PRVÝ MÁJ 2004

PRVÝ MÁJ 2004 Prvý máj sa mi do pamäti vryl ako sviatok práce. Za komunizmu museli všetci na prvomájovú manifestáciu, do sprievodu. Neznášala som to, lebo to bolo povinné. Ako decko a stredoškoláčka ešte-ešte, dostali sme do ruky tzv. “mávatko”, alebo zástavku ČSSR alebo ZSSR a našou povinnosťou bolo počas prejavu na námestí disciplinovane stáť, keď tlieskali iní, tlieskať, a prevolávať: „Nech žije prvý máj! Nech žije Komunistická strana Sovietskeho zväzu resp. Československa!“ „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ Počas sprievodu mestom sme sa museli slušne správať, najmä keď sme kráčali popred tribúnu. Vtedy sme mávali a prevolávali heslá ako diví, tí, čo boli oblečení v krojoch, tancovali. Celkove to bola fraška, každý si vydýchol, keď bolo po sprievode a dostali sme rozchod. Očami som hľadala známych. Najmä chalanov z iných škôl, svoje tajné lásky. Ako mladá mamička som sa po štrnásť rokov zo sprievodu ulievala, pretože manžel musel do sprievodu, alebo neskôr do železničiarskej dychovky, kde spieval (spestril si to, beťár jeden), ja som ostala doma pri deťoch - mala som ich troje v rozpätí štyroch rokov, zákon dával matke s deťmi do desať rokov “dišpenz“ od sprievodu. Potom prišla “nežná”, zrušili sa prvé máje, aj lampiónové sprievody v predvečer VOSR, (Veľkej OKTÓBROVEJ socialistickej revolúcie, ktorú sme pravidelne oslavovali 7. novembra). Vôbec ma ako vydatú paničku nemrzelo, že “s chalanmi” bol koniec. Tridsiateho apríla dvetisícštyri som zažila otrasný večerný let, mimochodom, požičala som si naň peniaze od tety, na ubytovanie na prvý mesiac od syna a na dane za rok dvetisíctri od dcéry. Bolo veľmi zlé počasie, turbulencia, búrka, celú hodinu navyše sme krúžili južne od Bruselu. Utešoval ma jeden mládežnícky aktivista, ktorý bol pozvaný na oslavy rozšírenia EÚ. Keď sme konečne pristáli, nadšene sme zatlieskali pilotovi. Mladý Vladislav mi pomohol pochytať všetky tri kusy batožiny, aj ich naložiť do taxíka. Tŕpla som: čo ak mi zabudli nechať v objednanom podnájme kľúče od bytu v schránke č. 16, ktorá mala vyzerať ako zamknutá, ale v skutočnosti mala byť odomknutá? Čo si počnem v sobotu večer v upršanom Bruseli s batožinou uprostred ulice? Našťastie všetko fungovalo. Iba malá nehoda: v ruksaku sa mi otvoril šampón - skoro všetky slovníky dostali šampónový krst. Keď som “vyprala” slovníky, ruksak a seba, mala som akurát dosť, aby som sadla k televízii a pokojne v teple sledovala “countdown”, odratávanie času do polnoci, kedy svet vstúpil do rozšírenej Európy. Z Berlína dávali pekný ohňostroj. Prvého mája som odpočívala po adrenalínovom lete a prechádzala sa po Bruseli. Druhého mája - bola nedeľa, som zakotvila v neďalekom parku, kde mala každá krajina svoj stánok, podávali zadarmo rôzne chuťovky a nápoje. Dala som si škótsku, pivo, víno, šunku, syr, ryby, sladkosti. Poniektoré národy ponúkali všetko zadarmo, Slováci a Česi sa začali správať “trhovo“, pretože pivo predávali po jednom eure. Aj tak za ním stáli ľudia v dlhom rade. Boli tam aj väčšie kryté stany so stoličkami a tribúnou pre kultúrny program. Vypočula som si jednu dievčinu, ktorá pekne zaspievala aj s kapelou “Macejku, Macejku” v modernom rockovom štýle, pozrela som si pár tanečníkov v ľudových krojoch, tancovali tanec “cifrovaný”. Prisadol si ku mne jeden mládenec a spýtal sa, či neviem, v akej reči spievajú. Odvetila som svetaznalo: “In Slovak.” Na otázku, ako to rozpoznám, som hrdo odvetila: “ I am Slovak!” Mládenec sa uznanlivo zaškeril. Pokračovala som svojou kvetnatou angličtinou: “ And where are you from?” “California.” Pri stánkoch so suvenírmi som trpezlivo počkala v rade a ušli sa mi: tričká, taška, šiltovka, ľadvinka na doklady, prospekty, plagáty, prívesky, perá, zápisníky, všetko s emblémami EÚ, Európskeho parlamentu alebo Výboru regiónov. Počkala som si aj pred Radou, lebo bol Deň otvorených dverí. Bolo to zaujímavé, našu skupinku sprevádzal švédsky tlmočník, trochu machroval, vraj aká je tá práca náročná a ako výborne je platená, občas prešiel akoby mimochodom na francúzštinu a potom sa akože ospravedlňoval. Potuteľne som sa usmievala: chlapče, nevieš, pred kým frajeruješ. V jednej rokovacej sále bola zaujímavá technika, vraj inštalovaná najnovšie, kvôli rozšíreniu. Poslancov je tak veľa, že by sa bez technickej pomoci nielenže nepočuli, ale ani dobre nevideli. Preto sa im na monitore laptopu objaví tvár toho, kto práve reční. Ak to, pravda, funguje. Hádam hej. Mohla som zažiť ešte viac atrakcií, ale bola som hlúpa a nevedela som, kde sa to všetko odohráva. V skutočnosti stačilo prejsť pár metrov. O mojom „zmysle“ pre orientáciu sa dozviete v ďalšej kapitolke. Aj tak sa mi prvý máj (presnejšie povedané druhý máj, ale z toho sa nestrieľa) dvetisícštyri páčil. Mala som hrdý pocit, že som Európanka, že som sa stala časťou jednej veľkej rodiny, a hlavne, že ma do nijakých podujatí nikto nenútil.