej pleti – bývam si tu ako v malom meste uprostred veľkomesta. A pritom pomerne blízko do roboty. Z okna obývacej kuchyne vidím budovu školy, ale náprotivné okná skrývajú akési kabinety, väčšinou sú na nich zatiahnuté závesy, alebo majú mliečne sklá, a takmer nikdy tam nikto nie je. Zo spálne mám výhľad na tehlový múr. Nie je to nijaké terno, ale aspoň mi nikto nenakúka do súkromia. Čo mi vadí na všetkých okolitých oknách? Že poniektoré sú neuveriteľne špinavé. Áno, je pravda, že ulicu Louis Hap dosť dlho rekonštruovali, prerábali cestu, vytrhali dlažobné kocky aj asfalt a dávali nové. Ale skončili po Vianociach. Poniektorí ľudkovia však majú na oknách špinu ešte spred Vianoc – a to už máme, prosím pekne, po Veľkej noci! Sama som sa popri nich pokazila. Už si musím umyť v dohľadnej dobe obloky. Kým opravovali ulicu, každé ráno pravidelne o siedmej začali hučať veľké autá, bagre, vŕtačky. Ba raz aj v nedeľu ráno od tretej do štvrtej. Zrejme stavbári nechceli ľuďom rušiť nedeľnú idylku, preto si chceli robotu rýchle odbaviť v noci, neuvedomujúc si pritom, umelci jedni, že zbíjačky uprostred noci dokážu zobudiť aj ľudí s omnoho menej čujným spánkom, než mám ja. Ale to sa stalo iba raz. Od februára ma budieva nádherný spev vtáčikov. Najmä jeden, beťár malý, sadne si na strechu náprotivného domu a ako trilkuje, tak trilkuje. Postupne sa k nemu pridávajú ďalší. Najkrajšie spievajú v máji. Psina, že ulica je pomenovaná po Louisovi Hapovi – a neďaleko je park, pomenovaný po Jeanovi Felixovi Hapovi. Louis Hap bol kresťanský vychovávateľ mládeže, ten druhý maliar, umelec. Park je riešený veľmi malebne, je strážený, na noc sa zamyká a má iba určité otváracie hodiny. Zrejme preto, že je domovom poniektorých veľmi vzácnych druhov rastlín a zvieratiek. Ale necítim sa v ňom tak príjemne ako v parku Cinquantennaire, či parku Leopold. Asi práve preto, že ho zamykajú a že je tam dosť málo ľudí. Vráťme sa však k mojej ulici. Bývam na prvom poschodí v pekne zariadenom byte, aspoň mne sa hneď zapáčil, len čo som ho uvidela. Namiesto umývačky riadu som si vyžiadala z realitky automatickú pračku. Občas niečo hapruje: od kúrenia a osvetlenia cez šporák a televízor. Ale to sú detaily. Zvykla som si tu. Páči sa mi, že keď mi je v spálni zima, presťahujem si paplón do obývačky na rozťahovací gauč. Keď nemôžem zaspať, presťahujem sa do spálne, kde je vždy o niečo chladnejšie, keď snívam, vyleziem na mezanín, keď sa učím slovíčka, sadnem si na schody. Schody sú dobré aj na cvičenie akéhosi svojského step-aerobiku a na zábradlí mezanínu naťahujem svaly v akomsi prapodivnom pokuse o strečing. Ale pomáha to. Mám rada okolo seba priestor. Možno tu aj tancovať. Doteraz som márne dúfala, že sem príde ku mne bývať niektoré z mojich troch detí. Nuž, ktovie? Možno neskôr. Alebo možno príde manžel. Uvidíme. A možno príde kúzelník... So susedom od naproti som sa videla iba párkrát a raz sme ho s priateľkami v rámci „halušky párty“ pozvali na pohárik, pretože vlastnil vývrtku. Je to mladý estónsky tlmočník. Okrem toho si púšťa príliš hlasno populárne odrhovačky, akýsi metal alebo čojaviemčo. Susedka nado mnou, Nemka Brita, nepracuje pre EÚ, ale má veľmi dobré zamestnanie ako právnička v obchodnej firme. Raz sme boli na drink na place Mérode. Rada sa pozerám z okna na ulicu. Dva pohľady som sa pokúsila zvečniť v básničkách: Súmrak nad ulicou Louis Hap Nad ulicou Louis Hap je zavesené nebo, S ústím ulice zviera pravý uhol A mraky plynú uhlopriečne. Večer ich pozorujem z okna: Rôzne odtiene sivej, Prežiarené západom slnka, Nad nimi ružovkasté pásy, Pekný kontrast – niečo pre maliara. Pokojne trónia nad cik-cakmi domov, Komínmi, strieškami, balkónikmi, Vežičkami, obrubami. Zapadá slnko nad ulicou Louis Hap. V byte sa stmieva, cédečko hrá, Ale ulica ešte žije autami, chodcami, Osamelými bežcami. Dodávka so zmrzlinou vyhráva Svoju zvončekovú melódiu Do ticha večera. Aspoň nie som sama. Po štyroch mesiacoch Usína večer. Roztopašné počasie Na sklonku augusta. Po spŕške dažďa Zasvietilo slnko Pomedzi kvapky tíchnuceho dažďa Pokojný pondelkový večer Usína pri telke. Aj rozšantení černoškovia išli domov, Pozajtra začína škola. V predtuche choroby Počúvam tikot hodín A Karla Plíhala: ...“kolikže času jí zbývá...“ Nuž ale čo to, čo to? Akosi som sa rozcítila: to sa nemalo stať! Veď tá choroba nakoniec nebola! Alebo stále je? Rýchle veselú historku z našej štvrte: Keď ma bol navštíviť brat Jožko s nemeckou manželkou Gabikou – žijú v Nemecku, a hoci sú na tom po materiálnej stránke veľmi dobre, môj byt na nich urobil dobrý dojem, aspoň tak tvrdili. Jožko zahlásil, že jemu k šťastiu veľa netreba, stačí, že má kam hlavu skloniť a ráno si môže dať príjemnú horúcu sprchu. Zdúpnela som: práve mi netiekla teplá voda! No našťastie – neviem, či na moje prosíkanie robotníkov na ulici deň vopred, alebo riadením osudu, teplá voda na nasledujúce ráno tiekla! Bola som happy. Veľmi dobre mi urobil aj fakt, že som mohla bratovi vyplatiť zvyšok peňazí, ktoré nám požičal na auto už dávno – každý rok sme mu pomaličky splácali a teraz – po štyroch mesiacoch práce v Bruseli, som mu mohla šmahom ruky dať zvyšok. Gabika sa nadchýnala. že je v Bruseli, občas vyťukala na mobile číslo nejakej známej a len tak z reči do reči zahlásila, že je práve v Bruseli u švagrinej. To som nechápala! Ten Brusel asi musí byť v očiach ľudí po Európe nejaký raj na zemi. Nuž, on aj občas je, som rada, že tu som, že bývam v hlavnom meste Európy, v pokojnej štvrti Etterbeek.

