NÁŠ INTRANET
je naozaj skvele vymyslený a výborne funguje. Napríklad taká služba whoiswho (kto je kto): stisneš tlačidlo, napíšeš meno, stačí krstné, ak si dobre nepamätáš priezvisko a počítač ti v okamihu vyhľadá úplné meno tej osoby, adresu a číslo jej kancelárie, telefón a pracovné zaradenie. Pre zábudlivcov, prípadne ľudí s chvíľkovou amnéziou, ktorú môže hocikto ľahko dostať po preflámovanej noci, naši počítačoví experti vyvinuli aj službu whoami (kto som ja). Párkrát som ju použila. Nie, nesmejte sa! Niežeby som zabudla ako sa volám a kde pracujem, ale len tak, z recesie, chcela som vedieť, či si ma počítač zapamätal, či mám ešte miesto v EÚ. Spoľahlivá službička ma zakaždým uspokojila.
Systém zadeľovania prekladov sa nazýva ARIANE, systém osobných údajov CENTURIO. Vynikajúca vec – a podľa starších oddelení pomerne nová, je QUICKFIND, t.j. rýchle vyhľadanie preloženého dokumentu oboch výborov, Komisie a niekedy aj Rady vo všetkých jazykoch. Využívame ho denne, keď si chceme porovnať nejaké slovíčko s riešeniami, ktoré použili prekladatelia do slovenčiny pred nami. Pretože milý Quickfind ti nevyhľadá iba dokument, ale v ňom červeným vyznačí aj dané slovo, či frázu. Na druhej polovici obrazovky sa ti ukáže slovenský preklad (ak existuje) – a v ňom si dané slovíčko ľahko vyhľadáš podľa čísla odseku.
Máme aj iné dômyselné zlepšováky, o ktorých teraz nebudem hovoriť. Chcela by som sa zmieniť o vnútornej pošte. Každý deň dostáva každý množstvo e-mailov, poväčšine takých, ktoré sa ho netýkajú. Stačí, že odosielateľ mailu napíše adresu: _ Services CESE, _Services COR – a už to majú všetci ľudkovia vo všetkých 4 našich budovách (rekonštrukcia piatej budovy pre Bulharov a Rumunov sa dokončuje). Pritom ide o také nepodstatnosti, ako odkaz pre kohosi, či malá zmena v dokumente, ktorý prekladá nanajvýš 20 ľudí. Iné je, ak ide o propagáciu kultúrnej alebo športovej akcie, organizovanie výletu, vianočného večierka a iných dôležitých udalostí, ktorými žijú naše výbory.
Ale povedzte mi, vážení, prečo minulý týždeň, keď nastala porucha kanalizácie a v našej budove nám pozamykali všetky záchody (museli sme chodiť na WC do budovy na ulici Trèves), nám o tom napísali oznam až asi po dvoch hodinách – a hlavne mi povedzte, prečo ho adresovali menovite zhruba 264 ľuďom pracujúcim v budove B-68, teda Belliard číslo 68? Oznam zaberal 2 riadky vo francúzštine a 2 riadky toho istého textu v angličtine – akože sorry, nastala porucha, pokúsime sa ju čo najskôr odstrániť, a zoznam ľudí, ktorým bola správa určená, zaberal celú stranu A4! Čo keby išlo o urýchlenú evakuáciu budovy v prípade požiaru alebo teroristického útoku? Aj vtedy by rozpisovali jednotlivé mená?
utorok 30. decembra 2014
nedeľa 28. decembra 2014
Deň otvorených dverí
Deň otvorených dverí
Tritisíc pozvaných predstaviteľov z dvesto regiónov Európy. Viaceré regióny mali stánky, kde vystavovali svoje prospekty – väčšinou turistické, ale poniektoré predstavovali aj výsledky dosiahnuté v určitých ekologických, energetických, priemyselných projektoch. Veľkolepá akcia. Všade sa to hmýrilo ľuďmi, Bambus (pardón – odnedávna dostal názov Jacques Delors building/bâtiment Jacques Delors) praskal vo švíkoch, množstvá propagačných materiálov museli stáť spústu peňazí. Počula som slovenčinu, spoznala niektoré slovenské tváre.
A nad tým všetkým kraľoval pán D., ktorého portrét zobrazovali televízory na každom rohu. V televíznom šote rečnil, ale hlas nebolo počuť. Občas bol prerušený záberom na Danutu Hübner, ale Danute sa dostalo skutočne omnoho menšieho priestoru. Na piatom poschodí bolo nainštalovaných aj množstvo počítačov, pekné stoličky a stolíky, improvizovaná kaviareň.
Veď aj bol na záver spokojný. Napísal o tom e-mail adresovaný všetkým. Vôbec mu neprekážalo, že svojimi snahami o rozdelenie dvoch výborov narobil zlú krv. Vraj na zasadnutí grémia VR toho pamätného 10. októbra 2006 mu na ten nápad všetci zúčastnení nadšene tlieskali a jednomyseľne ho prijali! Iba prekladateľov sa nikto nepýtal. A šéfovia prekladateľských oddelení aj napísali pánovi D. otvorený list, v ktorom vyjadrujú nesúhlas, ale on ho „zmietol zo stola.“ Hja, komunistické praktiky vo Výbore regiónov. O nás bez nás, urazená hrdosť, márnomyseľnosť, politické boje, boj o korytá. Keby to pomohlo zlepšiť význam regiónov, že by dostali väčšie slovo v rozhodovaní na úrovni EÚ, nepoviem ani mäkké „f“. No veď uvidíme! Mne končí 29. apríla 2007 zmluva, dúfam, že sa ma nejaké drastické zmeny nedotknú. A pán D. sa bude cítiť dôležitý vo svojom podradnom postavení a výbor bude naďalej chrliť nepodstatné táraniny – alebo možno jedného dňa dokážu „VETOVAŤ dokument Komisie, ak nedodrží princíp subsidiarity?“ Držme im v tom palce.
Tritisíc pozvaných predstaviteľov z dvesto regiónov Európy. Viaceré regióny mali stánky, kde vystavovali svoje prospekty – väčšinou turistické, ale poniektoré predstavovali aj výsledky dosiahnuté v určitých ekologických, energetických, priemyselných projektoch. Veľkolepá akcia. Všade sa to hmýrilo ľuďmi, Bambus (pardón – odnedávna dostal názov Jacques Delors building/bâtiment Jacques Delors) praskal vo švíkoch, množstvá propagačných materiálov museli stáť spústu peňazí. Počula som slovenčinu, spoznala niektoré slovenské tváre.
A nad tým všetkým kraľoval pán D., ktorého portrét zobrazovali televízory na každom rohu. V televíznom šote rečnil, ale hlas nebolo počuť. Občas bol prerušený záberom na Danutu Hübner, ale Danute sa dostalo skutočne omnoho menšieho priestoru. Na piatom poschodí bolo nainštalovaných aj množstvo počítačov, pekné stoličky a stolíky, improvizovaná kaviareň.
Veď aj bol na záver spokojný. Napísal o tom e-mail adresovaný všetkým. Vôbec mu neprekážalo, že svojimi snahami o rozdelenie dvoch výborov narobil zlú krv. Vraj na zasadnutí grémia VR toho pamätného 10. októbra 2006 mu na ten nápad všetci zúčastnení nadšene tlieskali a jednomyseľne ho prijali! Iba prekladateľov sa nikto nepýtal. A šéfovia prekladateľských oddelení aj napísali pánovi D. otvorený list, v ktorom vyjadrujú nesúhlas, ale on ho „zmietol zo stola.“ Hja, komunistické praktiky vo Výbore regiónov. O nás bez nás, urazená hrdosť, márnomyseľnosť, politické boje, boj o korytá. Keby to pomohlo zlepšiť význam regiónov, že by dostali väčšie slovo v rozhodovaní na úrovni EÚ, nepoviem ani mäkké „f“. No veď uvidíme! Mne končí 29. apríla 2007 zmluva, dúfam, že sa ma nejaké drastické zmeny nedotknú. A pán D. sa bude cítiť dôležitý vo svojom podradnom postavení a výbor bude naďalej chrliť nepodstatné táraniny – alebo možno jedného dňa dokážu „VETOVAŤ dokument Komisie, ak nedodrží princíp subsidiarity?“ Držme im v tom palce.
sobota 27. decembra 2014
Vianočné perličky
Po otrasnej správe o vystrieľaní školákov v Péšaváre som myslela, že už nemá význam písať malé humoresky, keď je život taký krutý.
Ale dnes vám napíšem niekoľko vianočných zážitkov, ktoré mi spestrili život.
Vianočné perličky
Ak ťa urazí manžel, využi to vo svoj prospech. Rozhodne netrieskaj dverami, ale tvár sa urazene, veľmi ubolene, a ak sa dá, vyroň aj slzu-dve. Po chvíli sa manžel trochu zamyslí a poberie sa do mesta. Ešte na odchode mu cez slzy preceď:
- Radšej korenistú vôňu.
A aj tak bolo. Pod stromčekom kvalitný parfum.
X
Sofia maľuje s novými farbičkami.
- Čo to kreslíš, Sofinka?
Potuteľne sa usmeje a povie:
- Nebuď zvedavá, budeš skoro stará!
X
V maľovaní robí pokroky: nakreslila postavu usmiateho dievčatka s dlhánskymi rozpaženými rukami, akoby chcelo objať celý svet. Na moju otázku o tom, koho, znázornila, odpovedala:
- To si ty!
Bolo to dojemné, bolo to kúl, bola to odmena za moju námahu, že ju vodievam do ZUŠ-ky na kurz hry na klavíri plus maľovania. Vysvetlím: klavír jej ide super, ale maľovať nevie, preto ju to učí pani učiteľka, ktorá je dobrá v jednom aj druhom umení. A k tomu má super prístup k deckám! Zoslalo mi ju samé nebo!
X
Detičky sa hrajú Monopoly, potom florbal, potom s plyšákmi, potom s autíčkami. Panuje sviatočná pohoda. Len dokiaľ si nezmyslia, že majú počítačový „absťák.“ „Babka, daj nám heslo!“ – prosíkajú. A vtedy je len na mne: dať, či nedať? Ešteže teta Monika vymyslela sofistikovanejšie ako predtým. Obsahuje malé aj veľké písmená, ba aj číslice. Na predošlé Sofinka prišla pomerne rýchle. Hoci ešte nepoznala písmená, sledovala moje prsty a postupne prišla na heslo, ktoré znelo „vtacik“. How easy! Like ABC.
X
Deti, poďte ochutnať mandľové koláčiky!
- Čože, mandľové? Fúúúj!
(Vysvetlenie: pre naše detičky sa slovo „mandle“ spája s telesnými orgánmi, ktoré ich zvykli veľmi trápiť, často ich mali zapálené, čo bolo sprevádzané vysokými teplotami, Andrejko vynechal kvôli hnisavej angíne v prváku školu najmenej sedemkrát, nakoniec museli mandle operatívne von. A po operácii to ešte zo dva týždne bolelo).
X
Dominika dostala u nás pod stromček lego. Najväčšiu radosť urobilo Ajovi a Sofii, ktorí sa s ním chcú čo najviac pohrať, kým ho Dominika nevezme do Bratislavy. Ajo a Sofia už nedostali veľa hračiek, rodinná rada rozhodla.
X
Sofia robí v hre na klavíri pokroky, čo ma veľmi teší, priam sa v tom vyžívam. Ale ktovie, či aj susedia? Lebo toť nedávno som sa jednej chválila, že Sofia má iba päť rokov, a už chodí do hudobnej na klavír. Ona na to: - Veď počujeme! Z tónu jej hlasu však nevyznelo, že ju to veľmi otravuje. Asi tak stredne. Nuž, bude sa s tým musieť zmieriť alebo sa odsťahovať. (Nočný kľud dodržiavame). Andrejkovu gitaru ledva počuť u nás v byte, nieto ešte u susedov.
Ale dnes vám napíšem niekoľko vianočných zážitkov, ktoré mi spestrili život.
Vianočné perličky
Ak ťa urazí manžel, využi to vo svoj prospech. Rozhodne netrieskaj dverami, ale tvár sa urazene, veľmi ubolene, a ak sa dá, vyroň aj slzu-dve. Po chvíli sa manžel trochu zamyslí a poberie sa do mesta. Ešte na odchode mu cez slzy preceď:
- Radšej korenistú vôňu.
A aj tak bolo. Pod stromčekom kvalitný parfum.
X
Sofia maľuje s novými farbičkami.
- Čo to kreslíš, Sofinka?
Potuteľne sa usmeje a povie:
- Nebuď zvedavá, budeš skoro stará!
X
V maľovaní robí pokroky: nakreslila postavu usmiateho dievčatka s dlhánskymi rozpaženými rukami, akoby chcelo objať celý svet. Na moju otázku o tom, koho, znázornila, odpovedala:
- To si ty!
Bolo to dojemné, bolo to kúl, bola to odmena za moju námahu, že ju vodievam do ZUŠ-ky na kurz hry na klavíri plus maľovania. Vysvetlím: klavír jej ide super, ale maľovať nevie, preto ju to učí pani učiteľka, ktorá je dobrá v jednom aj druhom umení. A k tomu má super prístup k deckám! Zoslalo mi ju samé nebo!
X
Detičky sa hrajú Monopoly, potom florbal, potom s plyšákmi, potom s autíčkami. Panuje sviatočná pohoda. Len dokiaľ si nezmyslia, že majú počítačový „absťák.“ „Babka, daj nám heslo!“ – prosíkajú. A vtedy je len na mne: dať, či nedať? Ešteže teta Monika vymyslela sofistikovanejšie ako predtým. Obsahuje malé aj veľké písmená, ba aj číslice. Na predošlé Sofinka prišla pomerne rýchle. Hoci ešte nepoznala písmená, sledovala moje prsty a postupne prišla na heslo, ktoré znelo „vtacik“. How easy! Like ABC.
X
Deti, poďte ochutnať mandľové koláčiky!
- Čože, mandľové? Fúúúj!
(Vysvetlenie: pre naše detičky sa slovo „mandle“ spája s telesnými orgánmi, ktoré ich zvykli veľmi trápiť, často ich mali zapálené, čo bolo sprevádzané vysokými teplotami, Andrejko vynechal kvôli hnisavej angíne v prváku školu najmenej sedemkrát, nakoniec museli mandle operatívne von. A po operácii to ešte zo dva týždne bolelo).
X
Dominika dostala u nás pod stromček lego. Najväčšiu radosť urobilo Ajovi a Sofii, ktorí sa s ním chcú čo najviac pohrať, kým ho Dominika nevezme do Bratislavy. Ajo a Sofia už nedostali veľa hračiek, rodinná rada rozhodla.
X
Sofia robí v hre na klavíri pokroky, čo ma veľmi teší, priam sa v tom vyžívam. Ale ktovie, či aj susedia? Lebo toť nedávno som sa jednej chválila, že Sofia má iba päť rokov, a už chodí do hudobnej na klavír. Ona na to: - Veď počujeme! Z tónu jej hlasu však nevyznelo, že ju to veľmi otravuje. Asi tak stredne. Nuž, bude sa s tým musieť zmieriť alebo sa odsťahovať. (Nočný kľud dodržiavame). Andrejkovu gitaru ledva počuť u nás v byte, nieto ešte u susedov.
utorok 16. decembra 2014
NEVINIATKA Z PÉŠAVÁRU
NEVINIATKA Z PÉŠAVÁRU
Herodesov brat
surovo vraždí deti
dnes v Péšaváre.
Odpustiť vrahom?
Na tenké rezance ich
krájať zaživa!
Herodesov brat
surovo vraždí deti
dnes v Péšaváre.
Odpustiť vrahom?
Na tenké rezance ich
krájať zaživa!
nedeľa 14. decembra 2014
Väzeň a rukojemník
Väzeň a rukojemník
Výbor regiónov sa chce silou-mocou osamostatniť. Vraj doteraz, počas svojej dvanásťročnej existencie, popri EHSV iba vegetoval, cítil sa ako jeho „väzeň“ a „rukojemník“ - tie slová podľa kolegyne použil predseda VR v jednom dokumente, ktorý prekladala. Pre nás, prekladateľov, môže rozdelenie znamenať aj pohromu. VR doteraz produkoval menej stanovísk, väčšinou iba opakoval ako papagáj to, čo už pred ním vyslovil EHSV. Aj jeho experti sa mi nezdali natoľko inteligentí ako v EHSV. Je to logické, pretože EHSV je zoskupenie docentov univerzít, VŠ profesorov, filozofov a ekonómov – a VR zastupujú ľudia skôr pragmatickejší, predstavitelia regiónov, či starostovia miest. Aj oni sú múdri. Ale ešte sa veľmi neprejavili. V Komisii je vraj rozšírený názor, že Výbor regiónov je najlepšie platená, a pritom najmenej výsledkov vykazujúca inštitúcia. Veď k nám aj chcú prestúpiť poniektorí ľudkovia z Rady či Komisie. Naivky. Myslia si, že u nás je „leháro“ a že ľudia sú k sebe milučkí a srdeční. Kdeže! Žerieme sa ako všade inde, roboty máme niekedy vyše hlavy – iba v poslednej dobe jej nejako ubudlo vďaka uhorkovej sezóne plus obdobiu „reflexie“, stagnácie v EÚ. Ozaj, ale obdobie „reflexie“ (période de réflexion) má teraz vystriedať „obdobie činov“ (période d´action)! No to som na tie činy zvedavá! Že to nebude ako v jednom dokumente, v ktorom bola vyzdvihnutá činnosť výboru v období reflexie v tom zmysle, že pani XYZ sa zúčastnila na prednáške o tomto období kdesi v zahraničí!
V samotnej Komisii to tiež vrie. Verheugen nadáva na vyšších úradníkov, kritizuje ich arogantné správanie. Prepustiť sa má okolo 2000 pracovníkov. Nie veľmi drasticky, iba tak, že po tých, ktorí odídu do penzie, už neprijmú iných. Nuž, uvidíme. Ja som tiež zažila svoj malý otras. V ďalšom semestri – teda február–jún 2007 sa už nemôžem prihlásiť na jazykový kurz, lebo 30. apríla mi končí zmluva.
Výbor regiónov sa chce silou-mocou osamostatniť. Vraj doteraz, počas svojej dvanásťročnej existencie, popri EHSV iba vegetoval, cítil sa ako jeho „väzeň“ a „rukojemník“ - tie slová podľa kolegyne použil predseda VR v jednom dokumente, ktorý prekladala. Pre nás, prekladateľov, môže rozdelenie znamenať aj pohromu. VR doteraz produkoval menej stanovísk, väčšinou iba opakoval ako papagáj to, čo už pred ním vyslovil EHSV. Aj jeho experti sa mi nezdali natoľko inteligentí ako v EHSV. Je to logické, pretože EHSV je zoskupenie docentov univerzít, VŠ profesorov, filozofov a ekonómov – a VR zastupujú ľudia skôr pragmatickejší, predstavitelia regiónov, či starostovia miest. Aj oni sú múdri. Ale ešte sa veľmi neprejavili. V Komisii je vraj rozšírený názor, že Výbor regiónov je najlepšie platená, a pritom najmenej výsledkov vykazujúca inštitúcia. Veď k nám aj chcú prestúpiť poniektorí ľudkovia z Rady či Komisie. Naivky. Myslia si, že u nás je „leháro“ a že ľudia sú k sebe milučkí a srdeční. Kdeže! Žerieme sa ako všade inde, roboty máme niekedy vyše hlavy – iba v poslednej dobe jej nejako ubudlo vďaka uhorkovej sezóne plus obdobiu „reflexie“, stagnácie v EÚ. Ozaj, ale obdobie „reflexie“ (période de réflexion) má teraz vystriedať „obdobie činov“ (période d´action)! No to som na tie činy zvedavá! Že to nebude ako v jednom dokumente, v ktorom bola vyzdvihnutá činnosť výboru v období reflexie v tom zmysle, že pani XYZ sa zúčastnila na prednáške o tomto období kdesi v zahraničí!
V samotnej Komisii to tiež vrie. Verheugen nadáva na vyšších úradníkov, kritizuje ich arogantné správanie. Prepustiť sa má okolo 2000 pracovníkov. Nie veľmi drasticky, iba tak, že po tých, ktorí odídu do penzie, už neprijmú iných. Nuž, uvidíme. Ja som tiež zažila svoj malý otras. V ďalšom semestri – teda február–jún 2007 sa už nemôžem prihlásiť na jazykový kurz, lebo 30. apríla mi končí zmluva.
sobota 13. decembra 2014
SLOvensky, či sloVENsky?
