Zaiste si viete predstaviť, že ako mladé dievča som nemala Veľkonočné pondelky veľmi v láske. Vyčkávať, kedy prídu „kúpači“, t.j. chlapci a muži z rodiny, prípadne frajer (ale to bola výnimka), ktorí ma poriadne obliali, až som si musela meniť šaty – a za to očakávali po vajíčku, čokoládke a peniazoch, ešte som sa aj musela prívetivo tváriť, akože som náramne nadšená, že som sa mohla stať obeťou ich chúťok, to nebolo nič príjemného, ba väčšinou to bola nuda.
Veľkonočný pondelok 2004 bol trochu zaujímavejší, lebo som už letela do Bruselu na lekársku prehliadku. Bola som ubytovaná v parádnom hoteli za prístupnú cenu – urobili akciu, lebo celý Brusel bol na prázdninách – ale nemohla som papkať šunku a iné dobroty z domu, pretože na druhý deň som mala ísť v rámci prehliadky na odber krvi.
Vo Veľkonočný pondelok roku 2007 som zažila (a prežila!) vzrušujúcu cestu do Bruselu. Autom s mojím manželom. Plných tisícpäťsto kilometrov. Myslím, že mi Pán Boh vynahradil nudu všetkých predošlých Veľkonočných pondelkov!
Bol to adrenalín na druhú!
Čo vám budem hovoriť. Zažili sme takmer všetko: od nedostatku benzínu, cez hlad a smäd – až po poblúdenie, čiže častejšie zídenie z cesty.
Na Morave pri Slavkove sme si spomenuli na Napoleona. Veď on prešiel od Slavkova až po Waterlo (je neďaleko Bruselu), a to nemal ani škodovku, iba koňa!
V Čechách sme nabrali benzín v domnienke, že nám vystačí na dlho. Chyba lávky! Už na začiatku našej púte po Nemecku začala kontrolná lampička čoraz vytrvalejšie signalizovať, že autu chýba potrava. Snažili sme sa – ój, a ešte ako! - nájsť pumpu! Ale ako na potvoru, žiadna sa neukazovala! Začala som sa modliť, aby sme neostali stáť. Mariánko prišiel na to, že ak nejde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi, teda že musíme vyjsť z diaľnice. Kto nám dal do cesty mladého motorkára, opravujúceho motorku na kraji cesty, ktorý nám ukázal smer na najbližšiu pumpu, to neviem, ale pevne verím, že Pán Boh. Na čerpaciu stanicu sme dorazili s pol litrom benzínu!
Naša radosť z objavenej pumpy bola obrovská. Ale čo to? Kam to ideme? Veď Regensburg nie je napísaný v našom pláne! Pozri mapu, Milka. No jasné, namiesto do Norimbergu sme zabočili do Regensburgu. To neva, je to pekné mesto. Takýchto nechcených odbočiek bolo niekoľko.
Mala som z toho radosť. Veď si len predstavte. Za socializmu sme do Nemecka nesmeli. A včera? Včera sme ho celé prešli na šírku! Bola to nádhera! Zvučné mená ako Norimberg, Frankfurt, Aachen – všetky boli naše! Až na tie zápchy, tzv. kolóny vozidiel, ktoré nás dosť zdržali. Je pravda, že Marián si pri tých zápchach oddýchol. Ale po takej hodine jazdy krokom v kolóne áut už aj on pocítil nutkavú túžbu rozbehnúť sa s vetrom opreteky.
Pretože celkove nebola cesta namáhavá. Akurát že manžela občas rezali oči – vtedy sme sa zastavili na kávu alebo len sa prejsť. A že sme zo trikrát zišli z cesty? Ale povedzte, čo je to za „route plan“, kde sú veľkými tučnými písmenami vyznačené maličké bezvýznamné mestečká, a veľké sú malými chudými písmenkami, akoby sa nechumelilo!
Nuž, aby sme to mali zaujímavé až do konca, na záver sme namiesto do Belgicka zašli do Holandska. Už-už sme si chceli objednať nocľah. Išla som sa spýtať na jednom čerpadle. Vraj nemáme, ale keď sa poberiete tamto-ľa smerom na Maastricht, dôjdete do Bruselu! Tak sme skúšali – a skúšali, až sme sa napokon dostali aj do Belgicka.
Poviem vám, že taká cesta autom do Bruselu zvesela preberie aj toho najlenivejšieho ulieváka! Okrem toho poučí, pobaví a zdvihne sebavedomie! Naspäť musíme tým autom zas. Jaj!
Zobrazujú sa príspevky s označením Európska džungľa. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Európska džungľa. Zobraziť všetky príspevky
nedeľa 16. apríla 2017
nedeľa 3. apríla 2016
Ľudia a Brusel
Chcela by som vám zo svojich spomienok priblížiť atmosféru bývania v Bruseli cca v roku 2005. Zrejme sa po teroristických útokoch zmenila. Okrem toho, zažívala som tú pokojnejšiu tvár Bruselu, žila som akoby "v Európskej klietke". Chcem len povedať, že to bolo fakt priateľské a milé mesto.
ĽUDIA A BRUSEL
Brusel je z tých menších európskych metropol, ale naozaj je kozmopolitný. Nájdeš tu ľudí všetkých rás, náboženstiev a orientácií. Žije tu veľa černochov a arabov. Domorodci sú veľmi milí, ide chlapík alebo žena po ulici a usmieva sa, len tak, z pasie, lebo má dobrú náladu, alebo sa dobre vyspal, alebo sa naňho usmiala, či pobozkala ho jeho láska. Idem z obchodu, v jednej ruke taška s nákupom, v druhej dlhá bageta. Oproti mne ide chlapík s podobne veľkým nákupom, v jednej ruke bageta. Usmeje sa na mňa a naznačí, že by sme sa s tými bagetami mohli začať šermovať. Nie je to dvorenie, nie je to neslušné. Celá situácia mi pripadá milá, úprimná. Keď sa Belgičania stretnú na ulici, v reštaurácii alebo inde, zakaždým sa vrúcne vybozkávajú.
Šoféri ti na prechode cez cestu slušne zastavia, ešte si sa ani nerozhodol, či chceš prejsť na druhú stranu, už ti posunkom a úsmevom ukazujú nech sa páči, akože prejdi. Ona tá slušnosť vodičov je podmienená aj prísnymi dopravnými predpismi. Kedysi sa vyskytovali úrazy chodcov na prechode, preto sprísnili poriadok. Vraj keď zrazíš na prechode chodca, vezmú ti auto. Neviem, či je to pravda. Ale aj keby bola, aj tak sú Belgičania veľmi milí.
Predavači vynukujú ochotne svoj tovar bez rozdielu na to, či kupujúci vyzerá solventný alebo nie. Iba zopárkrát sa mi stalo, že neboli ku mne veľmi milí: jedna predavačka v módnom butiku, keď som si pridlho vyberala medzi kabátmi a nakoniec som si žiaden nevybrala, sa mi potom pri druhej návšteve nevenovala. A pekárka, ale už sa polepšila, odkedy si pýtam chleba po francúzsky. Darmo, biznis je biznis, veď Bruselčania si musia uvedomiť, že žijú aj z euro-úradníkov. Vo veľkých supermarketoch a obchodných domoch majú milo sa správať zrejme nariadené od vedenia, nakupuje sa mi dobre.
Zatiaľ ma ešte nikto neobťažoval, ani neprepadol, ak nepočítam nadrogovaného čierneho chlapíka, ktorý chcel odo mňa peniaze raz ráno o pol ôsmej. Rozumej: v Bruseli je to veľmi zavčasu, málo ľudí je na ulici. Povedala som mu, že nemám, ale on sa ma začal dotýkať. Našťastie som bola na tri kroky od roboty, tak som vkĺzla do vestibulu a bolo dobre. Cez park večer nechodievam, ani metrom veľmi nie, celkove chodím spať so sliepkami, takže neviem, aké je to cestovať večerným metrom. Párkrát som šla domov z práce alebo z osláv neskoro, ale to sme alebo išli viacerí, alebo som si vzala taxík.
Na človeka okolie zákonite vplýva, či si to uvedomuje, alebo nie. Keď som učila a v triede som prekrikovala študentov, rozprávala som prihlasno aj doma, moje deti mi vyčítali, že na nich kričím. Hlasný hovor mi ešte stále ostal, hoci sa musím krotiť, lebo kolegyne chcú mať ticho aj na chodbe, nielen v kancelárii.
Z toho vyplýva, že keď sú Belgičania milí, aj ja sa na nich usmievam, ba snažím sa usmievať aj na svojich kolegov-Slovákov.
Brusel, to nie sú iba domorodci, ale aj pestrý mnohonárodný a mnohokultúrny národ okolo Rond point Schuman, čiže v európskych inštitúciách.
Rada sa prihováram kolegom-cudzincom, väčšinou sú fajn. Je to logické: nevidia vo mne konkurenciu. Niektorí sa ma vypytujú, či som si zvykla na Brusel. V takých prípadoch sa snažím najprv vypozorovať náladu a postoj pýtajúceho sa, preto odpoviem zdržanlivo, asi v zmysle: comme ci, comme ça. Jedna Holanďanka mi na to odpovedala, že ma úplne chápe, pretože Brusel je fádny, šedivý, počasie je nanič, často prší. Vraj človeku trvá také dva roky, kým si nájde priateľov a zvykne si.
Na druhej strane starší švédsky kolega mi tvrdil, že jemu prvé dva roky v Bruseli ubehli ako voda, akoby bol na dlhšej dovolenke.
Jeden mladý Nemec a jedna mladá Angličanka majú Brusel vyslovene radi. Nuž, im sa to povie: Nemec je tu už veľmi dlho, má svoj život, na moju otázku, ako sa môže Nemcovi páčiť neporiadok, mi odpovedal, vraj práve preto má mesto rád, že tu nie je všetko presné, pre tú chaotickosť. Angličanka sa tu vydala za Taliana, príčina je jasná: v Bruseli má lásku.
Iná Nemka mi však kriticky povedala, že v Nemecku je všetko na 100%, (kráčali sme po chodníku, špičkou topánky ukázala na uvoľnenú dlažobnú kocku) a skonštatovala, že v Belgicku je to iba na 80%.
Podľa jednej anglickej kamarátky je Brusel najpriateľskejšie veľkomesto, aké vo svojom živote zažila. Je tu veľmi spokojná.
Zdá sa, že keď mi vyprší zmluva, odídem na Slovensko, a potom sa tu po čase vrátim ako turista, zaiste mi budú mnohé miesta pripomínať pekné, iné veselé chvíle, ktoré som tu strávila. A Bruselčania sa budú naďalej zádumčivo usmievať.
ĽUDIA A BRUSEL
Brusel je z tých menších európskych metropol, ale naozaj je kozmopolitný. Nájdeš tu ľudí všetkých rás, náboženstiev a orientácií. Žije tu veľa černochov a arabov. Domorodci sú veľmi milí, ide chlapík alebo žena po ulici a usmieva sa, len tak, z pasie, lebo má dobrú náladu, alebo sa dobre vyspal, alebo sa naňho usmiala, či pobozkala ho jeho láska. Idem z obchodu, v jednej ruke taška s nákupom, v druhej dlhá bageta. Oproti mne ide chlapík s podobne veľkým nákupom, v jednej ruke bageta. Usmeje sa na mňa a naznačí, že by sme sa s tými bagetami mohli začať šermovať. Nie je to dvorenie, nie je to neslušné. Celá situácia mi pripadá milá, úprimná. Keď sa Belgičania stretnú na ulici, v reštaurácii alebo inde, zakaždým sa vrúcne vybozkávajú.
Šoféri ti na prechode cez cestu slušne zastavia, ešte si sa ani nerozhodol, či chceš prejsť na druhú stranu, už ti posunkom a úsmevom ukazujú nech sa páči, akože prejdi. Ona tá slušnosť vodičov je podmienená aj prísnymi dopravnými predpismi. Kedysi sa vyskytovali úrazy chodcov na prechode, preto sprísnili poriadok. Vraj keď zrazíš na prechode chodca, vezmú ti auto. Neviem, či je to pravda. Ale aj keby bola, aj tak sú Belgičania veľmi milí.
Predavači vynukujú ochotne svoj tovar bez rozdielu na to, či kupujúci vyzerá solventný alebo nie. Iba zopárkrát sa mi stalo, že neboli ku mne veľmi milí: jedna predavačka v módnom butiku, keď som si pridlho vyberala medzi kabátmi a nakoniec som si žiaden nevybrala, sa mi potom pri druhej návšteve nevenovala. A pekárka, ale už sa polepšila, odkedy si pýtam chleba po francúzsky. Darmo, biznis je biznis, veď Bruselčania si musia uvedomiť, že žijú aj z euro-úradníkov. Vo veľkých supermarketoch a obchodných domoch majú milo sa správať zrejme nariadené od vedenia, nakupuje sa mi dobre.
Zatiaľ ma ešte nikto neobťažoval, ani neprepadol, ak nepočítam nadrogovaného čierneho chlapíka, ktorý chcel odo mňa peniaze raz ráno o pol ôsmej. Rozumej: v Bruseli je to veľmi zavčasu, málo ľudí je na ulici. Povedala som mu, že nemám, ale on sa ma začal dotýkať. Našťastie som bola na tri kroky od roboty, tak som vkĺzla do vestibulu a bolo dobre. Cez park večer nechodievam, ani metrom veľmi nie, celkove chodím spať so sliepkami, takže neviem, aké je to cestovať večerným metrom. Párkrát som šla domov z práce alebo z osláv neskoro, ale to sme alebo išli viacerí, alebo som si vzala taxík.
Na človeka okolie zákonite vplýva, či si to uvedomuje, alebo nie. Keď som učila a v triede som prekrikovala študentov, rozprávala som prihlasno aj doma, moje deti mi vyčítali, že na nich kričím. Hlasný hovor mi ešte stále ostal, hoci sa musím krotiť, lebo kolegyne chcú mať ticho aj na chodbe, nielen v kancelárii.
Z toho vyplýva, že keď sú Belgičania milí, aj ja sa na nich usmievam, ba snažím sa usmievať aj na svojich kolegov-Slovákov.
Brusel, to nie sú iba domorodci, ale aj pestrý mnohonárodný a mnohokultúrny národ okolo Rond point Schuman, čiže v európskych inštitúciách.
Rada sa prihováram kolegom-cudzincom, väčšinou sú fajn. Je to logické: nevidia vo mne konkurenciu. Niektorí sa ma vypytujú, či som si zvykla na Brusel. V takých prípadoch sa snažím najprv vypozorovať náladu a postoj pýtajúceho sa, preto odpoviem zdržanlivo, asi v zmysle: comme ci, comme ça. Jedna Holanďanka mi na to odpovedala, že ma úplne chápe, pretože Brusel je fádny, šedivý, počasie je nanič, často prší. Vraj človeku trvá také dva roky, kým si nájde priateľov a zvykne si.
Na druhej strane starší švédsky kolega mi tvrdil, že jemu prvé dva roky v Bruseli ubehli ako voda, akoby bol na dlhšej dovolenke.
Jeden mladý Nemec a jedna mladá Angličanka majú Brusel vyslovene radi. Nuž, im sa to povie: Nemec je tu už veľmi dlho, má svoj život, na moju otázku, ako sa môže Nemcovi páčiť neporiadok, mi odpovedal, vraj práve preto má mesto rád, že tu nie je všetko presné, pre tú chaotickosť. Angličanka sa tu vydala za Taliana, príčina je jasná: v Bruseli má lásku.
Iná Nemka mi však kriticky povedala, že v Nemecku je všetko na 100%, (kráčali sme po chodníku, špičkou topánky ukázala na uvoľnenú dlažobnú kocku) a skonštatovala, že v Belgicku je to iba na 80%.
Podľa jednej anglickej kamarátky je Brusel najpriateľskejšie veľkomesto, aké vo svojom živote zažila. Je tu veľmi spokojná.
Zdá sa, že keď mi vyprší zmluva, odídem na Slovensko, a potom sa tu po čase vrátim ako turista, zaiste mi budú mnohé miesta pripomínať pekné, iné veselé chvíle, ktoré som tu strávila. A Bruselčania sa budú naďalej zádumčivo usmievať.
utorok 3. februára 2015
Dva paradoxy
Dva paradoxy
Jedna britská armádna spoločnosť plánuje vyrábať ekologické zbrane, teda také, ktoré nepoškodzujú životné prostredie. Pôjde o bezolovnaté guľky, lebo olovo je jedovaté. K plánom spoločnosti patrí aj výroba „tichších“ bojových hlavíc a „ekologických“ rakiet, ako aj biodegradovateľných výbušnín a granátov, ktoré produkujú menej škodlivý dym. Riaditeľ spoločnosti sa vyjadril, že zbrane sa budú vyrábať tak či onak, nuž prečo ich nevyrábať takým spôsobom, aby nepoškodzovali životné prostredie??
Neviem, čo je na uvedenej informácii pravdivé, ale bolo to uverejnené v časopise Commission en direct v rubrike kuriozitiek, ktorá sa nazýva OOPS!
Pokiaľ ide o životné prostredie, uvediem najnovší škandál, o ktorom som sa dočítala v EU Observeri. A bohužiaľ je to pravda! Lebo EUObserver sa snaží podávať objektívne informácie. Viete, z akého dreva je vyrobených vyše tisíc metrov štvorcových podlahy na najvyšších poschodiach v Berlaymonte, rozumej v sídle Európskej komisie? Zo vzácneho chráneného reziva z indonézskych pralesov, z chránených stromov, ktoré je prísne zakázané vyrubovať! Zelení soptia, Barroso sa môže hanbiť, ale čo už? Predsa tú dlážku teraz nevytrháme, keď rekonštrukcia Berlaymontu trvala tak dlho a stála tak mnoho peňazí! Je to katastrofa, povie si radový občan. Európska únia bije na poplach, vyzýva k ochrane životného prostredia, vzácnych druhov, k šetreniu, a čo sama robí? Vodu káže, víno pije!
Tie indonézske tropické pralesy sú biotopom pre vzácny druh orangutanov. Nedá mi nepredstaviť si José Manuela ako statného orangutana, poskakujúceho po nádhernej dlážke vo svojom kráľovstve na vrchnom poschodí Berlaymontu. Vraj má rád moderné umenie a v kanceláriách sú rozvešané abstraktné obrazy. Určite má rád aj svoju exkluzívnu dlážku, ktorá mala patriť orangutanom. Ak Barroso miluje svoju podlahu zo vzácneho dreva, ktovie, možno aj orangutany majú zmysel pre moderné umenie? Možno by si tie obrazy radi pozreli. Čo tak tie dva druhy na chvíľu – povedzme na taký mesiac vymeniť? José Manuela poslať do indonézskeho pralesa a do Berlaymontu posadiť za kancelársky stôl orangutana? Pri tempe, akým pracuje Európska komisia, by si ten rozdiel za tridsať dní možno ani nikto nevšimol!
Jedna britská armádna spoločnosť plánuje vyrábať ekologické zbrane, teda také, ktoré nepoškodzujú životné prostredie. Pôjde o bezolovnaté guľky, lebo olovo je jedovaté. K plánom spoločnosti patrí aj výroba „tichších“ bojových hlavíc a „ekologických“ rakiet, ako aj biodegradovateľných výbušnín a granátov, ktoré produkujú menej škodlivý dym. Riaditeľ spoločnosti sa vyjadril, že zbrane sa budú vyrábať tak či onak, nuž prečo ich nevyrábať takým spôsobom, aby nepoškodzovali životné prostredie??
Neviem, čo je na uvedenej informácii pravdivé, ale bolo to uverejnené v časopise Commission en direct v rubrike kuriozitiek, ktorá sa nazýva OOPS!
Pokiaľ ide o životné prostredie, uvediem najnovší škandál, o ktorom som sa dočítala v EU Observeri. A bohužiaľ je to pravda! Lebo EUObserver sa snaží podávať objektívne informácie. Viete, z akého dreva je vyrobených vyše tisíc metrov štvorcových podlahy na najvyšších poschodiach v Berlaymonte, rozumej v sídle Európskej komisie? Zo vzácneho chráneného reziva z indonézskych pralesov, z chránených stromov, ktoré je prísne zakázané vyrubovať! Zelení soptia, Barroso sa môže hanbiť, ale čo už? Predsa tú dlážku teraz nevytrháme, keď rekonštrukcia Berlaymontu trvala tak dlho a stála tak mnoho peňazí! Je to katastrofa, povie si radový občan. Európska únia bije na poplach, vyzýva k ochrane životného prostredia, vzácnych druhov, k šetreniu, a čo sama robí? Vodu káže, víno pije!