Ľudia a Brusel

ĽUDIA A BRUSEL Brusel je z tých menších európskych metropol, ale naozaj je kozmopolitný. Nájdeš tu ľudí všetkých rás, náboženstiev a orientácií. Žije tu veľa černochov a arabov. Domorodci sú veľmi milí, ide chlapík alebo žena po ulici a usmieva sa, len tak, z pasie, lebo má dobrú náladu, alebo sa dobre vyspal, alebo sa naňho usmiala, či pobozkala ho jeho láska. Idem z obchodu, v jednej ruke taška s nákupom, v druhej dlhá bageta. Oproti mne ide chlapík s podobne veľkým nákupom, v jednej ruke bageta. Usmeje sa na mňa a naznačí, že by sme sa s tými bagetami mohli začať šermovať. Nie je to dvorenie, nie je to neslušné. Celá situácia mi pripadá milá, úprimná. Keď sa Belgičania stretnú na ulici, v reštaurácii alebo inde, zakaždým sa vrúcne vybozkávajú. Šoféri ti na prechode cez cestu slušne zastavia, ešte si sa ani nerozhodol, či chceš prejsť na druhú stranu, už ti posunkom a úsmevom ukazujú nech sa páči, akože prejdi. Ona tá slušnosť vodičov je podmienená aj prísnymi dopravnými predpismi. Kedysi sa vyskytovali úrazy chodcov na prechode, preto sprísnili poriadok. Vraj keď zrazíš na prechode chodca, vezmú ti auto. Neviem, či je to pravda. Ale aj keby bola, aj tak sú Belgičania veľmi milí. Predavači vynukujú ochotne svoj tovar bez rozdielu na to, či kupujúci vyzerá solventný alebo nie. Iba zopárkrát sa mi stalo, že neboli ku mne veľmi milí: jedna predavačka v módnom butiku, keď som si pridlho vyberala medzi kabátmi a nakoniec som si žiaden nevybrala, sa mi potom pri druhej návšteve nevenovala. A pekárka, ale už sa polepšila, odkedy si pýtam chleba po francúzsky. Darmo, biznis je biznis, veď Bruselčania si musia uvedomiť, že žijú aj z euroúradníkov. Vo veľkých supermarketoch a obchodných domoch majú milo sa správať zrejme nariadené od vedenia, nakupuje sa mi dobre. Zatiaľ ma ešte nikto neobťažoval, ani neprepadol, ak nepočítam nadrogovaného čierneho chlapíka, ktorý chcel odo mňa peniaze raz ráno o pol ôsmej. Rozumej: v Bruseli je to veľmi zavčasu, málo ľudí je na ulici. Povedala som mu, že nemám, ale on sa ma začal dotýkať. Našťastie som bola na tri kroky od roboty, tak som vkĺzla do vestibulu a bolo dobre. Cez park večer nechodievam, ani metrom veľmi nie, celkove chodím spať so sliepkami, takže neviem, aké je to cestovať večerným metrom. Párkrát som šla domov z práce alebo z osláv neskoro, ale to sme alebo išli viacerí, alebo som si vzala taxík. Na človeka okolie zákonite vplýva, či si to uvedomuje, alebo nie. Keď som učila a v triede som prekrikovala študentov, rozprávala som prihlasno aj doma, moje deti mi vyčítali, že na nich kričím. Hlasný hovor mi ešte stále ostal, hoci sa musím krotiť, lebo kolegyne chcú mať ticho aj na chodbe, nielen v kancelárii. Z toho vyplýva, že keď sú Belgičania milí, aj ja sa na nich usmievam, ba snažím sa usmievať aj na svojich kolegov-Slovákov. Brusel, to nie sú iba domorodci, ale aj pestrý mnohonárodný a mnohokultúrny národ okolo rond point Schuman, čiže v európskych inštitúciách. Rada sa prihováram kolegom-cudzincom, väčšinou sú fajn. Je to logické: nevidia vo mne konkurenciu. Niektorí sa ma vypytujú, či som si zvykla na Brusel. V takých prípadoch sa snažím najprv vypozorovať náladu a postoj pýtajúceho sa, preto odpoviem zdržanlivo, asi v zmysle: comme ci, comme ça. Jedna Holanďanka mi na to odpovedala, že ma úplne chápe, pretože Brusel je fádny, šedivý, počasie je nanič, často prší. Vraj človeku trvá také dva roky, kým si nájde priateľov a zvykne si. Na druhej strane starší švédsky kolega mi tvrdil, že jemu prvé dva roky v Bruseli ubehli ako voda, akoby bol na dlhšej dovolenke. Jeden mladý Nemec a jedna mladá Angličanka majú Brusel vyslovene radi. Nuž, im sa to povie: Nemec je tu už veľmi dlho, má svoj život, na moju otázku, ako sa môže Nemcovi páčiť neporiadok, mi odpovedal, vraj práve preto má mesto rád, že tu nie je všetko presné, pre tú chaotickosť. Angličanka sa tu vydala za Taliana, príčina je jasná: v Bruseli má lásku. Iná Nemka mi však kriticky povedala, že v Nemecku je všetko na 100%, (kráčali sme po chodníku, špičkou topánky ukázala na uvoľnenú dlažobnú kocku) a skonštatovala, že v Belgicku je to iba na 80%. Podľa jednej anglickej kamarátky je Brusel najpriateľskejšie veľkomesto, aké vo svojom živote zažila. Je tu veľmi spokojná. Zdá sa, že keď mi vyprší zmluva, odídem na Slovensko, a potom sa tu po čase vrátim ako turista, zaiste mi budú mnohé miesta pripomínať pekné, iné veselé chvíle, ktoré som tu strávila. A Bruselčania sa budú naďalej zádumčivo usmievať.