SLOvensky, ČI sloVENsky?
Veruže je to podobné. Na otázku, akým jazykom hovoríš, odpovieš buď jedno alebo druhé podľa toho, či si Slovák alebo Slovinec, dve príslovky sa odlišujú len prízvukom. Preto sa nemožno čudovať západniarom, že si nás často mýlia. Viacerí poznáte reakciu. „Tak vy ste zo Slovenska? Bolo vám v nedávnej vojne veľmi ťažko, keď sa bojovalo? A váš dom ešte stojí?“ Začnete vysvetľovať, že Slovensko je od bývalej Juhoslávie dosť ďaleko, a že u nás nebola vojna.
Možno sa vám stalo aj to, že ste na internete našli pracovnú ponuku na preklad do slovinčiny namiesto do slovenčiny. Adresovaná bola vám, ako slovenskému prekladateľovi.
Na bočnej stene budovy Berlaymont, obrátenej k námestiu Schuman, býva obrovská reklama. Pred 1. májom 2006 to bola reklama na deň otvorených dverí, postavička vystupovala po rebríku a jednou rukou už-už otvárala okienko, za ktorým bola európska obloha so žltými hviezdičkami. Alebo dobrá reklama bola o klimatických zmenách. Záber zemegule z vesmíru, nápis: YOU FIGHT AGAINST CLIMATE CHANGE (bojuj proti klimatickým zmenám), a pod tým menšími písmenami: SWITCH OFF. TURN DOWN. RECYCLE. WALK (vypínaj, stišuj, recykluj, choď peši). No a teraz najnovšie je tam nalepený veľký plagát s nápisom SLOVENIJA DOBRODOŠLA V EURO OBMOČJE, čo znamená, že Slovinsko prejde roku 2007 na menu euro. OK. Obrázok slovinskej vlajky je maličký, popri texte a obrázku veľkých žltých euro mincí ho takmer nevidieť, asi preto som jedného pekného dňa pri pohľade naň zdúpnela: veď oni tam omylom vyobrazili slovenskú vlajku! Na druhý deň som si pozrela na internete, ako vyzerá slovinská vlajka. Nuž, veľmi podobne tej našej. Pásy biela, modrá, červená a v ľavom rohu znak tiež s trojvrším, ibaže tam nie je kríž, ale akési hviezdičky, a znak je umiestnený väčšmi v bielom páse, nie ako slovenský, ktorý je napoly v modrom, napoly v bielom páse. Vyzerá to tak, akoby nám Slovinci „ukradli“ nielen názov jazyka, ale aj vlajku!
A vraj slovinskí vojaci majú na rukávoch uniformy napísané: SLOVENSKE VOJSKO.
Kamoška Angličanka sa učí slovinsky. Narieka, že je to pre ňu ťažké, že sa radšej mala dať na slovenčinu. Slovinci majú napríklad aj duál, t.j. iný tvar množného čísla, keď ide o dva kusy niečoho, ktorý my, našťastie, nemáme. Vraj keby ma bola poznala skôr, rozhodne sa dá na slovenčinu.
Pýtate sa: prečo sa západniari učia naše malé jazyky? Nuž, netešte sa, nie je to všeobecný úkaz. Učia sa ich iba v našich výboroch, a trochu aj inde v EÚ, pretože ich potrebujú k prekladom z týchto jazykov. Aj tak je to však potešiteľné. Pretože popri učení jazyka sa zoznamuješ s kultúrou národa, máš možnosť krajinu navštíviť, podobne ako som ja bola vo Francúzsku. A západniari chodia do Poľska, Čiech, či na Slovensko radi, pretože naše krajiny im okrem množstva prírodných krás ponúkajú aj nízke ceny v obchodoch. Teda pre euroúradníkov úžasne nízke. Okrem toho sú prekladatelia motivovaní učiť sa cudzie jazyky kvôli vyššiemu platu. Známe príslovie Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, možno v EÚ pozmeniť na: Čím viac jazykov ovládaš, tým viac zarobíš! Konečne niečo pre lingvistov!
Veruže je to podobné. Na otázku, akým jazykom hovoríš, odpovieš buď jedno alebo druhé podľa toho, či si Slovák alebo Slovinec, dve príslovky sa odlišujú len prízvukom. Preto sa nemožno čudovať západniarom, že si nás často mýlia. Viacerí poznáte reakciu. „Tak vy ste zo Slovenska? Bolo vám v nedávnej vojne veľmi ťažko, keď sa bojovalo? A váš dom ešte stojí?“ Začnete vysvetľovať, že Slovensko je od bývalej Juhoslávie dosť ďaleko, a že u nás nebola vojna.
Možno sa vám stalo aj to, že ste na internete našli pracovnú ponuku na preklad do slovinčiny namiesto do slovenčiny. Adresovaná bola vám, ako slovenskému prekladateľovi.
Na bočnej stene budovy Berlaymont, obrátenej k námestiu Schuman, býva obrovská reklama. Pred 1. májom 2006 to bola reklama na deň otvorených dverí, postavička vystupovala po rebríku a jednou rukou už-už otvárala okienko, za ktorým bola európska obloha so žltými hviezdičkami. Alebo dobrá reklama bola o klimatických zmenách. Záber zemegule z vesmíru, nápis: YOU FIGHT AGAINST CLIMATE CHANGE (bojuj proti klimatickým zmenám), a pod tým menšími písmenami: SWITCH OFF. TURN DOWN. RECYCLE. WALK (vypínaj, stišuj, recykluj, choď peši). No a teraz najnovšie je tam nalepený veľký plagát s nápisom SLOVENIJA DOBRODOŠLA V EURO OBMOČJE, čo znamená, že Slovinsko prejde roku 2007 na menu euro. OK. Obrázok slovinskej vlajky je maličký, popri texte a obrázku veľkých žltých euro mincí ho takmer nevidieť, asi preto som jedného pekného dňa pri pohľade naň zdúpnela: veď oni tam omylom vyobrazili slovenskú vlajku! Na druhý deň som si pozrela na internete, ako vyzerá slovinská vlajka. Nuž, veľmi podobne tej našej. Pásy biela, modrá, červená a v ľavom rohu znak tiež s trojvrším, ibaže tam nie je kríž, ale akési hviezdičky, a znak je umiestnený väčšmi v bielom páse, nie ako slovenský, ktorý je napoly v modrom, napoly v bielom páse. Vyzerá to tak, akoby nám Slovinci „ukradli“ nielen názov jazyka, ale aj vlajku!
A vraj slovinskí vojaci majú na rukávoch uniformy napísané: SLOVENSKE VOJSKO.
Kamoška Angličanka sa učí slovinsky. Narieka, že je to pre ňu ťažké, že sa radšej mala dať na slovenčinu. Slovinci majú napríklad aj duál, t.j. iný tvar množného čísla, keď ide o dva kusy niečoho, ktorý my, našťastie, nemáme. Vraj keby ma bola poznala skôr, rozhodne sa dá na slovenčinu.
Pýtate sa: prečo sa západniari učia naše malé jazyky? Nuž, netešte sa, nie je to všeobecný úkaz. Učia sa ich iba v našich výboroch, a trochu aj inde v EÚ, pretože ich potrebujú k prekladom z týchto jazykov. Aj tak je to však potešiteľné. Pretože popri učení jazyka sa zoznamuješ s kultúrou národa, máš možnosť krajinu navštíviť, podobne ako som ja bola vo Francúzsku. A západniari chodia do Poľska, Čiech, či na Slovensko radi, pretože naše krajiny im okrem množstva prírodných krás ponúkajú aj nízke ceny v obchodoch. Teda pre euroúradníkov úžasne nízke. Okrem toho sú prekladatelia motivovaní učiť sa cudzie jazyky kvôli vyššiemu platu. Známe príslovie Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, možno v EÚ pozmeniť na: Čím viac jazykov ovládaš, tým viac zarobíš! Konečne niečo pre lingvistov!
streda 10. decembra 2014
Opakovanie - matka múdrosti?
OPAKOVANIE – MATKA MÚDROSTI?
Vtip z internetu: „Desatoro Božích prikázaní má 125 slov. Vyhlásenie americkej nezávislosti 250. A nariadenie Európskej únie o vývoze karamelových cukríkov má 1900 slov!
Príklad samozrejme zveličuje, je „pritiahnutý za vlasy“, ale aj tak. V dokumentoch EÚ sa veľmi veľa rozpráva dookola. A najmä v písomnostiach našich dvoch výborov. Napríklad všimnite si vetu:
„Na úrovni EÚ to znamená venovať veľkú pozornosť tomu, čo možno reálne dosiahnuť pomocou iniciatív na európskej úrovni.“
Známa, ktorá pracuje ako tlmočníčka pre Európsky parlament, povedala, že ju už nebavia tie „parlamentné drísty.“ Stále dookola to isté. A keď vraj raz tlmočila na jednej konferencii pre Výbor regiónov, musela sa v duchu smiať: päťkrát zopakovali to isté, potom sa prihlásil šiesty rečník – a čo povedal? Zase to isté!
V dánskej komédii o trojici neúspešných, ale navonok veľmi vynaliezavých zlodejov, ktorí sa chceli, okrem iných zaujímavých trezorov, raz vlámať aj do trezoru v budove Európskej komisie (odohráva sa to ešte v čase, keď mala EÚ iba 12 členov), je vtipne znázornená snaha EÚ uvádzať nápisy vo všetkých jazykoch Únie. Napríklad na chodbe sa ukáže pod sebou 12 vlajočiek a vedľa každej nápis: WC, WC, WC, WC – 12-krát. Alebo neúspešní zlodeji spustia alarm, opäť sa zasvieti pri 12 vlajočkách 12-krát slovko Alarm, Alarm, Alarm...
Opakovanie áno, ale EÚ nemá rada prílišnú sebakritiku. V jednom pozmeňovacom návrhu bola fráza „Je poľutovaniahodné, že“ … a ktosi ju rýchle pozmenil na: „Je pozoruhodné, že“... Uznajte, že takáto zmena musí biť do očí aj najväčšiemu laikovi.
A Výbor regiónov, môj zamestnávateľ? Je to fantastický výbor s tým, že dobre platí. Ale ruku na srdce, jeho činnosť nie je bohvieako výrazná. V koľkých pozmeňovacích návrhoch bolo potrebné zmeniť alebo doplniť iba slovko-dve, hlavne vsunúť do textu okrem: „na úrovni EÚ a na národnej úrovni“ aj „na regionálnej a miestnej úrovni“. Poviete si: správne, veď je potrebné dať väčšie právomoci regionálnym a miestnym samosprávam, či nie? Ale keď ono sa nič nedeje, výbor funguje už 12 rokov, a stále nič... Prakticky nemá okrem poradnej úlohy žiadne právomoci.
Frázy, ktoré by mohli naznačovať, že sa nič nedeje, alebo že EÚ má problémy, sa nahrádzajú vetami o činorodej aktivite výborov.
Toto zámerné potieranie skutočných faktov nám ľudkom z bývalého socialistického bloku kde-čo pripomenie. Asi o tri mesiace po dvoch rezolútnych odmietnutiach európskej ústavy sme z EHSV dostali preložiť takýto článok pre tlač (uvádzam v slovenskom preklade):
„Vážení čitatelia,
Výbor zvyčajne žije rušným životom stále, ale druhý novembrový týždeň bol priam nabitý významnými podujatiami. Začal sa podpísaním nového protokolu o spolupráci s Európskou komisiou. Značne zdokonalená bola nielen formálna stránka dokumentu, ale ako zdôraznil počas svojej návštevy výboru predseda Komisie José Manuel Barroso, najviac boli posilnené jeho politické aspekty.
Ešte nevyschol atrament na protokole, keď Vladimír Špidla už pomáhal výboru s otvorením druhého inovačného konzultačného fóra, tentoraz na kľúčovú tému „Preklenutie priepasti: ako priblížiť Európu jej občanom?“ Fórum zaznamenalo ozajstný úspech. Na druhý deň dopoludnia s našimi účastníkmi otvorene a živo diskutovala podpredsedníčka Komisie Margot Wallström. Prítomní boli aj Roger Briesch a členovia Európskeho parlamentu Jo Leinen a Andrew Duff. Fórum bolo samo o sebe veľkou skúsenosťou, ale pani Wallström dala jasne najavo, že odporúčania, ktoré sú výsledkom vyše tridsiatich seminárov, naozaj poslúžia ako vstupné myšlienky pre pripravovanú Bielu knihu Európskej komisie.
Odchádzajúci účastníci fóra ešte nevyprázdnili chodby, keď výbor začal dôležitú verejnú diskusiu o Lisabonskej stratégii ako súčasť svojich aktivít, ktoré sa začali v rámci mandátu udeleného na jarnom zasadnutí Európskej rady. K hlavným účastníkom patrila zvláštna poradkyňa Európskej komisie pre Lisabonskú stratégiu, Maria Joao Rodriguez.
Ešte pred skončením verejnej diskusie začal výbor seminár na vysokej úrovni o prínose organizovanej občianskej spoločnosti k práci Svetovej obchodnej organizácie.
Výbor si môže zablahoželať, že už len z technického hľadiska zvládol toľko dôležitých a veľmi kvalitných podujatí za taký krátky čas. Tieto podujatia však zároveň ilustrujú aj rastúcu politickú úlohu výboru, ktorú zdôraznil začiatkom týždňa aj predseda Komisie José Manuel Barroso.“
Nuž čo k tomu dodať, vážení? Jednoducho: NO COMMENT.
Vtip z internetu: „Desatoro Božích prikázaní má 125 slov. Vyhlásenie americkej nezávislosti 250. A nariadenie Európskej únie o vývoze karamelových cukríkov má 1900 slov!
Príklad samozrejme zveličuje, je „pritiahnutý za vlasy“, ale aj tak. V dokumentoch EÚ sa veľmi veľa rozpráva dookola. A najmä v písomnostiach našich dvoch výborov. Napríklad všimnite si vetu:
„Na úrovni EÚ to znamená venovať veľkú pozornosť tomu, čo možno reálne dosiahnuť pomocou iniciatív na európskej úrovni.“
Známa, ktorá pracuje ako tlmočníčka pre Európsky parlament, povedala, že ju už nebavia tie „parlamentné drísty.“ Stále dookola to isté. A keď vraj raz tlmočila na jednej konferencii pre Výbor regiónov, musela sa v duchu smiať: päťkrát zopakovali to isté, potom sa prihlásil šiesty rečník – a čo povedal? Zase to isté!
V dánskej komédii o trojici neúspešných, ale navonok veľmi vynaliezavých zlodejov, ktorí sa chceli, okrem iných zaujímavých trezorov, raz vlámať aj do trezoru v budove Európskej komisie (odohráva sa to ešte v čase, keď mala EÚ iba 12 členov), je vtipne znázornená snaha EÚ uvádzať nápisy vo všetkých jazykoch Únie. Napríklad na chodbe sa ukáže pod sebou 12 vlajočiek a vedľa každej nápis: WC, WC, WC, WC – 12-krát. Alebo neúspešní zlodeji spustia alarm, opäť sa zasvieti pri 12 vlajočkách 12-krát slovko Alarm, Alarm, Alarm...
Opakovanie áno, ale EÚ nemá rada prílišnú sebakritiku. V jednom pozmeňovacom návrhu bola fráza „Je poľutovaniahodné, že“ … a ktosi ju rýchle pozmenil na: „Je pozoruhodné, že“... Uznajte, že takáto zmena musí biť do očí aj najväčšiemu laikovi.
A Výbor regiónov, môj zamestnávateľ? Je to fantastický výbor s tým, že dobre platí. Ale ruku na srdce, jeho činnosť nie je bohvieako výrazná. V koľkých pozmeňovacích návrhoch bolo potrebné zmeniť alebo doplniť iba slovko-dve, hlavne vsunúť do textu okrem: „na úrovni EÚ a na národnej úrovni“ aj „na regionálnej a miestnej úrovni“. Poviete si: správne, veď je potrebné dať väčšie právomoci regionálnym a miestnym samosprávam, či nie? Ale keď ono sa nič nedeje, výbor funguje už 12 rokov, a stále nič... Prakticky nemá okrem poradnej úlohy žiadne právomoci.
Frázy, ktoré by mohli naznačovať, že sa nič nedeje, alebo že EÚ má problémy, sa nahrádzajú vetami o činorodej aktivite výborov.
Toto zámerné potieranie skutočných faktov nám ľudkom z bývalého socialistického bloku kde-čo pripomenie. Asi o tri mesiace po dvoch rezolútnych odmietnutiach európskej ústavy sme z EHSV dostali preložiť takýto článok pre tlač (uvádzam v slovenskom preklade):
„Vážení čitatelia,
Výbor zvyčajne žije rušným životom stále, ale druhý novembrový týždeň bol priam nabitý významnými podujatiami. Začal sa podpísaním nového protokolu o spolupráci s Európskou komisiou. Značne zdokonalená bola nielen formálna stránka dokumentu, ale ako zdôraznil počas svojej návštevy výboru predseda Komisie José Manuel Barroso, najviac boli posilnené jeho politické aspekty.
Ešte nevyschol atrament na protokole, keď Vladimír Špidla už pomáhal výboru s otvorením druhého inovačného konzultačného fóra, tentoraz na kľúčovú tému „Preklenutie priepasti: ako priblížiť Európu jej občanom?“ Fórum zaznamenalo ozajstný úspech. Na druhý deň dopoludnia s našimi účastníkmi otvorene a živo diskutovala podpredsedníčka Komisie Margot Wallström. Prítomní boli aj Roger Briesch a členovia Európskeho parlamentu Jo Leinen a Andrew Duff. Fórum bolo samo o sebe veľkou skúsenosťou, ale pani Wallström dala jasne najavo, že odporúčania, ktoré sú výsledkom vyše tridsiatich seminárov, naozaj poslúžia ako vstupné myšlienky pre pripravovanú Bielu knihu Európskej komisie.
Odchádzajúci účastníci fóra ešte nevyprázdnili chodby, keď výbor začal dôležitú verejnú diskusiu o Lisabonskej stratégii ako súčasť svojich aktivít, ktoré sa začali v rámci mandátu udeleného na jarnom zasadnutí Európskej rady. K hlavným účastníkom patrila zvláštna poradkyňa Európskej komisie pre Lisabonskú stratégiu, Maria Joao Rodriguez.
Ešte pred skončením verejnej diskusie začal výbor seminár na vysokej úrovni o prínose organizovanej občianskej spoločnosti k práci Svetovej obchodnej organizácie.
Výbor si môže zablahoželať, že už len z technického hľadiska zvládol toľko dôležitých a veľmi kvalitných podujatí za taký krátky čas. Tieto podujatia však zároveň ilustrujú aj rastúcu politickú úlohu výboru, ktorú zdôraznil začiatkom týždňa aj predseda Komisie José Manuel Barroso.“
Nuž čo k tomu dodať, vážení? Jednoducho: NO COMMENT.
Vianočné trapasy
Vianočné trapasy
Sa povie, že moderná žena zvládne
- chodiť do práce
- doma navariť
- napiecť
- poupratovať
- zabaviť deti
- učiť sa s nimi
- skontrolovať im domáce
- čítať im rozprávky
- prať
- žehliť
- nakúpiť
atď, atď, donekonečna. Keďže však aj ten najvýkonnejší stroj sa občas pokazí, alebo hoci len zasekne – a typické obdobie na vznik takýchto porúch je vypäté predvianočné obdobie, aj sviatky samotné, prinášam zopár príhod, ktoré nám „spestrili“ Vianoce.
Raz sme po hektických prípravách konečne sadli k štedrovečernému stolu. V obývačke. Malý Jurko čakal na svoje mliečko, ktoré sa mu hrialo vo vodnom kúpeli. Na plynovom sporáku. Voda raz-dva vyvrela. Odrazu sme zacítili ukrutný zápach, ktorý prichádzal z kuchyne. Praskla fľaša, zhorelo mliečko aj hrniec.
Rozpučené gule na stromčeku a pripálené medovníčky radšej nepočítam.
Raz mi tak trochu vzbĺkol stromček od prskavky. Bola som sama s vnúčatami, spievali sme pri prskavkách koledy - keď tu zrazu – huk! – a niekoľko konárov v plameňoch! Našťastie som uhasila: sviatočným pulóvrom, vyšívaným obrusom a vodou z vázy.