Tie indonézske tropické pralesy sú biotopom pre vzácny druh orangutanov. Nedá mi nepredstaviť si José Manuela ako statného orangutana, poskakujúceho po nádhernej dlážke vo svojom kráľovstve na vrchnom poschodí Berlaymontu. Vraj má rád moderné umenie a v kanceláriách sú rozvešané abstraktné obrazy. Určite má rád aj svoju exkluzívnu dlážku, ktorá mala patriť orangutanom. Ak Barroso miluje svoju podlahu zo vzácneho dreva, ktovie, možno aj orangutany majú zmysel pre moderné umenie? Možno by si tie obrazy radi pozreli. Čo tak tie dva druhy na chvíľu – povedzme na taký mesiac vymeniť? José Manuela poslať do indonézskeho pralesa a do Berlaymontu posadiť za kancelársky stôl orangutana? Pri tempe, akým pracuje Európska komisia, by si ten rozdiel za tridsať dní možno ani nikto nevšimol!
piatok 9. januára 2015
Cestovanie na pokračovanie
CESTOVANIE NA POKRAČOVANIE
Veľa som sa nacestovala najmä od júna do novembra 2007, keď som pracovala pre EHSV na polovičný úväzok a to tak, že dva týždne som bola v Bruseli, dva doma. Mala som dosť možností vychutnať si obchody a kaviarne na letiskách, autobus z Bratislavy do Viedne – aj s pasovou kontrolou – ešte sme neboli v Schengene. No a slovenské rýchliky. Práve vďaka nim mi cesta trvala neuveriteľne dlho. Veď si len predstavte: letecky z Bruselu do Viedne – 1,5 hodín, z Viedne do Bratislavy autobusom 1 hodinu, rýchlikom z Bratislavy do Spišskej Novej Vsi 5-7 hodín! Z toho musí aj najslabší počtár ľahko vydedukovať, že najnamáhavejšia cesta bývala rýchlikom. Dobre oblečená, pekne navoňaná – na letisku som zavše zašla do parfumérie a skúšala si rôzne parfumy. Raz sa ma predavačka pýtala, ktorý si vyberiem. Odvetila som, že iba skúšam, lebo že mne parfumy kupuje manžel. Ale že hľadám značku Chanel Alure. Zaskočila ma: „Prajete si letný, jesenný, alebo škoricový variant? Vyskúšala som všetky tri. Nuž taká pekne navoňaná som sadala do slovenského rýchlika. Vlak Inter City bol ten lepší prípad. Cesta obyčajným rýchlikom znamenala veľké prekvapenia a hádanky, ktoré som si dávala už v štartovacej stanici: bude fungovať klimatizácia alebo nie? Budú sedadlá čalúnené alebo koženkové? WC bude „ako z Bangladéša“ alebo obstojné? Bude tiecť voda alebo nie? Na oknách budú záclonky, alebo nie? Čo sa nám dnes po ceste prihodí? Spadnutý trolej, pokazený rušeň, samovražda na koľajach, alebo množstvo iných nepredvídateľných udalostí spôsobujúcich meškanie? Ak sa vyskytnú, koľko bude to meškanie trvať? Hodinu, dve? Zoskočím u nás na stanici z vlaku plavne ako mačka, alebo sa z vysokého schodíka sterigám s ťažkými kuframi ako kačka? Stalo sa mi, že raz v lete po dosť krušnej ceste rýchlikom zo mňa nielenže vyprchala vôňa francúzskej voňavky, ale cítila som sa spotená a špinavá. Rýchle som odlepila z kufra nálepky. Veď aj tak by mi nik neuveril, že cestujem z Bruselu!
Veľa som sa nacestovala najmä od júna do novembra 2007, keď som pracovala pre EHSV na polovičný úväzok a to tak, že dva týždne som bola v Bruseli, dva doma. Mala som dosť možností vychutnať si obchody a kaviarne na letiskách, autobus z Bratislavy do Viedne – aj s pasovou kontrolou – ešte sme neboli v Schengene. No a slovenské rýchliky. Práve vďaka nim mi cesta trvala neuveriteľne dlho. Veď si len predstavte: letecky z Bruselu do Viedne – 1,5 hodín, z Viedne do Bratislavy autobusom 1 hodinu, rýchlikom z Bratislavy do Spišskej Novej Vsi 5-7 hodín! Z toho musí aj najslabší počtár ľahko vydedukovať, že najnamáhavejšia cesta bývala rýchlikom. Dobre oblečená, pekne navoňaná – na letisku som zavše zašla do parfumérie a skúšala si rôzne parfumy. Raz sa ma predavačka pýtala, ktorý si vyberiem. Odvetila som, že iba skúšam, lebo že mne parfumy kupuje manžel. Ale že hľadám značku Chanel Alure. Zaskočila ma: „Prajete si letný, jesenný, alebo škoricový variant? Vyskúšala som všetky tri. Nuž taká pekne navoňaná som sadala do slovenského rýchlika. Vlak Inter City bol ten lepší prípad. Cesta obyčajným rýchlikom znamenala veľké prekvapenia a hádanky, ktoré som si dávala už v štartovacej stanici: bude fungovať klimatizácia alebo nie? Budú sedadlá čalúnené alebo koženkové? WC bude „ako z Bangladéša“ alebo obstojné? Bude tiecť voda alebo nie? Na oknách budú záclonky, alebo nie? Čo sa nám dnes po ceste prihodí? Spadnutý trolej, pokazený rušeň, samovražda na koľajach, alebo množstvo iných nepredvídateľných udalostí spôsobujúcich meškanie? Ak sa vyskytnú, koľko bude to meškanie trvať? Hodinu, dve? Zoskočím u nás na stanici z vlaku plavne ako mačka, alebo sa z vysokého schodíka sterigám s ťažkými kuframi ako kačka? Stalo sa mi, že raz v lete po dosť krušnej ceste rýchlikom zo mňa nielenže vyprchala vôňa francúzskej voňavky, ale cítila som sa spotená a špinavá. Rýchle som odlepila z kufra nálepky. Veď aj tak by mi nik neuveril, že cestujem z Bruselu!
streda 7. januára 2015
I will come to you
„I WILL COME TO YOU“
Možno ste zažili trpkú skúsenosť s rozosielaním žiadostí o zamestnanie. Na niektoré Vám adresát vôbec neodpovedal, na iné odpovedal frázou: „Ozveme sa vám.“ Po čase ste dokázali tú vetičku dešifrovať. Znamenala: „Choď do hája, nie si pre nás zaujímavý, takých ako si ty, môžeme mať tucty, aj tak ťa nikdy nevezmeme!“
Toto by asi znamenala veta „I will come to you“. Použili ju dvaja týpkovia, ktorým som poslala svoje štyri poviedky v angličtine v snahe vyhovieť ich výzve, že z príležitosti 50. výročia podpísania Rímskych zmlúv chcú vydať zborník spomienok resp. anekdot pracovníkov EÚ – a tým sa postarať o zviditeľnenie EÚ medzi občanmi, o to, aby chytila druhý dych, aby sa zmenšila priepasť medzi Európou a jej občanmi, atď., blá, blá. Poslala som poviedku „Prvý máj“ najprv Denisovi do časopisu Commission en Direct, potom Sergovi, ktorý má za úlohu zostaviť zborník, k tomu som pribalila aj „Parlez vous francais?“, „Ou allez vous?“ a „Manneken Pis v detvianskom kroji“, teda všetko napospol oslavné poviedky na EÚ, resp. „nevinné“ poviedky Aničky-euroúradníčky. Denis mi odpísal: „I will come to you in a week or two.“ O týždeň boli Vianoce. Preto som ho po novom roku trochu unúvala. Odkázal ma na Serga. Ten mi odpísal: „I have not had the time to read your stories yet, but I will come to you.“ Neznamená to, že prídu ku mne do kancelárie. Nenechajte sa zmiasť. Znamená to, že sa k mojej tvorbe vrátia neskôr, keď im to bude vyhovovať. Ale to ja už, vážení, v Bruseli nebudem! Alebo ma jednoducho zázračnou formulkou vyškrtli zo svojho zoznamu? Nuž uvidíme, necháme sa prekvapiť. Milý čitateľu! Nateraz ťa zanechávam, ale neboj sa, I WILL COME TO YOU!
Možno ste zažili trpkú skúsenosť s rozosielaním žiadostí o zamestnanie. Na niektoré Vám adresát vôbec neodpovedal, na iné odpovedal frázou: „Ozveme sa vám.“ Po čase ste dokázali tú vetičku dešifrovať. Znamenala: „Choď do hája, nie si pre nás zaujímavý, takých ako si ty, môžeme mať tucty, aj tak ťa nikdy nevezmeme!“
Toto by asi znamenala veta „I will come to you“. Použili ju dvaja týpkovia, ktorým som poslala svoje štyri poviedky v angličtine v snahe vyhovieť ich výzve, že z príležitosti 50. výročia podpísania Rímskych zmlúv chcú vydať zborník spomienok resp. anekdot pracovníkov EÚ – a tým sa postarať o zviditeľnenie EÚ medzi občanmi, o to, aby chytila druhý dych, aby sa zmenšila priepasť medzi Európou a jej občanmi, atď., blá, blá. Poslala som poviedku „Prvý máj“ najprv Denisovi do časopisu Commission en Direct, potom Sergovi, ktorý má za úlohu zostaviť zborník, k tomu som pribalila aj „Parlez vous francais?“, „Ou allez vous?“ a „Manneken Pis v detvianskom kroji“, teda všetko napospol oslavné poviedky na EÚ, resp. „nevinné“ poviedky Aničky-euroúradníčky. Denis mi odpísal: „I will come to you in a week or two.“ O týždeň boli Vianoce. Preto som ho po novom roku trochu unúvala. Odkázal ma na Serga. Ten mi odpísal: „I have not had the time to read your stories yet, but I will come to you.“ Neznamená to, že prídu ku mne do kancelárie. Nenechajte sa zmiasť. Znamená to, že sa k mojej tvorbe vrátia neskôr, keď im to bude vyhovovať. Ale to ja už, vážení, v Bruseli nebudem! Alebo ma jednoducho zázračnou formulkou vyškrtli zo svojho zoznamu? Nuž uvidíme, necháme sa prekvapiť. Milý čitateľu! Nateraz ťa zanechávam, ale neboj sa, I WILL COME TO YOU!
utorok 6. januára 2015
Lietanie, to je moje!
LIETANIE - TO JE MOJE!
Tých zážitkov je veľa. Čo cesta, to dobrodružstvo. Najmä pre mňa. Predtým som totiž toho veľa nenalietala. Pred letom obavy, či to stihnem na letisko, v lietadle trochu strach, pri turbulencii adrenalín, po pristátí úľava.
Nové známosti. Alebo všetko zlé je na niečo dobré. Napríklad po zrušení letu spoločnosti Austrian Airlines nás autobusom previezli do Viedne, tam nám dali náhradné lietadlo, ale kým sa to všetko vybavilo, uplynula hodná chvíľa. Zoznámila som sa s troma dievčatami, dve pracujú v Rade, jedna v Parlamente. Pri káve sme sa na viedenskom letisku porozprávali aj o pracovných problémoch, vymenili si skúsenosti a kontakty.
O ceste 30. apríla 2004 som už písala v kapitolke Pozvanie. Nebudem sa opakovať, iba zdôrazňujem, že NIKDY nezabudnem na búrku, prvú garsónku a rozliaty šampón.
Teraz opíšem svoj vianočný let na prelome rokov 2004 a 2005 z Amsterdamu do Bratislavy a späť.
Bol to nápad jedného kolegu. Viacerých nainfikoval, aké je výhodné nakúpiť si lacné letenky spoločnosti Sky Europe z Amsterdamu. Vo vlaku do Amsterdamu nekúrili, pociťovala som chlad na stehnách. Cesta trvala takmer tri hodiny. Ale došla som dostatočne zavčasu na letisko Schiphol, ba dalo by sa povedať, že som mala času “ako dreva.” Názov Schiphol čítaj s-ch-i-p-h-o -l. Pre Slováka to nie je žiadny problém, máme veľa slov so skupinou spoluhlások -sch-, napríklad ´schovať sa,´ ´schýliť´. ´schytiť´. Francúzi to nedokážu vysloviť, hovoria: -skipól. Traduje sa historka z bojového stredoveku, asi zo 14. storočia. Flámi sa bili s Francúzmi, pochytali dosť veľa ľudí, zajali ich a ako skúšku správnosti dali každému vysloviť slovo ´schildt´, čo znamená ´štít´. Kto to vedel, bol slobodný, kto povedal: ´skilt´, šmyk, podrezali ho ako barana, lebo to bol na betón Francúz.
Nuž, spokojná, že mám času a že idem domov na Vianoce, som sa postavila k prvému okienku s nápisom Sky Europe. Bol to pult, kde sa prijímali reklamácie, žiaden check-in. Kopec Poliakov sa sťažoval, lebo im zrušili let do Varšavy. Jedna dievčina musela kvôli tomu ostať na Vianoce v Amsterdame, ďalší let bol až na Štefana! Keď mi povedali, že do Bratislavy sa poletí, bola som šťastná a jeden chlapík, ktorý mi rozprával, že pracuje na holandskom bitúnku, tiež. Išli sme na kávu. Potom som zistila, že check-in do Blavy už prebieha, samozrejme, pri inom pulte, lepšie povedané pri dvoch pultoch, ale pri oboch bol obrovský, trikrát zatočený rad. Apparently celý svet letel do Blavy. A nielen Slováci. Belgičania, Holanďania. Jeden chlapec mi potom na letisku v Bratislave prezradil, že cestuje do Spišskej Novej Vsi. No prosím! Celý svet mal namierené na Slovensko. Mala som z dlhého radu ukrutné nervy, ešte ma jedna baba nastrašila, že niekedy sa stane, že letecká spoločnosť “overbookuje” letenky, že predá viac miest, než je počet pasažierov, ktorých dokáže lietadlo pojať. Tlačila som sa ako malé dieťa. Ale nakoniec ma začekovali, aj cez pasovú som prešla hladko, ženiem sa chodbami a halami okolo nádherných butikov, nič nevnímam, nezastavujem, len aby som, nedajbože nezmeškala boarding. Stihla. Ešte veľa ľudí došlo po mne.
Z lietadla bol večerný Amsterdam s mnohými svetielkami pekný, lebo nebolo zamračené. Počas letu podávali iba kávu alebo čaj a minerálku. Ale hlavne, že som sa blížila k Slovensku!
Tých zážitkov je veľa. Čo cesta, to dobrodružstvo. Najmä pre mňa. Predtým som totiž toho veľa nenalietala. Pred letom obavy, či to stihnem na letisko, v lietadle trochu strach, pri turbulencii adrenalín, po pristátí úľava.
Nové známosti. Alebo všetko zlé je na niečo dobré. Napríklad po zrušení letu spoločnosti Austrian Airlines nás autobusom previezli do Viedne, tam nám dali náhradné lietadlo, ale kým sa to všetko vybavilo, uplynula hodná chvíľa. Zoznámila som sa s troma dievčatami, dve pracujú v Rade, jedna v Parlamente. Pri káve sme sa na viedenskom letisku porozprávali aj o pracovných problémoch, vymenili si skúsenosti a kontakty.
O ceste 30. apríla 2004 som už písala v kapitolke Pozvanie. Nebudem sa opakovať, iba zdôrazňujem, že NIKDY nezabudnem na búrku, prvú garsónku a rozliaty šampón.
Teraz opíšem svoj vianočný let na prelome rokov 2004 a 2005 z Amsterdamu do Bratislavy a späť.
Bol to nápad jedného kolegu. Viacerých nainfikoval, aké je výhodné nakúpiť si lacné letenky spoločnosti Sky Europe z Amsterdamu. Vo vlaku do Amsterdamu nekúrili, pociťovala som chlad na stehnách. Cesta trvala takmer tri hodiny. Ale došla som dostatočne zavčasu na letisko Schiphol, ba dalo by sa povedať, že som mala času “ako dreva.” Názov Schiphol čítaj s-ch-i-p-h-o -l. Pre Slováka to nie je žiadny problém, máme veľa slov so skupinou spoluhlások -sch-, napríklad ´schovať sa,´ ´schýliť´. ´schytiť´. Francúzi to nedokážu vysloviť, hovoria: -skipól. Traduje sa historka z bojového stredoveku, asi zo 14. storočia. Flámi sa bili s Francúzmi, pochytali dosť veľa ľudí, zajali ich a ako skúšku správnosti dali každému vysloviť slovo ´schildt´, čo znamená ´štít´. Kto to vedel, bol slobodný, kto povedal: ´skilt´, šmyk, podrezali ho ako barana, lebo to bol na betón Francúz.
Nuž, spokojná, že mám času a že idem domov na Vianoce, som sa postavila k prvému okienku s nápisom Sky Europe. Bol to pult, kde sa prijímali reklamácie, žiaden check-in. Kopec Poliakov sa sťažoval, lebo im zrušili let do Varšavy. Jedna dievčina musela kvôli tomu ostať na Vianoce v Amsterdame, ďalší let bol až na Štefana! Keď mi povedali, že do Bratislavy sa poletí, bola som šťastná a jeden chlapík, ktorý mi rozprával, že pracuje na holandskom bitúnku, tiež. Išli sme na kávu. Potom som zistila, že check-in do Blavy už prebieha, samozrejme, pri inom pulte, lepšie povedané pri dvoch pultoch, ale pri oboch bol obrovský, trikrát zatočený rad. Apparently celý svet letel do Blavy. A nielen Slováci. Belgičania, Holanďania. Jeden chlapec mi potom na letisku v Bratislave prezradil, že cestuje do Spišskej Novej Vsi. No prosím! Celý svet mal namierené na Slovensko. Mala som z dlhého radu ukrutné nervy, ešte ma jedna baba nastrašila, že niekedy sa stane, že letecká spoločnosť “overbookuje” letenky, že predá viac miest, než je počet pasažierov, ktorých dokáže lietadlo pojať. Tlačila som sa ako malé dieťa. Ale nakoniec ma začekovali, aj cez pasovú som prešla hladko, ženiem sa chodbami a halami okolo nádherných butikov, nič nevnímam, nezastavujem, len aby som, nedajbože nezmeškala boarding. Stihla. Ešte veľa ľudí došlo po mne.
Z lietadla bol večerný Amsterdam s mnohými svetielkami pekný, lebo nebolo zamračené. Počas letu podávali iba kávu alebo čaj a minerálku. Ale hlavne, že som sa blížila k Slovensku!
nedeľa 4. januára 2015
Reálna možnosť dosiahnuť nemožné?
REÁLNA MOŽNOSŤ DOSIAHNUŤ NEMOŽNÉ?
Najprv budem trochu citovať článok „Iniciatíva, z ktorej by bol Kafka šťastný“, - zo správ Európskeho parlamentu, vyšlo 21.11.2006 na internete na stránke www.euobserver.com, potom pridám svoje postrehy.
„Predpisy a nariadenia EÚ sa často vnímajú ako priveľmi zložité a zbytočne sa do všetkého miešajúce. Všetci sme počuli slávne príklady istých predpisov o tom, aké rovné majú byť banány alebo uhorky. Za komickou uhorkou sa skrýva vážna vec, a tou je potreba, aby európsky jednotný trh fungoval na spoľahlivých a čestných princípoch. Predpisy o ovocí (ak naozaj existujú) sú na smiech, ale predpisy o bezpečnosti každodenných elektrických prístrojov, akými sú televízory a hriankovače, zaiste smiešne nie sú.“
Údaje uverejnené roku 2002 ukázali, že európska legislatíva sa skladá zo 14000 záväzných dokumentov. Keby sa spísali, vytvorili by 97000-stranovú knihu – „Úradný vestník“, o ktorom vám každý jej čitateľ povie, že to zaiste nie je čítanie na dobrú noc. Pri takom množstve sa natíska otázka: sú všetky predpisy naozaj potrebné?
Mnohí obviňujú rozsiahlu a zložitú legislatívu EÚ, že práve kvôli nej stratili občania záujem o EÚ. Zbytočne zložité predpisy môžu byť zlé aj pre podnikanie, najmä pre malé a stredné podniky, ktoré zamestnávajú dve tretiny európskej pracovnej sily.
V máji prijal Európsky parlament niekoľko správ a uznesenie, ktoré sa nieslo silne v duchu podpory iniciatívy „lepšia tvorba právnych predpisov“ z októbra 2005. Niektorí to prezývajú „Zapáliť vatru z nariadení“. Jej cieľom je zjednodušiť, kodifikovať (zlúčiť viacero nariadení do jedného) a upraviť vyše 222 základných legislatívnych predpisov a 1400 právnych aktov.“
Veru, za šesť rokov chce Komisia znížiť administratívnu záťaž na firmy o 25%. Mal by z toho radosť Franz Kafka, ktorý, ako vieme, kritizoval vo svojich dielach byrokraciu.
No a teraz sa podržte: Belgičania majú webovú stránku www.kafka.be, na ktorej sú pravidelne uvádzané príklady zjednodušených administratívnych postupov, ba najlepšie nápady získavajú aj ceny. Tak napríklad toho roku poputovala hlavná cena Microsoftu a Billovi Gatesovi za nápad rezervovať si v Brugách lístky do kina Kinepolis elektronicky, z domu. Získa tým divák, aj kino. Divák si pohodlne z domu vyberie miesto, kde chce sedieť a kino lepšie zarobí, lebo pružnejšie vypredá lístky.
Na papierovú byrokraciu existuje francúzsky výraz „paperasserie“. Každý by mal proti nej bojovať.
Belgicko za jeho snahy chválim. Len ako to dopadne s Úniou? Aby to neskončilo ako v známej anekdote, v ktorej riaditeľ úradu káže úradníkovi skartovať všetky staré dokumenty, ale predtým má z nich pre istotu narobiť kópie!
Najprv budem trochu citovať článok „Iniciatíva, z ktorej by bol Kafka šťastný“, - zo správ Európskeho parlamentu, vyšlo 21.11.2006 na internete na stránke www.euobserver.com, potom pridám svoje postrehy.