Realitka

V mojej knihe nasleduje kapitolka PREKLADATEĽ V BRUSELI, nájdete ju na skorších stránkach babkinho blogu. Teraz pokračujem "pikoškami" o svojom existovaní v Bruseli. Nuž ale popri práci bolo potrebné aj niekde bývať. Na nasledujúcich stranách vám opíšem svoje peripetie s bývaním. REALITKA Začnem postavami. Poznám ich niekoľkých. Manuel, alebo Manu, už tam tuším nepracuje, by predal chladničku aj Eskimákovi. Jean-Marc, ktorý napodobňuje šéfa Erica, ale nevie pravopis, ulicu Louis Hap mi do zmluvy napísal ako Louis Happe. Šéf Eric, ktorý podľa Brity vyzerá ako surfer, podľa kolegov ako divoký muž z lesa – úžasne bohatý, lebo prenajíma vyše 20 bytov za veľké prachy – neviem ako tie ostatné, ale môj má veľa nedostatkov (za veľké prachy). Mladý Eric – majster diplomacie. Angelo – údržbár, keď povie, že príde zajtra, nečakaj ho nikdy, keď povie, že príde dnes, čakaj ho asi o týždeň – a keď sa vyhovára a posiela ťa za Danielom, znamená to, že situácia je chúlostivá a tvoj problém pravdepodobne nemožno vyriešiť. Serge, ten sa aspoň vie správať a vypočuje človeka. Zariadil mi opravu TV satelitu. Nuž, taká podarená skupinka je to. Obchody im idú, lebo v Bruseli žije mnoho cudzincov a noví stále prichádzajú. Počula som, že Belgičania, majitelia realitných kancelárií, prenajímajú staré schátrané byty v centre za vysoké ceny cudzincom, a sami bývajú v pekných vilkách na okraji mesta. Neviem, či to platí o všetkých. Isté však je, že veľa domorodcov podniká vo sfére predaja alebo prenájmu bytových priestorov. Vidieť to na množstve inzerátov v dennej tlači, v časopise VLAN, v týždenníku BULLETIN, aj to možno zažiť empiricky – skoro na každom druhom dome je ceduľka: A louer, offices to let, studio/flat/appartment to let, ba raz sa mi stalo, že keď som si prezerala byty na jednej ceduli, pristúpil ku mne chlapík s otázkou, či hľadám byt a ihneď mi núkal svoje služby, vraj popri zamestnaní vedie aj malú realitku. Iný pán ma na ulici zastavil, keď počul, že som v obchode povedala, že som zo Slovenska. Bola to súkromná osoba s jedným prázdnym bytom navyše a otázkou, koľko má pýtať. Odpovedala som mu v snahe pomôcť ďalšiemu úbohému cudzincovi, že 500 eur (na Brusel veľmi slušná cena), ale že najprv musí byt kompletne zariadiť. Máličko zosmutnel. Majitelia realitných kancelárií sú však omnoho prešibanejší. Vedia, že ťa majú vo svojej moci, pretože na ulici bývať nemôžeš. Ceny sa zvyšujú úmerne blízkosti k Európskej štvrti. Veru, zdá sa, že ponuka prevyšuje dopyt. Ale aká ponuka! Niektoré v inzeráte vychválené (a lacné) byty stačí raz uvidieť, aby sa ti zdvihol žalúdok! Veru, ešte som nestretla euroúradníka, ktorý by bol na prvýkrát spokojný so svojím bývaním a ktorý by tvrdil, že nájsť si bývanie v Bruseli je jednoduchá vec. Keď som mala začať pracovať v Bruseli, nevedela som, ako to chodí, a okrem toho som vedela slabo po francúzsky. Preto som hľadala byt cez internet. Našla som maličkú garsónku blízko Schumana. V máji 2004 som v nej za tých 700 eur vydržala. Dusila som sa tam, samozrejme som túžila po zmene. Kolegyňa mi dala typ na inú, väčšiu garsónku, ktorú zhodou okolností prenajímala dievčina z našej roboty, anglická prekladateľka. Nebol to veľmi dobrý nápad. Odporúčam vám, milí čitatelia, ak si chcete nájsť priateľov v inom oddelení, NIKDY si od nich neprenajímajte byt. Byt bol veľmi blízko roboty, prízemný, ale tmavý, hoci jednu stenu skoro celú tvorili sklenené dvere do dvorčeka, v ktorom som si párkrát posedela s priateľmi. Byt bol aj čistý, zariadený skromne nábytkom z IKEY, ale to mi neprekážalo. Skôr chlad. Preto som tam ostala tri mesiace a potom som sa presťahovala do svojho terajšieho bytu na ulici Louis Hap. Sprostredkovala mi ho spomínaná realitná kancelária. Môj terajší „wigwam“ je tiež blízko práce, hoci musím urobiť viac krokov než predtým. Ale to nič, pohybovať sa musím. Aspoň trochu. Som v pokojnej štvrti Etterbeek. Chválim si ju napriek typickej bruselskej špine. V byte sa cítim príjemne. Je priestranný, svetlý. Teoreticky by sa u mňa mohlo vyspať 6-8 ľudí. Miesta