Jeden čas sme pre nedostatok miesta držali zelené „nohy“ zo stojana na stromček v kúte obývačky. Sofinka si ich rada vyberala z krabice a hrala sa s nimi. Keď potom prišli Vianoce a nohy stojana plnili svoj pravý účel, chytila Sofi v nestráženej chvíli jednu zelenú „nohu“ a chcela si ju vziať. Pád celého stromčeka na dieťa našťastie stlmil gauč. Plač v obývačke – veľa decibelov, porozbíjané ozdoby a vyľakané dieťa ma okamžite informovali o tom, čo sa stalo. Čo tam po stromčeku! Bola som rada, že dieťa neutrpelo zranenie.
V podobných tragikomických historkách by som mohla pokračovať. Na záver dve príhody z čias mladomanželských. Tie trapasy boli vlastne fígle, ktoré na mňa narafičil môj milovaný.
Číslo jeden: všetci si už rozbalili darčeky, iba ja nič. Snažila som sa skryť sklamanie. Neúspešne. Slzy na krajíčku. Vtom ma Marián nežne priviedol k stromčeku. „Aha, pozri, Anička, aké krásne ozdoby sú na tomto konári!“ Vyčítavo som naňho pozrela pohľadom, z ktorého sa dalo prečítať, že čo tam po ozdobách, keď on mi nič nekúpil a ja jemu knihu, pyžamo a papuče. Poslušne som však pozrela na konár. A tam, tichučko učupená sedela malá chutná škatuľka. Otvorím – zlatý šperk!
Číslo dva: schoval mi nové džínsy na dno skrine a keď som nenašla darček pod stromčekom, zaviedol ma k skrini so slovami hranej výčitky: „Teda takto ty upratuješ? Pozri, čo tu máš!“ Naspodku skrine boli texasky – a hneď dva páry!
Sa povie, že moderná žena zvládne
- chodiť do práce
- doma navariť
- napiecť
- poupratovať
- zabaviť deti
- učiť sa s nimi
- skontrolovať im domáce
- čítať im rozprávky
- prať
- žehliť
- nakúpiť
atď, atď, donekonečna. Keďže však aj ten najvýkonnejší stroj sa občas pokazí, alebo hoci len zasekne – a typické obdobie na vznik takýchto porúch je vypäté predvianočné obdobie, aj sviatky samotné, prinášam zopár príhod, ktoré nám „spestrili“ Vianoce.
Raz sme po hektických prípravách konečne sadli k štedrovečernému stolu. V obývačke. Malý Jurko čakal na svoje mliečko, ktoré sa mu hrialo vo vodnom kúpeli. Na plynovom sporáku. Voda raz-dva vyvrela. Odrazu sme zacítili ukrutný zápach, ktorý prichádzal z kuchyne. Praskla fľaša, zhorelo mliečko aj hrniec.
Rozpučené gule na stromčeku a pripálené medovníčky radšej nepočítam.
Raz mi tak trochu vzbĺkol stromček od prskavky. Bola som sama s vnúčatami, spievali sme pri prskavkách koledy - keď tu zrazu – huk! – a niekoľko konárov v plameňoch! Našťastie som uhasila: sviatočným pulóvrom, vyšívaným obrusom a vodou z vázy.
Jeden čas sme pre nedostatok miesta držali zelené „nohy“ zo stojana na stromček v kúte obývačky. Sofinka si ich rada vyberala z krabice a hrala sa s nimi. Keď potom prišli Vianoce a nohy stojana plnili svoj pravý účel, chytila Sofi v nestráženej chvíli jednu zelenú „nohu“ a chcela si ju vziať. Pád celého stromčeka na dieťa našťastie stlmil gauč. Plač v obývačke – veľa decibelov, porozbíjané ozdoby a vyľakané dieťa ma okamžite informovali o tom, čo sa stalo. Čo tam po stromčeku! Bola som rada, že dieťa neutrpelo zranenie.
V podobných tragikomických historkách by som mohla pokračovať. Na záver dve príhody z čias mladomanželských. Tie trapasy boli vlastne fígle, ktoré na mňa narafičil môj milovaný.
Číslo jeden: všetci si už rozbalili darčeky, iba ja nič. Snažila som sa skryť sklamanie. Neúspešne. Slzy na krajíčku. Vtom ma Marián nežne priviedol k stromčeku. „Aha, pozri, Anička, aké krásne ozdoby sú na tomto konári!“ Vyčítavo som naňho pozrela pohľadom, z ktorého sa dalo prečítať, že čo tam po ozdobách, keď on mi nič nekúpil a ja jemu knihu, pyžamo a papuče. Poslušne som však pozrela na konár. A tam, tichučko učupená sedela malá chutná škatuľka. Otvorím – zlatý šperk!
Číslo dva: schoval mi nové džínsy na dno skrine a keď som nenašla darček pod stromčekom, zaviedol ma k skrini so slovami hranej výčitky: „Teda takto ty upratuješ? Pozri, čo tu máš!“ Naspodku skrine boli texasky – a hneď dva páry!
nedeľa 7. decembra 2014
PLENÁRNE ZASADNUTIE
PLENÁRNE ZASADNUTIE
Môcť sa ho aspoň raz zúčastniť! Len ako pozorovateľ! Nech viem, ako to vyzerá v rokovacej sále, keď sa diskutuje o všetkých tých táraninách, ktoré sme naprekladali do 19 jazykov Únie! Keď sa schvaľujú „naše“ stanoviská!
Navrhla som to šéfovi. Súhlasil. Dnes som tam bola! Plenárky Výboru regiónov sa konajú dva dni. Prvý deň popoludní je iba akoby „zahrievacie kolo“. Schváli sa program rokovania, prečíta sa zápisnica z predošlých plenáriek, predstavia sa noví členovia, a pod.
Plenárky, na ktorých som sa zúčastnila, boli výnimočné tým, že sa volilo nové predsedníctvo na nové mandátové obdobie. Výbor regiónov funguje iba 12 rokov, je to najmladší orgán EÚ, predsedníctvo sa mení každé štyri roky, teda tentoraz išlo o začiatok 4. mandátového obdobia. Hneď v „zahrievacom kole“ ma zaujalo niekoľko vecí. Sedeli sme s kolegyňou na balkóne, v novinárskej časti, hľadeli na ruch pod sebou a pozerali na hodinky. Celé sa to odohrávalo v Európskom parlamente, v sále HÉMICYCLE na 3. poschodí. Malo to začať o 14.30. Začiatok sa oneskoril o cca 25 minút, členom sa veľmi nechcelo sadnúť, pani G., ktorá zasadnutie viedla, musela klopať kovovým predmetom po stole, aby zaujali svoje miesta. Za predsedníckym stolom okrem spomínanej panej sedel generálny tajomník a ešte jeden pán. Doterajší predseda VR sedel poslušne v hľadisku pod číslom 351. Všetci sme vedeli, že novým predsedom bude pán D., pretože to už bolo uverejnené istú dobu na Intranete. Pani G. privítala účastníkov, osobitne Rumunov a Bulharov, stručne zreferovala o demokratickom poslaní VR, hrdo oznámila, že Belgicko ratifikovalo zmluvu o ústave. (Akoby sa nechumelilo! Veď po neúspechu referenda o ústave v dvoch zakladajúcich štátoch pred polrokom, konkrétne Francúzska a Holandska, sa dostala zmluva o ústave do riadneho závozu!) Pozvala sadnúť za predsednícky stôl štyroch najmladších členov, (Írsko, ČR, Malta, Litva), mali vytvoriť dočasné predsedníctvo, vysvetlila pravidlá hlasovania, dala schváliť program rokovania a zápisnicu, hodinky ukazovali 15.10, a celé to skončilo. Podľa programu to malo trvať od 14.30 do 15.30. Ešte pred skončením žiadala pani prítomných, aby na druhý deň, teda 16. februára 2006, prišli presne na 9.00.
Na druhý deň som tam bola zas! (So šéfovým dovolením). Čo myslíte, kedy začalo rokovanie? Namiesto o deviatej presne o 9.35! Neskôr mi povedala jedna anglická councillorka, že vo VR má funkciu už pár rokov, a že takto neskoro začínať je tu bežná prax! Zrejme francúzsko-belgická národná vlastnosť. Sú ležérni. A skončilo? Namiesto pôvodnej 11.00 hodiny o 10.30. To nič. Hlavné, že odviedli podstatné. Za socíku by to boli iba politické táraniny.
Ale keďže som človek od prírody nervózny, bola som v novinárskej lóži presne o 9.00, keď som si predtým dala v kaviarni pohodlne kávičku. Stojí za to, aby som vám zaznamenala presne, čo sa tam dialo od môjho príchodu (keď som už bola kvázi novinárka).
8.30 – generálny tajomník spolu s niekoľkými ďalšími „fanatikmi“ odkladajú kabáty do šatne.
8.55 – ruch okolo šatne pokračuje, v kaviarni je veselo, sála je poloprázdna.
9.10 – sála zaplnená iba do jednej tretiny.
9.15 – členovia pomaly prichádzajú, postávajú v hlúčkoch, kým si nesadnú na menom a číslom označené miesto. Kamery snímajú, fotoaparáty cvakajú. Za predsedníckym stolom je nálada tiež uvoľnená, generálny tajomník debatuje s istou paňou, ostatní postávajú okolo.
9.16 – Starý predseda si už vzorne sadol na svoje miesto č. 351 medzi radových členov a usilovne si robí poznámky. Ide príkladom.
9.20 – došla pani G., ktorá si bola niekam na 20 minút odskočila.
9.25 – sála sa zapĺňa, všade uvoľnená vrava, srdečné potriasanie rúk. Ktosi na kohosi slabo zapískal.
9.30 – stále nič
9.33 – pani klope, vyzýva prítomných, aby zaujali miesta.
O 9.35 začnú voľby. Najprv pani vysvetlí, ako sa používa hlasovacie zariadenie, volebnú kartičku s napísaným menom treba vložiť do otvoru, stlačiť jeden z troch gombíkov – za, proti, zdržal sa. Maďar má otázku, že nevidí, čo má zatlačiť. Smiech v sále. Upozornenie pani G.: prsty položiť na hlasovacie zariadenie a TAJNE stlačiť gombík, aby sused NEVIDEL, ako si hlasoval(!)
Predstavenie kandidáta na predsedu. Prebehli voľby, dostal 227 hlasov, (minimum bolo 212), je teda zvolený.
Podobným spôsobom volia prvého podpredsedu VR.
Potom sú volení členovia grémia a ich náhradníci, 50 ľudí – všetci naraz. Jedným šmahom je zvolené grémium 227 hlasmi.
Zvolení sú predsedovia politických skupín – 227 hlasmi za. Zdá sa, že číslo 227 je tu obľúbené. Alebo toľko presne ich sedelo v sále?
Po úspešnom odvolení všetci čakajú na príhovor nového predsedu, tzv. „statement by the president“. Príde k predsedníckemu stolíku, všetkých tam napospol vyobjíma a vybozkáva, pani G. venuje obrovskú kyticu, až potom podíde k mikrofónu za rečníckym pultom.
Pán D. hovorí, že pred VR stoja dve veľké výzvy a dve politické priority. Výzvy: posilniť identitu VR, lebo sme najmladší orgán, ešte nemáme štatút inštitúcie, ale chceli by sme ho mať. VR nemá byť konkurentom Európskeho parlamentu, má ho dopĺňať. VR symbolizuje pluralitnú Európu. Je spojením medzi Európou a občanmi. Druhá výzva: vplyv: VR musí byť viditeľnejší v regiónoch i mestách, musí by aktívnejší. RAZ MOŽNO ODMIETNEME NÁVRH KOMISIE, AK SA BUDE PRIEČIŤ PRINCÍPU SUBSIDIARITY. K politickým prioritám patrí: diskusia o budúcnosti Európy a Lisabonská stratégia: zapojiť sa do jej opätovného spustenia (! - to znamená, že to bude trvať ešte najmenej do roku 2015, alebo ako ich poznám, tak aj 2030!) Preto je potrebné sústrediť sa na „konkrétne obsahy“, a nielen na „prázdnu vatu“ (tak to preložila tlmočníčka. Bola celkom dobrá). Ostatné témy sa napájajú na spomenuté ústredné. Pre VR je hlavné: bojovať za to, aby mali územné samosprávy legislatívne právomoci, a ZNOVU obnoviť dôveru občanov v EÚ, pretože EÚ má PROBLÉMY.
O slovo sa prihlásili aj predsedovia politických skupín, hlavne blahoželali Michelovi k zvoleniu a vyjadrili mu plnú podporu.
Členovia mali na stolíku pred sebou naše preklady. Preklady boli v úhľadných balíkoch nastôsované aj v kuloároch na policiach. Konečne sa niekto mojou prácou aj zaoberá, som užitočná! (zajasala som).
Pri príležitosti mojej návštevy plenáriek v Parlamente som získala farebný portrét nového predsedu aj so životopisom a bielu šiltovku s nápisom EUROPEAN UNION - Committee of the Regions – venujem ju synovi-kuchárovi, ale v zmätku pri šatni som stratila svoj obľúbený čierny šál.
Popoludní sa bola pozrieť na rokovanie o stanoviskách jedna kolegyňa so šéfom. A čo videli? Počas hlasovania bola nálada rovnako ležérna ako ráno. Mnohí členovia postávali na chodbe! Hlasovalo sa jednoduchým zdvihnutím ruky. Podľa jedného pozorovateľa „také hlasovanie už nemajú ani v Mongolsku.“ pravda, povedal to iba mne osobne, na verejnosti by si to určite nedovolil.
Ale predsa: snažím sa odniesť si pozitívne zážitky: tak teda, pani krajská radkyňa zo severného Anglicka mi povedala, že regióny by mali dostať na európskej úrovni väčšiu vážnosť, a že nám fandí, všetkým novým členským štátom. Vymenili sme si vizitky, a bola som rada, že som sa zoznámila s príjemným človekom.
REFERÁT NA SCHôDZI
Milí kolegovia, v dňoch 15. a 16. februára som sa zúčastnila na plenárnom zasadnutí Výboru regiónov ako pozorovateľka.
Všetko OK, v superlatívoch.
A čo ak je to podobne aj s ostatnými rokovaniami? A s celou politikou? S celou EÚ, aj s OSN a inými mašinériami? Verejnosti sa predostrie vonkajšie pozlátko, urobí sa dojem, že sa tam niečo deje, a v skutočnosti sa nedeje nič, alebo ak áno, tak len veľmi pomaly?
Prečo podozrievam OSN? Pretože som na internete čítala požiadavky na viacero voľných miest. Koľko omáčok a „prázdnej vaty“! Ani v EÚ toľko nemáme!
Môcť sa ho aspoň raz zúčastniť! Len ako pozorovateľ! Nech viem, ako to vyzerá v rokovacej sále, keď sa diskutuje o všetkých tých táraninách, ktoré sme naprekladali do 19 jazykov Únie! Keď sa schvaľujú „naše“ stanoviská!
Navrhla som to šéfovi. Súhlasil. Dnes som tam bola! Plenárky Výboru regiónov sa konajú dva dni. Prvý deň popoludní je iba akoby „zahrievacie kolo“. Schváli sa program rokovania, prečíta sa zápisnica z predošlých plenáriek, predstavia sa noví členovia, a pod.
Plenárky, na ktorých som sa zúčastnila, boli výnimočné tým, že sa volilo nové predsedníctvo na nové mandátové obdobie. Výbor regiónov funguje iba 12 rokov, je to najmladší orgán EÚ, predsedníctvo sa mení každé štyri roky, teda tentoraz išlo o začiatok 4. mandátového obdobia. Hneď v „zahrievacom kole“ ma zaujalo niekoľko vecí. Sedeli sme s kolegyňou na balkóne, v novinárskej časti, hľadeli na ruch pod sebou a pozerali na hodinky. Celé sa to odohrávalo v Európskom parlamente, v sále HÉMICYCLE na 3. poschodí. Malo to začať o 14.30. Začiatok sa oneskoril o cca 25 minút, členom sa veľmi nechcelo sadnúť, pani G., ktorá zasadnutie viedla, musela klopať kovovým predmetom po stole, aby zaujali svoje miesta. Za predsedníckym stolom okrem spomínanej panej sedel generálny tajomník a ešte jeden pán. Doterajší predseda VR sedel poslušne v hľadisku pod číslom 351. Všetci sme vedeli, že novým predsedom bude pán D., pretože to už bolo uverejnené istú dobu na Intranete. Pani G. privítala účastníkov, osobitne Rumunov a Bulharov, stručne zreferovala o demokratickom poslaní VR, hrdo oznámila, že Belgicko ratifikovalo zmluvu o ústave. (Akoby sa nechumelilo! Veď po neúspechu referenda o ústave v dvoch zakladajúcich štátoch pred polrokom, konkrétne Francúzska a Holandska, sa dostala zmluva o ústave do riadneho závozu!) Pozvala sadnúť za predsednícky stôl štyroch najmladších členov, (Írsko, ČR, Malta, Litva), mali vytvoriť dočasné predsedníctvo, vysvetlila pravidlá hlasovania, dala schváliť program rokovania a zápisnicu, hodinky ukazovali 15.10, a celé to skončilo. Podľa programu to malo trvať od 14.30 do 15.30. Ešte pred skončením žiadala pani prítomných, aby na druhý deň, teda 16. februára 2006, prišli presne na 9.00.
Na druhý deň som tam bola zas! (So šéfovým dovolením). Čo myslíte, kedy začalo rokovanie? Namiesto o deviatej presne o 9.35! Neskôr mi povedala jedna anglická councillorka, že vo VR má funkciu už pár rokov, a že takto neskoro začínať je tu bežná prax! Zrejme francúzsko-belgická národná vlastnosť. Sú ležérni. A skončilo? Namiesto pôvodnej 11.00 hodiny o 10.30. To nič. Hlavné, že odviedli podstatné. Za socíku by to boli iba politické táraniny.
Ale keďže som človek od prírody nervózny, bola som v novinárskej lóži presne o 9.00, keď som si predtým dala v kaviarni pohodlne kávičku. Stojí za to, aby som vám zaznamenala presne, čo sa tam dialo od môjho príchodu (keď som už bola kvázi novinárka).
8.30 – generálny tajomník spolu s niekoľkými ďalšími „fanatikmi“ odkladajú kabáty do šatne.
8.55 – ruch okolo šatne pokračuje, v kaviarni je veselo, sála je poloprázdna.
9.10 – sála zaplnená iba do jednej tretiny.
9.15 – členovia pomaly prichádzajú, postávajú v hlúčkoch, kým si nesadnú na menom a číslom označené miesto. Kamery snímajú, fotoaparáty cvakajú. Za predsedníckym stolom je nálada tiež uvoľnená, generálny tajomník debatuje s istou paňou, ostatní postávajú okolo.
9.16 – Starý predseda si už vzorne sadol na svoje miesto č. 351 medzi radových členov a usilovne si robí poznámky. Ide príkladom.
9.20 – došla pani G., ktorá si bola niekam na 20 minút odskočila.
9.25 – sála sa zapĺňa, všade uvoľnená vrava, srdečné potriasanie rúk. Ktosi na kohosi slabo zapískal.
9.30 – stále nič
9.33 – pani klope, vyzýva prítomných, aby zaujali miesta.
O 9.35 začnú voľby. Najprv pani vysvetlí, ako sa používa hlasovacie zariadenie, volebnú kartičku s napísaným menom treba vložiť do otvoru, stlačiť jeden z troch gombíkov – za, proti, zdržal sa. Maďar má otázku, že nevidí, čo má zatlačiť. Smiech v sále. Upozornenie pani G.: prsty položiť na hlasovacie zariadenie a TAJNE stlačiť gombík, aby sused NEVIDEL, ako si hlasoval(!)
Predstavenie kandidáta na predsedu. Prebehli voľby, dostal 227 hlasov, (minimum bolo 212), je teda zvolený.
Podobným spôsobom volia prvého podpredsedu VR.
Potom sú volení členovia grémia a ich náhradníci, 50 ľudí – všetci naraz. Jedným šmahom je zvolené grémium 227 hlasmi.
Zvolení sú predsedovia politických skupín – 227 hlasmi za. Zdá sa, že číslo 227 je tu obľúbené. Alebo toľko presne ich sedelo v sále?
Po úspešnom odvolení všetci čakajú na príhovor nového predsedu, tzv. „statement by the president“. Príde k predsedníckemu stolíku, všetkých tam napospol vyobjíma a vybozkáva, pani G. venuje obrovskú kyticu, až potom podíde k mikrofónu za rečníckym pultom.