„Predpisy a nariadenia EÚ sa často vnímajú ako priveľmi zložité a zbytočne sa do všetkého miešajúce. Všetci sme počuli slávne príklady istých predpisov o tom, aké rovné majú byť banány alebo uhorky. Za komickou uhorkou sa skrýva vážna vec, a tou je potreba, aby európsky jednotný trh fungoval na spoľahlivých a čestných princípoch. Predpisy o ovocí (ak naozaj existujú) sú na smiech, ale predpisy o bezpečnosti každodenných elektrických prístrojov, akými sú televízory a hriankovače, zaiste smiešne nie sú.“
Údaje uverejnené roku 2002 ukázali, že európska legislatíva sa skladá zo 14000 záväzných dokumentov. Keby sa spísali, vytvorili by 97000-stranovú knihu – „Úradný vestník“, o ktorom vám každý jej čitateľ povie, že to zaiste nie je čítanie na dobrú noc. Pri takom množstve sa natíska otázka: sú všetky predpisy naozaj potrebné?
Mnohí obviňujú rozsiahlu a zložitú legislatívu EÚ, že práve kvôli nej stratili občania záujem o EÚ. Zbytočne zložité predpisy môžu byť zlé aj pre podnikanie, najmä pre malé a stredné podniky, ktoré zamestnávajú dve tretiny európskej pracovnej sily.
V máji prijal Európsky parlament niekoľko správ a uznesenie, ktoré sa nieslo silne v duchu podpory iniciatívy „lepšia tvorba právnych predpisov“ z októbra 2005. Niektorí to prezývajú „Zapáliť vatru z nariadení“. Jej cieľom je zjednodušiť, kodifikovať (zlúčiť viacero nariadení do jedného) a upraviť vyše 222 základných legislatívnych predpisov a 1400 právnych aktov.“
Veru, za šesť rokov chce Komisia znížiť administratívnu záťaž na firmy o 25%. Mal by z toho radosť Franz Kafka, ktorý, ako vieme, kritizoval vo svojich dielach byrokraciu.
No a teraz sa podržte: Belgičania majú webovú stránku www.kafka.be, na ktorej sú pravidelne uvádzané príklady zjednodušených administratívnych postupov, ba najlepšie nápady získavajú aj ceny. Tak napríklad toho roku poputovala hlavná cena Microsoftu a Billovi Gatesovi za nápad rezervovať si v Brugách lístky do kina Kinepolis elektronicky, z domu. Získa tým divák, aj kino. Divák si pohodlne z domu vyberie miesto, kde chce sedieť a kino lepšie zarobí, lebo pružnejšie vypredá lístky.
Na papierovú byrokraciu existuje francúzsky výraz „paperasserie“. Každý by mal proti nej bojovať.
Belgicko za jeho snahy chválim. Len ako to dopadne s Úniou? Aby to neskončilo ako v známej anekdote, v ktorej riaditeľ úradu káže úradníkovi skartovať všetky staré dokumenty, ale predtým má z nich pre istotu narobiť kópie!
sobota 3. januára 2015
Metro
No ale dosť bolo o Únii. Vrátim sa k svojim zážitkom z Bruselu, konkrétne k zážitkom s cestovaním. Porozprávam vám o metre, lietadle, autobuse a vlaku:
METRO
Nezdieľam názory tých, ktorí na bruselské metro nadávajú, že je špinavé, a neviem čo ešte. Nie. Možno preto, že som nebola v mnohých metropolách, teda nemôžem porovnávať. Viezla som sa pražským, moskovským, londýnskym, berlínskym.
Pravdaže, čistota je celkove bruselská slabá stránka, ale metro funguje perfektne. Súpravy jazdia často, na staniciach sú všade umiestnené prehľadné mapky. Z jedného konca mesta na druhý sa dovezieš pohodlne, bez stresov, stačí nastúpiť do podzemia a potom z neho vystúpiť, väčšinou - teda asi v 90% prípadov nemusíš šliapať, odvezieš sa eskalátorom. V sobotu (zrejme kvôli turistom) zvykne príjemný ženský hlas oznamovať názvy jednotlivých staníc vo francúzštine a holandčine. Metrom cestujem hlavne cez víkend, pretože do práce chodievam pešky. Veľkú tlačenicu som ešte nezažila, nechodievam v čase dopravnej špičky. Napokon, tých vlakov je toľko, že naozaj nie je nutné sa tlačiť. V električke možno, ale v metre nie.
Rada pozorujem ľudí vôkol seba a vymýšľam si o nich príbehy, pokúšam sa odhadnúť, kde asi pracujú a či sú šťastní. Poniektorí sú uvzdychaní, iní sa usmievajú ako slniečka, viacerí čítajú počas cesty knihu, čo je v dnešnej dobe jav veľmi sympatický.
Niekedy zahrá alebo aj zaspieva potulný muzikant a potom do papierového pohárika vyberá od ľudí drobné. Na nasledujúcej zastávke muzikant vystúpi, nám už predviedol, čo chcel a vedel, aj niečo vyinkasoval, o chvíľu zaútočí na iný vozeň, medzi iných chcených či nechcených poslucháčov.
A tá atmosféra! Farby, pachy, starí, mladí.
Celý Brusel je podrytý dômyselným dopravným systémom: spopod zeme vyrážajú aj vlaky a električky! Tie potom pokračujú vo svojej trase po vonku. Veru, v podzemí Bruselu je rušno!
A tých podzemných parkovísk! Aj do budovy Parlamentu, alebo do pôvodnej budovy Výboru regiónov na ulici Montoyer chodíme skratkou - cez podzemné parkovisko. Sú tam chodníky pre chodcov.
Metro ma vždy rozveselí. Zatiaľ ma ešte nikto neokradol, ani neobťažoval.
O metre som napísala básničku. Venujem vám ju:
METRO
Žije si svoj život
v krátkych intervaloch.
Nastúpiš do vozňa,
rozkvitnutého farbami, vôňami a pachmi.
Zamilované páriky,
starká s nákupom,
mládenci napínajú pod tričkom svaly,
černošky s tuho posplietanými vrkôčikmi,
ktoré vytvárajú najsofistikovanejšie
účesy na svete.
Potulný muzikant zahrá na harmonike
a jeho kumpán vyberá do pohárika peniaze.
Mamička hrdá na dieťa -
ozaj sa vydarilo.
Tamtí sú asi z východnej Európy,
lebo sú pekne ožehlení.
Musíš vystupovať.
Posledný úsmev zúčastneným
na jednej zo životných zastávok,
ktorá bola vlastne pohyb.
METRO
Nezdieľam názory tých, ktorí na bruselské metro nadávajú, že je špinavé, a neviem čo ešte. Nie. Možno preto, že som nebola v mnohých metropolách, teda nemôžem porovnávať. Viezla som sa pražským, moskovským, londýnskym, berlínskym.
Pravdaže, čistota je celkove bruselská slabá stránka, ale metro funguje perfektne. Súpravy jazdia často, na staniciach sú všade umiestnené prehľadné mapky. Z jedného konca mesta na druhý sa dovezieš pohodlne, bez stresov, stačí nastúpiť do podzemia a potom z neho vystúpiť, väčšinou - teda asi v 90% prípadov nemusíš šliapať, odvezieš sa eskalátorom. V sobotu (zrejme kvôli turistom) zvykne príjemný ženský hlas oznamovať názvy jednotlivých staníc vo francúzštine a holandčine. Metrom cestujem hlavne cez víkend, pretože do práce chodievam pešky. Veľkú tlačenicu som ešte nezažila, nechodievam v čase dopravnej špičky. Napokon, tých vlakov je toľko, že naozaj nie je nutné sa tlačiť. V električke možno, ale v metre nie.
Rada pozorujem ľudí vôkol seba a vymýšľam si o nich príbehy, pokúšam sa odhadnúť, kde asi pracujú a či sú šťastní. Poniektorí sú uvzdychaní, iní sa usmievajú ako slniečka, viacerí čítajú počas cesty knihu, čo je v dnešnej dobe jav veľmi sympatický.
Niekedy zahrá alebo aj zaspieva potulný muzikant a potom do papierového pohárika vyberá od ľudí drobné. Na nasledujúcej zastávke muzikant vystúpi, nám už predviedol, čo chcel a vedel, aj niečo vyinkasoval, o chvíľu zaútočí na iný vozeň, medzi iných chcených či nechcených poslucháčov.
A tá atmosféra! Farby, pachy, starí, mladí.
Celý Brusel je podrytý dômyselným dopravným systémom: spopod zeme vyrážajú aj vlaky a električky! Tie potom pokračujú vo svojej trase po vonku. Veru, v podzemí Bruselu je rušno!
A tých podzemných parkovísk! Aj do budovy Parlamentu, alebo do pôvodnej budovy Výboru regiónov na ulici Montoyer chodíme skratkou - cez podzemné parkovisko. Sú tam chodníky pre chodcov.
Metro ma vždy rozveselí. Zatiaľ ma ešte nikto neokradol, ani neobťažoval.
O metre som napísala básničku. Venujem vám ju:
METRO
Žije si svoj život
v krátkych intervaloch.
Nastúpiš do vozňa,
rozkvitnutého farbami, vôňami a pachmi.
Zamilované páriky,
starká s nákupom,
mládenci napínajú pod tričkom svaly,
černošky s tuho posplietanými vrkôčikmi,
ktoré vytvárajú najsofistikovanejšie
účesy na svete.
Potulný muzikant zahrá na harmonike
a jeho kumpán vyberá do pohárika peniaze.
Mamička hrdá na dieťa -
ozaj sa vydarilo.
Tamtí sú asi z východnej Európy,
lebo sú pekne ožehlení.
Musíš vystupovať.
Posledný úsmev zúčastneným
na jednej zo životných zastávok,
ktorá bola vlastne pohyb.
utorok 30. decembra 2014
Náš intranet
NÁŠ INTRANET
je naozaj skvele vymyslený a výborne funguje. Napríklad taká služba whoiswho (kto je kto): stisneš tlačidlo, napíšeš meno, stačí krstné, ak si dobre nepamätáš priezvisko a počítač ti v okamihu vyhľadá úplné meno tej osoby, adresu a číslo jej kancelárie, telefón a pracovné zaradenie. Pre zábudlivcov, prípadne ľudí s chvíľkovou amnéziou, ktorú môže hocikto ľahko dostať po preflámovanej noci, naši počítačoví experti vyvinuli aj službu whoami (kto som ja). Párkrát som ju použila. Nie, nesmejte sa! Niežeby som zabudla ako sa volám a kde pracujem, ale len tak, z recesie, chcela som vedieť, či si ma počítač zapamätal, či mám ešte miesto v EÚ. Spoľahlivá službička ma zakaždým uspokojila.
Systém zadeľovania prekladov sa nazýva ARIANE, systém osobných údajov CENTURIO. Vynikajúca vec – a podľa starších oddelení pomerne nová, je QUICKFIND, t.j. rýchle vyhľadanie preloženého dokumentu oboch výborov, Komisie a niekedy aj Rady vo všetkých jazykoch. Využívame ho denne, keď si chceme porovnať nejaké slovíčko s riešeniami, ktoré použili prekladatelia do slovenčiny pred nami. Pretože milý Quickfind ti nevyhľadá iba dokument, ale v ňom červeným vyznačí aj dané slovo, či frázu. Na druhej polovici obrazovky sa ti ukáže slovenský preklad (ak existuje) – a v ňom si dané slovíčko ľahko vyhľadáš podľa čísla odseku.
Máme aj iné dômyselné zlepšováky, o ktorých teraz nebudem hovoriť. Chcela by som sa zmieniť o vnútornej pošte. Každý deň dostáva každý množstvo e-mailov, poväčšine takých, ktoré sa ho netýkajú. Stačí, že odosielateľ mailu napíše adresu: _ Services CESE, _Services COR – a už to majú všetci ľudkovia vo všetkých 4 našich budovách (rekonštrukcia piatej budovy pre Bulharov a Rumunov sa dokončuje). Pritom ide o také nepodstatnosti, ako odkaz pre kohosi, či malá zmena v dokumente, ktorý prekladá nanajvýš 20 ľudí. Iné je, ak ide o propagáciu kultúrnej alebo športovej akcie, organizovanie výletu, vianočného večierka a iných dôležitých udalostí, ktorými žijú naše výbory.
Ale povedzte mi, vážení, prečo minulý týždeň, keď nastala porucha kanalizácie a v našej budove nám pozamykali všetky záchody (museli sme chodiť na WC do budovy na ulici Trèves), nám o tom napísali oznam až asi po dvoch hodinách – a hlavne mi povedzte, prečo ho adresovali menovite zhruba 264 ľuďom pracujúcim v budove B-68, teda Belliard číslo 68? Oznam zaberal 2 riadky vo francúzštine a 2 riadky toho istého textu v angličtine – akože sorry, nastala porucha, pokúsime sa ju čo najskôr odstrániť, a zoznam ľudí, ktorým bola správa určená, zaberal celú stranu A4! Čo keby išlo o urýchlenú evakuáciu budovy v prípade požiaru alebo teroristického útoku? Aj vtedy by rozpisovali jednotlivé mená?
je naozaj skvele vymyslený a výborne funguje. Napríklad taká služba whoiswho (kto je kto): stisneš tlačidlo, napíšeš meno, stačí krstné, ak si dobre nepamätáš priezvisko a počítač ti v okamihu vyhľadá úplné meno tej osoby, adresu a číslo jej kancelárie, telefón a pracovné zaradenie. Pre zábudlivcov, prípadne ľudí s chvíľkovou amnéziou, ktorú môže hocikto ľahko dostať po preflámovanej noci, naši počítačoví experti vyvinuli aj službu whoami (kto som ja). Párkrát som ju použila. Nie, nesmejte sa! Niežeby som zabudla ako sa volám a kde pracujem, ale len tak, z recesie, chcela som vedieť, či si ma počítač zapamätal, či mám ešte miesto v EÚ. Spoľahlivá službička ma zakaždým uspokojila.
Systém zadeľovania prekladov sa nazýva ARIANE, systém osobných údajov CENTURIO. Vynikajúca vec – a podľa starších oddelení pomerne nová, je QUICKFIND, t.j. rýchle vyhľadanie preloženého dokumentu oboch výborov, Komisie a niekedy aj Rady vo všetkých jazykoch. Využívame ho denne, keď si chceme porovnať nejaké slovíčko s riešeniami, ktoré použili prekladatelia do slovenčiny pred nami. Pretože milý Quickfind ti nevyhľadá iba dokument, ale v ňom červeným vyznačí aj dané slovo, či frázu. Na druhej polovici obrazovky sa ti ukáže slovenský preklad (ak existuje) – a v ňom si dané slovíčko ľahko vyhľadáš podľa čísla odseku.
Máme aj iné dômyselné zlepšováky, o ktorých teraz nebudem hovoriť. Chcela by som sa zmieniť o vnútornej pošte. Každý deň dostáva každý množstvo e-mailov, poväčšine takých, ktoré sa ho netýkajú. Stačí, že odosielateľ mailu napíše adresu: _ Services CESE, _Services COR – a už to majú všetci ľudkovia vo všetkých 4 našich budovách (rekonštrukcia piatej budovy pre Bulharov a Rumunov sa dokončuje). Pritom ide o také nepodstatnosti, ako odkaz pre kohosi, či malá zmena v dokumente, ktorý prekladá nanajvýš 20 ľudí. Iné je, ak ide o propagáciu kultúrnej alebo športovej akcie, organizovanie výletu, vianočného večierka a iných dôležitých udalostí, ktorými žijú naše výbory.
Ale povedzte mi, vážení, prečo minulý týždeň, keď nastala porucha kanalizácie a v našej budove nám pozamykali všetky záchody (museli sme chodiť na WC do budovy na ulici Trèves), nám o tom napísali oznam až asi po dvoch hodinách – a hlavne mi povedzte, prečo ho adresovali menovite zhruba 264 ľuďom pracujúcim v budove B-68, teda Belliard číslo 68? Oznam zaberal 2 riadky vo francúzštine a 2 riadky toho istého textu v angličtine – akože sorry, nastala porucha, pokúsime sa ju čo najskôr odstrániť, a zoznam ľudí, ktorým bola správa určená, zaberal celú stranu A4! Čo keby išlo o urýchlenú evakuáciu budovy v prípade požiaru alebo teroristického útoku? Aj vtedy by rozpisovali jednotlivé mená?
nedeľa 28. decembra 2014
Deň otvorených dverí
Deň otvorených dverí
Tritisíc pozvaných predstaviteľov z dvesto regiónov Európy. Viaceré regióny mali stánky, kde vystavovali svoje prospekty – väčšinou turistické, ale poniektoré predstavovali aj výsledky dosiahnuté v určitých ekologických, energetických, priemyselných projektoch. Veľkolepá akcia. Všade sa to hmýrilo ľuďmi, Bambus (pardón – odnedávna dostal názov Jacques Delors building/bâtiment Jacques Delors) praskal vo švíkoch, množstvá propagačných materiálov museli stáť spústu peňazí. Počula som slovenčinu, spoznala niektoré slovenské tváre.
A nad tým všetkým kraľoval pán D., ktorého portrét zobrazovali televízory na každom rohu. V televíznom šote rečnil, ale hlas nebolo počuť. Občas bol prerušený záberom na Danutu Hübner, ale Danute sa dostalo skutočne omnoho menšieho priestoru. Na piatom poschodí bolo nainštalovaných aj množstvo počítačov, pekné stoličky a stolíky, improvizovaná kaviareň.
Veď aj bol na záver spokojný. Napísal o tom e-mail adresovaný všetkým. Vôbec mu neprekážalo, že svojimi snahami o rozdelenie dvoch výborov narobil zlú krv. Vraj na zasadnutí grémia VR toho pamätného 10. októbra 2006 mu na ten nápad všetci zúčastnení nadšene tlieskali a jednomyseľne ho prijali! Iba prekladateľov sa nikto nepýtal. A šéfovia prekladateľských oddelení aj napísali pánovi D. otvorený list, v ktorom vyjadrujú nesúhlas, ale on ho „zmietol zo stola.“ Hja, komunistické praktiky vo Výbore regiónov. O nás bez nás, urazená hrdosť, márnomyseľnosť, politické boje, boj o korytá. Keby to pomohlo zlepšiť význam regiónov, že by dostali väčšie slovo v rozhodovaní na úrovni EÚ, nepoviem ani mäkké „f“. No veď uvidíme! Mne končí 29. apríla 2007 zmluva, dúfam, že sa ma nejaké drastické zmeny nedotknú. A pán D. sa bude cítiť dôležitý vo svojom podradnom postavení a výbor bude naďalej chrliť nepodstatné táraniny – alebo možno jedného dňa dokážu „VETOVAŤ dokument Komisie, ak nedodrží princíp subsidiarity?“ Držme im v tom palce.
Tritisíc pozvaných predstaviteľov z dvesto regiónov Európy. Viaceré regióny mali stánky, kde vystavovali svoje prospekty – väčšinou turistické, ale poniektoré predstavovali aj výsledky dosiahnuté v určitých ekologických, energetických, priemyselných projektoch. Veľkolepá akcia. Všade sa to hmýrilo ľuďmi, Bambus (pardón – odnedávna dostal názov Jacques Delors building/bâtiment Jacques Delors) praskal vo švíkoch, množstvá propagačných materiálov museli stáť spústu peňazí. Počula som slovenčinu, spoznala niektoré slovenské tváre.
A nad tým všetkým kraľoval pán D., ktorého portrét zobrazovali televízory na každom rohu. V televíznom šote rečnil, ale hlas nebolo počuť. Občas bol prerušený záberom na Danutu Hübner, ale Danute sa dostalo skutočne omnoho menšieho priestoru. Na piatom poschodí bolo nainštalovaných aj množstvo počítačov, pekné stoličky a stolíky, improvizovaná kaviareň.
Veď aj bol na záver spokojný. Napísal o tom e-mail adresovaný všetkým. Vôbec mu neprekážalo, že svojimi snahami o rozdelenie dvoch výborov narobil zlú krv. Vraj na zasadnutí grémia VR toho pamätného 10. októbra 2006 mu na ten nápad všetci zúčastnení nadšene tlieskali a jednomyseľne ho prijali! Iba prekladateľov sa nikto nepýtal. A šéfovia prekladateľských oddelení aj napísali pánovi D. otvorený list, v ktorom vyjadrujú nesúhlas, ale on ho „zmietol zo stola.“ Hja, komunistické praktiky vo Výbore regiónov. O nás bez nás, urazená hrdosť, márnomyseľnosť, politické boje, boj o korytá. Keby to pomohlo zlepšiť význam regiónov, že by dostali väčšie slovo v rozhodovaní na úrovni EÚ, nepoviem ani mäkké „f“. No veď uvidíme! Mne končí 29. apríla 2007 zmluva, dúfam, že sa ma nejaké drastické zmeny nedotknú. A pán D. sa bude cítiť dôležitý vo svojom podradnom postavení a výbor bude naďalej chrliť nepodstatné táraniny – alebo možno jedného dňa dokážu „VETOVAŤ dokument Komisie, ak nedodrží princíp subsidiarity?“ Držme im v tom palce.
nedeľa 14. decembra 2014
Väzeň a rukojemník
Väzeň a rukojemník
Výbor regiónov sa chce silou-mocou osamostatniť. Vraj doteraz, počas svojej dvanásťročnej existencie, popri EHSV iba vegetoval, cítil sa ako jeho „väzeň“ a „rukojemník“ - tie slová podľa kolegyne použil predseda VR v jednom dokumente, ktorý prekladala. Pre nás, prekladateľov, môže rozdelenie znamenať aj pohromu. VR doteraz produkoval menej stanovísk, väčšinou iba opakoval ako papagáj to, čo už pred ním vyslovil EHSV. Aj jeho experti sa mi nezdali natoľko inteligentí ako v EHSV. Je to logické, pretože EHSV je zoskupenie docentov univerzít, VŠ profesorov, filozofov a ekonómov – a VR zastupujú ľudia skôr pragmatickejší, predstavitelia regiónov, či starostovia miest. Aj oni sú múdri. Ale ešte sa veľmi neprejavili. V Komisii je vraj rozšírený názor, že Výbor regiónov je najlepšie platená, a pritom najmenej výsledkov vykazujúca inštitúcia. Veď k nám aj chcú prestúpiť poniektorí ľudkovia z Rady či Komisie. Naivky. Myslia si, že u nás je „leháro“ a že ľudia sú k sebe milučkí a srdeční. Kdeže! Žerieme sa ako všade inde, roboty máme niekedy vyše hlavy – iba v poslednej dobe jej nejako ubudlo vďaka uhorkovej sezóne plus obdobiu „reflexie“, stagnácie v EÚ. Ozaj, ale obdobie „reflexie“ (période de réflexion) má teraz vystriedať „obdobie činov“ (période d´action)! No to som na tie činy zvedavá! Že to nebude ako v jednom dokumente, v ktorom bola vyzdvihnutá činnosť výboru v období reflexie v tom zmysle, že pani XYZ sa zúčastnila na prednáške o tomto období kdesi v zahraničí!