je tu aj na tancovanie. Mám pekné schody na mezanín, na ktorých sa dajú cvičiť cviky na posilňovanie nôh. V zime rada posedím na dolných schodíkoch blízko radiátora, knižka v ruke. Svetlo funguje sporadicky. V kuchyni zhasína v pravidelných intervaloch – a nie je to chyba žiarovky. Asi napíšem majiteľovi list, pretože spojiť sa s ním telefonicky je ozajstný kumšt. V zime hriali radiátory ako chceli. Zopár týždňov som spala v obývačke, lebo spálňa bola studená. Angelo mi vysvetlil pointu: nikdy nesmieš radiátor CELKOM vypnúť, lebo potom ho už nezapneš! Nuž nevadí, aspoň mám zmenu, raz spím v jednej, inokedy v druhej miestnosti. Teoreticky by som mohla aj na mezaníne. S elektrickým sporákom sa dejú záhady. Dve zo štyroch platní sa síce po zapnutí zasvietia, ale každú minútu sa vypínajú. Rúra má tiež svoje „muchy.“ Ale veď kto by ich nemal? Schránku na poštu máme veľmi vetchú, pošta z nej padá na zem. Minule som hľadala oznámenie o doporučenej listovej zásielke a v kope listov na zemi som našla niekoľko starších faktúr na moju adresu. Aspoň je to zaujímavé. Si zvedavý, či ti niekto nepísal? Poprehrabuj sa v pošte. Možno nájdeš nejakú zaujímavú reklamu, dozvieš sa čo-to o ostatných obyvateľoch v dome. Mnohí z tých, ktorým chodia početné listové zásielky, tu už dávno nebývajú. To nič. Uvažuješ o tom, aký tu viedli život, akej boli národnosti, či bývali s rodinou alebo sami. Tak som natrafila na obálku s poštou pre pána Gérarda Philippa. Premýšľala som o ňom: Gérard Philippe Snívam o tebe, drahý Gérard. Predstav si, niekto ti ukradol meno. Akýsi Philippe Gérard. Ani neviem ako vyzerá. K pošte sa nehlási. Možno je guľatý a plešatý, možno má chybný chrup. Možno je čierny, možno žltý, ostane pre mňa záhadou. Ó, Gérard Philippe, ty idol žien, ozdoba môjho zošitka s výstrižkami hercov. Ty to už isto vieš, že tu dole je dôležitý výzor, ale hore niečo iné... My to však stále nie a nie pochopiť. Pán Philippe Gérard, prepáčte rodičom, že si s vami zahrali túto hru. Možno vám chceli uľahčiť život. „Á, tak to je pán GÉRARD Philippe? Potomok slávneho herca? Nech sa páči ďalej... Ale áno, v reklame sa pre vás určite nejaké to miesto nájde...“ A možno im to nevyšlo, lebo výzorom skôr pripomínate Danyho de Vitto a meno Gérard Philippe sa pre vás jednoducho NEHODÍ. Úzke drevené schody do bytu nie sú veľmi strmé, dá sa po nich hravo vybehnúť, len by som mala menej jesť, aby som po nich vyšla aj o rok. Zámok na dverách mám dobrý, ibaže samotné dvere a zárubňa už zažili alebo vlámanie, alebo pokus o vlámanie. Cez vydlabané škáry v dreve sa príjemne vetrá. Hovorila som o elektrike? Určite áno. Lebo je ´very special´, alebo ak chcete, ´très spécial´. Raz zhasínajú žiarovky v obývačke, inokedy v kuchyni. Zdá sa, že lajdácky spravená inštalácia jednoducho nevládze uniesť väčšie napätie. Telka asi tiež s tým súvisí. Po opakovanom výpadku signálu mi dali už tretiu satelitnú skrinku, teraz však chytám skoro výlučne iba nemecké programy, sem-tam francúzsky. Občas mi nefunguje zvuk. Vtedy stačí poriadne dupnúť na určitom mieste v obývačke – a zvuk sa zázračne zapne! Alebo poriadne pobúchať po televízore. No povedzte, v ktorom byte by som zažila toľko švandy? Alebo radiátor v spálni: leto, vonku 33 stupňov – radiátor hreje! Zima – je studený ako psí ňucháč. Mám však šťastie: v zime mi radiátory nehučia ako ľuďom na vyšších poschodiach. Sú úplne nehlučné, najmä tie studené. To neva. Tie dva hrejúce vydajú tepla na celý byt. Rada sa k nim pritláčam stehnami a nechávam prúdiť teplo celým telom. Vrchol belgickej dômyselnosti sú okná. Dvojité sklá, plastové, OK. Ale horná časť - malé priečne okienko sa vôbec nedá zvonku umyť, pretože sa nedá otvoriť. Párkrát som balansovala na stoličke s portvišom, na ktorý som ovinula handru, nakláňala sa, prehýnala v páse v snahe umyť tie tabličky zvonka. Ale poriadne som to nedokázala. Neriskujem, že vypadnem z okna, alebo že mi spadne portviš a zraní niekoho na chodníku. Ale všetky spomínané peripetie s mojím bytom sú drobnosti. Byt je priateľský, domácky. Páči sa mi