Pán D. hovorí, že pred VR stoja dve veľké výzvy a dve politické priority. Výzvy: posilniť identitu VR, lebo sme najmladší orgán, ešte nemáme štatút inštitúcie, ale chceli by sme ho mať. VR nemá byť konkurentom Európskeho parlamentu, má ho dopĺňať. VR symbolizuje pluralitnú Európu. Je spojením medzi Európou a občanmi. Druhá výzva: vplyv: VR musí byť viditeľnejší v regiónoch i mestách, musí by aktívnejší. RAZ MOŽNO ODMIETNEME NÁVRH KOMISIE, AK SA BUDE PRIEČIŤ PRINCÍPU SUBSIDIARITY. K politickým prioritám patrí: diskusia o budúcnosti Európy a Lisabonská stratégia: zapojiť sa do jej opätovného spustenia (! - to znamená, že to bude trvať ešte najmenej do roku 2015, alebo ako ich poznám, tak aj 2030!) Preto je potrebné sústrediť sa na „konkrétne obsahy“, a nielen na „prázdnu vatu“ (tak to preložila tlmočníčka. Bola celkom dobrá). Ostatné témy sa napájajú na spomenuté ústredné. Pre VR je hlavné: bojovať za to, aby mali územné samosprávy legislatívne právomoci, a ZNOVU obnoviť dôveru občanov v EÚ, pretože EÚ má PROBLÉMY.
O slovo sa prihlásili aj predsedovia politických skupín, hlavne blahoželali Michelovi k zvoleniu a vyjadrili mu plnú podporu.
Členovia mali na stolíku pred sebou naše preklady. Preklady boli v úhľadných balíkoch nastôsované aj v kuloároch na policiach. Konečne sa niekto mojou prácou aj zaoberá, som užitočná! (zajasala som).
Pri príležitosti mojej návštevy plenáriek v Parlamente som získala farebný portrét nového predsedu aj so životopisom a bielu šiltovku s nápisom EUROPEAN UNION - Committee of the Regions – venujem ju synovi-kuchárovi, ale v zmätku pri šatni som stratila svoj obľúbený čierny šál.
Popoludní sa bola pozrieť na rokovanie o stanoviskách jedna kolegyňa so šéfom. A čo videli? Počas hlasovania bola nálada rovnako ležérna ako ráno. Mnohí členovia postávali na chodbe! Hlasovalo sa jednoduchým zdvihnutím ruky. Podľa jedného pozorovateľa „také hlasovanie už nemajú ani v Mongolsku.“ pravda, povedal to iba mne osobne, na verejnosti by si to určite nedovolil.
Ale predsa: snažím sa odniesť si pozitívne zážitky: tak teda, pani krajská radkyňa zo severného Anglicka mi povedala, že regióny by mali dostať na európskej úrovni väčšiu vážnosť, a že nám fandí, všetkým novým členským štátom. Vymenili sme si vizitky, a bola som rada, že som sa zoznámila s príjemným človekom.
REFERÁT NA SCHôDZI
Milí kolegovia, v dňoch 15. a 16. februára som sa zúčastnila na plenárnom zasadnutí Výboru regiónov ako pozorovateľka.
Všetko OK, v superlatívoch.
A čo ak je to podobne aj s ostatnými rokovaniami? A s celou politikou? S celou EÚ, aj s OSN a inými mašinériami? Verejnosti sa predostrie vonkajšie pozlátko, urobí sa dojem, že sa tam niečo deje, a v skutočnosti sa nedeje nič, alebo ak áno, tak len veľmi pomaly?
Prečo podozrievam OSN? Pretože som na internete čítala požiadavky na viacero voľných miest. Koľko omáčok a „prázdnej vaty“! Ani v EÚ toľko nemáme!
sobota 6. decembra 2014
LISABONSKÁ STRATÉGIA
LISABONSKÁ A INÉ STRATÉGIE
sú všetko nabubrelé frázy, ktoré si vymysleli politici, aby nadchli, obalamutili a na scestie zviedli verejnosť, oni sami si však na tom vybudovali kariéru.
V strede obdobia Lisabonskej stratégie bolo jasné, že skrachovala na celej čiare. Že z Európy sa do roku 2010 NESTANE „najvyspelejšia ekonomika na svete, založená na sociálnej rovnosti, a čoraz viacerých a lepších džoboch, na vedomostiach, výskume a rozvoji“, pričom sa mala zabezpečiť „starostlivosť o životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj“. Máme čo robiť, ak chceme dobehnúť Ameriku, ktorá je, mimochodom, tiež v miernej kríze, ale oproti nám je na tom omnoho lepšie. A už nám na päty veľmi intenzívne šliapajú Čína, India a ostatné ázijské tigre.
Mnohé zo starých členských štátov kritizujú posledné rozšírenie o nás, nových desať členských štátov, a neprestávajú tvrdiť, že prišlo prirýchle. Ja však vravím, že na vine nebolo rozšírenie, ale celkový zlý systém EÚ, veľká byrokracia a málo činov. Keď prekladám niektoré stanoviská, vidím, o čom to je.
Napríklad čo poviete na toto súvetie:
„Najdôležitejším pozitívnym aspektom (rozumej: Lisabonskej stratégie v strede obdobia) je to, že stratégia motivovala členské štáty, aby prijali akčné plány, ktoré uprednostňujú spoločné ciele (porovnaj hodnotenie EHSV v novembri 2004).“
Táto veta predchádza konštatovanie o zlyhaniach spomínanej stratégie. V snahe vysloviť o nej aspoň niečo pozitívne tára EHSV nezmysly. Veď spoločné ciele sa vytýčili hádam ešte roku 2000, teda na začiatku Lisabonskej stratégie, či nie? Odvtedy bolo treba konať! Aspoň trochu!
A čo ak pristúpi Bulharsko a Rumunsko? Galimatiáš bude pokračovať. O Turecku ani nehovorím. To by už EÚ neuniesla.
Na vine sú veľké mocnosti, najsilnejšie štáty EÚ, ktoré ťahajú každý na svoju stranu a nechcú popustiť zo svojich výhod pre nových „prišelcov“. Keby platila ústava, prehlasovali by sme ich, a hotovo. Pravdepodobne ju schválne bojkotovali. Všetko je to o prachoch.
Európska komisia sa vyžíva vo veľkých frázach: obdobie, ktoré teraz prežívame, je tzv. „reflexion period“ - preklad nám narobil na čele vrásky: obdobie premýšľania, hodnotenia, reflexie? A počas tohto obdobia, ktoré sa môže predĺžiť aj na niekoľko rokov (!), potrebujeme „preklenúť priepasť“, to jest vyplniť medzeru, ktorá je medzi európskymi inštitúciami a občanmi, „priblížiť Európu občanom“ pomocou ďalšej stratégie, tentoraz stratégie troch Dé: sú nimi – a teraz sa podržte, vážení: DEMOCRACY, DIALOGUE, DEBATE!
Ďalšie heslo, ktoré sa dnes razí: pripravuje sa fórum TALENTS, TOLERANCE, TECHNOLOGY (v rámci témy “Metropolitné oblasti Európy“).
Záľubu EÚ v skratkách ilustruje aj nasledujúci príklad. Viete čo je to CAFÉ? Nie, nesúvisí s kaviarňami, ani s kávou. Je to program Clean Air for Europe. Podľa mňa je skratka celkom od veci. Veď káva je čierna, ba väčšinou má aj usadeniny. Čistý vzduch by mal byť prirovnávaný k niečomu bielemu, priezračnému.
Ešte jedna skratka: PURPLE. Slovo by malo vyjadrovať purpurovú farbu, ale ono to znamená Peri-Urbain Regions pour l´Europe. Nech žije náš európsky purpurový vidiek!
Nuž ale veď EÚ pomaly prekoná všetky leninské heslá, plány päťročníc, prejavy súdruhov. Akurát s tým rozdielom, že hoci nerada, priznáva si chybu. Socializmus chyby nepripúšťal. Plány sa plnili, ak nie na 110, tak na sto percent určite, hoci iba na papieri. EÚ teda priznáva, že je v kríze. Neschválila sa ústava, rozpočet len v poslednej chvíli.
Dúfajme už len v zázrak, že sa nám podarí tých občanov nejako prehovoriť, aby nám viac dôverovali. Nové členské krajiny sú EÚ poväčšine priateľsky naklonené, veď dostávajú pekné peniaze zo štrukturálnych fondov. Práve staré členské štáty musia každý trochu ustúpiť a nepresadzovať svoje záujmy nad všetky ostatné. A čo je to Európska únia troch? Pod touto hlavičkou vystupujú Anglicko, Francúzsko a Nemecko na rozhovoroch s Iránom o jeho nukleárnom programe. Ak Irán zaútočí na Európu, Slovensko v tom bude nevinne.
Kamarátka, prekladateľka z Rady, sa mi zdôverila, že v poslednej dobe mali veľmi veľa práce, sedeli a prekladali denne do desiatej večera. Reku, čo také? Nuž, „nové perspektívy“(!) Na moju otázku, či si myslí, že Európa sa pozbiera, odpovedala: „Ale áno. Cez náboženstvo. Rakúske predsedníctvo tomu napomôže. Rakúšania sú nábožní, sú tam plné kostoly.“ Ani som sa ju veľmi nepokúšala presvedčiť o opaku. Len chabo som podotkla, že keď som bola na učiteľskom seminári v Rakúsku, stredoškolskí učitelia vyslovene počas obednej prechádzky znevažovali Cirkev a katolícky klérus.
Ďalšia z krasorečivých fráz súčasnosti: Európa musí zakladať tzv. „partnerstvá dobrej vôle“. Týka sa to priemyslu, najmä výroby, ba prvovýroby. V angličtine je to „partnerships of the willingness“. Preklad som prevzala od kolegu, ktorý sa so spojením popasoval zo dva mesiace predo mnou. Riešenie sa mi páčilo, ale predsa, išla som sa presvedčiť na Googli (GOOGLE VŠETKO VIE!) Vyhodilo mi články s kľúčovými zvratmi: „homosexuálne partnerstvá“ a „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Už len budem veriť Paľkovi a jeho prekladu.
Podelím sa s vami o jednu vetu zo stanoviska EHSV:
„Lisabonská stratégia je, bez ohľadu na iné úvahy, úspešná pri presadzovaní dvoch ideí: idey spoločnosti intenzívne využívajúcej vedomosti a idey vedúcej úlohy Európy v odbornej spôsobilosti a kvalifikácii.“
V Parlamente dostala Lisabonská stratégia prezývku: Lisabonská tragédia.
A na záver citujem z jedného stanoviska: Lisabonskú stratégiu treba z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja chápať „v počiatočnej desaťročnej fáze...“
sú všetko nabubrelé frázy, ktoré si vymysleli politici, aby nadchli, obalamutili a na scestie zviedli verejnosť, oni sami si však na tom vybudovali kariéru.
V strede obdobia Lisabonskej stratégie bolo jasné, že skrachovala na celej čiare. Že z Európy sa do roku 2010 NESTANE „najvyspelejšia ekonomika na svete, založená na sociálnej rovnosti, a čoraz viacerých a lepších džoboch, na vedomostiach, výskume a rozvoji“, pričom sa mala zabezpečiť „starostlivosť o životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj“. Máme čo robiť, ak chceme dobehnúť Ameriku, ktorá je, mimochodom, tiež v miernej kríze, ale oproti nám je na tom omnoho lepšie. A už nám na päty veľmi intenzívne šliapajú Čína, India a ostatné ázijské tigre.
Mnohé zo starých členských štátov kritizujú posledné rozšírenie o nás, nových desať členských štátov, a neprestávajú tvrdiť, že prišlo prirýchle. Ja však vravím, že na vine nebolo rozšírenie, ale celkový zlý systém EÚ, veľká byrokracia a málo činov. Keď prekladám niektoré stanoviská, vidím, o čom to je.
Napríklad čo poviete na toto súvetie:
„Najdôležitejším pozitívnym aspektom (rozumej: Lisabonskej stratégie v strede obdobia) je to, že stratégia motivovala členské štáty, aby prijali akčné plány, ktoré uprednostňujú spoločné ciele (porovnaj hodnotenie EHSV v novembri 2004).“
Táto veta predchádza konštatovanie o zlyhaniach spomínanej stratégie. V snahe vysloviť o nej aspoň niečo pozitívne tára EHSV nezmysly. Veď spoločné ciele sa vytýčili hádam ešte roku 2000, teda na začiatku Lisabonskej stratégie, či nie? Odvtedy bolo treba konať! Aspoň trochu!
A čo ak pristúpi Bulharsko a Rumunsko? Galimatiáš bude pokračovať. O Turecku ani nehovorím. To by už EÚ neuniesla.
Na vine sú veľké mocnosti, najsilnejšie štáty EÚ, ktoré ťahajú každý na svoju stranu a nechcú popustiť zo svojich výhod pre nových „prišelcov“. Keby platila ústava, prehlasovali by sme ich, a hotovo. Pravdepodobne ju schválne bojkotovali. Všetko je to o prachoch.
Európska komisia sa vyžíva vo veľkých frázach: obdobie, ktoré teraz prežívame, je tzv. „reflexion period“ - preklad nám narobil na čele vrásky: obdobie premýšľania, hodnotenia, reflexie? A počas tohto obdobia, ktoré sa môže predĺžiť aj na niekoľko rokov (!), potrebujeme „preklenúť priepasť“, to jest vyplniť medzeru, ktorá je medzi európskymi inštitúciami a občanmi, „priblížiť Európu občanom“ pomocou ďalšej stratégie, tentoraz stratégie troch Dé: sú nimi – a teraz sa podržte, vážení: DEMOCRACY, DIALOGUE, DEBATE!
Ďalšie heslo, ktoré sa dnes razí: pripravuje sa fórum TALENTS, TOLERANCE, TECHNOLOGY (v rámci témy “Metropolitné oblasti Európy“).
Záľubu EÚ v skratkách ilustruje aj nasledujúci príklad. Viete čo je to CAFÉ? Nie, nesúvisí s kaviarňami, ani s kávou. Je to program Clean Air for Europe. Podľa mňa je skratka celkom od veci. Veď káva je čierna, ba väčšinou má aj usadeniny. Čistý vzduch by mal byť prirovnávaný k niečomu bielemu, priezračnému.
Ešte jedna skratka: PURPLE. Slovo by malo vyjadrovať purpurovú farbu, ale ono to znamená Peri-Urbain Regions pour l´Europe. Nech žije náš európsky purpurový vidiek!
Nuž ale veď EÚ pomaly prekoná všetky leninské heslá, plány päťročníc, prejavy súdruhov. Akurát s tým rozdielom, že hoci nerada, priznáva si chybu. Socializmus chyby nepripúšťal. Plány sa plnili, ak nie na 110, tak na sto percent určite, hoci iba na papieri. EÚ teda priznáva, že je v kríze. Neschválila sa ústava, rozpočet len v poslednej chvíli.
Dúfajme už len v zázrak, že sa nám podarí tých občanov nejako prehovoriť, aby nám viac dôverovali. Nové členské krajiny sú EÚ poväčšine priateľsky naklonené, veď dostávajú pekné peniaze zo štrukturálnych fondov. Práve staré členské štáty musia každý trochu ustúpiť a nepresadzovať svoje záujmy nad všetky ostatné. A čo je to Európska únia troch? Pod touto hlavičkou vystupujú Anglicko, Francúzsko a Nemecko na rozhovoroch s Iránom o jeho nukleárnom programe. Ak Irán zaútočí na Európu, Slovensko v tom bude nevinne.
Kamarátka, prekladateľka z Rady, sa mi zdôverila, že v poslednej dobe mali veľmi veľa práce, sedeli a prekladali denne do desiatej večera. Reku, čo také? Nuž, „nové perspektívy“(!) Na moju otázku, či si myslí, že Európa sa pozbiera, odpovedala: „Ale áno. Cez náboženstvo. Rakúske predsedníctvo tomu napomôže. Rakúšania sú nábožní, sú tam plné kostoly.“ Ani som sa ju veľmi nepokúšala presvedčiť o opaku. Len chabo som podotkla, že keď som bola na učiteľskom seminári v Rakúsku, stredoškolskí učitelia vyslovene počas obednej prechádzky znevažovali Cirkev a katolícky klérus.
Ďalšia z krasorečivých fráz súčasnosti: Európa musí zakladať tzv. „partnerstvá dobrej vôle“. Týka sa to priemyslu, najmä výroby, ba prvovýroby. V angličtine je to „partnerships of the willingness“. Preklad som prevzala od kolegu, ktorý sa so spojením popasoval zo dva mesiace predo mnou. Riešenie sa mi páčilo, ale predsa, išla som sa presvedčiť na Googli (GOOGLE VŠETKO VIE!) Vyhodilo mi články s kľúčovými zvratmi: „homosexuálne partnerstvá“ a „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ Už len budem veriť Paľkovi a jeho prekladu.
Podelím sa s vami o jednu vetu zo stanoviska EHSV:
„Lisabonská stratégia je, bez ohľadu na iné úvahy, úspešná pri presadzovaní dvoch ideí: idey spoločnosti intenzívne využívajúcej vedomosti a idey vedúcej úlohy Európy v odbornej spôsobilosti a kvalifikácii.“
V Parlamente dostala Lisabonská stratégia prezývku: Lisabonská tragédia.
A na záver citujem z jedného stanoviska: Lisabonskú stratégiu treba z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja chápať „v počiatočnej desaťročnej fáze...“
štvrtok 4. decembra 2014
WHISTLEBLOWERS
WHISTLEBLOWERS
Sú to ľudia, ktorí sú nespokojní so systémom – a v snahe ho zlepšiť, vyťahujú na svetlo božie nedostatky, otvorene ich kritizujú. Samozrejme, že z toho majú nepríjemnosti, veľakrát sa stalo, že „whistleblower“ (doslovný preklad: „hráč na píšťalku“, prenesený význam: „udavač“) stratil zamestnanie, alebo sa mu vyhrážali, či dokonca ublížili jemu, alebo jeho rodine.
Raz prišiel na modlitebné stretko jeden whisteblower z Komisie. Hovoril, že satan sa mu mstí za jeho snahy, pretože má chorú manželku a syna drogovo závislého. Pomyslela som si: tvoje nešťastie môže prameniť aj z toho, že si sa rodine málo venoval, alebo z nejakých iných príčin. On však vyzeral skalopevne presvedčený, že robí správnu vec, že v tom musí pokračovať, že je k tomu predurčený Bohom, aj napriek nepriazni osudu a satanovmu pokúšaniu. Na konci príhovoru nás poprosil, aby sme sa zaňho modlili spoločne tak, že sa postavil tvárou ku krížu a ostatní priložili dlane na jeho chrbát a tak sa modlili. Nie všetci sa ho však dotkli. Mladá Španielka mi neskôr vysvetlila, že sa bála, lebo taký človek môže mať v sebe nezvyčajnú energiu a vôbec. Celé mi to zaváňalo čiernou mágiou.
Vraj aj vo Výbore regiónov je tiež jeden chronický whistleblower, aj mi povedali jeho meno. Údajne sa snažil vyniesť na svetlo podvody a korupciu, za čo ho starší úradníci v spoločnosti ignorovali, ak mal šťastie, ak mal menej šťastia, pokrikovali za ním: „Gestapo! Gestapo!“, ba jeden manažér si pri ňom aj odpľul. Za čo? Za statočne vykonaný vnútorný audit, pri ktorom vyšlo najavo, že niektorí členovia výboru si dávali preplácať cesty, ktoré neabsolvovali, alebo si dávali preplácať od výboru stovky eur za jazdu autom, ktorú im preplácalo aj ich mesto alebo obec.
