nedeľa 24. septembra 2017

LAMBADA

LAMBADA
a iné


Deti išli do školy.
Tančím LAMBADU!!!

X

Medzi priateľkami:
- Čo si taká dobitá?
- Ale, otec ma pristihol s Janom ako sme tancovali LAMBADU.
- A čo je na tom zlé?
- On je hluchý.

X

Andrejko:
- Školský rok veru nie je žiadna LAMBADA.

X

Na zemiakových lupienkoch bolo napísané, že vnútri môže byť bankovka. Sofinke som strčila do otvoreného balíčka 20-ku, akože tam bola už z baliarne. Bolože to radosti!
- Jéj, moja prvá dvadsiatka! Aj Vanda už raz mala 20 eur!
Ja: - Ale musíš usilovne cvičiť klavír!
Veru, nie vždy sa chce. Preto robím, čo sa dá, peniaze do dievčaťa investujem.

X

Bibíkovi som ušila mikinu a nočnú košeľu, to isté pre Sofinkinho plyšáka. Lebo Vandina babka šila šaty pre jej Barbie bábiky. (Sofia sa nehráva s Bárbinami). Stretlo sa to s veľmi pozitívnym ohlasom. Andrej macíka pravidelne prezlieka, mal byť dievčatko. Ale začína aj posilňovať, často cvičí v byte, aj na preliezkach.

X

Sofinka sa ku mne privinula:
- Babka, mám ťa rada. Viem, že ty zomrieš, ale aj tak ťa mám rada.
Premkol ma hlúpy pocit, šla som za dedom:
- Ty si dievčaťu povedal, že zomriem? Viete o mne niečo, čo neviem ja?
Dedo: - Ale nie, len som jej rozprával, že my starí zomrieme, a ona s bračekom sa budú musieť o seba postarať sami.





piatok 22. septembra 2017

Upršané ráno

Upršané ráno

„I´m only happy when it´s rain“
- spievam si a veselo pobehujem po byte,
fakt, keď prší, môj vysoký tlak klesne na normál
a ja som šťastná.

Raňajky deťom a koláč plánujem
a úlohy po rozprávkach píšu s ockom, ktorý
má voľno – ďalší dôvod na radosť -
a upečie nám kačku,

ja budem so Sofiou hrať na klavíri a
počúvať Andreja, ako hrá
„Greensleeves“ na gitare.

Pracovitá sobota, ale milo pracovitá,
vôňu domova za Maastricht nevymením,
veď by som sa tam zožierala
sama-samučičká
a nevidela detské očičká
a nepočula ten ich ľúby štebot.
Deťúrence-vtáčence!

štvrtok 21. septembra 2017

Ranná káva

Písanie je ranná vzpruha.
Ako čierna káva.
Písanie je letná dúha.
Po daždi sa stáva.

A ja vstávam, chystám veci
deťúrencom do školy.
Aj desiate pribaľujem,
aby hladné neboli.

Raňajky a ranná káva.
Žiadna veľká sláva.
Ale predsa: kým svet beží,
tak v ňom plávam,
ako-tak sa držím nad vodou,
tak si plávam,
ako ťava,
žiadna veľká sláva.

štvrtok 14. septembra 2017

Tajomstvo krabice

Obsahuje moje preklady poézie, aj korešpondenciu s nimi spojenú. No povedzte, môžem to vyhodiť? Srdce nedovolí. Podobne je to s manželovými skrutkami, maticami, hevermi, náradím - pre mňa somarinami, preňho vecami, ktoré sa "môžu zísť."
Andrejko sa zmocnil môjho zošitka Náboženstvo 3.B, v ktorom sa mu páčia obrázky. Vysvetlím: Pán kaplán Ivák nám kreslil na tabuľu a my sme si to odkresľovali do zošitov. vládol tvrdý socializmus, neexistovali učebnice, ba chodiť na náboženstvo neraz ohrozovalo kariéru rodičov. Ale prístup k predmetu bol fajn, obrázkami sme sa učili chápať nadpozemské veci v zjednodušenej forme. Svätá Trojica - trojuholník, uprostred veľké oko, Nanebovstúpenie Pána - obláčik, spod ktorého trčia nohy a spodok rúcha. Bolo to možno naivné, ale názorné.
Takže: krabica ešte chvíľu ostane na zemi vedľa mojej postele, keď sa začne kúriť u pradedka v záhradnej piecke, postupne to spálim. Zatiaľ sedí na papieroch Andrej, keď si čítame večer rozprávky. Sofia opretá na jednom konci postele, ja na druhom. Zakaždým prečíta kapitolku niekto iný. Musím sa pochváliť, že Sofia číta ako veľká. Menší problém jej robilo akurát slovo "verklikár", 2x, 3x zopakovala a naučila sa ho. No ale ruku na srdce, kto to slovo dnes používa?
Krabica odhalila svoje tajomstvá, oživila spomienky, poslúžila ako stolček pre Andrejka. Staré sa zasnúbilo s novým, poézie sa premiešala s prózou, s nádhernou prózou bežného života. Voila!