nábytok, zariadenie, príbory, taniere, nová automatická pračka, ktorú som si vyžiadala namiesto pôvodnej umývačky riadu, nový hriankovač, ktorý som si „vybojovala“ , keď mi starý skapal takým štýlom, že som takmer vyhorela. Bola som v sprche a hrianky sa medzitým pálili na uhlíky. Zabudli vyskočiť. „Vybojovať si“ niečo od majiteľa znamená otravovať v realitke osobne aj telefonicky aspoň desaťkrát v priebehu dvoch týždňov. Ranná rozcvička v mojom byte je nádhera. V obývačke nedupem, lebo na drevenej dlážke sa to dosť ozýva. Radšej vo svojej americkej kuchynke. Vymyslela som si sériu cvikov prostných, aj na náradí, t.j. na spomínaných schodoch, zábradlí, gauči, posteli. Aj susedka Brita nado mnou cvičí, ibaže usilovnejšie. Potom si ide zabehať do parku Cinquantenaire pár kolečiek, a je to obrovský park. Obdivujem ju za to. Jeden mládenec si nosí po schodoch hore bicykel, hneď počujem, kedy ide domov. Uvažujem o tom, že sa presťahujem do menšieho bytu. Najmä ak sa ukáže, že žiadne z deciek, ani manžel sem za mnou neprídu. Čakali by ma však ďalšie poťahovačky s realitkami, a ktovie, či by som sa v novom byte cítila lepšie než v tomto? Objavila som spanie na mezaníne. Je to nádhera! Aj keď párkrát v noci potrebujem na záchod a kvôli tomu musím zbehnúť dolu schodmi. Je to dobrý cvik. Zbehnem dolu schodmi, zabehnem na záchod, opäť vybehnem a vankúš si dám tam, kde som predtým mala nohy. Život je ustavičná zmena!

PRACOVNÝ ELÁN Bola som šťastná, že som dostala miesto v Európskej únii, preto som si zaumienila, že budem pracovať „do roztrhania“. Pridelili mi vlastnú kanceláriu. Najprv sme sa štyria slovenskí prekladatelia zúčastnili na všakovakých odborných školeniach, potom sa už začali „sypať“ preklady. Keď uvážime množstvo strán, ktoré bolo treba preložiť každý deň – len si to porovnajte: staršie oddelenia mali po 20 až 30 prekladateľov, vynakladali sme my, štyria prví slovenskí prekladatelia a jedna asistentka v našich výboroch sizyfovské úsilie, aby sme zadané úlohy zvládli. Bolo to ťažké, ale zároveň pekné obdobie, viacerí to poznáte. Prídete domov z roboty neskoro večer, niečo zobnete, zapnete telku, ale v polovičke filmu zaspíte, strhnete sa, presuniete sa do postele a tam už veselo chrápete až do rána. Na druhý deň prídete do práce na siedmu – a tam ani nohy! V EÚ sa začína pracovať od deviatej, pol desiatej. Nič pre vás, zvyknutých celý život chodiť do kancelárie na siedmu, prípadne do školy na sedem tridsať. Ono to má výhody oproti mladším kolegom, ktorí si radi pospia: stihnete viac – a k večeru máte termínované úlohy splnené, kým oni ešte musia doháňať. Ale nerobí to dobrú krv. Šéfstvo tiež prichádza na deviatu, nikto nevie, že ste tam tak skoro, ba vrátnici a upratovačky na vás pozerajú ako na exota. Prehodíte zopár viet s upratovačkou, vyjdete z kancelárie uvariť si kávu, kým vám nepovysáva, a potom hor´ sa opäť do práce! Čoskoro prídete na to, aké opakovačky prekladáte. Ak je plenárne zasadnutie, mávate na striedačku aj pohotovosť, čo znamená preložiť promptne všetky pozmeňovacie návrhy, ktoré boli na zasadnutí členov výboru predložené. Väčšinou však nejde o náročné vsuvky: členovia sa vo svojich stanoviskách pridŕžajú textu z Parlamentu alebo Komisie, požadujú však, aby sa návrhy uplatňovali nielen na národnej, ale aj na regionálnej a miestnej úrovni. Pamätám si na školenie pre prekladateľov k prekladu rozpočtu na ďalšie obdobie. Zúčastnila som sa ho s kolegynkou. Boli sme zohraná dvojica, aj sme to spolu potom včas preložili, slovenské oddelenie pochválili. Z vyššieho vedenia sa však nedozvedeli, koľko času a úsilia ma to stálo v prvé dni - aj po nociach! Dôsledok sa prejavil na zdraví. Ale prekonali sme, chvalabohu, prekonali. Dôležité bolo, že u šéfstva sme sa zapísali ako výkonné pracovníčky. No, čo vám budem rozprávať! Prvé týždne a mesiace v práci ubehli rýchle, ani som si nestihla uvedomiť, aké „somariny“ vlastne prekladám. Pracovali sme všetci ako včeličky, ba stihli sme si z dokumentov vypísať aj zábavné „perličky“, niektoré vám ponúkam v ďalšej kapitolke.