V samotnej Komisii to tiež vrie. Verheugen nadáva na vyšších úradníkov, kritizuje ich arogantné správanie. Prepustiť sa má okolo 2000 pracovníkov. Nie veľmi drasticky, iba tak, že po tých, ktorí odídu do penzie, už neprijmú iných. Nuž, uvidíme. Ja som tiež zažila svoj malý otras. V ďalšom semestri – teda február–jún 2007 sa už nemôžem prihlásiť na jazykový kurz, lebo 30. apríla mi končí zmluva.
Výbor regiónov sa chce silou-mocou osamostatniť. Vraj doteraz, počas svojej dvanásťročnej existencie, popri EHSV iba vegetoval, cítil sa ako jeho „väzeň“ a „rukojemník“ - tie slová podľa kolegyne použil predseda VR v jednom dokumente, ktorý prekladala. Pre nás, prekladateľov, môže rozdelenie znamenať aj pohromu. VR doteraz produkoval menej stanovísk, väčšinou iba opakoval ako papagáj to, čo už pred ním vyslovil EHSV. Aj jeho experti sa mi nezdali natoľko inteligentí ako v EHSV. Je to logické, pretože EHSV je zoskupenie docentov univerzít, VŠ profesorov, filozofov a ekonómov – a VR zastupujú ľudia skôr pragmatickejší, predstavitelia regiónov, či starostovia miest. Aj oni sú múdri. Ale ešte sa veľmi neprejavili. V Komisii je vraj rozšírený názor, že Výbor regiónov je najlepšie platená, a pritom najmenej výsledkov vykazujúca inštitúcia. Veď k nám aj chcú prestúpiť poniektorí ľudkovia z Rady či Komisie. Naivky. Myslia si, že u nás je „leháro“ a že ľudia sú k sebe milučkí a srdeční. Kdeže! Žerieme sa ako všade inde, roboty máme niekedy vyše hlavy – iba v poslednej dobe jej nejako ubudlo vďaka uhorkovej sezóne plus obdobiu „reflexie“, stagnácie v EÚ. Ozaj, ale obdobie „reflexie“ (période de réflexion) má teraz vystriedať „obdobie činov“ (période d´action)! No to som na tie činy zvedavá! Že to nebude ako v jednom dokumente, v ktorom bola vyzdvihnutá činnosť výboru v období reflexie v tom zmysle, že pani XYZ sa zúčastnila na prednáške o tomto období kdesi v zahraničí!
V samotnej Komisii to tiež vrie. Verheugen nadáva na vyšších úradníkov, kritizuje ich arogantné správanie. Prepustiť sa má okolo 2000 pracovníkov. Nie veľmi drasticky, iba tak, že po tých, ktorí odídu do penzie, už neprijmú iných. Nuž, uvidíme. Ja som tiež zažila svoj malý otras. V ďalšom semestri – teda február–jún 2007 sa už nemôžem prihlásiť na jazykový kurz, lebo 30. apríla mi končí zmluva.
sobota 13. decembra 2014
SLOvensky, či sloVENsky?
SLOvensky, ČI sloVENsky?
Veruže je to podobné. Na otázku, akým jazykom hovoríš, odpovieš buď jedno alebo druhé podľa toho, či si Slovák alebo Slovinec, dve príslovky sa odlišujú len prízvukom. Preto sa nemožno čudovať západniarom, že si nás často mýlia. Viacerí poznáte reakciu. „Tak vy ste zo Slovenska? Bolo vám v nedávnej vojne veľmi ťažko, keď sa bojovalo? A váš dom ešte stojí?“ Začnete vysvetľovať, že Slovensko je od bývalej Juhoslávie dosť ďaleko, a že u nás nebola vojna.
Možno sa vám stalo aj to, že ste na internete našli pracovnú ponuku na preklad do slovinčiny namiesto do slovenčiny. Adresovaná bola vám, ako slovenskému prekladateľovi.
Na bočnej stene budovy Berlaymont, obrátenej k námestiu Schuman, býva obrovská reklama. Pred 1. májom 2006 to bola reklama na deň otvorených dverí, postavička vystupovala po rebríku a jednou rukou už-už otvárala okienko, za ktorým bola európska obloha so žltými hviezdičkami. Alebo dobrá reklama bola o klimatických zmenách. Záber zemegule z vesmíru, nápis: YOU FIGHT AGAINST CLIMATE CHANGE (bojuj proti klimatickým zmenám), a pod tým menšími písmenami: SWITCH OFF. TURN DOWN. RECYCLE. WALK (vypínaj, stišuj, recykluj, choď peši). No a teraz najnovšie je tam nalepený veľký plagát s nápisom SLOVENIJA DOBRODOŠLA V EURO OBMOČJE, čo znamená, že Slovinsko prejde roku 2007 na menu euro. OK. Obrázok slovinskej vlajky je maličký, popri texte a obrázku veľkých žltých euro mincí ho takmer nevidieť, asi preto som jedného pekného dňa pri pohľade naň zdúpnela: veď oni tam omylom vyobrazili slovenskú vlajku! Na druhý deň som si pozrela na internete, ako vyzerá slovinská vlajka. Nuž, veľmi podobne tej našej. Pásy biela, modrá, červená a v ľavom rohu znak tiež s trojvrším, ibaže tam nie je kríž, ale akési hviezdičky, a znak je umiestnený väčšmi v bielom páse, nie ako slovenský, ktorý je napoly v modrom, napoly v bielom páse. Vyzerá to tak, akoby nám Slovinci „ukradli“ nielen názov jazyka, ale aj vlajku!
A vraj slovinskí vojaci majú na rukávoch uniformy napísané: SLOVENSKE VOJSKO.
Kamoška Angličanka sa učí slovinsky. Narieka, že je to pre ňu ťažké, že sa radšej mala dať na slovenčinu. Slovinci majú napríklad aj duál, t.j. iný tvar množného čísla, keď ide o dva kusy niečoho, ktorý my, našťastie, nemáme. Vraj keby ma bola poznala skôr, rozhodne sa dá na slovenčinu.
Pýtate sa: prečo sa západniari učia naše malé jazyky? Nuž, netešte sa, nie je to všeobecný úkaz. Učia sa ich iba v našich výboroch, a trochu aj inde v EÚ, pretože ich potrebujú k prekladom z týchto jazykov. Aj tak je to však potešiteľné. Pretože popri učení jazyka sa zoznamuješ s kultúrou národa, máš možnosť krajinu navštíviť, podobne ako som ja bola vo Francúzsku. A západniari chodia do Poľska, Čiech, či na Slovensko radi, pretože naše krajiny im okrem množstva prírodných krás ponúkajú aj nízke ceny v obchodoch. Teda pre euroúradníkov úžasne nízke. Okrem toho sú prekladatelia motivovaní učiť sa cudzie jazyky kvôli vyššiemu platu. Známe príslovie Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, možno v EÚ pozmeniť na: Čím viac jazykov ovládaš, tým viac zarobíš! Konečne niečo pre lingvistov!
Veruže je to podobné. Na otázku, akým jazykom hovoríš, odpovieš buď jedno alebo druhé podľa toho, či si Slovák alebo Slovinec, dve príslovky sa odlišujú len prízvukom. Preto sa nemožno čudovať západniarom, že si nás často mýlia. Viacerí poznáte reakciu. „Tak vy ste zo Slovenska? Bolo vám v nedávnej vojne veľmi ťažko, keď sa bojovalo? A váš dom ešte stojí?“ Začnete vysvetľovať, že Slovensko je od bývalej Juhoslávie dosť ďaleko, a že u nás nebola vojna.
Možno sa vám stalo aj to, že ste na internete našli pracovnú ponuku na preklad do slovinčiny namiesto do slovenčiny. Adresovaná bola vám, ako slovenskému prekladateľovi.
Na bočnej stene budovy Berlaymont, obrátenej k námestiu Schuman, býva obrovská reklama. Pred 1. májom 2006 to bola reklama na deň otvorených dverí, postavička vystupovala po rebríku a jednou rukou už-už otvárala okienko, za ktorým bola európska obloha so žltými hviezdičkami. Alebo dobrá reklama bola o klimatických zmenách. Záber zemegule z vesmíru, nápis: YOU FIGHT AGAINST CLIMATE CHANGE (bojuj proti klimatickým zmenám), a pod tým menšími písmenami: SWITCH OFF. TURN DOWN. RECYCLE. WALK (vypínaj, stišuj, recykluj, choď peši). No a teraz najnovšie je tam nalepený veľký plagát s nápisom SLOVENIJA DOBRODOŠLA V EURO OBMOČJE, čo znamená, že Slovinsko prejde roku 2007 na menu euro. OK. Obrázok slovinskej vlajky je maličký, popri texte a obrázku veľkých žltých euro mincí ho takmer nevidieť, asi preto som jedného pekného dňa pri pohľade naň zdúpnela: veď oni tam omylom vyobrazili slovenskú vlajku! Na druhý deň som si pozrela na internete, ako vyzerá slovinská vlajka. Nuž, veľmi podobne tej našej. Pásy biela, modrá, červená a v ľavom rohu znak tiež s trojvrším, ibaže tam nie je kríž, ale akési hviezdičky, a znak je umiestnený väčšmi v bielom páse, nie ako slovenský, ktorý je napoly v modrom, napoly v bielom páse. Vyzerá to tak, akoby nám Slovinci „ukradli“ nielen názov jazyka, ale aj vlajku!
A vraj slovinskí vojaci majú na rukávoch uniformy napísané: SLOVENSKE VOJSKO.
Kamoška Angličanka sa učí slovinsky. Narieka, že je to pre ňu ťažké, že sa radšej mala dať na slovenčinu. Slovinci majú napríklad aj duál, t.j. iný tvar množného čísla, keď ide o dva kusy niečoho, ktorý my, našťastie, nemáme. Vraj keby ma bola poznala skôr, rozhodne sa dá na slovenčinu.
Pýtate sa: prečo sa západniari učia naše malé jazyky? Nuž, netešte sa, nie je to všeobecný úkaz. Učia sa ich iba v našich výboroch, a trochu aj inde v EÚ, pretože ich potrebujú k prekladom z týchto jazykov. Aj tak je to však potešiteľné. Pretože popri učení jazyka sa zoznamuješ s kultúrou národa, máš možnosť krajinu navštíviť, podobne ako som ja bola vo Francúzsku. A západniari chodia do Poľska, Čiech, či na Slovensko radi, pretože naše krajiny im okrem množstva prírodných krás ponúkajú aj nízke ceny v obchodoch. Teda pre euroúradníkov úžasne nízke. Okrem toho sú prekladatelia motivovaní učiť sa cudzie jazyky kvôli vyššiemu platu. Známe príslovie Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, možno v EÚ pozmeniť na: Čím viac jazykov ovládaš, tým viac zarobíš! Konečne niečo pre lingvistov!
streda 10. decembra 2014
Opakovanie - matka múdrosti?
OPAKOVANIE – MATKA MÚDROSTI?
Vtip z internetu: „Desatoro Božích prikázaní má 125 slov. Vyhlásenie americkej nezávislosti 250. A nariadenie Európskej únie o vývoze karamelových cukríkov má 1900 slov!
Príklad samozrejme zveličuje, je „pritiahnutý za vlasy“, ale aj tak. V dokumentoch EÚ sa veľmi veľa rozpráva dookola. A najmä v písomnostiach našich dvoch výborov. Napríklad všimnite si vetu:
„Na úrovni EÚ to znamená venovať veľkú pozornosť tomu, čo možno reálne dosiahnuť pomocou iniciatív na európskej úrovni.“
Známa, ktorá pracuje ako tlmočníčka pre Európsky parlament, povedala, že ju už nebavia tie „parlamentné drísty.“ Stále dookola to isté. A keď vraj raz tlmočila na jednej konferencii pre Výbor regiónov, musela sa v duchu smiať: päťkrát zopakovali to isté, potom sa prihlásil šiesty rečník – a čo povedal? Zase to isté!
V dánskej komédii o trojici neúspešných, ale navonok veľmi vynaliezavých zlodejov, ktorí sa chceli, okrem iných zaujímavých trezorov, raz vlámať aj do trezoru v budove Európskej komisie (odohráva sa to ešte v čase, keď mala EÚ iba 12 členov), je vtipne znázornená snaha EÚ uvádzať nápisy vo všetkých jazykoch Únie. Napríklad na chodbe sa ukáže pod sebou 12 vlajočiek a vedľa každej nápis: WC, WC, WC, WC – 12-krát. Alebo neúspešní zlodeji spustia alarm, opäť sa zasvieti pri 12 vlajočkách 12-krát slovko Alarm, Alarm, Alarm...
Opakovanie áno, ale EÚ nemá rada prílišnú sebakritiku. V jednom pozmeňovacom návrhu bola fráza „Je poľutovaniahodné, že“ … a ktosi ju rýchle pozmenil na: „Je pozoruhodné, že“... Uznajte, že takáto zmena musí biť do očí aj najväčšiemu laikovi.
A Výbor regiónov, môj zamestnávateľ? Je to fantastický výbor s tým, že dobre platí. Ale ruku na srdce, jeho činnosť nie je bohvieako výrazná. V koľkých pozmeňovacích návrhoch bolo potrebné zmeniť alebo doplniť iba slovko-dve, hlavne vsunúť do textu okrem: „na úrovni EÚ a na národnej úrovni“ aj „na regionálnej a miestnej úrovni“. Poviete si: správne, veď je potrebné dať väčšie právomoci regionálnym a miestnym samosprávam, či nie? Ale keď ono sa nič nedeje, výbor funguje už 12 rokov, a stále nič... Prakticky nemá okrem poradnej úlohy žiadne právomoci.
Frázy, ktoré by mohli naznačovať, že sa nič nedeje, alebo že EÚ má problémy, sa nahrádzajú vetami o činorodej aktivite výborov.
Toto zámerné potieranie skutočných faktov nám ľudkom z bývalého socialistického bloku kde-čo pripomenie. Asi o tri mesiace po dvoch rezolútnych odmietnutiach európskej ústavy sme z EHSV dostali preložiť takýto článok pre tlač (uvádzam v slovenskom preklade):
„Vážení čitatelia,
Výbor zvyčajne žije rušným životom stále, ale druhý novembrový týždeň bol priam nabitý významnými podujatiami. Začal sa podpísaním nového protokolu o spolupráci s Európskou komisiou. Značne zdokonalená bola nielen formálna stránka dokumentu, ale ako zdôraznil počas svojej návštevy výboru predseda Komisie José Manuel Barroso, najviac boli posilnené jeho politické aspekty.
Ešte nevyschol atrament na protokole, keď Vladimír Špidla už pomáhal výboru s otvorením druhého inovačného konzultačného fóra, tentoraz na kľúčovú tému „Preklenutie priepasti: ako priblížiť Európu jej občanom?“ Fórum zaznamenalo ozajstný úspech. Na druhý deň dopoludnia s našimi účastníkmi otvorene a živo diskutovala podpredsedníčka Komisie Margot Wallström. Prítomní boli aj Roger Briesch a členovia Európskeho parlamentu Jo Leinen a Andrew Duff. Fórum bolo samo o sebe veľkou skúsenosťou, ale pani Wallström dala jasne najavo, že odporúčania, ktoré sú výsledkom vyše tridsiatich seminárov, naozaj poslúžia ako vstupné myšlienky pre pripravovanú Bielu knihu Európskej komisie.
Odchádzajúci účastníci fóra ešte nevyprázdnili chodby, keď výbor začal dôležitú verejnú diskusiu o Lisabonskej stratégii ako súčasť svojich aktivít, ktoré sa začali v rámci mandátu udeleného na jarnom zasadnutí Európskej rady. K hlavným účastníkom patrila zvláštna poradkyňa Európskej komisie pre Lisabonskú stratégiu, Maria Joao Rodriguez.
Ešte pred skončením verejnej diskusie začal výbor seminár na vysokej úrovni o prínose organizovanej občianskej spoločnosti k práci Svetovej obchodnej organizácie.
Výbor si môže zablahoželať, že už len z technického hľadiska zvládol toľko dôležitých a veľmi kvalitných podujatí za taký krátky čas. Tieto podujatia však zároveň ilustrujú aj rastúcu politickú úlohu výboru, ktorú zdôraznil začiatkom týždňa aj predseda Komisie José Manuel Barroso.“
Nuž čo k tomu dodať, vážení? Jednoducho: NO COMMENT.
Vtip z internetu: „Desatoro Božích prikázaní má 125 slov. Vyhlásenie americkej nezávislosti 250. A nariadenie Európskej únie o vývoze karamelových cukríkov má 1900 slov!
Príklad samozrejme zveličuje, je „pritiahnutý za vlasy“, ale aj tak. V dokumentoch EÚ sa veľmi veľa rozpráva dookola. A najmä v písomnostiach našich dvoch výborov. Napríklad všimnite si vetu:
„Na úrovni EÚ to znamená venovať veľkú pozornosť tomu, čo možno reálne dosiahnuť pomocou iniciatív na európskej úrovni.“
Známa, ktorá pracuje ako tlmočníčka pre Európsky parlament, povedala, že ju už nebavia tie „parlamentné drísty.“ Stále dookola to isté. A keď vraj raz tlmočila na jednej konferencii pre Výbor regiónov, musela sa v duchu smiať: päťkrát zopakovali to isté, potom sa prihlásil šiesty rečník – a čo povedal? Zase to isté!
V dánskej komédii o trojici neúspešných, ale navonok veľmi vynaliezavých zlodejov, ktorí sa chceli, okrem iných zaujímavých trezorov, raz vlámať aj do trezoru v budove Európskej komisie (odohráva sa to ešte v čase, keď mala EÚ iba 12 členov), je vtipne znázornená snaha EÚ uvádzať nápisy vo všetkých jazykoch Únie. Napríklad na chodbe sa ukáže pod sebou 12 vlajočiek a vedľa každej nápis: WC, WC, WC, WC – 12-krát. Alebo neúspešní zlodeji spustia alarm, opäť sa zasvieti pri 12 vlajočkách 12-krát slovko Alarm, Alarm, Alarm...
Opakovanie áno, ale EÚ nemá rada prílišnú sebakritiku. V jednom pozmeňovacom návrhu bola fráza „Je poľutovaniahodné, že“ … a ktosi ju rýchle pozmenil na: „Je pozoruhodné, že“... Uznajte, že takáto zmena musí biť do očí aj najväčšiemu laikovi.
A Výbor regiónov, môj zamestnávateľ? Je to fantastický výbor s tým, že dobre platí. Ale ruku na srdce, jeho činnosť nie je bohvieako výrazná. V koľkých pozmeňovacích návrhoch bolo potrebné zmeniť alebo doplniť iba slovko-dve, hlavne vsunúť do textu okrem: „na úrovni EÚ a na národnej úrovni“ aj „na regionálnej a miestnej úrovni“. Poviete si: správne, veď je potrebné dať väčšie právomoci regionálnym a miestnym samosprávam, či nie? Ale keď ono sa nič nedeje, výbor funguje už 12 rokov, a stále nič... Prakticky nemá okrem poradnej úlohy žiadne právomoci.
Frázy, ktoré by mohli naznačovať, že sa nič nedeje, alebo že EÚ má problémy, sa nahrádzajú vetami o činorodej aktivite výborov.
Toto zámerné potieranie skutočných faktov nám ľudkom z bývalého socialistického bloku kde-čo pripomenie. Asi o tri mesiace po dvoch rezolútnych odmietnutiach európskej ústavy sme z EHSV dostali preložiť takýto článok pre tlač (uvádzam v slovenskom preklade):
„Vážení čitatelia,
Výbor zvyčajne žije rušným životom stále, ale druhý novembrový týždeň bol priam nabitý významnými podujatiami. Začal sa podpísaním nového protokolu o spolupráci s Európskou komisiou. Značne zdokonalená bola nielen formálna stránka dokumentu, ale ako zdôraznil počas svojej návštevy výboru predseda Komisie José Manuel Barroso, najviac boli posilnené jeho politické aspekty.