Pokiaľ ide o žalovanie, mám dosť vlastných postrehov na celú EÚ, z ktorých niektoré som naznačila aj v iných kapitolkách. A niektoré vám poviem teraz:
Napríklad prečo nám, pracovníkom s dlhšou praxou, nedali hneď od začiatku vyššiu platovú triedu, alebo aspoň stupeň? Áno, plesám a jasám, že mi zvýšili plat a vyplatili rozdiel aj spätne. Ale dnes mi to objasnila jedna kolegyňa: keby mi dali šestku v dvojke od samého začiatku, museli by mi vyplácať aj vyššie expatriačné a iné príspevky, odlučné. Niektoré sa počítajú na percentá zo základného platu. Teda Európskej únii ide o to, aby na východniaroch ušetrila. Čím neskôr si naivní východniari o vyrovnávku platu požiadajú, tým lepšie pre EÚ. Aj tak sme všetci nesmierne šťastní z toho, koľko zarábame. Nikto z nás toľko na Slovensku nedostal. Je to slovom žúžo. Preto musíme privrieť oči nad tým, že chcú pri nás trochu obísť „Staff regulations“, čiže „Štatút úradníkov Európskych spoločenstiev“. Sme ako tí chudobní príbuzní, ktorým odrazu dali poriadne najesť, preto nehľadia na to, že v poniektorých koláčoch chýbajú hrozienka. Teraz je mi jasné, prečo mi náš predošlý šéf vyslovene neodporúčal podávať žiadosť o vyššiu platovú triedu.
Ako to povedala jedna majiteľka prekladateľskej agentúry? „Evropská unie je džungle.“
V tejto džungli, v záplave zložitých predpisov, nariadení a smerníc sa zrejme dá robiť všeličo tak, aby sa tie predpisy, nariadenia a smernice trochu obišli.
Keď niektorí ľudia dostávajú za tú istú prácu viac a iní menej, aká je potom atmosféra na oddeleniach nových jazykov? Ľudia sa navzájom neznášajú. Vraj Slovinci sa otvorene „žerú“, o Maďaroch ani nehovoriac. Slováci to robia v skrytosti.
Je zaujímavé, že ak ako prekladateľ urobím EPSO, „spadnem“ do nižšej platovej triedy, teda do päťky. Neviem, o čo vedeniu ide. Žeby schválne podporovali konkurenciu medzi zamestnancami? Jasné: život je tvrdý boj. Ak si raz dostal šestku, mal by si si podať EPSO na deviatku alebo na dvanástku, čiže na šéfa. Kto v EÚ nepostupuje, ten padne! Vraj do Luxemburgu potrebujú šéfov prekladateľských oddelení, tam je tých prekladateľov o hodne viac – robia pre Parlament a Komisiu. Ja však na šéfovanie nemám žalúdok. Neviem vychádzať s ľuďmi, ba niekedy ani sama so sebou.
Ešte jedna skúsenosť, ktorá môže slúžiť budúcim euro-úradníkom ako varovanie: ak môžete za niečo dostať zaplatené, vyberte si peniaze vo forme preddavku, nečakajte, kým vám ich po mesiacoch dajú! Môže sa stať, že príslušnú kanceláriu presťahovali do inej budovy, alebo vymenili úradníka, a už sa na vás zabudne. Stalo sa mi to pri vymáhaní prostriedkov za tzv. „mission linguistique“, dvojtýždňovú študijnú stáž vo Francúzsku z leta 2006. Išlo o najvyšší „level“, pri ktorom som mala mať preplatené všetky náklady. Akosi sa na mňa do konca roku 2006 pozabudlo, posledného apríla 2007 mi skončila zmluva, úrad sa presťahoval, úradníkov vymenili. Ešte šťastie, že od júna 2007 do konca novembra 2007 som dostala predĺženie kontraktu. Zo Slovenska by sa mi tie nároky vymáhali ťažšie. Ale v tejto kauze mohlo ísť aj o nepatrnú chybičku vo vypisovaní tlačív z mojej strany. Preto nikoho neobviňujem.
Rozhodne tu nejdem hvízdať na píšťalke a haniť EÚ, svoju „tretiu matku“ (prvá matka: biologická, druhá: Panna Mária), ktorá mi umožnila prežiť veľmi zaujímavé pracovné aj spoločenské chvíle v samotnom centre Európskej džungle.
Sú to ľudia, ktorí sú nespokojní so systémom – a v snahe ho zlepšiť, vyťahujú na svetlo božie nedostatky, otvorene ich kritizujú. Samozrejme, že z toho majú nepríjemnosti, veľakrát sa stalo, že „whistleblower“ (doslovný preklad: „hráč na píšťalku“, prenesený význam: „udavač“) stratil zamestnanie, alebo sa mu vyhrážali, či dokonca ublížili jemu, alebo jeho rodine.
Raz prišiel na modlitebné stretko jeden whisteblower z Komisie. Hovoril, že satan sa mu mstí za jeho snahy, pretože má chorú manželku a syna drogovo závislého. Pomyslela som si: tvoje nešťastie môže prameniť aj z toho, že si sa rodine málo venoval, alebo z nejakých iných príčin. On však vyzeral skalopevne presvedčený, že robí správnu vec, že v tom musí pokračovať, že je k tomu predurčený Bohom, aj napriek nepriazni osudu a satanovmu pokúšaniu. Na konci príhovoru nás poprosil, aby sme sa zaňho modlili spoločne tak, že sa postavil tvárou ku krížu a ostatní priložili dlane na jeho chrbát a tak sa modlili. Nie všetci sa ho však dotkli. Mladá Španielka mi neskôr vysvetlila, že sa bála, lebo taký človek môže mať v sebe nezvyčajnú energiu a vôbec. Celé mi to zaváňalo čiernou mágiou.
Vraj aj vo Výbore regiónov je tiež jeden chronický whistleblower, aj mi povedali jeho meno. Údajne sa snažil vyniesť na svetlo podvody a korupciu, za čo ho starší úradníci v spoločnosti ignorovali, ak mal šťastie, ak mal menej šťastia, pokrikovali za ním: „Gestapo! Gestapo!“, ba jeden manažér si pri ňom aj odpľul. Za čo? Za statočne vykonaný vnútorný audit, pri ktorom vyšlo najavo, že niektorí členovia výboru si dávali preplácať cesty, ktoré neabsolvovali, alebo si dávali preplácať od výboru stovky eur za jazdu autom, ktorú im preplácalo aj ich mesto alebo obec.
Pokiaľ ide o žalovanie, mám dosť vlastných postrehov na celú EÚ, z ktorých niektoré som naznačila aj v iných kapitolkách. A niektoré vám poviem teraz:
Napríklad prečo nám, pracovníkom s dlhšou praxou, nedali hneď od začiatku vyššiu platovú triedu, alebo aspoň stupeň? Áno, plesám a jasám, že mi zvýšili plat a vyplatili rozdiel aj spätne. Ale dnes mi to objasnila jedna kolegyňa: keby mi dali šestku v dvojke od samého začiatku, museli by mi vyplácať aj vyššie expatriačné a iné príspevky, odlučné. Niektoré sa počítajú na percentá zo základného platu. Teda Európskej únii ide o to, aby na východniaroch ušetrila. Čím neskôr si naivní východniari o vyrovnávku platu požiadajú, tým lepšie pre EÚ. Aj tak sme všetci nesmierne šťastní z toho, koľko zarábame. Nikto z nás toľko na Slovensku nedostal. Je to slovom žúžo. Preto musíme privrieť oči nad tým, že chcú pri nás trochu obísť „Staff regulations“, čiže „Štatút úradníkov Európskych spoločenstiev“. Sme ako tí chudobní príbuzní, ktorým odrazu dali poriadne najesť, preto nehľadia na to, že v poniektorých koláčoch chýbajú hrozienka. Teraz je mi jasné, prečo mi náš predošlý šéf vyslovene neodporúčal podávať žiadosť o vyššiu platovú triedu.
Ako to povedala jedna majiteľka prekladateľskej agentúry? „Evropská unie je džungle.“
V tejto džungli, v záplave zložitých predpisov, nariadení a smerníc sa zrejme dá robiť všeličo tak, aby sa tie predpisy, nariadenia a smernice trochu obišli.
Keď niektorí ľudia dostávajú za tú istú prácu viac a iní menej, aká je potom atmosféra na oddeleniach nových jazykov? Ľudia sa navzájom neznášajú. Vraj Slovinci sa otvorene „žerú“, o Maďaroch ani nehovoriac. Slováci to robia v skrytosti.
Je zaujímavé, že ak ako prekladateľ urobím EPSO, „spadnem“ do nižšej platovej triedy, teda do päťky. Neviem, o čo vedeniu ide. Žeby schválne podporovali konkurenciu medzi zamestnancami? Jasné: život je tvrdý boj. Ak si raz dostal šestku, mal by si si podať EPSO na deviatku alebo na dvanástku, čiže na šéfa. Kto v EÚ nepostupuje, ten padne! Vraj do Luxemburgu potrebujú šéfov prekladateľských oddelení, tam je tých prekladateľov o hodne viac – robia pre Parlament a Komisiu. Ja však na šéfovanie nemám žalúdok. Neviem vychádzať s ľuďmi, ba niekedy ani sama so sebou.
Ešte jedna skúsenosť, ktorá môže slúžiť budúcim euro-úradníkom ako varovanie: ak môžete za niečo dostať zaplatené, vyberte si peniaze vo forme preddavku, nečakajte, kým vám ich po mesiacoch dajú! Môže sa stať, že príslušnú kanceláriu presťahovali do inej budovy, alebo vymenili úradníka, a už sa na vás zabudne. Stalo sa mi to pri vymáhaní prostriedkov za tzv. „mission linguistique“, dvojtýždňovú študijnú stáž vo Francúzsku z leta 2006. Išlo o najvyšší „level“, pri ktorom som mala mať preplatené všetky náklady. Akosi sa na mňa do konca roku 2006 pozabudlo, posledného apríla 2007 mi skončila zmluva, úrad sa presťahoval, úradníkov vymenili. Ešte šťastie, že od júna 2007 do konca novembra 2007 som dostala predĺženie kontraktu. Zo Slovenska by sa mi tie nároky vymáhali ťažšie. Ale v tejto kauze mohlo ísť aj o nepatrnú chybičku vo vypisovaní tlačív z mojej strany. Preto nikoho neobviňujem.
Rozhodne tu nejdem hvízdať na píšťalke a haniť EÚ, svoju „tretiu matku“ (prvá matka: biologická, druhá: Panna Mária), ktorá mi umožnila prežiť veľmi zaujímavé pracovné aj spoločenské chvíle v samotnom centre Európskej džungle.
Vytešujem sa z detičiek
Vytešujem sa z detičiek
Včera v ZUŠ-ke bola Sofinka úchvatná. Na klavíri hrala tak, že pritom priam poskakovala na stoličke. Kreslenie jej šlo horšie, stromček nakreslila taký, akoby ho zasiahla víchrica, anjelovi vyfarbila tvár nazeleno. Keď sme vyšli z budovy do parku, vrhla sa na zvyšky snehu a urobila si malého snehuliačika. Zobrala ho v jednej ruke domov, dali sme ho na okno zvonku - na črepník s pažítkou. Navrhovala som jej: - Sofi, nepôjdeš so mnou večer na koncert? Odpoveď ako od pravej dámy: - Ó, veľmi rada, už som dávno nebola na koncerte! Síce potom sa mi nechcelo, lebo ma bolela noha, navyše sme šli za realiťáčkou spísať zmluvu o predaji babkinho bytu. Sofi medzitým mastila s Andrejom stolný futbal. Miško sa venoval Andrejkovi pri gitare. Na Vianoce nám detičky zahrajú, Ajo vie niekoľko pekných kolied, Ódu na radosť, Rolničky, znelku Eurovízie.
Sofia ma má kvôli tej hudobke rada, lebo som jej pomohla zdvihnúť sebavedomie, keď ju na začiatku školského roka surovo strčili naspäť do strednej triedy (namiesto do veľkej, predškolskej). Teraz síce chodí do strednej, ale v stredu poobede nejde spať, prídeme pre ňu a ide na klavír. Len aby jej to vydržalo!
No a teraz si prečítajte e-mail od dcéry o najnovších Dominikiných kúskoch:
V skolke bol Mikulas
a ked som dosla vecer domov, tak sa mi naskytol bozsky pohlad:
Domi zadzabana mixom cokolady a sopla, plne ruky gumenych medvedikov...
cely mikulassky balicek padol. Esteze jej nebolo zle aspon.
V zachode prekvapko - v mise odtocena totalne cela rolka toaletaku (asi sa inspirovala tou macickou z tabletu).
Ivo nestihal, musel daco surne riesit...
A Domi mala najvacsi zazitok z toho, ze s Mikulasom dosiel aj cert :)
Dneska maju o stvrtej vianocnu besiedku, tak som zvedava...
Mo
Nuž, blížiace sa sviatky sú zaiste najkrajšie s detičkami.
Včera v ZUŠ-ke bola Sofinka úchvatná. Na klavíri hrala tak, že pritom priam poskakovala na stoličke. Kreslenie jej šlo horšie, stromček nakreslila taký, akoby ho zasiahla víchrica, anjelovi vyfarbila tvár nazeleno. Keď sme vyšli z budovy do parku, vrhla sa na zvyšky snehu a urobila si malého snehuliačika. Zobrala ho v jednej ruke domov, dali sme ho na okno zvonku - na črepník s pažítkou. Navrhovala som jej: - Sofi, nepôjdeš so mnou večer na koncert? Odpoveď ako od pravej dámy: - Ó, veľmi rada, už som dávno nebola na koncerte! Síce potom sa mi nechcelo, lebo ma bolela noha, navyše sme šli za realiťáčkou spísať zmluvu o predaji babkinho bytu. Sofi medzitým mastila s Andrejom stolný futbal. Miško sa venoval Andrejkovi pri gitare. Na Vianoce nám detičky zahrajú, Ajo vie niekoľko pekných kolied, Ódu na radosť, Rolničky, znelku Eurovízie.
Sofia ma má kvôli tej hudobke rada, lebo som jej pomohla zdvihnúť sebavedomie, keď ju na začiatku školského roka surovo strčili naspäť do strednej triedy (namiesto do veľkej, predškolskej). Teraz síce chodí do strednej, ale v stredu poobede nejde spať, prídeme pre ňu a ide na klavír. Len aby jej to vydržalo!
No a teraz si prečítajte e-mail od dcéry o najnovších Dominikiných kúskoch:
V skolke bol Mikulas
a ked som dosla vecer domov, tak sa mi naskytol bozsky pohlad:
Domi zadzabana mixom cokolady a sopla, plne ruky gumenych medvedikov...
cely mikulassky balicek padol. Esteze jej nebolo zle aspon.
V zachode prekvapko - v mise odtocena totalne cela rolka toaletaku (asi sa inspirovala tou macickou z tabletu).
Ivo nestihal, musel daco surne riesit...
A Domi mala najvacsi zazitok z toho, ze s Mikulasom dosiel aj cert :)
Dneska maju o stvrtej vianocnu besiedku, tak som zvedava...
Mo
Nuž, blížiace sa sviatky sú zaiste najkrajšie s detičkami.
Biely sex
Biely sex
Nemohla tomu odolať. Bolo to silnejšie než všetky princípy, ktoré jej vštepovali odmalička. Trochu síce so sebou bojovala. Najprv len pootvorila dvierka – a vzápätí ich pribuchla. Nie, nesmiem, neslobodno!
Ale túžba bola príliš silná. Prenikala ju až do špiku kostí. Opatrne sa zakrádala, nesvietila, nie, na to bola dosť ohľaduplná. A okrem toho – rodina jej vášeň absolútne nechápala. Ešte by jej v tom mohol niektorý zo synov zabrániť! Alebo nebodaj manžel. No to by už tak chýbalo! Manžel bol v tom prípade nepriateľ číslo jeden. Neústupčivý, ironický, sarkastický, neprístupný radovánkam.
Preto len tajne ako zlodej pomaly postupovala ku dvierkam. Opatrne ich otvorila. Ovanula ju svieža vôňa mäsových výrobkov, pikantných syrov, nakladaných uhoriek, maslových zákuskov. Rýchle si nabrala niekoľko dobrôt na tanierik a zacapla dvierka.
S víťazným úsmevom sa zakrádala k stolu. Vtom sa v kuchyni rozsvietilo veľké svetlo. Vo dverách stál postrach – sám manžel!
- Okamžite to všetko vráť do chladničky! – zrúkol na ňu. A bolo po sexe.
utorok 2. decembra 2014
Referendum a anglický humor
Po veselých aj trpkých zážitkoch s francúzštinou vám dám opäť nazrieť do života našich dvoch výborov, veď verím, že viacerí z vás čakajú hlavne na „pikošky“ z byrokratickej „džungle“. Nuž tu ich máte, nech sa páči:
REFERENDUM A ANGLICKÝ HUMOR
Angličania majú zvláštny zmysel pre humor. Napríklad jedna kamoška mi sľúbila, že ma zoznámi s paňou XY. Uplynula chvíľka v družnom rozhovore. Keď sme sa blížili k miestu stretnutia, kde sa mala okrem iných nachádzať aj pani XY, pýtam sa kamarátky:
„Takže ma s ňou naozaj zoznámiš?“
S kamennou tvárou odpovedala: „No!“
Keď videla moju sklamanú, až urazenú tvár a mimiku, zasmiala sa a povedala, že jasné, že ma s ňou zoznámi, že mi iba predviedla ukážku anglického humoru.
V Londýne som videla sériu žartovných pohľadníc, na ktorých sa Angličania vysmievajú sami zo seba. Už len to je obdivuhodné, že to dokážu. Napríklad téma: slušné spávanie. Slušnosť káže nepýtať sa stroho, ale používať okolo otázky zdorilostné frázy. Na pohľadnici sú vyobrazené dve scénky: na jednej je znázornené, ako sa topí človek v rieke a volá: „Help!“ Po nábreží kráča Angličan so psom a obaja svorne topiaceho ignorujú. To je akože WRONG. Na druhej je nakreslená tá istá situácia, ale topiaci slušne prosí, vraj je mu veľmi ľúto, že pána obťažuje, ale či by nebol taký láskavý a nepomohol mu? Pán mu nadšene hádže záchranné koleso, aj psík pomáha. To je akože RIGHT. Na ďalších pohľadniciach sú scénky z anglického života: čo má typický Angličan rád, aká zložitá je anglická výslovnosť, aké nemožné majú jedlá, atď.
Slušné správanie káže aj poslušne čakať v rade, nepredbiehať sa. To my, Slováci, často nedokážeme. Stalo sa mi v Londýne, že som čakala vo vchode do metra pri okienku na lístky. Okienka boli de facto tri. Ale rad stál iba pri dvoch krajných, tak som sa postavila k tomu strednému, aby som bola skôr hotová. Pani za pultom ma veľmi dôrazne poslala do radu ku krajnému okienku. Z tejto situácie mala zrejme pobavenie iba ona sama, ja som sa cítila ponížená a urazená. Odkiaľ som mala vedieť, že rad, stojaci pri krajnom okienku sa vo finiši rozdvojuje? Spravili zo mňa hlupáka a primitíva.
Angličania sú zvláštny národ. Majú radi svoj dom, svoje súkromie, svojho psa, dovolenku, čaj a hádam sa v súčasnosti aj učia tolerovať cudzincov. Radi ich ale nebudú mať nikdy.
O tom, že Angličania majú skvelý zmysel pre humor, svedčia knižky Jerome Klapku Jerome, Oscara Wilda, Jamesa Herriota, P.G. Wodehousa, W.S. Maughama, Evelyn Waughovej (ono to bol vlastne chlapík, len písal pod ženským pseudonymom), Davida Lodgea a iných.
Ale aj každodenný život prináša humorné situácie. Napríklad včera, druhého júna 2005. Bolo mi podozrivé, koľko vecí sa stratilo v jeden deň, pretože mi začali chodiť maily o stratených kľúčoch, peniazoch, okuliaroch, mobile. Niektorí písali, že niečo stratili, iní, že niečo našli. Začala som šípiť lotrovinu.
Celé sa to inak odohrávalo dva dni po skrachovaní referenda o európskej ústave, lepšie povedané o Zmluve o ústave alebo Zmluve zakladajúcej Ústavu pre Európu (na tých formuláciách sme si pri prekladoch museli dať záležať) v Holandsku, kde 62% ľudí bolo proti ústave. Vo Francúzsku 29. mája bolo proti 55%. Sklamalo ma to veľmi, počula som aj fámy, že to je koniec celej ústavy, že vývoj v EÚ sa posúva o desať rokov dozadu. Že keď dva zakladajúce štáty odmietnu ústavu, nemá už význam pokračovať v jej ratifikácii inými štátmi, že padne euro, že padne EÚ, atď.
A propos, predsedníčka EHSV vedela z tejto situácie vyvodiť skvelý záver vo svoj politický prospech. Poslala nám intranetom obežník asi v tom zmysle, že áno, referendum bolo neúspešné, ale to iba preto, lebo sa v EÚ nevedie patričný sociálny dialóg, je slabá informovanosť obyvateľstva, a že práve tu nastáva ešte dôležitejšia úloha EHSV než doteraz.