Lipnutie na veciach tohto sveta

Lipnutie na veciach tohto sveta. Smiešne, ale typicky ľudské. Typický príklad: sťahovanie. Nikdy nepresťahuješ všetko, s niečím sa treba rozlúčiť. Zažila som to, keď som po troch rokoch odchádzala z Bruselu. Za tri roky som si vo svojom prenajatam bytíku nahromadila peknú kôpku balastu. Šatstvo, obuv, knihy, učebnice, poznámky, drobné suveníry, kuchynské náradie, paplóny, vankúše. Ako to všetko zbaliť a dopraviť na Slovensko? Triedenie bolo nutné. Veľmi sa mi do toho nechcelo. Až jedného pekného dňa som dostala tú správnu náladu a začala vyhadzovať zo skríň a zásuviek najprv všetko, čo išlo do zberu. Odpad som, samozrejme, vzorne triedila: papier, plasty, obyčajné smeti. Poodnášala do kontajnerov, určité veci dala pred vchod na ulicu, tam sa to tak robí. Idete po ulici a pred domom zbadáte gauč, koberec, chladničku, dvere. Ak potrebujete, vezmete si, ak nie, po pár dňoch to smetiari upracú. Niektoré kuchynské pomôcky som darovala priateľom a kolegom, napr. zánovnú kanvicu, super vývrtku a podobne. Niečo vyložila pred barák. Aj tak toho ostalo na sťahovanie priveľa. Niečo sme odviezli s manželom autom pol roka pred tým, ako mi predĺžili zmluvu, ale veľa toho zostalo po skončení pracovnej zmluvy do lietadla. Šesť kusov batožiny som ledva doterigala na letisko, veľa platila za nadváhu. A pritom to boli všetko len akési somariny. Hovorí sa: radšej raz vyhorieť ako sa trikrát sťahovať. Niečo pravdy na tom porekadle bude. Lebo oheň nemilosrdne zhltne všetko. Nenechá čas na romanticko-sentimentálne rojčenie nad vecičkami, spomienkami z detstva, mladosti, študentských čias typu „jéééj, no to je milučké, to si musím nechať na pamiatku, a toto sa mi raz určite ešte zíde! Aj tamto, aj tie fotky, listy, knihy, poznámky, dávno vyschnuté fixky, zažltnuté žabó, adresy frajerov, ktoré už neplatia, lebo niektorí zomreli, iní sa presťahovali, a hlavne, všetci sú beznádejne zadaní. A čo tak upratovanie po zosnulej tete? Nie a nie sa zbaviť predmetov, vecí, papierov. Mala vzácnu schopnosť všetko uschovávať. Do špeciálnych škatuliek s nápisom „Výstrižky“, „Ponožky“, „Rôzne“. Najviac papiera bolo v pivniciach, mala ich dve. Nechali sme si niekoľko fotografií, dedkove diplomy a vysvedčenia, obrazy. Chceli sme vytriediť časopisy, ale všetko bolo úžasne zaprášené. Nakoniec sme dopomohli dcére opatrovateľky získať užitočné body v škole za zber starého papiera. Bolo ho za plné auto. Do nemocnice si rovnako nemusíte nosiť veľa vecí. Nemajú to kde uskladňovať. Najmä ak ste si neobjednali nadštandardnú izbu. Zažila som pani, ktorá si prišla na chirurgiu „oddýchnuť“ a do nočného stolíka pri svojej posteli stihla napchať vankúšik, ponorný ohrievač na kávu, šálku, peknú bielizeň, knihy, časopisy. Iróniou osudu – alebo jej šťastím? bolo, že ju prepustili po troch dňoch, operácia nebola náročná, navyše nemali dosť lôžok. Načo si brala toľko vecí? Máločo z nich využila, a keď odchádzala, mala problém si všetko zbaliť. Podobne moja mama. Z ničoho-nič odpadla, na Jednotku intenzívnej starostlivosti ju priviezla záchranka, lekári ju dali „dokopy“ a vyriekli odporúčanie, že potrebuje kardiostimulátor. Mali ju previezť do Košíc. Napísala si na papierik, čo všetko potrebuje. Chúďa, nič z oblečenia nevyužila, pichli ju v župane do sanitky, previezli, na druhý deň zaviedli kardiostimulátor, na tretí deň ju sanitka doviezla z Košíc až pred dom. Aj s objemnými taškami, napchatými nepoužitými vecami, na ktoré sa, mimochodom, vyliala minerálka. Mamička, samozrejme, netušila, že zákrok bude taký rýchly a všetko pôjde mimoriadne hladko. To sa nikdy nedá dopredu vedieť. Preto si zvykneme robiť zásoby, prenášať so sebou veci potrebné aj nepotrebné, ako ja na prvé Vianoce z vysokej školy Veľký päťdielny rusko-slovenský slovník v domnienke, že budem cez sviatky študovať. Samozrejme, že som tie slovníky ani neotvorila. A po sviatkoch som vliekla slovníky naspäť, ťažký kufor som s námahou posúvala po snehu, ešte neboli bežné kufre s kolieskami. No a teraz tá smutná paralela: nevyhnutný záver našich snažení, zhŕňania vecí a „vecičiek“, áut, nábytku, šatočiek, topánočiek, napchatých chladničiek, je Tetka Smrť. A na druhý svet si už naozaj nič nezoberieš. Niektorí panovníci sa dajú rituálne pochovať s peknými vecami, ba možno aj milenkou, ale na druhom svete je im to všetko naprd. Ostáva to práchnivieť v hrobe, hrobke, či mauzóleu. Chúďa milenka! Preto nezháňajme sa za vecami tohto sveta, ale hromaďme si zásluhy pred Bohom. No, ten záver je síce pravdivý, ale nie veľmi originálny. Originálny výrok z našej rodiny: „Babka, keď ty a dedko zomriete, pôjdeme bývať aj s mamou do nášho bytu na sídlisku Západ?“ Hľa, naša smrť bude podľa detskej logiky predpokladom, ba priam prerekvizitou Andrejkovho šťastia.