Ešte nevyschol atrament na protokole, keď Vladimír Špidla už pomáhal výboru s otvorením druhého inovačného konzultačného fóra, tentoraz na kľúčovú tému „Preklenutie priepasti: ako priblížiť Európu jej občanom?“ Fórum zaznamenalo ozajstný úspech. Na druhý deň dopoludnia s našimi účastníkmi otvorene a živo diskutovala podpredsedníčka Komisie Margot Wallström. Prítomní boli aj Roger Briesch a členovia Európskeho parlamentu Jo Leinen a Andrew Duff. Fórum bolo samo o sebe veľkou skúsenosťou, ale pani Wallström dala jasne najavo, že odporúčania, ktoré sú výsledkom vyše tridsiatich seminárov, naozaj poslúžia ako vstupné myšlienky pre pripravovanú Bielu knihu Európskej komisie.
Odchádzajúci účastníci fóra ešte nevyprázdnili chodby, keď výbor začal dôležitú verejnú diskusiu o Lisabonskej stratégii ako súčasť svojich aktivít, ktoré sa začali v rámci mandátu udeleného na jarnom zasadnutí Európskej rady. K hlavným účastníkom patrila zvláštna poradkyňa Európskej komisie pre Lisabonskú stratégiu, Maria Joao Rodriguez.
Ešte pred skončením verejnej diskusie začal výbor seminár na vysokej úrovni o prínose organizovanej občianskej spoločnosti k práci Svetovej obchodnej organizácie.
Výbor si môže zablahoželať, že už len z technického hľadiska zvládol toľko dôležitých a veľmi kvalitných podujatí za taký krátky čas. Tieto podujatia však zároveň ilustrujú aj rastúcu politickú úlohu výboru, ktorú zdôraznil začiatkom týždňa aj predseda Komisie José Manuel Barroso.“
Nuž čo k tomu dodať, vážení? Jednoducho: NO COMMENT.
nedeľa 7. decembra 2014
PLENÁRNE ZASADNUTIE
PLENÁRNE ZASADNUTIE
Môcť sa ho aspoň raz zúčastniť! Len ako pozorovateľ! Nech viem, ako to vyzerá v rokovacej sále, keď sa diskutuje o všetkých tých táraninách, ktoré sme naprekladali do 19 jazykov Únie! Keď sa schvaľujú „naše“ stanoviská!
Navrhla som to šéfovi. Súhlasil. Dnes som tam bola! Plenárky Výboru regiónov sa konajú dva dni. Prvý deň popoludní je iba akoby „zahrievacie kolo“. Schváli sa program rokovania, prečíta sa zápisnica z predošlých plenáriek, predstavia sa noví členovia, a pod.
Plenárky, na ktorých som sa zúčastnila, boli výnimočné tým, že sa volilo nové predsedníctvo na nové mandátové obdobie. Výbor regiónov funguje iba 12 rokov, je to najmladší orgán EÚ, predsedníctvo sa mení každé štyri roky, teda tentoraz išlo o začiatok 4. mandátového obdobia. Hneď v „zahrievacom kole“ ma zaujalo niekoľko vecí. Sedeli sme s kolegyňou na balkóne, v novinárskej časti, hľadeli na ruch pod sebou a pozerali na hodinky. Celé sa to odohrávalo v Európskom parlamente, v sále HÉMICYCLE na 3. poschodí. Malo to začať o 14.30. Začiatok sa oneskoril o cca 25 minút, členom sa veľmi nechcelo sadnúť, pani G., ktorá zasadnutie viedla, musela klopať kovovým predmetom po stole, aby zaujali svoje miesta. Za predsedníckym stolom okrem spomínanej panej sedel generálny tajomník a ešte jeden pán. Doterajší predseda VR sedel poslušne v hľadisku pod číslom 351. Všetci sme vedeli, že novým predsedom bude pán D., pretože to už bolo uverejnené istú dobu na Intranete. Pani G. privítala účastníkov, osobitne Rumunov a Bulharov, stručne zreferovala o demokratickom poslaní VR, hrdo oznámila, že Belgicko ratifikovalo zmluvu o ústave. (Akoby sa nechumelilo! Veď po neúspechu referenda o ústave v dvoch zakladajúcich štátoch pred polrokom, konkrétne Francúzska a Holandska, sa dostala zmluva o ústave do riadneho závozu!) Pozvala sadnúť za predsednícky stôl štyroch najmladších členov, (Írsko, ČR, Malta, Litva), mali vytvoriť dočasné predsedníctvo, vysvetlila pravidlá hlasovania, dala schváliť program rokovania a zápisnicu, hodinky ukazovali 15.10, a celé to skončilo. Podľa programu to malo trvať od 14.30 do 15.30. Ešte pred skončením žiadala pani prítomných, aby na druhý deň, teda 16. februára 2006, prišli presne na 9.00.
Na druhý deň som tam bola zas! (So šéfovým dovolením). Čo myslíte, kedy začalo rokovanie? Namiesto o deviatej presne o 9.35! Neskôr mi povedala jedna anglická councillorka, že vo VR má funkciu už pár rokov, a že takto neskoro začínať je tu bežná prax! Zrejme francúzsko-belgická národná vlastnosť. Sú ležérni. A skončilo? Namiesto pôvodnej 11.00 hodiny o 10.30. To nič. Hlavné, že odviedli podstatné. Za socíku by to boli iba politické táraniny.
Ale keďže som človek od prírody nervózny, bola som v novinárskej lóži presne o 9.00, keď som si predtým dala v kaviarni pohodlne kávičku. Stojí za to, aby som vám zaznamenala presne, čo sa tam dialo od môjho príchodu (keď som už bola kvázi novinárka).
8.30 – generálny tajomník spolu s niekoľkými ďalšími „fanatikmi“ odkladajú kabáty do šatne.
8.55 – ruch okolo šatne pokračuje, v kaviarni je veselo, sála je poloprázdna.
9.10 – sála zaplnená iba do jednej tretiny.
9.15 – členovia pomaly prichádzajú, postávajú v hlúčkoch, kým si nesadnú na menom a číslom označené miesto. Kamery snímajú, fotoaparáty cvakajú. Za predsedníckym stolom je nálada tiež uvoľnená, generálny tajomník debatuje s istou paňou, ostatní postávajú okolo.
9.16 – Starý predseda si už vzorne sadol na svoje miesto č. 351 medzi radových členov a usilovne si robí poznámky. Ide príkladom.
9.20 – došla pani G., ktorá si bola niekam na 20 minút odskočila.
9.25 – sála sa zapĺňa, všade uvoľnená vrava, srdečné potriasanie rúk. Ktosi na kohosi slabo zapískal.
9.30 – stále nič
9.33 – pani klope, vyzýva prítomných, aby zaujali miesta.
O 9.35 začnú voľby. Najprv pani vysvetlí, ako sa používa hlasovacie zariadenie, volebnú kartičku s napísaným menom treba vložiť do otvoru, stlačiť jeden z troch gombíkov – za, proti, zdržal sa. Maďar má otázku, že nevidí, čo má zatlačiť. Smiech v sále. Upozornenie pani G.: prsty položiť na hlasovacie zariadenie a TAJNE stlačiť gombík, aby sused NEVIDEL, ako si hlasoval(!)
Predstavenie kandidáta na predsedu. Prebehli voľby, dostal 227 hlasov, (minimum bolo 212), je teda zvolený.
Podobným spôsobom volia prvého podpredsedu VR.
Potom sú volení členovia grémia a ich náhradníci, 50 ľudí – všetci naraz. Jedným šmahom je zvolené grémium 227 hlasmi.
Zvolení sú predsedovia politických skupín – 227 hlasmi za. Zdá sa, že číslo 227 je tu obľúbené. Alebo toľko presne ich sedelo v sále?
Po úspešnom odvolení všetci čakajú na príhovor nového predsedu, tzv. „statement by the president“. Príde k predsedníckemu stolíku, všetkých tam napospol vyobjíma a vybozkáva, pani G. venuje obrovskú kyticu, až potom podíde k mikrofónu za rečníckym pultom.
Pán D. hovorí, že pred VR stoja dve veľké výzvy a dve politické priority. Výzvy: posilniť identitu VR, lebo sme najmladší orgán, ešte nemáme štatút inštitúcie, ale chceli by sme ho mať. VR nemá byť konkurentom Európskeho parlamentu, má ho dopĺňať. VR symbolizuje pluralitnú Európu. Je spojením medzi Európou a občanmi. Druhá výzva: vplyv: VR musí byť viditeľnejší v regiónoch i mestách, musí by aktívnejší. RAZ MOŽNO ODMIETNEME NÁVRH KOMISIE, AK SA BUDE PRIEČIŤ PRINCÍPU SUBSIDIARITY. K politickým prioritám patrí: diskusia o budúcnosti Európy a Lisabonská stratégia: zapojiť sa do jej opätovného spustenia (! - to znamená, že to bude trvať ešte najmenej do roku 2015, alebo ako ich poznám, tak aj 2030!) Preto je potrebné sústrediť sa na „konkrétne obsahy“, a nielen na „prázdnu vatu“ (tak to preložila tlmočníčka. Bola celkom dobrá). Ostatné témy sa napájajú na spomenuté ústredné. Pre VR je hlavné: bojovať za to, aby mali územné samosprávy legislatívne právomoci, a ZNOVU obnoviť dôveru občanov v EÚ, pretože EÚ má PROBLÉMY.
O slovo sa prihlásili aj predsedovia politických skupín, hlavne blahoželali Michelovi k zvoleniu a vyjadrili mu plnú podporu.
Členovia mali na stolíku pred sebou naše preklady. Preklady boli v úhľadných balíkoch nastôsované aj v kuloároch na policiach. Konečne sa niekto mojou prácou aj zaoberá, som užitočná! (zajasala som).
Pri príležitosti mojej návštevy plenáriek v Parlamente som získala farebný portrét nového predsedu aj so životopisom a bielu šiltovku s nápisom EUROPEAN UNION - Committee of the Regions – venujem ju synovi-kuchárovi, ale v zmätku pri šatni som stratila svoj obľúbený čierny šál.
Popoludní sa bola pozrieť na rokovanie o stanoviskách jedna kolegyňa so šéfom. A čo videli? Počas hlasovania bola nálada rovnako ležérna ako ráno. Mnohí členovia postávali na chodbe! Hlasovalo sa jednoduchým zdvihnutím ruky. Podľa jedného pozorovateľa „také hlasovanie už nemajú ani v Mongolsku.“ pravda, povedal to iba mne osobne, na verejnosti by si to určite nedovolil.
Ale predsa: snažím sa odniesť si pozitívne zážitky: tak teda, pani krajská radkyňa zo severného Anglicka mi povedala, že regióny by mali dostať na európskej úrovni väčšiu vážnosť, a že nám fandí, všetkým novým členským štátom. Vymenili sme si vizitky, a bola som rada, že som sa zoznámila s príjemným človekom.
REFERÁT NA SCHôDZI
Milí kolegovia, v dňoch 15. a 16. februára som sa zúčastnila na plenárnom zasadnutí Výboru regiónov ako pozorovateľka.
Všetko OK, v superlatívoch.
A čo ak je to podobne aj s ostatnými rokovaniami? A s celou politikou? S celou EÚ, aj s OSN a inými mašinériami? Verejnosti sa predostrie vonkajšie pozlátko, urobí sa dojem, že sa tam niečo deje, a v skutočnosti sa nedeje nič, alebo ak áno, tak len veľmi pomaly?
Prečo podozrievam OSN? Pretože som na internete čítala požiadavky na viacero voľných miest. Koľko omáčok a „prázdnej vaty“! Ani v EÚ toľko nemáme!
Môcť sa ho aspoň raz zúčastniť! Len ako pozorovateľ! Nech viem, ako to vyzerá v rokovacej sále, keď sa diskutuje o všetkých tých táraninách, ktoré sme naprekladali do 19 jazykov Únie! Keď sa schvaľujú „naše“ stanoviská!
Navrhla som to šéfovi. Súhlasil. Dnes som tam bola! Plenárky Výboru regiónov sa konajú dva dni. Prvý deň popoludní je iba akoby „zahrievacie kolo“. Schváli sa program rokovania, prečíta sa zápisnica z predošlých plenáriek, predstavia sa noví členovia, a pod.
Plenárky, na ktorých som sa zúčastnila, boli výnimočné tým, že sa volilo nové predsedníctvo na nové mandátové obdobie. Výbor regiónov funguje iba 12 rokov, je to najmladší orgán EÚ, predsedníctvo sa mení každé štyri roky, teda tentoraz išlo o začiatok 4. mandátového obdobia. Hneď v „zahrievacom kole“ ma zaujalo niekoľko vecí. Sedeli sme s kolegyňou na balkóne, v novinárskej časti, hľadeli na ruch pod sebou a pozerali na hodinky. Celé sa to odohrávalo v Európskom parlamente, v sále HÉMICYCLE na 3. poschodí. Malo to začať o 14.30. Začiatok sa oneskoril o cca 25 minút, členom sa veľmi nechcelo sadnúť, pani G., ktorá zasadnutie viedla, musela klopať kovovým predmetom po stole, aby zaujali svoje miesta. Za predsedníckym stolom okrem spomínanej panej sedel generálny tajomník a ešte jeden pán. Doterajší predseda VR sedel poslušne v hľadisku pod číslom 351. Všetci sme vedeli, že novým predsedom bude pán D., pretože to už bolo uverejnené istú dobu na Intranete. Pani G. privítala účastníkov, osobitne Rumunov a Bulharov, stručne zreferovala o demokratickom poslaní VR, hrdo oznámila, že Belgicko ratifikovalo zmluvu o ústave. (Akoby sa nechumelilo! Veď po neúspechu referenda o ústave v dvoch zakladajúcich štátoch pred polrokom, konkrétne Francúzska a Holandska, sa dostala zmluva o ústave do riadneho závozu!) Pozvala sadnúť za predsednícky stôl štyroch najmladších členov, (Írsko, ČR, Malta, Litva), mali vytvoriť dočasné predsedníctvo, vysvetlila pravidlá hlasovania, dala schváliť program rokovania a zápisnicu, hodinky ukazovali 15.10, a celé to skončilo. Podľa programu to malo trvať od 14.30 do 15.30. Ešte pred skončením žiadala pani prítomných, aby na druhý deň, teda 16. februára 2006, prišli presne na 9.00.
Na druhý deň som tam bola zas! (So šéfovým dovolením). Čo myslíte, kedy začalo rokovanie? Namiesto o deviatej presne o 9.35! Neskôr mi povedala jedna anglická councillorka, že vo VR má funkciu už pár rokov, a že takto neskoro začínať je tu bežná prax! Zrejme francúzsko-belgická národná vlastnosť. Sú ležérni. A skončilo? Namiesto pôvodnej 11.00 hodiny o 10.30. To nič. Hlavné, že odviedli podstatné. Za socíku by to boli iba politické táraniny.
Ale keďže som človek od prírody nervózny, bola som v novinárskej lóži presne o 9.00, keď som si predtým dala v kaviarni pohodlne kávičku. Stojí za to, aby som vám zaznamenala presne, čo sa tam dialo od môjho príchodu (keď som už bola kvázi novinárka).
8.30 – generálny tajomník spolu s niekoľkými ďalšími „fanatikmi“ odkladajú kabáty do šatne.
8.55 – ruch okolo šatne pokračuje, v kaviarni je veselo, sála je poloprázdna.
9.10 – sála zaplnená iba do jednej tretiny.
9.15 – členovia pomaly prichádzajú, postávajú v hlúčkoch, kým si nesadnú na menom a číslom označené miesto. Kamery snímajú, fotoaparáty cvakajú. Za predsedníckym stolom je nálada tiež uvoľnená, generálny tajomník debatuje s istou paňou, ostatní postávajú okolo.
9.16 – Starý predseda si už vzorne sadol na svoje miesto č. 351 medzi radových členov a usilovne si robí poznámky. Ide príkladom.
9.20 – došla pani G., ktorá si bola niekam na 20 minút odskočila.
9.25 – sála sa zapĺňa, všade uvoľnená vrava, srdečné potriasanie rúk. Ktosi na kohosi slabo zapískal.
9.30 – stále nič
9.33 – pani klope, vyzýva prítomných, aby zaujali miesta.
O 9.35 začnú voľby. Najprv pani vysvetlí, ako sa používa hlasovacie zariadenie, volebnú kartičku s napísaným menom treba vložiť do otvoru, stlačiť jeden z troch gombíkov – za, proti, zdržal sa. Maďar má otázku, že nevidí, čo má zatlačiť. Smiech v sále. Upozornenie pani G.: prsty položiť na hlasovacie zariadenie a TAJNE stlačiť gombík, aby sused NEVIDEL, ako si hlasoval(!)
Predstavenie kandidáta na predsedu. Prebehli voľby, dostal 227 hlasov, (minimum bolo 212), je teda zvolený.
Podobným spôsobom volia prvého podpredsedu VR.
Potom sú volení členovia grémia a ich náhradníci, 50 ľudí – všetci naraz. Jedným šmahom je zvolené grémium 227 hlasmi.
Zvolení sú predsedovia politických skupín – 227 hlasmi za. Zdá sa, že číslo 227 je tu obľúbené. Alebo toľko presne ich sedelo v sále?
Po úspešnom odvolení všetci čakajú na príhovor nového predsedu, tzv. „statement by the president“. Príde k predsedníckemu stolíku, všetkých tam napospol vyobjíma a vybozkáva, pani G. venuje obrovskú kyticu, až potom podíde k mikrofónu za rečníckym pultom.
Pán D. hovorí, že pred VR stoja dve veľké výzvy a dve politické priority. Výzvy: posilniť identitu VR, lebo sme najmladší orgán, ešte nemáme štatút inštitúcie, ale chceli by sme ho mať. VR nemá byť konkurentom Európskeho parlamentu, má ho dopĺňať. VR symbolizuje pluralitnú Európu. Je spojením medzi Európou a občanmi. Druhá výzva: vplyv: VR musí byť viditeľnejší v regiónoch i mestách, musí by aktívnejší. RAZ MOŽNO ODMIETNEME NÁVRH KOMISIE, AK SA BUDE PRIEČIŤ PRINCÍPU SUBSIDIARITY. K politickým prioritám patrí: diskusia o budúcnosti Európy a Lisabonská stratégia: zapojiť sa do jej opätovného spustenia (! - to znamená, že to bude trvať ešte najmenej do roku 2015, alebo ako ich poznám, tak aj 2030!) Preto je potrebné sústrediť sa na „konkrétne obsahy“, a nielen na „prázdnu vatu“ (tak to preložila tlmočníčka. Bola celkom dobrá). Ostatné témy sa napájajú na spomenuté ústredné. Pre VR je hlavné: bojovať za to, aby mali územné samosprávy legislatívne právomoci, a ZNOVU obnoviť dôveru občanov v EÚ, pretože EÚ má PROBLÉMY.
O slovo sa prihlásili aj predsedovia politických skupín, hlavne blahoželali Michelovi k zvoleniu a vyjadrili mu plnú podporu.
Členovia mali na stolíku pred sebou naše preklady. Preklady boli v úhľadných balíkoch nastôsované aj v kuloároch na policiach. Konečne sa niekto mojou prácou aj zaoberá, som užitočná! (zajasala som).
Pri príležitosti mojej návštevy plenáriek v Parlamente som získala farebný portrét nového predsedu aj so životopisom a bielu šiltovku s nápisom EUROPEAN UNION - Committee of the Regions – venujem ju synovi-kuchárovi, ale v zmätku pri šatni som stratila svoj obľúbený čierny šál.
Popoludní sa bola pozrieť na rokovanie o stanoviskách jedna kolegyňa so šéfom. A čo videli? Počas hlasovania bola nálada rovnako ležérna ako ráno. Mnohí členovia postávali na chodbe! Hlasovalo sa jednoduchým zdvihnutím ruky. Podľa jedného pozorovateľa „také hlasovanie už nemajú ani v Mongolsku.“ pravda, povedal to iba mne osobne, na verejnosti by si to určite nedovolil.
Ale predsa: snažím sa odniesť si pozitívne zážitky: tak teda, pani krajská radkyňa zo severného Anglicka mi povedala, že regióny by mali dostať na európskej úrovni väčšiu vážnosť, a že nám fandí, všetkým novým členským štátom. Vymenili sme si vizitky, a bola som rada, že som sa zoznámila s príjemným človekom.
REFERÁT NA SCHôDZI
Milí kolegovia, v dňoch 15. a 16. februára som sa zúčastnila na plenárnom zasadnutí Výboru regiónov ako pozorovateľka.
Všetko OK, v superlatívoch.
A čo ak je to podobne aj s ostatnými rokovaniami? A s celou politikou? S celou EÚ, aj s OSN a inými mašinériami? Verejnosti sa predostrie vonkajšie pozlátko, urobí sa dojem, že sa tam niečo deje, a v skutočnosti sa nedeje nič, alebo ak áno, tak len veľmi pomaly?
Prečo podozrievam OSN? Pretože som na internete čítala požiadavky na viacero voľných miest. Koľko omáčok a „prázdnej vaty“! Ani v EÚ toľko nemáme!
sobota 6. decembra 2014
LISABONSKÁ STRATÉGIA
LISABONSKÁ A INÉ STRATÉGIE
sú všetko nabubrelé frázy, ktoré si vymysleli politici, aby nadchli, obalamutili a na scestie zviedli verejnosť, oni sami si však na tom vybudovali kariéru.