Čo ukrýva krabica

vedľa postele? Sú v nej papiere, to je evidentné. "Papiere, papiere, všade samé papiere!" To je obľúbená replika môjho muža, keď mu vyčítam, že pivnica je plná náradia, skrutiek, starých harabúrd, ktoré väčšinou patria do starého železa. On mi hneď šplechne do tváre, že ja mám zase po všetkých poličkách staré papiere, ktoré treba jednoducho spáliť, alebo dať do zberu.
Včera sme si s deťmi čítali. Dvaja sme boli na mojej posteli, Andrejko sedel na krabici pri posteli. Je plná papierov. A veru dnes nastal ten čas, keď poodhalím tajomstvo krabice. Teraz je ráno, nádherné ráno, deti nemusia do školy, lebo je sviatok Sedembolestnej, do kostola pôjdeme o 16.30, nech sa, nebožiatka, vyspia po dvoch týždňoch vstávania do školy, po vstupných testoch.

utorok 12. septembra 2017

Láska hory prenáša

Ak je to pravda, potom zaiste láska a súcit a spolupatričnosť k utrpeniu malej Dominiky dokážu pozitívne vplývať na psychiku, ba aj na postavu. Veď to je menej ako prenášať hory, n´est ce pas? Dala som si sebazaprenie, že prestanem piť pivo, ktoré extrémne milujem. Ľudia, po troch dňoch cítim, že chudnem!
Dominka je úžasne statočná. Pobyt v nemocnici je pre ňu veľká skúška, aj pre jej rodičov. Prečo im "nepomôcť" aspoň takou maličkosťou, ako je zrieknutie sa obľúbeného nápoja?

sobota 9. septembra 2017

Ranná idylka, dve známe

Ranná idylka

Rómsky pár prehľadáva smetné koše na korze.
Ona sa paličkou prehŕňa v odpadkoch,
vyberá nedofajčené špaky
a dáva ich chlapovi do igelitového vrecka.
Majú ich už aspoň kilo.

Iný Róm sa chce pohrabkať v kontajneroch.
Nemá súcu paličku,
tak olamuje krík pred naším blokom.
Krík zasadil môj manžel,
s láskou sa oň staral,
polieval,
takmer sa mu prihováral.

Bývalý riaditeľ na rannej prechádzke,
bohužiaľ, nie na svojich,
boľavé hnáty poskladané v invalidnom vozíku,
tlačí ho ošetrovateľ.

Holuby vrkajú na rímsach múzea,
púšťajú exkrementy na chodník,
raz sa mi ušlo aj na hlavu.
Mala som potom šťastie?

Cestou do pekárne stretnem dcérinu rovesníčku.
Milo sa mi prihovorí:
„Kamže, kam tak zrána? A čo tak
„ťažkotonážne?“

Iná známa, stará teta, čo si neholí fúzy,
mi na pozdrav odpovedá:
„No aleže som vás takmer nespoznala.
Vy ste ale hrozne pribrali!“

Mám sto chutí jej odvrknúť:
„A vy si ohoľte fúziská!“

Pán farár už ide z pekárne
s chutne vypečenými croissantmi.
„Místo sexu dám si keksu.“


Dve známe

Ani jedna sa mi nepáčila,
hoci som ich sprvu rada oslovila.
„Ahoj, ahoj, dobrý deň,
dlho sme sa nevideli.“

Tej prvej sa huba nezastavila,
kydala v kuse na susedov,
čo by mali byť samí „lepší ľudia“.
Doktori, inžinieri, nobilita.
Len tak-tak som sa jej zbavila.

A už stretávam inú,
dávnu spolužiačku.
Vyzerá dobre, som z nej nadšená.
Pýtam sa, či ešte športuje,
ako sa má rodina?
Milo odpovedá.
Potiaľ všetko fajn.

Ale mňa sa neopýta,
či som zdravá,
či som sýta,
ako žijem, dýcham.
Hlesnem, že som žila vonku.
Nespýta sa, kde.
Iba že jej krásna dcéra
vo Švajčiarsku funguje.

Rozpačitý dojem mám
z tých dvoch dávnych známych.
Ja sa musím vyvarovať
ich neduhov zrejmých.
Nechcem stratiť aj posledných
kamarátov.
To, čitateľ, ver mi!