Orientácia

ORIENTÁCIA Môj zmysel pre orientáciu sa v Bruseli trochu zlepšil. Celkove si myslím, že vedieť sa orientovať je dar, talent - ako napríklad dobrý hudobný sluch, či nadanie pekne maľovať. Ja ho, bohužiaľ, jednoducho nemám. Predtým som sa orientovala podľa holubov na strechách alebo plagátov na stenách. Holuby odleteli, plagáty vymenili - a bola som v háji. Manžel ma obdivuje. Vraj človeka ako ja by nemali samého púšťať na ulicu (ani doma, v rodnom meste). A ja sa pokojne vyberiem do cudziny! Áno, pripúšťam. Bola to z mojej strany odvaha. Ale túžba po zmene bola silnejšia. Veľakrát som sa obávala, či niekde trafím, viackrát som sa pýtala ľudí na cestu, vždy mi ochotne odpovedali. Reku, za pýtanie nebijú. Ale dávam si pozor na to, aby som sa na to isté nepýtala viackrát jedného a toho istého človeka. Aby sa mi nestalo tak, ako v máji 2004. Keď som sa raz istého pekného mladíka opýtala, kde je Avenue d´Auderghem, čudne na mňa pozrel, vysvetlil mi cestu, a potom dodal: “Nepýtali ste sa na to už včera?” Chodieval totiž, chudák, každé ráno tou istou trasou v rovnakom, preňho nebezpečnom čase, pretože som tade prechádzala každé ráno aj ja. Stretla som ho ešte niekoľkokrát. Previnilo som sa naňho usmiala, on však môj úsmev neopätoval, hoci Belgičania sú celkove veľmi milý národ. Možno si myslel, že si z neho strieľam a že sa ho už-už znovu opýtam na Avenue d´Auderghem. Postupom času však stúpalo moje sebavedomie. V júni 2004 som raz išla s taškou plnou potravín, keď ma zastavili Belgičania a pýtali sa na nejakú ulicu. Fíha, asi vyzerám ako Bruselčanka! - pomyslela som si pyšne, ale musela som im odpovedať: „Désolé, je ne sais pas. Je ne suis pas d´ici.“ (Ľutujem, neviem. Nie som odtiaľto). Neskôr som už vedela nasmerovať vidiečanov alebo cudzincov k Parlamentu či Rade, na čo som bola nesmierne hrdá. Vlastním mapu mesta, aj mapku metra. Keď potrebujem ísť na nejaké nové miesto, robím prípravu už deň vopred. Rozložím mapy na kuchynskom stole, chodím okolo nich a študujem plány ako generál pred rozhodujúcou bitkou. Potom sa ešte pre istotu spýtam na cestu kolegu, ktorý dobre pozná Brusel. Celé si to overím na mieste tým, že ustavične nakúkam do plánika, v duchu si opakujem, na ktorej zastávke mám vystúpiť, a párkrát sa spýtam okoloidúcich, či idem správne a či som ešte vôbec v Bruseli?

Čo detičky "zapotili"

Čo detičky „zapotili“ Andrejko získava vtipy od štvrtákov, ktorí sú preňho ešte stále veľkí bossovia. Najnovší je hádanka: - Babka, vieš, čo znamená skratka ZRPŠ? Povedala som. On na to: - Nie. „Zajtra ráno podpálim školu!“ X Sofia: - Babka, poďme sa hrať s plyšákmi na školu. - Dobre, ale ja budem učiteľka. Sofi: - Nie. JA budem učiteľka! Veď som už veľká! X Sofinka robí v hre na klavíri pokroky. Keďže však obľúbenú skladbičku opakuje donekonečna, okolie tým trpí. Väčšinou odovzdane, ale niekedy podráždene zareagujeme: - Prestaň na chvíľu hrať, prosím ťa! X Minule sme s Andrejom zažili akýsi nový rámus v ZUŠ-ke. Dunelo to riadne, ba lavička, na ktorej som sedela na poschodí pred Ajovou triedou, sa vyslovene chvela ako pri slabšom zemetrasení. Po hodine sme sa šli pozrieť na prízemie. Zvuky bicích nástrojov nás neklamne zaviedli do jednej triedy, v ktorej usilovne trénoval starší chlapec. Ajo bol vo vytržení a hneď prejavil záujem presedlať na bicie. Ešte to tak! – vykríkla som spontánne. - A kde by si trénoval? - No predsa v obývačke! – zahlásilo nevinné dieťa.