V strede obdobia Lisabonskej stratégie bolo jasné, že skrachovala na celej čiare. Že z Európy sa do roku 2010 NESTANE „najvyspelejšia ekonomika na svete, založená na sociálnej rovnosti, a čoraz viacerých a lepších džoboch, na vedomostiach, výskume a rozvoji“, pričom sa mala zabezpečiť „starostlivosť o životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj“. Máme čo robiť, ak chceme dobehnúť Ameriku, ktorá je, mimochodom, tiež v miernej kríze, ale oproti nám je na tom omnoho lepšie. A už nám na päty veľmi intenzívne šliapajú Čína, India a ostatné ázijské tigre.
Mnohé zo starých členských štátov kritizujú posledné rozšírenie o nás, nových desať členských štátov, a neprestávajú tvrdiť, že prišlo prirýchle. Ja však vravím, že na vine nebolo rozšírenie, ale celkový zlý systém EÚ, veľká byrokracia a málo činov. Keď prekladám niektoré stanoviská, vidím, o čom to je.
Napríklad čo poviete na toto súvetie:
„Najdôležitejším pozitívnym aspektom (rozumej: Lisabonskej stratégie v strede obdobia) je to, že stratégia motivovala členské štáty, aby prijali akčné plány, ktoré uprednostňujú spoločné ciele (porovnaj hodnotenie EHSV v novembri 2004).“
Táto veta predchádza konštatovanie o zlyhaniach spomínanej stratégie. V snahe vysloviť o nej aspoň niečo pozitívne tára EHSV nezmysly. Veď spoločné ciele sa vytýčili hádam ešte roku 2000, teda na začiatku Lisabonskej stratégie, či nie? Odvtedy bolo treba konať! Aspoň trochu!
A čo ak pristúpi Bulharsko a Rumunsko? Galimatiáš bude pokračovať. O Turecku ani nehovorím. To by už EÚ neuniesla.
Na vine sú veľké mocnosti, najsilnejšie štáty EÚ, ktoré ťahajú každý na svoju stranu a nechcú popustiť zo svojich výhod pre nových „prišelcov“. Keby platila ústava, prehlasovali by sme ich, a hotovo. Pravdepodobne ju schválne bojkotovali. Všetko je to o prachoch.
Európska komisia sa vyžíva vo veľkých frázach: obdobie, ktoré teraz prežívame, je tzv. „reflexion period“ - preklad nám narobil na čele vrásky: obdobie premýšľania, hodnotenia, reflexie? A počas tohto obdobia, ktoré sa môže predĺžiť aj na niekoľko rokov (!), potrebujeme „preklenúť priepasť“, to jest vyplniť medzeru, ktorá je medzi európskymi inštitúciami a občanmi, „priblížiť Európu občanom“ pomocou ďalšej stratégie, tentoraz stratégie troch Dé: sú nimi – a teraz sa podržte, vážení: DEMOCRACY, DIALOGUE, DEBATE!
Ďalšie heslo, ktoré sa dnes razí: pripravuje sa fórum TALENTS, TOLERANCE, TECHNOLOGY (v rámci témy “Metropolitné oblasti Európy“).
Záľubu EÚ v skratkách ilustruje aj nasledujúci príklad. Viete čo je to CAFÉ? Nie, nesúvisí s kaviarňami, ani s kávou. Je to program Clean Air for Europe. Podľa mňa je skratka celkom od veci. Veď káva je čierna, ba väčšinou má aj usadeniny. Čistý vzduch by mal byť prirovnávaný k niečomu bielemu, priezračnému.
Ešte jedna skratka: PURPLE. Slovo by malo vyjadrovať purpurovú farbu, ale ono to znamená Peri-Urbain Regions pour l´Europe. Nech žije náš európsky purpurový vidiek!
Nuž ale veď EÚ pomaly prekoná všetky leninské heslá, plány päťročníc, prejavy súdruhov. Akurát s tým rozdielom, že hoci nerada, priznáva si chybu. Socializmus chyby nepripúšťal. Plány sa plnili, ak nie na 110, tak na sto percent určite, hoci iba na papieri. EÚ teda priznáva, že je v kríze. Neschválila sa ústava, rozpočet len v poslednej chvíli.
Dúfajme už len v zázrak, že sa nám podarí tých občanov nejako prehovoriť, aby nám viac dôverovali. Nové členské krajiny sú EÚ poväčšine priateľsky naklonené, veď dostávajú pekné peniaze zo štrukturálnych fondov. Práve staré členské štáty musia každý trochu ustúpiť a nepresadzovať svoje záujmy nad všetky ostatné. A čo je to Európska únia troch? Pod touto hlavičkou vystupujú Anglicko, Francúzsko a Nemecko na rozhovoroch s Iránom o jeho nukleárnom programe. Ak Irán zaútočí na Európu, Slovensko v tom bude nevinne.
Kamarátka, prekladateľka z Rady, sa mi zdôverila, že v poslednej dobe mali veľmi veľa práce, sedeli a prekladali denne do desiatej večera. Reku, čo také? Nuž, „nové perspektívy“(!) Na moju otázku, či si myslí, že Európa sa pozbiera, odpovedala: „Ale áno. Cez náboženstvo. Rakúske predsedníctvo tomu napomôže. Rakúšania sú nábožní, sú tam plné kostoly.“ Ani som sa ju veľmi nepokúšala presvedčiť o opaku. Len chabo som podotkla, že keď som bola na učiteľskom seminári v Rakúsku, stredoškolskí učitelia vyslovene počas obednej prechádzky znevažovali Cirkev a katolícky klérus.
Ďalšia z krasorečivých fráz súčasnosti: Európa musí zakladať tzv. „partnerstvá dobrej vôle“. Týka sa to priemyslu, najmä výroby, ba prvovýroby. V angličtine je to „partnerships of the willingness“. Preklad som prevzala od kolegu, ktorý sa so spojením popasoval zo dva mesiace predo mnou. Riešenie sa mi páčilo, ale predsa, išla som sa presvedčiť na Googli (GOOGLE VŠETKO VIE!) Vyhodilo mi články s kľúčovými zvratmi: „homosexuálne partnerstvá“ a „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Už len budem veriť Paľkovi a jeho prekladu.
Podelím sa s vami o jednu vetu zo stanoviska EHSV:
„Lisabonská stratégia je, bez ohľadu na iné úvahy, úspešná pri presadzovaní dvoch ideí: idey spoločnosti intenzívne využívajúcej vedomosti a idey vedúcej úlohy Európy v odbornej spôsobilosti a kvalifikácii.“
V Parlamente dostala Lisabonská stratégia prezývku: Lisabonská tragédia.
A na záver citujem z jedného stanoviska: Lisabonskú stratégiu treba z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja chápať „v počiatočnej desaťročnej fáze...“
sú všetko nabubrelé frázy, ktoré si vymysleli politici, aby nadchli, obalamutili a na scestie zviedli verejnosť, oni sami si však na tom vybudovali kariéru.
V strede obdobia Lisabonskej stratégie bolo jasné, že skrachovala na celej čiare. Že z Európy sa do roku 2010 NESTANE „najvyspelejšia ekonomika na svete, založená na sociálnej rovnosti, a čoraz viacerých a lepších džoboch, na vedomostiach, výskume a rozvoji“, pričom sa mala zabezpečiť „starostlivosť o životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj“. Máme čo robiť, ak chceme dobehnúť Ameriku, ktorá je, mimochodom, tiež v miernej kríze, ale oproti nám je na tom omnoho lepšie. A už nám na päty veľmi intenzívne šliapajú Čína, India a ostatné ázijské tigre.
Mnohé zo starých členských štátov kritizujú posledné rozšírenie o nás, nových desať členských štátov, a neprestávajú tvrdiť, že prišlo prirýchle. Ja však vravím, že na vine nebolo rozšírenie, ale celkový zlý systém EÚ, veľká byrokracia a málo činov. Keď prekladám niektoré stanoviská, vidím, o čom to je.
Napríklad čo poviete na toto súvetie:
„Najdôležitejším pozitívnym aspektom (rozumej: Lisabonskej stratégie v strede obdobia) je to, že stratégia motivovala členské štáty, aby prijali akčné plány, ktoré uprednostňujú spoločné ciele (porovnaj hodnotenie EHSV v novembri 2004).“
Táto veta predchádza konštatovanie o zlyhaniach spomínanej stratégie. V snahe vysloviť o nej aspoň niečo pozitívne tára EHSV nezmysly. Veď spoločné ciele sa vytýčili hádam ešte roku 2000, teda na začiatku Lisabonskej stratégie, či nie? Odvtedy bolo treba konať! Aspoň trochu!
A čo ak pristúpi Bulharsko a Rumunsko? Galimatiáš bude pokračovať. O Turecku ani nehovorím. To by už EÚ neuniesla.
Na vine sú veľké mocnosti, najsilnejšie štáty EÚ, ktoré ťahajú každý na svoju stranu a nechcú popustiť zo svojich výhod pre nových „prišelcov“. Keby platila ústava, prehlasovali by sme ich, a hotovo. Pravdepodobne ju schválne bojkotovali. Všetko je to o prachoch.
Európska komisia sa vyžíva vo veľkých frázach: obdobie, ktoré teraz prežívame, je tzv. „reflexion period“ - preklad nám narobil na čele vrásky: obdobie premýšľania, hodnotenia, reflexie? A počas tohto obdobia, ktoré sa môže predĺžiť aj na niekoľko rokov (!), potrebujeme „preklenúť priepasť“, to jest vyplniť medzeru, ktorá je medzi európskymi inštitúciami a občanmi, „priblížiť Európu občanom“ pomocou ďalšej stratégie, tentoraz stratégie troch Dé: sú nimi – a teraz sa podržte, vážení: DEMOCRACY, DIALOGUE, DEBATE!
Ďalšie heslo, ktoré sa dnes razí: pripravuje sa fórum TALENTS, TOLERANCE, TECHNOLOGY (v rámci témy “Metropolitné oblasti Európy“).
Záľubu EÚ v skratkách ilustruje aj nasledujúci príklad. Viete čo je to CAFÉ? Nie, nesúvisí s kaviarňami, ani s kávou. Je to program Clean Air for Europe. Podľa mňa je skratka celkom od veci. Veď káva je čierna, ba väčšinou má aj usadeniny. Čistý vzduch by mal byť prirovnávaný k niečomu bielemu, priezračnému.
Ešte jedna skratka: PURPLE. Slovo by malo vyjadrovať purpurovú farbu, ale ono to znamená Peri-Urbain Regions pour l´Europe. Nech žije náš európsky purpurový vidiek!
Nuž ale veď EÚ pomaly prekoná všetky leninské heslá, plány päťročníc, prejavy súdruhov. Akurát s tým rozdielom, že hoci nerada, priznáva si chybu. Socializmus chyby nepripúšťal. Plány sa plnili, ak nie na 110, tak na sto percent určite, hoci iba na papieri. EÚ teda priznáva, že je v kríze. Neschválila sa ústava, rozpočet len v poslednej chvíli.
Dúfajme už len v zázrak, že sa nám podarí tých občanov nejako prehovoriť, aby nám viac dôverovali. Nové členské krajiny sú EÚ poväčšine priateľsky naklonené, veď dostávajú pekné peniaze zo štrukturálnych fondov. Práve staré členské štáty musia každý trochu ustúpiť a nepresadzovať svoje záujmy nad všetky ostatné. A čo je to Európska únia troch? Pod touto hlavičkou vystupujú Anglicko, Francúzsko a Nemecko na rozhovoroch s Iránom o jeho nukleárnom programe. Ak Irán zaútočí na Európu, Slovensko v tom bude nevinne.
Kamarátka, prekladateľka z Rady, sa mi zdôverila, že v poslednej dobe mali veľmi veľa práce, sedeli a prekladali denne do desiatej večera. Reku, čo také? Nuž, „nové perspektívy“(!) Na moju otázku, či si myslí, že Európa sa pozbiera, odpovedala: „Ale áno. Cez náboženstvo. Rakúske predsedníctvo tomu napomôže. Rakúšania sú nábožní, sú tam plné kostoly.“ Ani som sa ju veľmi nepokúšala presvedčiť o opaku. Len chabo som podotkla, že keď som bola na učiteľskom seminári v Rakúsku, stredoškolskí učitelia vyslovene počas obednej prechádzky znevažovali Cirkev a katolícky klérus.
Ďalšia z krasorečivých fráz súčasnosti: Európa musí zakladať tzv. „partnerstvá dobrej vôle“. Týka sa to priemyslu, najmä výroby, ba prvovýroby. V angličtine je to „partnerships of the willingness“. Preklad som prevzala od kolegu, ktorý sa so spojením popasoval zo dva mesiace predo mnou. Riešenie sa mi páčilo, ale predsa, išla som sa presvedčiť na Googli (GOOGLE VŠETKO VIE!) Vyhodilo mi články s kľúčovými zvratmi: „homosexuálne partnerstvá“ a „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Už len budem veriť Paľkovi a jeho prekladu.
Podelím sa s vami o jednu vetu zo stanoviska EHSV:
„Lisabonská stratégia je, bez ohľadu na iné úvahy, úspešná pri presadzovaní dvoch ideí: idey spoločnosti intenzívne využívajúcej vedomosti a idey vedúcej úlohy Európy v odbornej spôsobilosti a kvalifikácii.“
V Parlamente dostala Lisabonská stratégia prezývku: Lisabonská tragédia.
A na záver citujem z jedného stanoviska: Lisabonskú stratégiu treba z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja chápať „v počiatočnej desaťročnej fáze...“
štvrtok 4. decembra 2014
WHISTLEBLOWERS
WHISTLEBLOWERS
Sú to ľudia, ktorí sú nespokojní so systémom – a v snahe ho zlepšiť, vyťahujú na svetlo božie nedostatky, otvorene ich kritizujú. Samozrejme, že z toho majú nepríjemnosti, veľakrát sa stalo, že „whistleblower“ (doslovný preklad: „hráč na píšťalku“, prenesený význam: „udavač“) stratil zamestnanie, alebo sa mu vyhrážali, či dokonca ublížili jemu, alebo jeho rodine.
Raz prišiel na modlitebné stretko jeden whisteblower z Komisie. Hovoril, že satan sa mu mstí za jeho snahy, pretože má chorú manželku a syna drogovo závislého. Pomyslela som si: tvoje nešťastie môže prameniť aj z toho, že si sa rodine málo venoval, alebo z nejakých iných príčin. On však vyzeral skalopevne presvedčený, že robí správnu vec, že v tom musí pokračovať, že je k tomu predurčený Bohom, aj napriek nepriazni osudu a satanovmu pokúšaniu. Na konci príhovoru nás poprosil, aby sme sa zaňho modlili spoločne tak, že sa postavil tvárou ku krížu a ostatní priložili dlane na jeho chrbát a tak sa modlili. Nie všetci sa ho však dotkli. Mladá Španielka mi neskôr vysvetlila, že sa bála, lebo taký človek môže mať v sebe nezvyčajnú energiu a vôbec. Celé mi to zaváňalo čiernou mágiou.
Vraj aj vo Výbore regiónov je tiež jeden chronický whistleblower, aj mi povedali jeho meno. Údajne sa snažil vyniesť na svetlo podvody a korupciu, za čo ho starší úradníci v spoločnosti ignorovali, ak mal šťastie, ak mal menej šťastia, pokrikovali za ním: „Gestapo! Gestapo!“, ba jeden manažér si pri ňom aj odpľul. Za čo? Za statočne vykonaný vnútorný audit, pri ktorom vyšlo najavo, že niektorí členovia výboru si dávali preplácať cesty, ktoré neabsolvovali, alebo si dávali preplácať od výboru stovky eur za jazdu autom, ktorú im preplácalo aj ich mesto alebo obec.
Pokiaľ ide o žalovanie, mám dosť vlastných postrehov na celú EÚ, z ktorých niektoré som naznačila aj v iných kapitolkách. A niektoré vám poviem teraz:
Napríklad prečo nám, pracovníkom s dlhšou praxou, nedali hneď od začiatku vyššiu platovú triedu, alebo aspoň stupeň? Áno, plesám a jasám, že mi zvýšili plat a vyplatili rozdiel aj spätne. Ale dnes mi to objasnila jedna kolegyňa: keby mi dali šestku v dvojke od samého začiatku, museli by mi vyplácať aj vyššie expatriačné a iné príspevky, odlučné. Niektoré sa počítajú na percentá zo základného platu. Teda Európskej únii ide o to, aby na východniaroch ušetrila. Čím neskôr si naivní východniari o vyrovnávku platu požiadajú, tým lepšie pre EÚ. Aj tak sme všetci nesmierne šťastní z toho, koľko zarábame. Nikto z nás toľko na Slovensku nedostal. Je to slovom žúžo. Preto musíme privrieť oči nad tým, že chcú pri nás trochu obísť „Staff regulations“, čiže „Štatút úradníkov Európskych spoločenstiev“. Sme ako tí chudobní príbuzní, ktorým odrazu dali poriadne najesť, preto nehľadia na to, že v poniektorých koláčoch chýbajú hrozienka. Teraz je mi jasné, prečo mi náš predošlý šéf vyslovene neodporúčal podávať žiadosť o vyššiu platovú triedu.
Ako to povedala jedna majiteľka prekladateľskej agentúry? „Evropská unie je džungle.“
V tejto džungli, v záplave zložitých predpisov, nariadení a smerníc sa zrejme dá robiť všeličo tak, aby sa tie predpisy, nariadenia a smernice trochu obišli.
Keď niektorí ľudia dostávajú za tú istú prácu viac a iní menej, aká je potom atmosféra na oddeleniach nových jazykov? Ľudia sa navzájom neznášajú. Vraj Slovinci sa otvorene „žerú“, o Maďaroch ani nehovoriac. Slováci to robia v skrytosti.
Je zaujímavé, že ak ako prekladateľ urobím EPSO, „spadnem“ do nižšej platovej triedy, teda do päťky. Neviem, o čo vedeniu ide. Žeby schválne podporovali konkurenciu medzi zamestnancami? Jasné: život je tvrdý boj. Ak si raz dostal šestku, mal by si si podať EPSO na deviatku alebo na dvanástku, čiže na šéfa. Kto v EÚ nepostupuje, ten padne! Vraj do Luxemburgu potrebujú šéfov prekladateľských oddelení, tam je tých prekladateľov o hodne viac – robia pre Parlament a Komisiu. Ja však na šéfovanie nemám žalúdok. Neviem vychádzať s ľuďmi, ba niekedy ani sama so sebou.
Ešte jedna skúsenosť, ktorá môže slúžiť budúcim euro-úradníkom ako varovanie: ak môžete za niečo dostať zaplatené, vyberte si peniaze vo forme preddavku, nečakajte, kým vám ich po mesiacoch dajú! Môže sa stať, že príslušnú kanceláriu presťahovali do inej budovy, alebo vymenili úradníka, a už sa na vás zabudne. Stalo sa mi to pri vymáhaní prostriedkov za tzv. „mission linguistique“, dvojtýždňovú študijnú stáž vo Francúzsku z leta 2006. Išlo o najvyšší „level“, pri ktorom som mala mať preplatené všetky náklady. Akosi sa na mňa do konca roku 2006 pozabudlo, posledného apríla 2007 mi skončila zmluva, úrad sa presťahoval, úradníkov vymenili. Ešte šťastie, že od júna 2007 do konca novembra 2007 som dostala predĺženie kontraktu. Zo Slovenska by sa mi tie nároky vymáhali ťažšie. Ale v tejto kauze mohlo ísť aj o nepatrnú chybičku vo vypisovaní tlačív z mojej strany. Preto nikoho neobviňujem.
Rozhodne tu nejdem hvízdať na píšťalke a haniť EÚ, svoju „tretiu matku“ (prvá matka: biologická, druhá: Panna Mária), ktorá mi umožnila prežiť veľmi zaujímavé pracovné aj spoločenské chvíle v samotnom centre Európskej džungle.
Sú to ľudia, ktorí sú nespokojní so systémom – a v snahe ho zlepšiť, vyťahujú na svetlo božie nedostatky, otvorene ich kritizujú. Samozrejme, že z toho majú nepríjemnosti, veľakrát sa stalo, že „whistleblower“ (doslovný preklad: „hráč na píšťalku“, prenesený význam: „udavač“) stratil zamestnanie, alebo sa mu vyhrážali, či dokonca ublížili jemu, alebo jeho rodine.
Raz prišiel na modlitebné stretko jeden whisteblower z Komisie. Hovoril, že satan sa mu mstí za jeho snahy, pretože má chorú manželku a syna drogovo závislého. Pomyslela som si: tvoje nešťastie môže prameniť aj z toho, že si sa rodine málo venoval, alebo z nejakých iných príčin. On však vyzeral skalopevne presvedčený, že robí správnu vec, že v tom musí pokračovať, že je k tomu predurčený Bohom, aj napriek nepriazni osudu a satanovmu pokúšaniu. Na konci príhovoru nás poprosil, aby sme sa zaňho modlili spoločne tak, že sa postavil tvárou ku krížu a ostatní priložili dlane na jeho chrbát a tak sa modlili. Nie všetci sa ho však dotkli. Mladá Španielka mi neskôr vysvetlila, že sa bála, lebo taký človek môže mať v sebe nezvyčajnú energiu a vôbec. Celé mi to zaváňalo čiernou mágiou.