Nuž teda druhého júna nám niekoľkým (vyvoleným) cez obed prišiel e-mail od anglického kamaráta:
WELCOME TO EUROPEAN LEFT LUGGAGE DAY!
Vitajte v Európsky deň stratených vecí!
Som prekladateľka, tak vám celý mail preložím do slovenčiny:
Ako ste si všimli zo správ o stratených veciach, ktoré dnes obiehali na intranete, je 2. júna, deň, ktorý je známy aj ako Európsky deň stratených vecí.
Pripojte sa k mnohým reprezentantom EÚ, ktorí niečo „stratili“ za posledných 24 hodín, a to tak, že nechali vzácny predmet s určitým popisom v niektorej budove EÚ alebo v jej blízkosti a čakajte, ako dlho potrvá čestnému spolupracovníkovi, kým oznámi, že stratenú vec našiel.
Úspešnými príkladmi v tejto veci sú doteraz okuliare a mobilný telefón, ktoré boli vrátené majiteľom, hoci zatiaľ ešte nikto nevrátil kľúče od strateného Fiata, ani 40€ (peniaze sa stratili o deň skôr, ich chyba!)
Istého José Manuela B. (priezvisko zamlčané kvôli zachovaniu anonymity) videli, ako „tratí“ niekoľko tisíc výtlačkov knihy nazvanej „Návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu“ neďaleko budovy Berlaymont, ale zatiaľ ešte nikto neoznámil, že by mu chýbali.
Nezabudnite využiť tento deň európskej solidarity a straťte dnes nejakú vec!!!
p.s. Ak sa niekto rozhodne stratiť peniaze, odporúčame použiť ako vhodnú lokalitu kanceláriu č...
REFERENDUM A ANGLICKÝ HUMOR
Angličania majú zvláštny zmysel pre humor. Napríklad jedna kamoška mi sľúbila, že ma zoznámi s paňou XY. Uplynula chvíľka v družnom rozhovore. Keď sme sa blížili k miestu stretnutia, kde sa mala okrem iných nachádzať aj pani XY, pýtam sa kamarátky:
„Takže ma s ňou naozaj zoznámiš?“
S kamennou tvárou odpovedala: „No!“
Keď videla moju sklamanú, až urazenú tvár a mimiku, zasmiala sa a povedala, že jasné, že ma s ňou zoznámi, že mi iba predviedla ukážku anglického humoru.
V Londýne som videla sériu žartovných pohľadníc, na ktorých sa Angličania vysmievajú sami zo seba. Už len to je obdivuhodné, že to dokážu. Napríklad téma: slušné spávanie. Slušnosť káže nepýtať sa stroho, ale používať okolo otázky zdorilostné frázy. Na pohľadnici sú vyobrazené dve scénky: na jednej je znázornené, ako sa topí človek v rieke a volá: „Help!“ Po nábreží kráča Angličan so psom a obaja svorne topiaceho ignorujú. To je akože WRONG. Na druhej je nakreslená tá istá situácia, ale topiaci slušne prosí, vraj je mu veľmi ľúto, že pána obťažuje, ale či by nebol taký láskavý a nepomohol mu? Pán mu nadšene hádže záchranné koleso, aj psík pomáha. To je akože RIGHT. Na ďalších pohľadniciach sú scénky z anglického života: čo má typický Angličan rád, aká zložitá je anglická výslovnosť, aké nemožné majú jedlá, atď.
Slušné správanie káže aj poslušne čakať v rade, nepredbiehať sa. To my, Slováci, často nedokážeme. Stalo sa mi v Londýne, že som čakala vo vchode do metra pri okienku na lístky. Okienka boli de facto tri. Ale rad stál iba pri dvoch krajných, tak som sa postavila k tomu strednému, aby som bola skôr hotová. Pani za pultom ma veľmi dôrazne poslala do radu ku krajnému okienku. Z tejto situácie mala zrejme pobavenie iba ona sama, ja som sa cítila ponížená a urazená. Odkiaľ som mala vedieť, že rad, stojaci pri krajnom okienku sa vo finiši rozdvojuje? Spravili zo mňa hlupáka a primitíva.
Angličania sú zvláštny národ. Majú radi svoj dom, svoje súkromie, svojho psa, dovolenku, čaj a hádam sa v súčasnosti aj učia tolerovať cudzincov. Radi ich ale nebudú mať nikdy.
O tom, že Angličania majú skvelý zmysel pre humor, svedčia knižky Jerome Klapku Jerome, Oscara Wilda, Jamesa Herriota, P.G. Wodehousa, W.S. Maughama, Evelyn Waughovej (ono to bol vlastne chlapík, len písal pod ženským pseudonymom), Davida Lodgea a iných.
Ale aj každodenný život prináša humorné situácie. Napríklad včera, druhého júna 2005. Bolo mi podozrivé, koľko vecí sa stratilo v jeden deň, pretože mi začali chodiť maily o stratených kľúčoch, peniazoch, okuliaroch, mobile. Niektorí písali, že niečo stratili, iní, že niečo našli. Začala som šípiť lotrovinu.
Celé sa to inak odohrávalo dva dni po skrachovaní referenda o európskej ústave, lepšie povedané o Zmluve o ústave alebo Zmluve zakladajúcej Ústavu pre Európu (na tých formuláciách sme si pri prekladoch museli dať záležať) v Holandsku, kde 62% ľudí bolo proti ústave. Vo Francúzsku 29. mája bolo proti 55%. Sklamalo ma to veľmi, počula som aj fámy, že to je koniec celej ústavy, že vývoj v EÚ sa posúva o desať rokov dozadu. Že keď dva zakladajúce štáty odmietnu ústavu, nemá už význam pokračovať v jej ratifikácii inými štátmi, že padne euro, že padne EÚ, atď.
A propos, predsedníčka EHSV vedela z tejto situácie vyvodiť skvelý záver vo svoj politický prospech. Poslala nám intranetom obežník asi v tom zmysle, že áno, referendum bolo neúspešné, ale to iba preto, lebo sa v EÚ nevedie patričný sociálny dialóg, je slabá informovanosť obyvateľstva, a že práve tu nastáva ešte dôležitejšia úloha EHSV než doteraz.
Nuž teda druhého júna nám niekoľkým (vyvoleným) cez obed prišiel e-mail od anglického kamaráta:
WELCOME TO EUROPEAN LEFT LUGGAGE DAY!
Vitajte v Európsky deň stratených vecí!
Som prekladateľka, tak vám celý mail preložím do slovenčiny:
Ako ste si všimli zo správ o stratených veciach, ktoré dnes obiehali na intranete, je 2. júna, deň, ktorý je známy aj ako Európsky deň stratených vecí.
Pripojte sa k mnohým reprezentantom EÚ, ktorí niečo „stratili“ za posledných 24 hodín, a to tak, že nechali vzácny predmet s určitým popisom v niektorej budove EÚ alebo v jej blízkosti a čakajte, ako dlho potrvá čestnému spolupracovníkovi, kým oznámi, že stratenú vec našiel.
Úspešnými príkladmi v tejto veci sú doteraz okuliare a mobilný telefón, ktoré boli vrátené majiteľom, hoci zatiaľ ešte nikto nevrátil kľúče od strateného Fiata, ani 40€ (peniaze sa stratili o deň skôr, ich chyba!)
Istého José Manuela B. (priezvisko zamlčané kvôli zachovaniu anonymity) videli, ako „tratí“ niekoľko tisíc výtlačkov knihy nazvanej „Návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu“ neďaleko budovy Berlaymont, ale zatiaľ ešte nikto neoznámil, že by mu chýbali.
Nezabudnite využiť tento deň európskej solidarity a straťte dnes nejakú vec!!!
p.s. Ak sa niekto rozhodne stratiť peniaze, odporúčame použiť ako vhodnú lokalitu kanceláriu č...
pondelok 1. decembra 2014
Na dostihoch
NA DOSTIHOCH
Patricia sa na ne strašne tešila. Kúpila si aj ľahký čierny klobúk z lyka s bielymi ozdobami. Vraj idú s Nathalie a Sabine, v aute ostali dve voľné miesta. Tak sme šli. Ja som si obliekla najlepšie letné šaty a biele topánky. Dobre som totiž poznala dostihy. Z románov a anglických filmov. Dámy majú byť elegantné a v klobúkoch, čo mi vravela aj jedna z učiteliek, najmä ak sa po dostihoch ide na večeru do reštaurácie. Priateľky boli všetky v čiernom, s výstrihmi. Ostatní ľudia väčšinou v športovom, nedbali na tradície. Hippodorom v Cagnes sur Mer bol veľký. Sponzormi kasína z Monte Carla. Keď sme tam dorazili, hneď mi bolo jasné, že večera sa konať nebude, lebo domáca s priateľkami si kúpili hranolky a pivo – a pre nás doniesla z domu sendviče. Neva, veď dostihy nám „dajú poriadne zabrať“, na hlad nebude čas.
A naozaj. Pat sa vyznala. Stávkovala s istotou starého hráča. Dvojice čísel, či trio, passant, či gagnant, veď stávky stáli iba dve eurá. Ale na každý závod bolo možné staviť viackrát. Sama som tej vášni podľahla. Najmä keď som vyhrala hneď v prvom kole! Stavila som na sedmičku, vyhrala síce päťka, sedmička bola druhá, ale päťku dodatočne diskvalifikovali, lebo kôň bežal a nie hopkal – boli to totiž preteky záprahov, a tak sa stal víťazom kôň číslo sedem. Natešená som si pri okienku prevzala výhru 14,40 eur. Potom som tie peniaze vsadila v ďalších kolách, ale už som nemala šťastie.
Patricia prehrala hodne, išla do mínusu. Nadávala na klobúk. Vraj jej nepriniesol šťastie. Mimochodom, vyzerala v ňom popri svojich vyšších priateľkách ako hríbik medzi stromami. Ani sme nepočkali do konca na slávnostný ohňotroj. Veď napokon bola polnoc, keď sme prišli domov. Kamošky sa pokúšali Pat rozveseliť, aj sa im to trochu podarilo. Vyhlásila: „No čože! Raz do roka si možno trochu zahrať!“
Keď som o tom rozprávala bratovi do telefónu, ironicky poznamenal, že domáca asi vsadila všetky peniaze, ktoré na nás zarobila. To určite nie, to nemôžem povedať. Nešlo o horibilné sumy. Okrem toho bola milá, varila nám bohaté večere.
Nuž ale hráčska vášeň je hráčska vášeň. Poznali ju Dostojevskij. Puškin, Čajkovskij, Balzac, Dumas – a spoznala ju aj Sedlačková.
Patricia sa na ne strašne tešila. Kúpila si aj ľahký čierny klobúk z lyka s bielymi ozdobami. Vraj idú s Nathalie a Sabine, v aute ostali dve voľné miesta. Tak sme šli. Ja som si obliekla najlepšie letné šaty a biele topánky. Dobre som totiž poznala dostihy. Z románov a anglických filmov. Dámy majú byť elegantné a v klobúkoch, čo mi vravela aj jedna z učiteliek, najmä ak sa po dostihoch ide na večeru do reštaurácie. Priateľky boli všetky v čiernom, s výstrihmi. Ostatní ľudia väčšinou v športovom, nedbali na tradície. Hippodorom v Cagnes sur Mer bol veľký. Sponzormi kasína z Monte Carla. Keď sme tam dorazili, hneď mi bolo jasné, že večera sa konať nebude, lebo domáca s priateľkami si kúpili hranolky a pivo – a pre nás doniesla z domu sendviče. Neva, veď dostihy nám „dajú poriadne zabrať“, na hlad nebude čas.
A naozaj. Pat sa vyznala. Stávkovala s istotou starého hráča. Dvojice čísel, či trio, passant, či gagnant, veď stávky stáli iba dve eurá. Ale na každý závod bolo možné staviť viackrát. Sama som tej vášni podľahla. Najmä keď som vyhrala hneď v prvom kole! Stavila som na sedmičku, vyhrala síce päťka, sedmička bola druhá, ale päťku dodatočne diskvalifikovali, lebo kôň bežal a nie hopkal – boli to totiž preteky záprahov, a tak sa stal víťazom kôň číslo sedem. Natešená som si pri okienku prevzala výhru 14,40 eur. Potom som tie peniaze vsadila v ďalších kolách, ale už som nemala šťastie.
Patricia prehrala hodne, išla do mínusu. Nadávala na klobúk. Vraj jej nepriniesol šťastie. Mimochodom, vyzerala v ňom popri svojich vyšších priateľkách ako hríbik medzi stromami. Ani sme nepočkali do konca na slávnostný ohňotroj. Veď napokon bola polnoc, keď sme prišli domov. Kamošky sa pokúšali Pat rozveseliť, aj sa im to trochu podarilo. Vyhlásila: „No čože! Raz do roka si možno trochu zahrať!“
Keď som o tom rozprávala bratovi do telefónu, ironicky poznamenal, že domáca asi vsadila všetky peniaze, ktoré na nás zarobila. To určite nie, to nemôžem povedať. Nešlo o horibilné sumy. Okrem toho bola milá, varila nám bohaté večere.
Nuž ale hráčska vášeň je hráčska vášeň. Poznali ju Dostojevskij. Puškin, Čajkovskij, Balzac, Dumas – a spoznala ju aj Sedlačková.
Čakám ťa pred školou
ČAKÁM ŤA PRED ŠKOLOU
Výuka v Nice prebiehala nenútene, ľahkou formou, prvé dve hodiny gramatika, druhé dve „communication“, aj popoludní konverzácia. To, čo sa niektorým mohlo zdať ako nedostatok, mne práve vyhovovalo. Nemali magnetofóny, televízory, ani veľa počítačov. No komuže by sa v tej horúčave chcelo nejako veľmi exponovať? V triedach bola klimatizácia, ale niektorým nevyhovovala, takže chvíľami ju vypínali.
Snažila som sa zapájať ako som najlepšie vedela. Veď mi aj do vysvedčenia napísali, že som výborná, dobre sa zapájam, ľahko komunikujem a mám bohatú slovnú zásobu! :-) Také povzbudenie som potrebovala. A po večeroch sa mi nechcelo učiť, párkrát som sa, aj vypracúvala cvičenia, ale nebolo to horibilné. Vo Vichy toho bolo omnoho viac. Občas som opakovala s Mariánom jeho učivo, skúšala ho. Bolo to zábavné, bolo to „rigolo“.
Na obed sme chodievali do neďalekej reštaurácie. Jemu končila hodina niekedy neskôr ako mne, tak sme si písali esemesky: „Čakám ťa pred školou“, alebo „Už ste skončili vyučko?“ - a robilo nám to dobre, cítili sme sa ako študentíci.
Na obed sme mali čas iba hodinu, hneď za obedom mi začínalo poobedňajšie vyučko. Prvý týždeň som sa dvakrát z neho uliala, ale potom som sa dozvedela, že na certifikát sa píše aj dochádzka, takže druhý týždeň som radšej chodila poctivo. Maroš bol raz s domácou a jej priateľkami vo Ville Franche, ale sa nekúpali, lebo vo vode boli medúzy, aj trochu začalo pršať. Raz sa vybral sám (na moju radu) na celý deň do Cannes. Páčilo sa mu tam. Piesočnaté pláže, príjemný vstup do mora. Okolo seba počul prevažne ruštinu.
Čo vám ešte poviem o škole? Všetky tri učiteľky robili podobné chyby ako ja, keď som bola v ich koži, ale snažila som sa nedávať im to najavo. Napríklad jedna nevedela istú pravopisnú maličkosť z rodného jazyka (!) - ale zatušovalo sa to. Druhá nás chcela celý čas mordovať idiomami, spolužiaci chceli konverzovať, tak sa pýtala menovite každého, čo si o tom myslí. Povedala som, dúfam diplomaticky, že mne je to vcelku jedno, čo preberáme, lebo o čomkoľvek rozprávam, zlepšujem si úbohú slovnú zásobu. Ale že na druhej strane dávam za pravdu aj tým spolužiačkam, ktoré chcú pestrejšie hodiny, teda nepovedala som to presne tak, ale v tom zmysle. Potom sme konverzovali tak, že každý si pripravil tri otázky, ktoré po jednej „hádzal do pléna“, a o nich sa rozprúdila debata. Tá baba z nás musela byť najedovaná. Ale uznajte, že bola trápna. A úžasne rada sa počúvala, čiže viedla dlhé monológy. To je ináč stará známa chyba mnohých učiteliek. Veď preto som raz v akomsi pedagogickom časopise čítala sentenciu: „Najlepší učiteľ cudzieho jazyka je lenivý učiteľ, lebo necháva hovoriť žiakov!“ No a tretia učka, tá popoludňajšia, bola úplne nudná a na tvári mala smutný výraz. V jej krúžku sme z ôsmich ostali iba traja. Ja, jeden mladý Brazílčan a jedna mladá Talianka. Aspoň sa viackrát na každého ušlo. Vcelku nás niečo naučila. Som s kurzom spokojná, aj som to napísala do dotazníka.
V dotazníku boli aj otázky, ako som spokojná s ubytovaním. Tiež som odpovedala kladne, ba so stravou že veľmi. Raňajky iba francúzske, presne ako nás upozornili na začiatku: vo Francúzsku keď sa povie „petit déjeuner“ je to jedlo skutočne „petit“. Hrianky s maslom a lekvárom plus káva alebo čaj. Ale večere boli fajn. Predjedlo: zeleninový šalát. Hlavné jedlo: tarte, plnená zelenina, moussaka, pečené kurča, ratatouille, za tým vínko, väčšinou rosé, za tým syr – rôzne druhy, za tým ovocie alebo zmrlina, či múčnik. Vadilo nám akurát, že všade sa obšmietal kocúr, ktorý skákal aj po kuchynskom stole, na ktorom sa potom jedlo. Ale to bola zanedbateľná maličkosť. Mali sme lykové prestieranie a servítky (občas).
A Mariánkova škola? Chudáčik, trápil sa ako vedel, čo nevedel, riešil vtipom. Na otázku, kde býva, povedal spolužiačke, že pod mostom. Lámane, anglicko-francúzsky. Potom sa chcel opraviť, ale jej sa to tak páčilo, že opravu neprijala. Neviem. Buď im pripadal ako tatko Šmolko – sivovlasý, so sivými fúzikmi, alebo má stále ešte trochu mužského šarmu, ktorý pôsobí na mladé ženy? Bohužiaľ to neviem posúdiť, nie som už mladá. Voľakedy ma možno priťahovali starí chreni s „patinou ošumelosti“, dnes už skôr mladší muži.
Čo dodať na záver? Dvaja vekom starí, ale duchom mladí študenti úspešne skončili školu v krásnom prostredí subtropického mesta s azúrovým morom, dozrievajúcimi pomarančmi a palmami. Voilà!
Výuka v Nice prebiehala nenútene, ľahkou formou, prvé dve hodiny gramatika, druhé dve „communication“, aj popoludní konverzácia. To, čo sa niektorým mohlo zdať ako nedostatok, mne práve vyhovovalo. Nemali magnetofóny, televízory, ani veľa počítačov. No komuže by sa v tej horúčave chcelo nejako veľmi exponovať? V triedach bola klimatizácia, ale niektorým nevyhovovala, takže chvíľami ju vypínali.
Snažila som sa zapájať ako som najlepšie vedela. Veď mi aj do vysvedčenia napísali, že som výborná, dobre sa zapájam, ľahko komunikujem a mám bohatú slovnú zásobu! :-) Také povzbudenie som potrebovala. A po večeroch sa mi nechcelo učiť, párkrát som sa, aj vypracúvala cvičenia, ale nebolo to horibilné. Vo Vichy toho bolo omnoho viac. Občas som opakovala s Mariánom jeho učivo, skúšala ho. Bolo to zábavné, bolo to „rigolo“.
Na obed sme chodievali do neďalekej reštaurácie. Jemu končila hodina niekedy neskôr ako mne, tak sme si písali esemesky: „Čakám ťa pred školou“, alebo „Už ste skončili vyučko?“ - a robilo nám to dobre, cítili sme sa ako študentíci.