PRVÝ MÁJ 2004

PRVÝ MÁJ 2004 Prvý máj sa mi do pamäti vryl ako sviatok práce. Za komunizmu museli všetci na prvomájovú manifestáciu, do sprievodu. Neznášala som to, lebo to bolo povinné. Ako decko a stredoškoláčka ešte-ešte, dostali sme do ruky tzv. “mávatko”, alebo zástavku ČSSR alebo ZSSR a našou povinnosťou bolo počas prejavu na námestí disciplinovane stáť, keď tlieskali iní, tlieskať, a prevolávať: „Nech žije prvý máj! Nech žije Komunistická strana Sovietskeho zväzu resp. Československa!“ „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ Počas sprievodu mestom sme sa museli slušne správať, najmä keď sme kráčali popred tribúnu. Vtedy sme mávali a prevolávali heslá ako diví, tí, čo boli oblečení v krojoch, tancovali. Celkove to bola fraška, každý si vydýchol, keď bolo po sprievode a dostali sme rozchod. Očami som hľadala známych. Najmä chalanov z iných škôl, svoje tajné lásky. Ako mladá mamička som sa po štrnásť rokov zo sprievodu ulievala, pretože manžel musel do sprievodu, alebo neskôr do železničiarskej dychovky, kde spieval (spestril si to, beťár jeden), ja som ostala doma pri deťoch - mala som ich troje v rozpätí štyroch rokov, zákon dával matke s deťmi do desať rokov “dišpenz“ od sprievodu. Potom prišla “nežná”, zrušili sa prvé máje, aj lampiónové sprievody v predvečer VOSR, (Veľkej OKTÓBROVEJ socialistickej revolúcie, ktorú sme pravidelne oslavovali 7. novembra). Vôbec ma ako vydatú paničku nemrzelo, že “s chalanmi” bol koniec. Tridsiateho apríla dvetisícštyri som zažila otrasný večerný let, mimochodom, požičala som si naň peniaze od tety, na ubytovanie na prvý mesiac od syna a na dane za rok dvetisíctri od dcéry. Bolo veľmi zlé počasie, turbulencia, búrka, celú hodinu navyše sme krúžili južne od Bruselu. Utešoval ma jeden mládežnícky aktivista, ktorý bol pozvaný na oslavy rozšírenia EÚ. Keď sme konečne pristáli, nadšene sme zatlieskali pilotovi. Mladý Vladislav mi pomohol pochytať všetky tri kusy batožiny, aj ich naložiť do taxíka. Tŕpla som: čo ak mi zabudli nechať v objednanom podnájme kľúče od bytu v schránke č. 16, ktorá mala vyzerať ako zamknutá, ale v skutočnosti mala byť odomknutá? Čo si počnem v sobotu večer v upršanom Bruseli s batožinou uprostred ulice? Našťastie všetko fungovalo. Iba malá nehoda: v ruksaku sa mi otvoril šampón - skoro všetky slovníky dostali šampónový krst. Keď som “vyprala” slovníky, ruksak a seba, mala som akurát dosť, aby som sadla k televízii a pokojne v teple sledovala “countdown”, odratávanie času do polnoci, kedy svet vstúpil do rozšírenej Európy. Z Berlína dávali pekný ohňostroj. Prvého mája som odpočívala po adrenalínovom lete a prechádzala sa po Bruseli. Druhého mája - bola nedeľa, som zakotvila v neďalekom parku, kde mala každá krajina svoj stánok, podávali zadarmo rôzne chuťovky a nápoje. Dala som si škótsku, pivo, víno, šunku, syr, ryby, sladkosti. Poniektoré národy ponúkali všetko zadarmo, Slováci a Česi sa začali správať “trhovo“, pretože pivo predávali po jednom eure. Aj tak za ním stáli ľudia v dlhom rade. Boli tam aj väčšie kryté stany so stoličkami a tribúnou pre kultúrny program. Vypočula som si jednu dievčinu, ktorá pekne zaspievala aj s kapelou “Macejku, Macejku” v modernom rockovom štýle, pozrela som si pár tanečníkov v ľudových krojoch, tancovali tanec “cifrovaný”. Prisadol si ku mne jeden mládenec a spýtal sa, či neviem, v akej reči spievajú. Odvetila som svetaznalo: “In Slovak.” Na otázku, ako to rozpoznám, som hrdo odvetila: “ I am Slovak!” Mládenec sa uznanlivo zaškeril. Pokračovala som svojou kvetnatou angličtinou: “ And where are you from?” “California.” Pri stánkoch so suvenírmi som trpezlivo počkala v rade a ušli sa mi: tričká, taška, šiltovka, ľadvinka na doklady, prospekty, plagáty, prívesky, perá, zápisníky, všetko s emblémami EÚ, Európskeho parlamentu alebo Výboru regiónov. Počkala som si aj pred Radou, lebo bol Deň otvorených dverí. Bolo to zaujímavé, našu skupinku sprevádzal švédsky tlmočník, trochu machroval, vraj aká je tá práca náročná a ako výborne je platená, občas prešiel akoby mimochodom na francúzštinu a potom sa akože ospravedlňoval. Potuteľne som sa usmievala: chlapče, nevieš, pred kým frajeruješ. V jednej rokovacej sále bola zaujímavá technika, vraj inštalovaná najnovšie, kvôli rozšíreniu. Poslancov je tak veľa, že by sa bez technickej pomoci nielenže nepočuli, ale ani dobre nevideli. Preto sa im na monitore laptopu objaví tvár toho, kto práve reční. Ak to, pravda, funguje. Hádam hej. Mohla som zažiť ešte viac atrakcií, ale bola som hlúpa a nevedela som, kde sa to všetko odohráva. V skutočnosti stačilo prejsť pár metrov. O mojom „zmysle“ pre orientáciu sa dozviete v ďalšej kapitolke. Aj tak sa mi prvý máj (presnejšie povedané druhý máj, ale z toho sa nestrieľa) dvetisícštyri páčil. Mala som hrdý pocit, že som Európanka, že som sa stala časťou jednej veľkej rodiny, a hlavne, že ma do nijakých podujatí nikto nenútil.