Vraj aj vo Výbore regiónov je tiež jeden chronický whistleblower, aj mi povedali jeho meno. Údajne sa snažil vyniesť na svetlo podvody a korupciu, za čo ho starší úradníci v spoločnosti ignorovali, ak mal šťastie, ak mal menej šťastia, pokrikovali za ním: „Gestapo! Gestapo!“, ba jeden manažér si pri ňom aj odpľul. Za čo? Za statočne vykonaný vnútorný audit, pri ktorom vyšlo najavo, že niektorí členovia výboru si dávali preplácať cesty, ktoré neabsolvovali, alebo si dávali preplácať od výboru stovky eur za jazdu autom, ktorú im preplácalo aj ich mesto alebo obec.
Pokiaľ ide o žalovanie, mám dosť vlastných postrehov na celú EÚ, z ktorých niektoré som naznačila aj v iných kapitolkách. A niektoré vám poviem teraz:
Napríklad prečo nám, pracovníkom s dlhšou praxou, nedali hneď od začiatku vyššiu platovú triedu, alebo aspoň stupeň? Áno, plesám a jasám, že mi zvýšili plat a vyplatili rozdiel aj spätne. Ale dnes mi to objasnila jedna kolegyňa: keby mi dali šestku v dvojke od samého začiatku, museli by mi vyplácať aj vyššie expatriačné a iné príspevky, odlučné. Niektoré sa počítajú na percentá zo základného platu. Teda Európskej únii ide o to, aby na východniaroch ušetrila. Čím neskôr si naivní východniari o vyrovnávku platu požiadajú, tým lepšie pre EÚ. Aj tak sme všetci nesmierne šťastní z toho, koľko zarábame. Nikto z nás toľko na Slovensku nedostal. Je to slovom žúžo. Preto musíme privrieť oči nad tým, že chcú pri nás trochu obísť „Staff regulations“, čiže „Štatút úradníkov Európskych spoločenstiev“. Sme ako tí chudobní príbuzní, ktorým odrazu dali poriadne najesť, preto nehľadia na to, že v poniektorých koláčoch chýbajú hrozienka. Teraz je mi jasné, prečo mi náš predošlý šéf vyslovene neodporúčal podávať žiadosť o vyššiu platovú triedu.
Ako to povedala jedna majiteľka prekladateľskej agentúry? „Evropská unie je džungle.“
V tejto džungli, v záplave zložitých predpisov, nariadení a smerníc sa zrejme dá robiť všeličo tak, aby sa tie predpisy, nariadenia a smernice trochu obišli.
Keď niektorí ľudia dostávajú za tú istú prácu viac a iní menej, aká je potom atmosféra na oddeleniach nových jazykov? Ľudia sa navzájom neznášajú. Vraj Slovinci sa otvorene „žerú“, o Maďaroch ani nehovoriac. Slováci to robia v skrytosti.
Je zaujímavé, že ak ako prekladateľ urobím EPSO, „spadnem“ do nižšej platovej triedy, teda do päťky. Neviem, o čo vedeniu ide. Žeby schválne podporovali konkurenciu medzi zamestnancami? Jasné: život je tvrdý boj. Ak si raz dostal šestku, mal by si si podať EPSO na deviatku alebo na dvanástku, čiže na šéfa. Kto v EÚ nepostupuje, ten padne! Vraj do Luxemburgu potrebujú šéfov prekladateľských oddelení, tam je tých prekladateľov o hodne viac – robia pre Parlament a Komisiu. Ja však na šéfovanie nemám žalúdok. Neviem vychádzať s ľuďmi, ba niekedy ani sama so sebou.
Ešte jedna skúsenosť, ktorá môže slúžiť budúcim euro-úradníkom ako varovanie: ak môžete za niečo dostať zaplatené, vyberte si peniaze vo forme preddavku, nečakajte, kým vám ich po mesiacoch dajú! Môže sa stať, že príslušnú kanceláriu presťahovali do inej budovy, alebo vymenili úradníka, a už sa na vás zabudne. Stalo sa mi to pri vymáhaní prostriedkov za tzv. „mission linguistique“, dvojtýždňovú študijnú stáž vo Francúzsku z leta 2006. Išlo o najvyšší „level“, pri ktorom som mala mať preplatené všetky náklady. Akosi sa na mňa do konca roku 2006 pozabudlo, posledného apríla 2007 mi skončila zmluva, úrad sa presťahoval, úradníkov vymenili. Ešte šťastie, že od júna 2007 do konca novembra 2007 som dostala predĺženie kontraktu. Zo Slovenska by sa mi tie nároky vymáhali ťažšie. Ale v tejto kauze mohlo ísť aj o nepatrnú chybičku vo vypisovaní tlačív z mojej strany. Preto nikoho neobviňujem.
Rozhodne tu nejdem hvízdať na píšťalke a haniť EÚ, svoju „tretiu matku“ (prvá matka: biologická, druhá: Panna Mária), ktorá mi umožnila prežiť veľmi zaujímavé pracovné aj spoločenské chvíle v samotnom centre Európskej džungle.
utorok 2. decembra 2014
Referendum a anglický humor
Po veselých aj trpkých zážitkoch s francúzštinou vám dám opäť nazrieť do života našich dvoch výborov, veď verím, že viacerí z vás čakajú hlavne na „pikošky“ z byrokratickej „džungle“. Nuž tu ich máte, nech sa páči:
REFERENDUM A ANGLICKÝ HUMOR
Angličania majú zvláštny zmysel pre humor. Napríklad jedna kamoška mi sľúbila, že ma zoznámi s paňou XY. Uplynula chvíľka v družnom rozhovore. Keď sme sa blížili k miestu stretnutia, kde sa mala okrem iných nachádzať aj pani XY, pýtam sa kamarátky:
„Takže ma s ňou naozaj zoznámiš?“
S kamennou tvárou odpovedala: „No!“
Keď videla moju sklamanú, až urazenú tvár a mimiku, zasmiala sa a povedala, že jasné, že ma s ňou zoznámi, že mi iba predviedla ukážku anglického humoru.
V Londýne som videla sériu žartovných pohľadníc, na ktorých sa Angličania vysmievajú sami zo seba. Už len to je obdivuhodné, že to dokážu. Napríklad téma: slušné spávanie. Slušnosť káže nepýtať sa stroho, ale používať okolo otázky zdorilostné frázy. Na pohľadnici sú vyobrazené dve scénky: na jednej je znázornené, ako sa topí človek v rieke a volá: „Help!“ Po nábreží kráča Angličan so psom a obaja svorne topiaceho ignorujú. To je akože WRONG. Na druhej je nakreslená tá istá situácia, ale topiaci slušne prosí, vraj je mu veľmi ľúto, že pána obťažuje, ale či by nebol taký láskavý a nepomohol mu? Pán mu nadšene hádže záchranné koleso, aj psík pomáha. To je akože RIGHT. Na ďalších pohľadniciach sú scénky z anglického života: čo má typický Angličan rád, aká zložitá je anglická výslovnosť, aké nemožné majú jedlá, atď.
Slušné správanie káže aj poslušne čakať v rade, nepredbiehať sa. To my, Slováci, často nedokážeme. Stalo sa mi v Londýne, že som čakala vo vchode do metra pri okienku na lístky. Okienka boli de facto tri. Ale rad stál iba pri dvoch krajných, tak som sa postavila k tomu strednému, aby som bola skôr hotová. Pani za pultom ma veľmi dôrazne poslala do radu ku krajnému okienku. Z tejto situácie mala zrejme pobavenie iba ona sama, ja som sa cítila ponížená a urazená. Odkiaľ som mala vedieť, že rad, stojaci pri krajnom okienku sa vo finiši rozdvojuje? Spravili zo mňa hlupáka a primitíva.
Angličania sú zvláštny národ. Majú radi svoj dom, svoje súkromie, svojho psa, dovolenku, čaj a hádam sa v súčasnosti aj učia tolerovať cudzincov. Radi ich ale nebudú mať nikdy.
O tom, že Angličania majú skvelý zmysel pre humor, svedčia knižky Jerome Klapku Jerome, Oscara Wilda, Jamesa Herriota, P.G. Wodehousa, W.S. Maughama, Evelyn Waughovej (ono to bol vlastne chlapík, len písal pod ženským pseudonymom), Davida Lodgea a iných.
Ale aj každodenný život prináša humorné situácie. Napríklad včera, druhého júna 2005. Bolo mi podozrivé, koľko vecí sa stratilo v jeden deň, pretože mi začali chodiť maily o stratených kľúčoch, peniazoch, okuliaroch, mobile. Niektorí písali, že niečo stratili, iní, že niečo našli. Začala som šípiť lotrovinu.
Celé sa to inak odohrávalo dva dni po skrachovaní referenda o európskej ústave, lepšie povedané o Zmluve o ústave alebo Zmluve zakladajúcej Ústavu pre Európu (na tých formuláciách sme si pri prekladoch museli dať záležať) v Holandsku, kde 62% ľudí bolo proti ústave. Vo Francúzsku 29. mája bolo proti 55%. Sklamalo ma to veľmi, počula som aj fámy, že to je koniec celej ústavy, že vývoj v EÚ sa posúva o desať rokov dozadu. Že keď dva zakladajúce štáty odmietnu ústavu, nemá už význam pokračovať v jej ratifikácii inými štátmi, že padne euro, že padne EÚ, atď.
A propos, predsedníčka EHSV vedela z tejto situácie vyvodiť skvelý záver vo svoj politický prospech. Poslala nám intranetom obežník asi v tom zmysle, že áno, referendum bolo neúspešné, ale to iba preto, lebo sa v EÚ nevedie patričný sociálny dialóg, je slabá informovanosť obyvateľstva, a že práve tu nastáva ešte dôležitejšia úloha EHSV než doteraz.
Nuž teda druhého júna nám niekoľkým (vyvoleným) cez obed prišiel e-mail od anglického kamaráta:
WELCOME TO EUROPEAN LEFT LUGGAGE DAY!
Vitajte v Európsky deň stratených vecí!
Som prekladateľka, tak vám celý mail preložím do slovenčiny:
Ako ste si všimli zo správ o stratených veciach, ktoré dnes obiehali na intranete, je 2. júna, deň, ktorý je známy aj ako Európsky deň stratených vecí.
Pripojte sa k mnohým reprezentantom EÚ, ktorí niečo „stratili“ za posledných 24 hodín, a to tak, že nechali vzácny predmet s určitým popisom v niektorej budove EÚ alebo v jej blízkosti a čakajte, ako dlho potrvá čestnému spolupracovníkovi, kým oznámi, že stratenú vec našiel.
Úspešnými príkladmi v tejto veci sú doteraz okuliare a mobilný telefón, ktoré boli vrátené majiteľom, hoci zatiaľ ešte nikto nevrátil kľúče od strateného Fiata, ani 40€ (peniaze sa stratili o deň skôr, ich chyba!)
Istého José Manuela B. (priezvisko zamlčané kvôli zachovaniu anonymity) videli, ako „tratí“ niekoľko tisíc výtlačkov knihy nazvanej „Návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu“ neďaleko budovy Berlaymont, ale zatiaľ ešte nikto neoznámil, že by mu chýbali.
Nezabudnite využiť tento deň európskej solidarity a straťte dnes nejakú vec!!!
p.s. Ak sa niekto rozhodne stratiť peniaze, odporúčame použiť ako vhodnú lokalitu kanceláriu č...
REFERENDUM A ANGLICKÝ HUMOR
Angličania majú zvláštny zmysel pre humor. Napríklad jedna kamoška mi sľúbila, že ma zoznámi s paňou XY. Uplynula chvíľka v družnom rozhovore. Keď sme sa blížili k miestu stretnutia, kde sa mala okrem iných nachádzať aj pani XY, pýtam sa kamarátky:
„Takže ma s ňou naozaj zoznámiš?“
S kamennou tvárou odpovedala: „No!“
Keď videla moju sklamanú, až urazenú tvár a mimiku, zasmiala sa a povedala, že jasné, že ma s ňou zoznámi, že mi iba predviedla ukážku anglického humoru.
V Londýne som videla sériu žartovných pohľadníc, na ktorých sa Angličania vysmievajú sami zo seba. Už len to je obdivuhodné, že to dokážu. Napríklad téma: slušné spávanie. Slušnosť káže nepýtať sa stroho, ale používať okolo otázky zdorilostné frázy. Na pohľadnici sú vyobrazené dve scénky: na jednej je znázornené, ako sa topí človek v rieke a volá: „Help!“ Po nábreží kráča Angličan so psom a obaja svorne topiaceho ignorujú. To je akože WRONG. Na druhej je nakreslená tá istá situácia, ale topiaci slušne prosí, vraj je mu veľmi ľúto, že pána obťažuje, ale či by nebol taký láskavý a nepomohol mu? Pán mu nadšene hádže záchranné koleso, aj psík pomáha. To je akože RIGHT. Na ďalších pohľadniciach sú scénky z anglického života: čo má typický Angličan rád, aká zložitá je anglická výslovnosť, aké nemožné majú jedlá, atď.
Slušné správanie káže aj poslušne čakať v rade, nepredbiehať sa. To my, Slováci, často nedokážeme. Stalo sa mi v Londýne, že som čakala vo vchode do metra pri okienku na lístky. Okienka boli de facto tri. Ale rad stál iba pri dvoch krajných, tak som sa postavila k tomu strednému, aby som bola skôr hotová. Pani za pultom ma veľmi dôrazne poslala do radu ku krajnému okienku. Z tejto situácie mala zrejme pobavenie iba ona sama, ja som sa cítila ponížená a urazená. Odkiaľ som mala vedieť, že rad, stojaci pri krajnom okienku sa vo finiši rozdvojuje? Spravili zo mňa hlupáka a primitíva.
Angličania sú zvláštny národ. Majú radi svoj dom, svoje súkromie, svojho psa, dovolenku, čaj a hádam sa v súčasnosti aj učia tolerovať cudzincov. Radi ich ale nebudú mať nikdy.
O tom, že Angličania majú skvelý zmysel pre humor, svedčia knižky Jerome Klapku Jerome, Oscara Wilda, Jamesa Herriota, P.G. Wodehousa, W.S. Maughama, Evelyn Waughovej (ono to bol vlastne chlapík, len písal pod ženským pseudonymom), Davida Lodgea a iných.
Ale aj každodenný život prináša humorné situácie. Napríklad včera, druhého júna 2005. Bolo mi podozrivé, koľko vecí sa stratilo v jeden deň, pretože mi začali chodiť maily o stratených kľúčoch, peniazoch, okuliaroch, mobile. Niektorí písali, že niečo stratili, iní, že niečo našli. Začala som šípiť lotrovinu.
Celé sa to inak odohrávalo dva dni po skrachovaní referenda o európskej ústave, lepšie povedané o Zmluve o ústave alebo Zmluve zakladajúcej Ústavu pre Európu (na tých formuláciách sme si pri prekladoch museli dať záležať) v Holandsku, kde 62% ľudí bolo proti ústave. Vo Francúzsku 29. mája bolo proti 55%. Sklamalo ma to veľmi, počula som aj fámy, že to je koniec celej ústavy, že vývoj v EÚ sa posúva o desať rokov dozadu. Že keď dva zakladajúce štáty odmietnu ústavu, nemá už význam pokračovať v jej ratifikácii inými štátmi, že padne euro, že padne EÚ, atď.
A propos, predsedníčka EHSV vedela z tejto situácie vyvodiť skvelý záver vo svoj politický prospech. Poslala nám intranetom obežník asi v tom zmysle, že áno, referendum bolo neúspešné, ale to iba preto, lebo sa v EÚ nevedie patričný sociálny dialóg, je slabá informovanosť obyvateľstva, a že práve tu nastáva ešte dôležitejšia úloha EHSV než doteraz.
Nuž teda druhého júna nám niekoľkým (vyvoleným) cez obed prišiel e-mail od anglického kamaráta:
WELCOME TO EUROPEAN LEFT LUGGAGE DAY!
Vitajte v Európsky deň stratených vecí!
Som prekladateľka, tak vám celý mail preložím do slovenčiny:
Ako ste si všimli zo správ o stratených veciach, ktoré dnes obiehali na intranete, je 2. júna, deň, ktorý je známy aj ako Európsky deň stratených vecí.
Pripojte sa k mnohým reprezentantom EÚ, ktorí niečo „stratili“ za posledných 24 hodín, a to tak, že nechali vzácny predmet s určitým popisom v niektorej budove EÚ alebo v jej blízkosti a čakajte, ako dlho potrvá čestnému spolupracovníkovi, kým oznámi, že stratenú vec našiel.
Úspešnými príkladmi v tejto veci sú doteraz okuliare a mobilný telefón, ktoré boli vrátené majiteľom, hoci zatiaľ ešte nikto nevrátil kľúče od strateného Fiata, ani 40€ (peniaze sa stratili o deň skôr, ich chyba!)
Istého José Manuela B. (priezvisko zamlčané kvôli zachovaniu anonymity) videli, ako „tratí“ niekoľko tisíc výtlačkov knihy nazvanej „Návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu“ neďaleko budovy Berlaymont, ale zatiaľ ešte nikto neoznámil, že by mu chýbali.
Nezabudnite využiť tento deň európskej solidarity a straťte dnes nejakú vec!!!
p.s. Ak sa niekto rozhodne stratiť peniaze, odporúčame použiť ako vhodnú lokalitu kanceláriu č...
pondelok 1. decembra 2014
Na dostihoch
NA DOSTIHOCH
Patricia sa na ne strašne tešila. Kúpila si aj ľahký čierny klobúk z lyka s bielymi ozdobami. Vraj idú s Nathalie a Sabine, v aute ostali dve voľné miesta. Tak sme šli. Ja som si obliekla najlepšie letné šaty a biele topánky. Dobre som totiž poznala dostihy. Z románov a anglických filmov. Dámy majú byť elegantné a v klobúkoch, čo mi vravela aj jedna z učiteliek, najmä ak sa po dostihoch ide na večeru do reštaurácie. Priateľky boli všetky v čiernom, s výstrihmi. Ostatní ľudia väčšinou v športovom, nedbali na tradície. Hippodorom v Cagnes sur Mer bol veľký. Sponzormi kasína z Monte Carla. Keď sme tam dorazili, hneď mi bolo jasné, že večera sa konať nebude, lebo domáca s priateľkami si kúpili hranolky a pivo – a pre nás doniesla z domu sendviče. Neva, veď dostihy nám „dajú poriadne zabrať“, na hlad nebude čas.
A naozaj. Pat sa vyznala. Stávkovala s istotou starého hráča. Dvojice čísel, či trio, passant, či gagnant, veď stávky stáli iba dve eurá. Ale na každý závod bolo možné staviť viackrát. Sama som tej vášni podľahla. Najmä keď som vyhrala hneď v prvom kole! Stavila som na sedmičku, vyhrala síce päťka, sedmička bola druhá, ale päťku dodatočne diskvalifikovali, lebo kôň bežal a nie hopkal – boli to totiž preteky záprahov, a tak sa stal víťazom kôň číslo sedem. Natešená som si pri okienku prevzala výhru 14,40 eur. Potom som tie peniaze vsadila v ďalších kolách, ale už som nemala šťastie.
Patricia prehrala hodne, išla do mínusu. Nadávala na klobúk. Vraj jej nepriniesol šťastie. Mimochodom, vyzerala v ňom popri svojich vyšších priateľkách ako hríbik medzi stromami. Ani sme nepočkali do konca na slávnostný ohňotroj. Veď napokon bola polnoc, keď sme prišli domov. Kamošky sa pokúšali Pat rozveseliť, aj sa im to trochu podarilo. Vyhlásila: „No čože! Raz do roka si možno trochu zahrať!“
Keď som o tom rozprávala bratovi do telefónu, ironicky poznamenal, že domáca asi vsadila všetky peniaze, ktoré na nás zarobila. To určite nie, to nemôžem povedať. Nešlo o horibilné sumy. Okrem toho bola milá, varila nám bohaté večere.
Nuž ale hráčska vášeň je hráčska vášeň. Poznali ju Dostojevskij. Puškin, Čajkovskij, Balzac, Dumas – a spoznala ju aj Sedlačková.
Patricia sa na ne strašne tešila. Kúpila si aj ľahký čierny klobúk z lyka s bielymi ozdobami. Vraj idú s Nathalie a Sabine, v aute ostali dve voľné miesta. Tak sme šli. Ja som si obliekla najlepšie letné šaty a biele topánky. Dobre som totiž poznala dostihy. Z románov a anglických filmov. Dámy majú byť elegantné a v klobúkoch, čo mi vravela aj jedna z učiteliek, najmä ak sa po dostihoch ide na večeru do reštaurácie. Priateľky boli všetky v čiernom, s výstrihmi. Ostatní ľudia väčšinou v športovom, nedbali na tradície. Hippodorom v Cagnes sur Mer bol veľký. Sponzormi kasína z Monte Carla. Keď sme tam dorazili, hneď mi bolo jasné, že večera sa konať nebude, lebo domáca s priateľkami si kúpili hranolky a pivo – a pre nás doniesla z domu sendviče. Neva, veď dostihy nám „dajú poriadne zabrať“, na hlad nebude čas.
A naozaj. Pat sa vyznala. Stávkovala s istotou starého hráča. Dvojice čísel, či trio, passant, či gagnant, veď stávky stáli iba dve eurá. Ale na každý závod bolo možné staviť viackrát. Sama som tej vášni podľahla. Najmä keď som vyhrala hneď v prvom kole! Stavila som na sedmičku, vyhrala síce päťka, sedmička bola druhá, ale päťku dodatočne diskvalifikovali, lebo kôň bežal a nie hopkal – boli to totiž preteky záprahov, a tak sa stal víťazom kôň číslo sedem. Natešená som si pri okienku prevzala výhru 14,40 eur. Potom som tie peniaze vsadila v ďalších kolách, ale už som nemala šťastie.