Na obed sme mali čas iba hodinu, hneď za obedom mi začínalo poobedňajšie vyučko. Prvý týždeň som sa dvakrát z neho uliala, ale potom som sa dozvedela, že na certifikát sa píše aj dochádzka, takže druhý týždeň som radšej chodila poctivo. Maroš bol raz s domácou a jej priateľkami vo Ville Franche, ale sa nekúpali, lebo vo vode boli medúzy, aj trochu začalo pršať. Raz sa vybral sám (na moju radu) na celý deň do Cannes. Páčilo sa mu tam. Piesočnaté pláže, príjemný vstup do mora. Okolo seba počul prevažne ruštinu.
Čo vám ešte poviem o škole? Všetky tri učiteľky robili podobné chyby ako ja, keď som bola v ich koži, ale snažila som sa nedávať im to najavo. Napríklad jedna nevedela istú pravopisnú maličkosť z rodného jazyka (!) - ale zatušovalo sa to. Druhá nás chcela celý čas mordovať idiomami, spolužiaci chceli konverzovať, tak sa pýtala menovite každého, čo si o tom myslí. Povedala som, dúfam diplomaticky, že mne je to vcelku jedno, čo preberáme, lebo o čomkoľvek rozprávam, zlepšujem si úbohú slovnú zásobu. Ale že na druhej strane dávam za pravdu aj tým spolužiačkam, ktoré chcú pestrejšie hodiny, teda nepovedala som to presne tak, ale v tom zmysle. Potom sme konverzovali tak, že každý si pripravil tri otázky, ktoré po jednej „hádzal do pléna“, a o nich sa rozprúdila debata. Tá baba z nás musela byť najedovaná. Ale uznajte, že bola trápna. A úžasne rada sa počúvala, čiže viedla dlhé monológy. To je ináč stará známa chyba mnohých učiteliek. Veď preto som raz v akomsi pedagogickom časopise čítala sentenciu: „Najlepší učiteľ cudzieho jazyka je lenivý učiteľ, lebo necháva hovoriť žiakov!“ No a tretia učka, tá popoludňajšia, bola úplne nudná a na tvári mala smutný výraz. V jej krúžku sme z ôsmich ostali iba traja. Ja, jeden mladý Brazílčan a jedna mladá Talianka. Aspoň sa viackrát na každého ušlo. Vcelku nás niečo naučila. Som s kurzom spokojná, aj som to napísala do dotazníka.
V dotazníku boli aj otázky, ako som spokojná s ubytovaním. Tiež som odpovedala kladne, ba so stravou že veľmi. Raňajky iba francúzske, presne ako nás upozornili na začiatku: vo Francúzsku keď sa povie „petit déjeuner“ je to jedlo skutočne „petit“. Hrianky s maslom a lekvárom plus káva alebo čaj. Ale večere boli fajn. Predjedlo: zeleninový šalát. Hlavné jedlo: tarte, plnená zelenina, moussaka, pečené kurča, ratatouille, za tým vínko, väčšinou rosé, za tým syr – rôzne druhy, za tým ovocie alebo zmrlina, či múčnik. Vadilo nám akurát, že všade sa obšmietal kocúr, ktorý skákal aj po kuchynskom stole, na ktorom sa potom jedlo. Ale to bola zanedbateľná maličkosť. Mali sme lykové prestieranie a servítky (občas).
A Mariánkova škola? Chudáčik, trápil sa ako vedel, čo nevedel, riešil vtipom. Na otázku, kde býva, povedal spolužiačke, že pod mostom. Lámane, anglicko-francúzsky. Potom sa chcel opraviť, ale jej sa to tak páčilo, že opravu neprijala. Neviem. Buď im pripadal ako tatko Šmolko – sivovlasý, so sivými fúzikmi, alebo má stále ešte trochu mužského šarmu, ktorý pôsobí na mladé ženy? Bohužiaľ to neviem posúdiť, nie som už mladá. Voľakedy ma možno priťahovali starí chreni s „patinou ošumelosti“, dnes už skôr mladší muži.
Čo dodať na záver? Dvaja vekom starí, ale duchom mladí študenti úspešne skončili školu v krásnom prostredí subtropického mesta s azúrovým morom, dozrievajúcimi pomarančmi a palmami. Voilà!
sobota 29. novembra 2014
Mon mari Marián
MON MARI MARIÁN
alebo
Cherchez la femme
Prvé dni ma štval poznámkami o tom, že veľa jem a som tlstá, že musím jesť menej, aby som bola štíhla kočka ako kedysi. Vraj to so mnou myslí dobre. OK. Ale na radosti z pobytu mi to nepridalo.
Domáca bola sympatická blondínka zhruba v mojom veku – alebo trochu mladšia, pekne opálená. Povolaním učiteľka. Cez prázdniny prenajímala izby študentom, aby vraj zarobila na štúdiá jednej zo svojich dcér. Mala tie dcéry tri. Všetko krásavice, radosť pozrieť. Iba Manuela však bola doma, aj to sme ju stretávali málo, lebo cez deň spala a v noci predávala zmrzlinu. Domov sa dopravovala na skútri. Krásna Amalie, alebo Maiia, sa občas ukázala, ale zrejme býva samostatne. Nina, najmladšia, bola cez prázdniny kdesi ďaleko u starých rodičov. Mladučká Španielka Christina bývala v malinkej izbietke pri malej kúpeľni. Bola pôvabná, chodila do inej školy než my a jej priateľ býval u inej rodiny. Naša izba bola tiež dosť malá. Celý byt bol malý, kraľoval tam kocúr, ale nebol až taký drzý ako kocúr Cristal vo Vichy. Určité paralely s domácou vo Vichy z minulého leta však bolo badať: obe boli rozvedené, obe umelecky založené – jedna maľovala, druhá robila sošky, obe veľmi šikovné. Patricia lepšia kuchárka než Marie-Noëlle.
Ale nie o tom som chcela hovoriť. Chcela som vám porozprávať o iskre, ktorú zapálil môj manžel v tom „babinci.“ Len čo sme prišli, začala Patricia „točiť“ o tom, že „kým bude Anna v škole“, Marián môže ísť s ňou a jej priateľkami na „ich“ pláž, vraj je to omnoho lepšia pláž ako v Nice, je to vo Ville Franche, chodia tam ráno, dve hodiny plávajú, potom si dajú kávičku, je tam vraj veľmi pekne, nie veľa turistov, žiadne obavy, že by ťa okradli. Povedala som si: Marián medzi babami? No čo už! Plány nám však pomohla skrížiť škola. Vysvitlo, že Marôšikovi nemôžu dať oddelené potvrdenie o ubytovaní, jeho náklady boli uvedené na mojom potvrdení. A to som nechcela pred EÚ riskovať, lebo môj pobyt bol vlastne služobná cesta, manžel tam oficiálne nemal čo hľadať. Jediný spôsob ako to napraviť bol ten, že Mariána zapíšem tiež na kurz – pre začiatočníkov. Hoci len na jeden týždeň. Vtedy mu vystavia samostatné potvrdenie, beťári jedni. A tak sa stal z môjho 58-ročného manžela študent! Podarilo sa mi tým zabiť niekoľko múch jednou ranou:
môj miláčik sa nechodil kúpať s troma zachovalými rozvedenými babami (jedna z priateliek mala cecky ako zemegule a nosila tričko s obrovským výstrihom, druhá bola štíhla a dlhá),
získal základy francúzskej výslovnosti a naučil sa základné frázy a číslovky, čo sa mu môže ešte zísť, ba chce doma pokračovať vo výuke s pomocou učebnice pre samoukov,
zdvihlo sa mu sebavedomie, ožil, ba údajne nebol z triedy ten najhorší,
v triede bol obľúbený, lebo keď niečo nevedel, riešil to vtipnými poznámkami, radi ho mali najmä tri mladé pôvabné Japonky a jedna Kuwajťanka.
Takže opäť baby. Čo na ňom vidia? Japonky sa s ním fotili, aj na víkendovom výlete stále vyhľadávali jeho spoločnosť.
Ale je to fajn, ako to dopadlo. Nikto nikoho nezviedol, Mariánkovo sebavedomie sa zvýšilo, pretože naňho leteli baby a pretože som žiarlila a pretože sa niečo naučil. V poslednej dobe totiž vyzeral dosť smutne. Ako by povedala jedna jeho bývalá frajerka: chradol. Nevravela to na jeho adresu, ale o inom mužovi, ktorého manželka pracuje v zahraničí, neviem, či robí chyžnú alebo oberá ovocie, slovom, je v zahraničí a manžel doma len chradne a chradne. Slová napísané kurzívou predo mnou poriadne zdôraznila.
Keď sme sa vracali s troma kamoškami autom z dostihov, ktorým venujem samostatnú kapitolku, prsnatá baba nám zaželala veľa šťastia, vraj sme podarený pár, a aby nám to aj naďalej vydržalo.
alebo
Cherchez la femme
Prvé dni ma štval poznámkami o tom, že veľa jem a som tlstá, že musím jesť menej, aby som bola štíhla kočka ako kedysi. Vraj to so mnou myslí dobre. OK. Ale na radosti z pobytu mi to nepridalo.
Domáca bola sympatická blondínka zhruba v mojom veku – alebo trochu mladšia, pekne opálená. Povolaním učiteľka. Cez prázdniny prenajímala izby študentom, aby vraj zarobila na štúdiá jednej zo svojich dcér. Mala tie dcéry tri. Všetko krásavice, radosť pozrieť. Iba Manuela však bola doma, aj to sme ju stretávali málo, lebo cez deň spala a v noci predávala zmrzlinu. Domov sa dopravovala na skútri. Krásna Amalie, alebo Maiia, sa občas ukázala, ale zrejme býva samostatne. Nina, najmladšia, bola cez prázdniny kdesi ďaleko u starých rodičov. Mladučká Španielka Christina bývala v malinkej izbietke pri malej kúpeľni. Bola pôvabná, chodila do inej školy než my a jej priateľ býval u inej rodiny. Naša izba bola tiež dosť malá. Celý byt bol malý, kraľoval tam kocúr, ale nebol až taký drzý ako kocúr Cristal vo Vichy. Určité paralely s domácou vo Vichy z minulého leta však bolo badať: obe boli rozvedené, obe umelecky založené – jedna maľovala, druhá robila sošky, obe veľmi šikovné. Patricia lepšia kuchárka než Marie-Noëlle.
Ale nie o tom som chcela hovoriť. Chcela som vám porozprávať o iskre, ktorú zapálil môj manžel v tom „babinci.“ Len čo sme prišli, začala Patricia „točiť“ o tom, že „kým bude Anna v škole“, Marián môže ísť s ňou a jej priateľkami na „ich“ pláž, vraj je to omnoho lepšia pláž ako v Nice, je to vo Ville Franche, chodia tam ráno, dve hodiny plávajú, potom si dajú kávičku, je tam vraj veľmi pekne, nie veľa turistov, žiadne obavy, že by ťa okradli. Povedala som si: Marián medzi babami? No čo už! Plány nám však pomohla skrížiť škola. Vysvitlo, že Marôšikovi nemôžu dať oddelené potvrdenie o ubytovaní, jeho náklady boli uvedené na mojom potvrdení. A to som nechcela pred EÚ riskovať, lebo môj pobyt bol vlastne služobná cesta, manžel tam oficiálne nemal čo hľadať. Jediný spôsob ako to napraviť bol ten, že Mariána zapíšem tiež na kurz – pre začiatočníkov. Hoci len na jeden týždeň. Vtedy mu vystavia samostatné potvrdenie, beťári jedni. A tak sa stal z môjho 58-ročného manžela študent! Podarilo sa mi tým zabiť niekoľko múch jednou ranou:
môj miláčik sa nechodil kúpať s troma zachovalými rozvedenými babami (jedna z priateliek mala cecky ako zemegule a nosila tričko s obrovským výstrihom, druhá bola štíhla a dlhá),
získal základy francúzskej výslovnosti a naučil sa základné frázy a číslovky, čo sa mu môže ešte zísť, ba chce doma pokračovať vo výuke s pomocou učebnice pre samoukov,
zdvihlo sa mu sebavedomie, ožil, ba údajne nebol z triedy ten najhorší,
v triede bol obľúbený, lebo keď niečo nevedel, riešil to vtipnými poznámkami, radi ho mali najmä tri mladé pôvabné Japonky a jedna Kuwajťanka.
Takže opäť baby. Čo na ňom vidia? Japonky sa s ním fotili, aj na víkendovom výlete stále vyhľadávali jeho spoločnosť.
Ale je to fajn, ako to dopadlo. Nikto nikoho nezviedol, Mariánkovo sebavedomie sa zvýšilo, pretože naňho leteli baby a pretože som žiarlila a pretože sa niečo naučil. V poslednej dobe totiž vyzeral dosť smutne. Ako by povedala jedna jeho bývalá frajerka: chradol. Nevravela to na jeho adresu, ale o inom mužovi, ktorého manželka pracuje v zahraničí, neviem, či robí chyžnú alebo oberá ovocie, slovom, je v zahraničí a manžel doma len chradne a chradne. Slová napísané kurzívou predo mnou poriadne zdôraznila.
Keď sme sa vracali s troma kamoškami autom z dostihov, ktorým venujem samostatnú kapitolku, prsnatá baba nám zaželala veľa šťastia, vraj sme podarený pár, a aby nám to aj naďalej vydržalo.
Azúrové pobrežie
Côte d´Azur
Splnil sa nám sen. Už je aj za nami. Riviéra bola fajn, ale keby ste mi išli závidieť, vedela by som vám povedať kopu vecí, ktoré by vašu závisť zmiernili.
Začnem s pozitívami. Tropické leto, aj na Nice nezvyčajne horúce. 30 až 40 stupňov – bolo to až priveľa. Posledné dva dni sa „ochladilo“ na 25 až 27. Sme opálení, Marián pochopiteľne viac, viac sa slnil, lebo druhý týždeň už nechodil do školy. Keď som sa vrátila do Bruselu, šokoval ma prudký prechod na 13 stupňov a pochmúrny výraz mesta. V Nice slnko, veselo, ľudia ľahko odetí, v Bruseli šedo, zamračene, ľudia vo vetrovkách a ženy pre istotu s dáždnikmi trčiacimi z kabeliek. Veď nenadarmo si francúzsku Riviéru vybrali viacerí umelci, maliari, sochári, spisovatelia za miesto svojho pobytu, svojej inšpirácie. Keď tam došiel Henri Matisse v zrelom veku prvý raz, nevedel sa vynadívať na úžasné svetlo ráno pri mori – hneď začal maľovať, ba usadil sa v Nice. V Aix-en-Provence žil Cézanne, Camus v Antibes, tuším aj Picasso pobýval na Riviére. V Mentone sú pochovaní viacerí slávni umelci. Poniektorí sa došli na Riviéru vyliečiť, a hoci sa aj nevyliečili a umreli tam, aspoň to bolo v peknom prostredí.
A keď si predstavíš, že stačí preklenúť malú vzdialenosť po mori a ocitneš sa v Afrike, je to vzrušujúce. Preto tie teploty. Jedna pohľadnica to dobre znázorňovala: celé Francúzsko zamračené, dážď, iba na Riviére teplučko, slniečko, ľudia sa opaľujú...
Krásne nábrežie v Nice – Promenade des Anglais, dlhánske, lemované palmami. Meno dostalo jednoducho preto, že ho vystavali Angličania. Angláni tam radi chodili oddávna, od čias kráľovnej Viktórie. Boli, aj sú bohatí, ich obľúbeným letoviskom je Antibes. Promenáda Angličanov vlastne lemuje pomerne veľkú Zátoku anjelov - La Baie des Anges. Legenda hovorí, že v stredoveku chceli jednu sväticu (meno som si nezapamätala) umučiť. Keď ju vešali, pretrhol sa povraz. Keď ju pálili na hranici, zhasol plameň. Tak ju hodili do mora. Keď sa utopila, ukázal sa na hladine anjel, preto Zátoka anjelov.
More je skutočne azúrové, farby sa živo menia, ozajstná pastva pre maliarov a fotografov. Na kamienkovej pláži je stále veľa ľudí. Cez deň sa kúpu, opaľujú, večer prechádzajú, po zotmení tam posedávajú skupinky zväčša mladých ľudí a debatujú, hrajú na gitare a pod. - ako my kedysi na Šírave. Nočný život je pestrý-prepestrý. Po promenáde sa prechádzajú páriky, mladí, starí, solventní zájdu do kasína alebo do baru na pobreží, menej solventní sa iba pozerajú, potom zájdu na pivo do baru trochu ďalej od pláže, alebo si ho kúpia v supermarkete. Všade sa je, pije a zabáva. Prejdeš cez promenádu a ocitneš sa rovno v starom meste, plnom malebných úzkych uličiek s reštauráciami, barmi, stánkami, pouličnými umelcami, žobrákmi, ľuďmi rôznej farby pleti. Bývali sme kúsok od starého mesta. Jedným smerom od domu sme mali pláž, opačným smerom bola škola.
Ľudia rozprávajú pomalšie, ležérne, dobre im rozumieť. To som skutočne ocenila. Sú milí, ochotní, usmievaví, podobne ako Belgičania.
Letisko v Nice je na západnom výbežku zátoky. Každú minútu odtiaľ vzlieta lietadlo. Marián to obdivoval, aj na pláži rád pozoroval lietadlá.
Čarokrásne more má svoje pasce. Prístup do mora je sťažený kvôli kamienkom. Keď sú veľké vlny, hádžu ťa o breh a spätne berú so sebou aj kamienky, ktoré ťa „fajn“ doudierajú. Vietor často prinesie cez noc k pobrežiu medúzy, vtedy sa neodporúča kúpať. V miestnych novinách písali, že jeden pár si šiel v noci zaplávať, medúzy nevideli. Ženu poštípali na dvoch tretinách tela, musela až do nemocnice. A škaredé jazvy jej ostanú. Keď sme boli v Antibách, bolo to fajn, pretože sú tam pieskové pláže, zvyšky starého opevnenia, proste nádhera. Došli sme k moru – a čo nevidíme? Nikto nejde do vody. Marián podišiel bližšie a hneď zistil príčinu: úžasné množstvo medúz!
Centrum Nice je v súčasnosti dosť rozkopané, robia tuším električkové trate.
Ďalší nedostatok: v teple sa darí potkanom, švábom a podobnej hávedi. V niektorých štvrtiach je ich plno. Bývali sme na druhom poschodí vo veľmi starom nájomnom dome z 19. storočia, ale u nás našťastie boli iba komáre, ktoré si ma v noci vždy našli. Spali sme pri otvorenom okne, občas sme si pustili ventilátor.
V Nice žije strašne veľa Angličanov, ale ešte viac prisťahovalcov, v súčasnosti aj Rusov, Čečencov, Marokáncov, Arabov, Turkov, atď. Asi pätinu obyvateľstva Nice, ktorá je so svojimi 600 000 obyvateľmi jedným z najväčších miest Francúzska, tvoria prisťahovalci. Na pláži sa kradne. Preto sa domáca chodila kúpať s priateľkami do Ville Franche, trochu obďaleč Nice, na svoju obľúbenú pláž, ktorú vraj nepozná veľa ľudí.
Sedím v Bruseli pri počítači, je mi zima, asi si dám sveter. Keď si spomeniem na Nice, povzdychnem si: žiť tak niekde, kde by bol zdravý priemer teplôt, niečo medzi Nice a Bruselom!
Splnil sa nám sen. Už je aj za nami. Riviéra bola fajn, ale keby ste mi išli závidieť, vedela by som vám povedať kopu vecí, ktoré by vašu závisť zmiernili.
Začnem s pozitívami. Tropické leto, aj na Nice nezvyčajne horúce. 30 až 40 stupňov – bolo to až priveľa. Posledné dva dni sa „ochladilo“ na 25 až 27. Sme opálení, Marián pochopiteľne viac, viac sa slnil, lebo druhý týždeň už nechodil do školy. Keď som sa vrátila do Bruselu, šokoval ma prudký prechod na 13 stupňov a pochmúrny výraz mesta. V Nice slnko, veselo, ľudia ľahko odetí, v Bruseli šedo, zamračene, ľudia vo vetrovkách a ženy pre istotu s dáždnikmi trčiacimi z kabeliek. Veď nenadarmo si francúzsku Riviéru vybrali viacerí umelci, maliari, sochári, spisovatelia za miesto svojho pobytu, svojej inšpirácie. Keď tam došiel Henri Matisse v zrelom veku prvý raz, nevedel sa vynadívať na úžasné svetlo ráno pri mori – hneď začal maľovať, ba usadil sa v Nice. V Aix-en-Provence žil Cézanne, Camus v Antibes, tuším aj Picasso pobýval na Riviére. V Mentone sú pochovaní viacerí slávni umelci. Poniektorí sa došli na Riviéru vyliečiť, a hoci sa aj nevyliečili a umreli tam, aspoň to bolo v peknom prostredí.