Akčný piatok

Akčný piatok

Detičky behali po prírode s maskami, strieľali zo vzduchovky a absolvovali cvičnú evakuáciu. Osnovy, či hroziaca kórejská kríza?
Unavené a vzrušené museli po príchode zo školy absolvovať: hodinu klavíra, hodinu gitary, teóriu Sofia, teóriu Andrej, obaja svätú omšu – Andrej neminištroval, ale Sofia spievala v spevokole Svetlušky, po omši ešte mali Svetlušky nácvik nových piesní, takže keď sme konečne sadli k narodeninovej tortičke, bolo 18,00. Neva, o to lepšie chutila. Na pitie sme si dali detské šampanské, ktoré dostal Jurko k narodeninám od šéfa. Ono by to bolo milé gesto, lebo Jurko abstinuje, keby šéf pridal k fľaši nejakú tú „stovku papierovú.“ Nepridal.
Nepotešila nás správa, že Dominika je opäť v nemocnici. Držíme jej palce, aby čo najskôr (a hlavne dôkladne) vyzdravela a mohla radostne pokračovať v započatej školskej dochádzke, aj navštevovať folklórny krúžok s názvom „Kobylky“. Tie názvy sú pekné: Svetlušky, Kobylky, Drozofilky – ten posledný vraj navštevujem podľa syna ja.
Ináč bolo kruté z mojej strany, ako som odháňala Andrejových kamarátov, ktorí ho volali vonku, vraj veď je piatok. Musela som im vysvetliť, že Andrej je na gitare, na teórii, potom pôjde do kostola, a v sobotu na skauting. Odišli so zvesenými hlavami. V nedeľu sa bude chlapec učiť, lebo ho čakajú vstupné testy z matiky a sloviny.

streda 6. septembra 2017

Šplechy


Sofinka bude mať zajtra 8 rokov. Mohla byť pokojne tretiačka, ale nedalo sa, taký je zákon. Ibaže je veľká. Neva.
Ja: "Jurko, zavolaj mi naše kuriatko!" (t.j. Sofinku). Počul to dedo: "To nie je kuriatko, ale brojler!"

x

Ajo sa teší na telocvik, bude ho učiť basketbalový tréner.

x

Zistili sme, že deti cez prázdniny utužili telá, ale poriadne "vyvetrali" mozgy.

x

A rána sú tu tiché, keď odišli decká do školy. Ba dnes mám aj navarené (synom-kuchárom na dva dni dopredu).

x

A nejdem ani do hudobky.

x

Včera si Sofia stihla v hudobke dokončiť úlohu z prvouky.

x

Andrej začal s príchodom školského roka každé ráno cvičiť: brušáky, kliky. Žeby kvôli spolužiačke? Nuž, pekná motivácia. Len dúfajme, že snáď sa mu bude rozvíjať nielen telo, ale aj mozoček.

x

Cez prázdniny sa chlapec naučil robiť výmyk na preliezkach, aj zopár iných cvikov, ktoré hrdo nazýva "parkúr." Teda na youtube som videla šialenstvá, aké vyvádzajú parkúristi. Má čo doháňať!
Dohovárame mu, že nemusí, pretože už mal narazenú ruku.

x

Piatkové popoludnia budú perné ako minulého roku: obe deti hra na nástroji, potom teória, potom kostol. Uvidíme, či Sofia vydrží v kostolnom spevokole Svetlušky. Kiežby!

x

Tie názvy sú zlaté. Že Svetlušky, Kobylky. To druhé je detský folklórny súbor v Bratislave, kam chce dať dcéra zapísať vnučku.

x

Musím si ešte rýchle dovychutnávať dolce farniente, lebo o chvíľu dobehne Andrej, ktorý už nemá družinu. Pôjde však na gitaru. Pre Sofiu pôjde dedo o tretej. Potom budeme písať úlohy, hrať na klavíri a opakovať notičky.

x

"Naj budze tak!"

piatok 1. septembra 2017

Mladosť a staroba

Mladý život - to je raj.
Dokým môžeš - užívaj!
Stredný vek tiež nie je zlý.
Realizuj pomysly.
Lež naivne nemysli,
že ti slasti ostanú.
Už choroba sa vkráda dnu.
Bolesť kĺby vykrúca,
úsmev kriví zhorúca.
Keď si najviac nemohúca,
ešte tresne po líci -
a zmietaš sa v zimnici.

x

Tie nožičky,
božským Majstrom
vytočené,
patria istej
mladej žene.

Svižne nimi vytína,
dovysoka dvíha,
až ju kapelmajster nazve,
pozrimeže - íha,
Miss kankánovou tanečnicou.
Pochopte:
červené šaty
s bielymi guľkami,
zvonová suknička
umožnia pohyby, zvýraznia tvary,
keď sa v tanci s Mariánkom
zvŕta Anička.

Že sa trochu hlava krúti?
To je ošiaľ mladosti.

Dnes už taký tanec nedá -
hľadá lieky na kosti.