Patricia prehrala hodne, išla do mínusu. Nadávala na klobúk. Vraj jej nepriniesol šťastie. Mimochodom, vyzerala v ňom popri svojich vyšších priateľkách ako hríbik medzi stromami. Ani sme nepočkali do konca na slávnostný ohňotroj. Veď napokon bola polnoc, keď sme prišli domov. Kamošky sa pokúšali Pat rozveseliť, aj sa im to trochu podarilo. Vyhlásila: „No čože! Raz do roka si možno trochu zahrať!“
Keď som o tom rozprávala bratovi do telefónu, ironicky poznamenal, že domáca asi vsadila všetky peniaze, ktoré na nás zarobila. To určite nie, to nemôžem povedať. Nešlo o horibilné sumy. Okrem toho bola milá, varila nám bohaté večere.
Nuž ale hráčska vášeň je hráčska vášeň. Poznali ju Dostojevskij. Puškin, Čajkovskij, Balzac, Dumas – a spoznala ju aj Sedlačková.
Čakám ťa pred školou
ČAKÁM ŤA PRED ŠKOLOU
Výuka v Nice prebiehala nenútene, ľahkou formou, prvé dve hodiny gramatika, druhé dve „communication“, aj popoludní konverzácia. To, čo sa niektorým mohlo zdať ako nedostatok, mne práve vyhovovalo. Nemali magnetofóny, televízory, ani veľa počítačov. No komuže by sa v tej horúčave chcelo nejako veľmi exponovať? V triedach bola klimatizácia, ale niektorým nevyhovovala, takže chvíľami ju vypínali.
Snažila som sa zapájať ako som najlepšie vedela. Veď mi aj do vysvedčenia napísali, že som výborná, dobre sa zapájam, ľahko komunikujem a mám bohatú slovnú zásobu! :-) Také povzbudenie som potrebovala. A po večeroch sa mi nechcelo učiť, párkrát som sa, aj vypracúvala cvičenia, ale nebolo to horibilné. Vo Vichy toho bolo omnoho viac. Občas som opakovala s Mariánom jeho učivo, skúšala ho. Bolo to zábavné, bolo to „rigolo“.
Na obed sme chodievali do neďalekej reštaurácie. Jemu končila hodina niekedy neskôr ako mne, tak sme si písali esemesky: „Čakám ťa pred školou“, alebo „Už ste skončili vyučko?“ - a robilo nám to dobre, cítili sme sa ako študentíci.
Na obed sme mali čas iba hodinu, hneď za obedom mi začínalo poobedňajšie vyučko. Prvý týždeň som sa dvakrát z neho uliala, ale potom som sa dozvedela, že na certifikát sa píše aj dochádzka, takže druhý týždeň som radšej chodila poctivo. Maroš bol raz s domácou a jej priateľkami vo Ville Franche, ale sa nekúpali, lebo vo vode boli medúzy, aj trochu začalo pršať. Raz sa vybral sám (na moju radu) na celý deň do Cannes. Páčilo sa mu tam. Piesočnaté pláže, príjemný vstup do mora. Okolo seba počul prevažne ruštinu.
Čo vám ešte poviem o škole? Všetky tri učiteľky robili podobné chyby ako ja, keď som bola v ich koži, ale snažila som sa nedávať im to najavo. Napríklad jedna nevedela istú pravopisnú maličkosť z rodného jazyka (!) - ale zatušovalo sa to. Druhá nás chcela celý čas mordovať idiomami, spolužiaci chceli konverzovať, tak sa pýtala menovite každého, čo si o tom myslí. Povedala som, dúfam diplomaticky, že mne je to vcelku jedno, čo preberáme, lebo o čomkoľvek rozprávam, zlepšujem si úbohú slovnú zásobu. Ale že na druhej strane dávam za pravdu aj tým spolužiačkam, ktoré chcú pestrejšie hodiny, teda nepovedala som to presne tak, ale v tom zmysle. Potom sme konverzovali tak, že každý si pripravil tri otázky, ktoré po jednej „hádzal do pléna“, a o nich sa rozprúdila debata. Tá baba z nás musela byť najedovaná. Ale uznajte, že bola trápna. A úžasne rada sa počúvala, čiže viedla dlhé monológy. To je ináč stará známa chyba mnohých učiteliek. Veď preto som raz v akomsi pedagogickom časopise čítala sentenciu: „Najlepší učiteľ cudzieho jazyka je lenivý učiteľ, lebo necháva hovoriť žiakov!“ No a tretia učka, tá popoludňajšia, bola úplne nudná a na tvári mala smutný výraz. V jej krúžku sme z ôsmich ostali iba traja. Ja, jeden mladý Brazílčan a jedna mladá Talianka. Aspoň sa viackrát na každého ušlo. Vcelku nás niečo naučila. Som s kurzom spokojná, aj som to napísala do dotazníka.
V dotazníku boli aj otázky, ako som spokojná s ubytovaním. Tiež som odpovedala kladne, ba so stravou že veľmi. Raňajky iba francúzske, presne ako nás upozornili na začiatku: vo Francúzsku keď sa povie „petit déjeuner“ je to jedlo skutočne „petit“. Hrianky s maslom a lekvárom plus káva alebo čaj. Ale večere boli fajn. Predjedlo: zeleninový šalát. Hlavné jedlo: tarte, plnená zelenina, moussaka, pečené kurča, ratatouille, za tým vínko, väčšinou rosé, za tým syr – rôzne druhy, za tým ovocie alebo zmrlina, či múčnik. Vadilo nám akurát, že všade sa obšmietal kocúr, ktorý skákal aj po kuchynskom stole, na ktorom sa potom jedlo. Ale to bola zanedbateľná maličkosť. Mali sme lykové prestieranie a servítky (občas).
A Mariánkova škola? Chudáčik, trápil sa ako vedel, čo nevedel, riešil vtipom. Na otázku, kde býva, povedal spolužiačke, že pod mostom. Lámane, anglicko-francúzsky. Potom sa chcel opraviť, ale jej sa to tak páčilo, že opravu neprijala. Neviem. Buď im pripadal ako tatko Šmolko – sivovlasý, so sivými fúzikmi, alebo má stále ešte trochu mužského šarmu, ktorý pôsobí na mladé ženy? Bohužiaľ to neviem posúdiť, nie som už mladá. Voľakedy ma možno priťahovali starí chreni s „patinou ošumelosti“, dnes už skôr mladší muži.
Čo dodať na záver? Dvaja vekom starí, ale duchom mladí študenti úspešne skončili školu v krásnom prostredí subtropického mesta s azúrovým morom, dozrievajúcimi pomarančmi a palmami. Voilà!
Výuka v Nice prebiehala nenútene, ľahkou formou, prvé dve hodiny gramatika, druhé dve „communication“, aj popoludní konverzácia. To, čo sa niektorým mohlo zdať ako nedostatok, mne práve vyhovovalo. Nemali magnetofóny, televízory, ani veľa počítačov. No komuže by sa v tej horúčave chcelo nejako veľmi exponovať? V triedach bola klimatizácia, ale niektorým nevyhovovala, takže chvíľami ju vypínali.
Snažila som sa zapájať ako som najlepšie vedela. Veď mi aj do vysvedčenia napísali, že som výborná, dobre sa zapájam, ľahko komunikujem a mám bohatú slovnú zásobu! :-) Také povzbudenie som potrebovala. A po večeroch sa mi nechcelo učiť, párkrát som sa, aj vypracúvala cvičenia, ale nebolo to horibilné. Vo Vichy toho bolo omnoho viac. Občas som opakovala s Mariánom jeho učivo, skúšala ho. Bolo to zábavné, bolo to „rigolo“.
Na obed sme chodievali do neďalekej reštaurácie. Jemu končila hodina niekedy neskôr ako mne, tak sme si písali esemesky: „Čakám ťa pred školou“, alebo „Už ste skončili vyučko?“ - a robilo nám to dobre, cítili sme sa ako študentíci.
Na obed sme mali čas iba hodinu, hneď za obedom mi začínalo poobedňajšie vyučko. Prvý týždeň som sa dvakrát z neho uliala, ale potom som sa dozvedela, že na certifikát sa píše aj dochádzka, takže druhý týždeň som radšej chodila poctivo. Maroš bol raz s domácou a jej priateľkami vo Ville Franche, ale sa nekúpali, lebo vo vode boli medúzy, aj trochu začalo pršať. Raz sa vybral sám (na moju radu) na celý deň do Cannes. Páčilo sa mu tam. Piesočnaté pláže, príjemný vstup do mora. Okolo seba počul prevažne ruštinu.
Čo vám ešte poviem o škole? Všetky tri učiteľky robili podobné chyby ako ja, keď som bola v ich koži, ale snažila som sa nedávať im to najavo. Napríklad jedna nevedela istú pravopisnú maličkosť z rodného jazyka (!) - ale zatušovalo sa to. Druhá nás chcela celý čas mordovať idiomami, spolužiaci chceli konverzovať, tak sa pýtala menovite každého, čo si o tom myslí. Povedala som, dúfam diplomaticky, že mne je to vcelku jedno, čo preberáme, lebo o čomkoľvek rozprávam, zlepšujem si úbohú slovnú zásobu. Ale že na druhej strane dávam za pravdu aj tým spolužiačkam, ktoré chcú pestrejšie hodiny, teda nepovedala som to presne tak, ale v tom zmysle. Potom sme konverzovali tak, že každý si pripravil tri otázky, ktoré po jednej „hádzal do pléna“, a o nich sa rozprúdila debata. Tá baba z nás musela byť najedovaná. Ale uznajte, že bola trápna. A úžasne rada sa počúvala, čiže viedla dlhé monológy. To je ináč stará známa chyba mnohých učiteliek. Veď preto som raz v akomsi pedagogickom časopise čítala sentenciu: „Najlepší učiteľ cudzieho jazyka je lenivý učiteľ, lebo necháva hovoriť žiakov!“ No a tretia učka, tá popoludňajšia, bola úplne nudná a na tvári mala smutný výraz. V jej krúžku sme z ôsmich ostali iba traja. Ja, jeden mladý Brazílčan a jedna mladá Talianka. Aspoň sa viackrát na každého ušlo. Vcelku nás niečo naučila. Som s kurzom spokojná, aj som to napísala do dotazníka.
V dotazníku boli aj otázky, ako som spokojná s ubytovaním. Tiež som odpovedala kladne, ba so stravou že veľmi. Raňajky iba francúzske, presne ako nás upozornili na začiatku: vo Francúzsku keď sa povie „petit déjeuner“ je to jedlo skutočne „petit“. Hrianky s maslom a lekvárom plus káva alebo čaj. Ale večere boli fajn. Predjedlo: zeleninový šalát. Hlavné jedlo: tarte, plnená zelenina, moussaka, pečené kurča, ratatouille, za tým vínko, väčšinou rosé, za tým syr – rôzne druhy, za tým ovocie alebo zmrlina, či múčnik. Vadilo nám akurát, že všade sa obšmietal kocúr, ktorý skákal aj po kuchynskom stole, na ktorom sa potom jedlo. Ale to bola zanedbateľná maličkosť. Mali sme lykové prestieranie a servítky (občas).
A Mariánkova škola? Chudáčik, trápil sa ako vedel, čo nevedel, riešil vtipom. Na otázku, kde býva, povedal spolužiačke, že pod mostom. Lámane, anglicko-francúzsky. Potom sa chcel opraviť, ale jej sa to tak páčilo, že opravu neprijala. Neviem. Buď im pripadal ako tatko Šmolko – sivovlasý, so sivými fúzikmi, alebo má stále ešte trochu mužského šarmu, ktorý pôsobí na mladé ženy? Bohužiaľ to neviem posúdiť, nie som už mladá. Voľakedy ma možno priťahovali starí chreni s „patinou ošumelosti“, dnes už skôr mladší muži.
Čo dodať na záver? Dvaja vekom starí, ale duchom mladí študenti úspešne skončili školu v krásnom prostredí subtropického mesta s azúrovým morom, dozrievajúcimi pomarančmi a palmami. Voilà!
sobota 29. novembra 2014
Mon mari Marián
MON MARI MARIÁN
alebo
Cherchez la femme
Prvé dni ma štval poznámkami o tom, že veľa jem a som tlstá, že musím jesť menej, aby som bola štíhla kočka ako kedysi. Vraj to so mnou myslí dobre. OK. Ale na radosti z pobytu mi to nepridalo.
Domáca bola sympatická blondínka zhruba v mojom veku – alebo trochu mladšia, pekne opálená. Povolaním učiteľka. Cez prázdniny prenajímala izby študentom, aby vraj zarobila na štúdiá jednej zo svojich dcér. Mala tie dcéry tri. Všetko krásavice, radosť pozrieť. Iba Manuela však bola doma, aj to sme ju stretávali málo, lebo cez deň spala a v noci predávala zmrzlinu. Domov sa dopravovala na skútri. Krásna Amalie, alebo Maiia, sa občas ukázala, ale zrejme býva samostatne. Nina, najmladšia, bola cez prázdniny kdesi ďaleko u starých rodičov. Mladučká Španielka Christina bývala v malinkej izbietke pri malej kúpeľni. Bola pôvabná, chodila do inej školy než my a jej priateľ býval u inej rodiny. Naša izba bola tiež dosť malá. Celý byt bol malý, kraľoval tam kocúr, ale nebol až taký drzý ako kocúr Cristal vo Vichy. Určité paralely s domácou vo Vichy z minulého leta však bolo badať: obe boli rozvedené, obe umelecky založené – jedna maľovala, druhá robila sošky, obe veľmi šikovné. Patricia lepšia kuchárka než Marie-Noëlle.
Ale nie o tom som chcela hovoriť. Chcela som vám porozprávať o iskre, ktorú zapálil môj manžel v tom „babinci.“ Len čo sme prišli, začala Patricia „točiť“ o tom, že „kým bude Anna v škole“, Marián môže ísť s ňou a jej priateľkami na „ich“ pláž, vraj je to omnoho lepšia pláž ako v Nice, je to vo Ville Franche, chodia tam ráno, dve hodiny plávajú, potom si dajú kávičku, je tam vraj veľmi pekne, nie veľa turistov, žiadne obavy, že by ťa okradli. Povedala som si: Marián medzi babami? No čo už! Plány nám však pomohla skrížiť škola. Vysvitlo, že Marôšikovi nemôžu dať oddelené potvrdenie o ubytovaní, jeho náklady boli uvedené na mojom potvrdení. A to som nechcela pred EÚ riskovať, lebo môj pobyt bol vlastne služobná cesta, manžel tam oficiálne nemal čo hľadať. Jediný spôsob ako to napraviť bol ten, že Mariána zapíšem tiež na kurz – pre začiatočníkov. Hoci len na jeden týždeň. Vtedy mu vystavia samostatné potvrdenie, beťári jedni. A tak sa stal z môjho 58-ročného manžela študent! Podarilo sa mi tým zabiť niekoľko múch jednou ranou:
môj miláčik sa nechodil kúpať s troma zachovalými rozvedenými babami (jedna z priateliek mala cecky ako zemegule a nosila tričko s obrovským výstrihom, druhá bola štíhla a dlhá),
získal základy francúzskej výslovnosti a naučil sa základné frázy a číslovky, čo sa mu môže ešte zísť, ba chce doma pokračovať vo výuke s pomocou učebnice pre samoukov,
zdvihlo sa mu sebavedomie, ožil, ba údajne nebol z triedy ten najhorší,
v triede bol obľúbený, lebo keď niečo nevedel, riešil to vtipnými poznámkami, radi ho mali najmä tri mladé pôvabné Japonky a jedna Kuwajťanka.
Takže opäť baby. Čo na ňom vidia? Japonky sa s ním fotili, aj na víkendovom výlete stále vyhľadávali jeho spoločnosť.
Ale je to fajn, ako to dopadlo. Nikto nikoho nezviedol, Mariánkovo sebavedomie sa zvýšilo, pretože naňho leteli baby a pretože som žiarlila a pretože sa niečo naučil. V poslednej dobe totiž vyzeral dosť smutne. Ako by povedala jedna jeho bývalá frajerka: chradol. Nevravela to na jeho adresu, ale o inom mužovi, ktorého manželka pracuje v zahraničí, neviem, či robí chyžnú alebo oberá ovocie, slovom, je v zahraničí a manžel doma len chradne a chradne. Slová napísané kurzívou predo mnou poriadne zdôraznila.
Keď sme sa vracali s troma kamoškami autom z dostihov, ktorým venujem samostatnú kapitolku, prsnatá baba nám zaželala veľa šťastia, vraj sme podarený pár, a aby nám to aj naďalej vydržalo.
alebo
Cherchez la femme
Prvé dni ma štval poznámkami o tom, že veľa jem a som tlstá, že musím jesť menej, aby som bola štíhla kočka ako kedysi. Vraj to so mnou myslí dobre. OK. Ale na radosti z pobytu mi to nepridalo.
Domáca bola sympatická blondínka zhruba v mojom veku – alebo trochu mladšia, pekne opálená. Povolaním učiteľka. Cez prázdniny prenajímala izby študentom, aby vraj zarobila na štúdiá jednej zo svojich dcér. Mala tie dcéry tri. Všetko krásavice, radosť pozrieť. Iba Manuela však bola doma, aj to sme ju stretávali málo, lebo cez deň spala a v noci predávala zmrzlinu. Domov sa dopravovala na skútri. Krásna Amalie, alebo Maiia, sa občas ukázala, ale zrejme býva samostatne. Nina, najmladšia, bola cez prázdniny kdesi ďaleko u starých rodičov. Mladučká Španielka Christina bývala v malinkej izbietke pri malej kúpeľni. Bola pôvabná, chodila do inej školy než my a jej priateľ býval u inej rodiny. Naša izba bola tiež dosť malá. Celý byt bol malý, kraľoval tam kocúr, ale nebol až taký drzý ako kocúr Cristal vo Vichy. Určité paralely s domácou vo Vichy z minulého leta však bolo badať: obe boli rozvedené, obe umelecky založené – jedna maľovala, druhá robila sošky, obe veľmi šikovné. Patricia lepšia kuchárka než Marie-Noëlle.
Ale nie o tom som chcela hovoriť. Chcela som vám porozprávať o iskre, ktorú zapálil môj manžel v tom „babinci.“ Len čo sme prišli, začala Patricia „točiť“ o tom, že „kým bude Anna v škole“, Marián môže ísť s ňou a jej priateľkami na „ich“ pláž, vraj je to omnoho lepšia pláž ako v Nice, je to vo Ville Franche, chodia tam ráno, dve hodiny plávajú, potom si dajú kávičku, je tam vraj veľmi pekne, nie veľa turistov, žiadne obavy, že by ťa okradli. Povedala som si: Marián medzi babami? No čo už! Plány nám však pomohla skrížiť škola. Vysvitlo, že Marôšikovi nemôžu dať oddelené potvrdenie o ubytovaní, jeho náklady boli uvedené na mojom potvrdení. A to som nechcela pred EÚ riskovať, lebo môj pobyt bol vlastne služobná cesta, manžel tam oficiálne nemal čo hľadať. Jediný spôsob ako to napraviť bol ten, že Mariána zapíšem tiež na kurz – pre začiatočníkov. Hoci len na jeden týždeň. Vtedy mu vystavia samostatné potvrdenie, beťári jedni. A tak sa stal z môjho 58-ročného manžela študent! Podarilo sa mi tým zabiť niekoľko múch jednou ranou:
môj miláčik sa nechodil kúpať s troma zachovalými rozvedenými babami (jedna z priateliek mala cecky ako zemegule a nosila tričko s obrovským výstrihom, druhá bola štíhla a dlhá),
získal základy francúzskej výslovnosti a naučil sa základné frázy a číslovky, čo sa mu môže ešte zísť, ba chce doma pokračovať vo výuke s pomocou učebnice pre samoukov,
zdvihlo sa mu sebavedomie, ožil, ba údajne nebol z triedy ten najhorší,
v triede bol obľúbený, lebo keď niečo nevedel, riešil to vtipnými poznámkami, radi ho mali najmä tri mladé pôvabné Japonky a jedna Kuwajťanka.
Takže opäť baby. Čo na ňom vidia? Japonky sa s ním fotili, aj na víkendovom výlete stále vyhľadávali jeho spoločnosť.
Ale je to fajn, ako to dopadlo. Nikto nikoho nezviedol, Mariánkovo sebavedomie sa zvýšilo, pretože naňho leteli baby a pretože som žiarlila a pretože sa niečo naučil. V poslednej dobe totiž vyzeral dosť smutne. Ako by povedala jedna jeho bývalá frajerka: chradol. Nevravela to na jeho adresu, ale o inom mužovi, ktorého manželka pracuje v zahraničí, neviem, či robí chyžnú alebo oberá ovocie, slovom, je v zahraničí a manžel doma len chradne a chradne. Slová napísané kurzívou predo mnou poriadne zdôraznila.
Keď sme sa vracali s troma kamoškami autom z dostihov, ktorým venujem samostatnú kapitolku, prsnatá baba nám zaželala veľa šťastia, vraj sme podarený pár, a aby nám to aj naďalej vydržalo.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)