A keď si predstavíš, že stačí preklenúť malú vzdialenosť po mori a ocitneš sa v Afrike, je to vzrušujúce. Preto tie teploty. Jedna pohľadnica to dobre znázorňovala: celé Francúzsko zamračené, dážď, iba na Riviére teplučko, slniečko, ľudia sa opaľujú...
Krásne nábrežie v Nice – Promenade des Anglais, dlhánske, lemované palmami. Meno dostalo jednoducho preto, že ho vystavali Angličania. Angláni tam radi chodili oddávna, od čias kráľovnej Viktórie. Boli, aj sú bohatí, ich obľúbeným letoviskom je Antibes. Promenáda Angličanov vlastne lemuje pomerne veľkú Zátoku anjelov - La Baie des Anges. Legenda hovorí, že v stredoveku chceli jednu sväticu (meno som si nezapamätala) umučiť. Keď ju vešali, pretrhol sa povraz. Keď ju pálili na hranici, zhasol plameň. Tak ju hodili do mora. Keď sa utopila, ukázal sa na hladine anjel, preto Zátoka anjelov.
More je skutočne azúrové, farby sa živo menia, ozajstná pastva pre maliarov a fotografov. Na kamienkovej pláži je stále veľa ľudí. Cez deň sa kúpu, opaľujú, večer prechádzajú, po zotmení tam posedávajú skupinky zväčša mladých ľudí a debatujú, hrajú na gitare a pod. - ako my kedysi na Šírave. Nočný život je pestrý-prepestrý. Po promenáde sa prechádzajú páriky, mladí, starí, solventní zájdu do kasína alebo do baru na pobreží, menej solventní sa iba pozerajú, potom zájdu na pivo do baru trochu ďalej od pláže, alebo si ho kúpia v supermarkete. Všade sa je, pije a zabáva. Prejdeš cez promenádu a ocitneš sa rovno v starom meste, plnom malebných úzkych uličiek s reštauráciami, barmi, stánkami, pouličnými umelcami, žobrákmi, ľuďmi rôznej farby pleti. Bývali sme kúsok od starého mesta. Jedným smerom od domu sme mali pláž, opačným smerom bola škola.
Ľudia rozprávajú pomalšie, ležérne, dobre im rozumieť. To som skutočne ocenila. Sú milí, ochotní, usmievaví, podobne ako Belgičania.
Letisko v Nice je na západnom výbežku zátoky. Každú minútu odtiaľ vzlieta lietadlo. Marián to obdivoval, aj na pláži rád pozoroval lietadlá.
Čarokrásne more má svoje pasce. Prístup do mora je sťažený kvôli kamienkom. Keď sú veľké vlny, hádžu ťa o breh a spätne berú so sebou aj kamienky, ktoré ťa „fajn“ doudierajú. Vietor často prinesie cez noc k pobrežiu medúzy, vtedy sa neodporúča kúpať. V miestnych novinách písali, že jeden pár si šiel v noci zaplávať, medúzy nevideli. Ženu poštípali na dvoch tretinách tela, musela až do nemocnice. A škaredé jazvy jej ostanú. Keď sme boli v Antibách, bolo to fajn, pretože sú tam pieskové pláže, zvyšky starého opevnenia, proste nádhera. Došli sme k moru – a čo nevidíme? Nikto nejde do vody. Marián podišiel bližšie a hneď zistil príčinu: úžasné množstvo medúz!
Centrum Nice je v súčasnosti dosť rozkopané, robia tuším električkové trate.
Ďalší nedostatok: v teple sa darí potkanom, švábom a podobnej hávedi. V niektorých štvrtiach je ich plno. Bývali sme na druhom poschodí vo veľmi starom nájomnom dome z 19. storočia, ale u nás našťastie boli iba komáre, ktoré si ma v noci vždy našli. Spali sme pri otvorenom okne, občas sme si pustili ventilátor.
V Nice žije strašne veľa Angličanov, ale ešte viac prisťahovalcov, v súčasnosti aj Rusov, Čečencov, Marokáncov, Arabov, Turkov, atď. Asi pätinu obyvateľstva Nice, ktorá je so svojimi 600 000 obyvateľmi jedným z najväčších miest Francúzska, tvoria prisťahovalci. Na pláži sa kradne. Preto sa domáca chodila kúpať s priateľkami do Ville Franche, trochu obďaleč Nice, na svoju obľúbenú pláž, ktorú vraj nepozná veľa ľudí.
Sedím v Bruseli pri počítači, je mi zima, asi si dám sveter. Keď si spomeniem na Nice, povzdychnem si: žiť tak niekde, kde by bol zdravý priemer teplôt, niečo medzi Nice a Bruselom!
Škvarkové pagáčiky
Škvarkové pagáčiky
Nie je to najľahšia záležitosť, potvrdia aj skúsené gazdinky. Moja mama ich skúšala po celý život – so striedavým úspechom. Keď už bolo cesto vynikajúce, pagáčiky neboli dostatočne slané, aspoň podľa môjho manžela. No a s takým kritikom skúste žiť! Nie div, že sa mi do pečenia nechce. Navyše som typ, ktorý si prácu rád zľahčuje rôznymi modernými prístrojmi, ktoré sa nehodia vždy na všetko.
Tak aj pri dnešných pagáčikoch. Urobím ich, reku, z kúpeného lístkového cesta, škvarky máme, podrvím ich na elektrickom mlynčeku, bude to rýchle a dobré. A hlavne, nezabudnem škvarky poriadne posoliť!
Čo vám budem hovoriť! Nedarilo sa od samého začiatku. Technika ma neposlúchala, v istom momente sa nože na elektrickom robote prestali krútiť, hoci prístroj vydával zvuk, akože je všetko OK. Ale nebolo. Po niekoľkých márnych pokusoch som nazúrená vybrala klasický mlynček na mäso a škvarky pomlela.
Vnučka pomáhala pri vaľkaní cesta. Má svoj malý valček, je veľmi usilovná, všetko chce skúsiť. OK. Cesto sme napokon rozvaľkali, natrela som ho pomletými škvarkami, poriadne posolila, a keď hovorím poriadne, tak PORIADNE. Spolu so Sofinkou sme vykrajovali pagáčiky, ukladali ich na plech, potreli vajcom, urobili ostrôžkou mriežku, no radosť pozrieť.
Výsledok: akési neforemné atómové hríbiky, poriadne nafúknuté a chuťovo PORIADNE slané. Prepáč, mamička, nech Ti je zem ľahká!
Kŕmim sa tou slanotou, nadávam na seba, na svoju netrpezlivosť, diletantstvo, nešikovnosť a podobne.
Ale aby sme vniesli do tej sebakritiky aj trochu optimizmu: verím, že nabudúce to bude lepšie!
Nie je to najľahšia záležitosť, potvrdia aj skúsené gazdinky. Moja mama ich skúšala po celý život – so striedavým úspechom. Keď už bolo cesto vynikajúce, pagáčiky neboli dostatočne slané, aspoň podľa môjho manžela. No a s takým kritikom skúste žiť! Nie div, že sa mi do pečenia nechce. Navyše som typ, ktorý si prácu rád zľahčuje rôznymi modernými prístrojmi, ktoré sa nehodia vždy na všetko.
Tak aj pri dnešných pagáčikoch. Urobím ich, reku, z kúpeného lístkového cesta, škvarky máme, podrvím ich na elektrickom mlynčeku, bude to rýchle a dobré. A hlavne, nezabudnem škvarky poriadne posoliť!
Čo vám budem hovoriť! Nedarilo sa od samého začiatku. Technika ma neposlúchala, v istom momente sa nože na elektrickom robote prestali krútiť, hoci prístroj vydával zvuk, akože je všetko OK. Ale nebolo. Po niekoľkých márnych pokusoch som nazúrená vybrala klasický mlynček na mäso a škvarky pomlela.
Vnučka pomáhala pri vaľkaní cesta. Má svoj malý valček, je veľmi usilovná, všetko chce skúsiť. OK. Cesto sme napokon rozvaľkali, natrela som ho pomletými škvarkami, poriadne posolila, a keď hovorím poriadne, tak PORIADNE. Spolu so Sofinkou sme vykrajovali pagáčiky, ukladali ich na plech, potreli vajcom, urobili ostrôžkou mriežku, no radosť pozrieť.
Výsledok: akési neforemné atómové hríbiky, poriadne nafúknuté a chuťovo PORIADNE slané. Prepáč, mamička, nech Ti je zem ľahká!
Kŕmim sa tou slanotou, nadávam na seba, na svoju netrpezlivosť, diletantstvo, nešikovnosť a podobne.
Ale aby sme vniesli do tej sebakritiky aj trochu optimizmu: verím, že nabudúce to bude lepšie!
štvrtok 27. novembra 2014
Tri týždne vo Vichy
A teraz by som vám chcela opísať svoje intenzívne kurzy vo Francúzsku. V lete 2005 to bolo vo Vichy a v lete 2006 v Nice. Zažila som tam učenie i zábavu. Medzi nami, staršími babami, toho učenia bolo viac, zábava bola občas niečo ako Gogoľovský „smiech cez slzy“:
TRI TÝŽDNE VO VICHY
Čakala som všeličo. Ale netušila som:
že tam bude skutočne obrovské množstvo študentov;
že budú takmer všetci mladší odo mňa. Mladučkí, mladulinkí, závideniahodne mladí. (Za letnú sezónu sa ich vraj vystrieda aj tisícdeväťsto);
Že väčšina z nich budú Ázijci (V Clermont-Ferrand vraj študuje na vysokých školách tisíc Číňanov);
že domáca bude taká zlatá. (má arabské priezvisko, preto som mala spočiatku obavy, čo to bude zač. Ešte aj syn Miško ma strašil, vraj na stanici ma bude čakať žena vo vysokom červenom turbane a s nápisom na tričku Islamský džihád.) Nebola to ani zďaleka pravda. Marie Noëlle je obdivuhodná žena. Bola síce vydatá za Libanonca, má s ním jedného syna – aj Karima sme po niekoľko dní videli – ale ináč je normálna. Ba veľmi milá, dá sa s ňou naozaj fajn porozprávať;
že mestečko bude také pôvabné;
že aj v malom meste dokážem perfektne zablúdiť;
že tam bude rieka Alliera aj s jazerom;
že škola bude mať naozaj vysokú úroveň;
že aktivít pre študentov bude naozaj hodne, aj cez víkend, a že všetky budú super zorganizované;
že námestie vedľa opery bude denno-denne čeliť obrovskej invázii škorcov hniezdiacich v korunách stromov a autá pod ním budú celé biele od vtáčieho trusu. Raz sme večerali na dvore a kŕdeľ škorcov sa preháňal ponad nás. Marie-Noëlle zvolala: Len nie na môj koláč! - a zakryla ho utierkou. Ale na dezertný tanierok sa jej ušlo. Reku, budeš mať šťastie. Inak zvierat tam bolo viac: drzý kocúr Cristal v dome, veveričky a zajačiky v parku, z vtákov vrany, holuby, čajky a iné druhy;
že Napoleon III. zriadil krásny park, ktorý je zároveň arborétum;
že budem navštevovať hodiny francúzskej literatúry prvej polovice dvadsiateho storočia. Boli veľmi zaujímavé! Párkrát sme sa síce so spolužiakmi hanbili, že v danom úryvku nerozumieme každé tretie slovo, ale aspoň to inšpirovalo k učeniu;
že Marián bude platiť 100,- eur za taxík z parížskeho letiska Orly na Gare de Lyon a ešte bude tŕpnuť, či to vôbec stihne. Ale stihol, chválabohu. Držali sme mu pri večeri všetci palce. Keď mi zavolal z vlaku do Vichy, viacerí zvolali: Bravo! Dala som mobil domácej k uchu. Povedala: Bravo! Potom Karimovi. Tiež povedal: Bravo! Potom sa spýtal, ako sa manžel volá. Ja že Marián, to jest niečo ako Mario. On na to, že je Super Mario Bros, keď to stihol;
že u domácej bude bývať aj Angličanka, pracujúca v Sudáne, Japonka, chystajúca sa na doktorandské štúdium fyziky v Paríži a priateľka domácej, momentálne zamestnaná pri výrobe historického filmu, ktorý sa natáčal vo Vichy. Tá osôbka bola za všetky drobné. Maličká, chudučká, ale šarmantná ako pravá Francúzka, uštebotaná ako lastovička, šikovná ako lasička, trochu rozmaznaná, ale milá. Keď som týždeň pred manželovým príchodom pri raňajkách oznámila, že príde muž, Angličanka zvraštila obočie a znechutene sa opýtala: “Čože? A vari tu bude s nami bývať?!“ Francúzka naopak nadšene zbystrila pozornosť: „Kto? Muž? Kedy?“ A beťársky sa usmiala. Naučila ma aj niektoré výrazy. Napríklad keď som želala ´Bonne chance´, vysvetlila mi, že Francúzi sú poverčiví, preto radšej želajú ´Merde ´! A nemáš poďakovať hneď, až potom, keď sa vec podarí;
že stretnem sympa Nemca. Musela som ho však vyškrtnúť zo svojich plánov, pretože hovoril veľmi slabo po francúzsky. Príjemne sme si zakonverzovali po anglicky, aj bol múdry, sčítaný, fešák, vekove ku mne, ale nešla som tam rozprávať po anglicky. Preto som si na ďalšie dni volila radšej spoločnosť hoci aj žien, ale hlavne takých, ktoré vedeli dobre. Boli tam totiž aj učiteľky a učitelia franiny z rôznych krajín Európy, ktorým to platila EÚ – program Leonardo da Vinci. Dobre rozprávali aj študenti franiny – vysokoškoláci, ktorí chodili dopoludnia zrejme do vyššej skupiny než ja, ale stretli sme sa na hodine literatúry. Slovom, super;
že získam vrelý vzťah k theatre dans la rue. Bola som na predstavení v dedinke Cusset, bola to zábava. Krásne prostredie v zákutí historickej budovy. Dvaja herci dokázali predstavovať mnohoraké postavy vďaka šikovnej premene kostýmov a super zvukovým efektom, ktoré vyrábal technik pomocou počítačov a inej dômyselnej aparatúry. Bola to paródia na Jamesa Bonda. Tí dvaja dokázali zohrať v priebehu hodiny a pol celý akoby action film – so smiešnym koncom;
že pocestujem s hercami a producentkou ďalšej hereckej skupinky – boli to Angličania, cestovali do Aurillac, na festival pouličného divadla. Boli fajn, veselí a nadšení pre vec;
že kostoly, domy a sochy v Clermont-Ferrand a Riom sú čierne, postavené z veľmi trvácneho sopečného kameňa;
že v okolí Vichy sa vyskytuje množstvo vyhasnutých vulkánov, len jedna reťaz kopcov, špeciálne nazvaných puys , sa skladá z vyše 80-tich;
že Pannu Máriu Francúzi mnohokrát zobrazujú s čiernou pleťou: La Vierge noire;
že Francúzi sú hrdí, poverčiví, neradi cestujú za prácou do zahraničia. Ale to sú kusé informácie, z ktorých existovalo množstvo výnimiek;
že kozmetika Vichy vlastne vôbec nie je francúzska, patrí pod L´Oréal, ten je americký, akokoľvek francúzsky ten názov znie. Pobočky má aj v Kanade a jeho výrobky propaguje medzi inými aj nemecká modelka Klaudia Schiffer. Čiže typický príklad globalizácie. Ale krémik je super. Dúfam, že aspoň trochu tej liečivej vodičky doňho dali;
že masáž ´au quatre mains ´ plus ´douche de Vichy ´ bude príjemná, ale nie veľmi účinná. Dve ženské ma hladkali, potom ma sprchovali silným prúdom teplej vody. Celé trvalo krátko. Masáž som si predstavovala ináč, že mi budú hniesť svaly na chrbte ako keď sa hnetie cesto. Vysvetlili mi, že od toho je kineziterapeut. Potom som ešte šla do fitnessu, bolo to v cene. Hej, a župan mi v skrinke vyhrievali. Marián odmietol ísť na masáž, vraj mu stačí tá moja (!). Lebo že jedna masáž nestačí, treba vybrať celú kúru. Francúzsky mladík, ktorého som stretla v šatni po procedúre, komentoval, že v Budapešti je to vraj omnoho lacnejšie, že tam túži ísť. Hja, Maďari sa vedia zviditeľňovať! Je síce pravda, že majú viacero termálnych prameňov, ale to aj my, či nie? No neviem. Máme všelijaké kúpele. Keď som u domácej komentovala, aká bola masáž, že som čakala trochu viac, Anne-Marie šikovne opáčila: „Quoi? Massage aux six mains?“(Čo? Vari masáž šiestimi rukami?“);
že Marie-Noelle je tajomná. Maliarka, umelkyňa, smutná, odovzdaná do rúk osudu. Rozvedená, s jedným dospelým synom. Sama v obrovskom dome – pardón, s kocúrom Kristalom a občas so študentkami z CAVILAM-u, ktorým prenajíma izby, varí večere, perie im, žehlí, vozí ich na stanicu a zo stanice, dáva im darčeky a trpezlivo vypočuje ich hatlaninu, ktorú by rady nazvali francúzštinou. Prekonala vraj rakovinu. Všetky informácie o sebe z nej idú ako z chlpatej deky, musela by som tam bývať dlhšie, aby som získala skutočný prehľad o tejto vzácnej žene. A je pekná, mladšia odo mňa, atraktívna. Mám dojem, že hoci je s manželom-Libanoncom rozvedená, predsa ju k arabskému svetu čosi ťahá. Stýka sa s príbuznými z Libanonu. Obáva sa skôr Číňanov, než Arabov;
že uvidím tancujúcich starkých na kúpeľnej terase: kapela, sólista harmonikár, ktorý postojačky vykonával dvojakú funkciu – hral i spieval. Starčekovia so starenkami tančili valčík a polku v ležérnom štýle. Starenky, ktoré nemali partnera, posedávali v kútoch a žiarlivo sledovali tancujúce páry. A naopak. Tancujúce starenky vyzerali veľmi spokojne a hrdo sa obzerali, či ich okoloidúci sledujú. Pripomenulo mi to mladosť. Bohužiaľ, väčšinou som posedávala medzi publikom, čiže „predávala petržlen.“ Po francúzsky sa to povie šetrnejšie, „robiť tapisérie“. Veru, „robiť tapisérie“, či „predávať petržlen alebo mrkvu“ možno v každom veku. Spomienku na brazílsky tanec forro nezaradím medzi najpríjemnejšie. Prepotená telocvičňa vo Vichy, vonku 30 stupňov. Individuálne som tie kroky ako-tak robila, hoci som si uvedomovala absurdnosť situácie – stará tlstá tetka medzi mládežou, ale keď prišlo k vytvoreniu dvojíc, nastala katastrofa. Prisúdili mi krásneho hnedého kučeravého brazíslkeho mladíka. Vôbec mi to nešlo. Povedala som mu, že radšej pôjdem na krúžok spevu francúzskych šansónov. Mimochodom, ten bol vydarený, mám aj slová pesničiek. Gitarista bol fajn, sadol si na trávu, my ostatní okolo neho, trochu mi z toho síce stŕpol zadok, ale to nič. Spievať ako-tak viem, takže som to nekazila.
TRI TÝŽDNE VO VICHY
Čakala som všeličo. Ale netušila som:
že tam bude skutočne obrovské množstvo študentov;
že budú takmer všetci mladší odo mňa. Mladučkí, mladulinkí, závideniahodne mladí. (Za letnú sezónu sa ich vraj vystrieda aj tisícdeväťsto);
Že väčšina z nich budú Ázijci (V Clermont-Ferrand vraj študuje na vysokých školách tisíc Číňanov);
že domáca bude taká zlatá. (má arabské priezvisko, preto som mala spočiatku obavy, čo to bude zač. Ešte aj syn Miško ma strašil, vraj na stanici ma bude čakať žena vo vysokom červenom turbane a s nápisom na tričku Islamský džihád.) Nebola to ani zďaleka pravda. Marie Noëlle je obdivuhodná žena. Bola síce vydatá za Libanonca, má s ním jedného syna – aj Karima sme po niekoľko dní videli – ale ináč je normálna. Ba veľmi milá, dá sa s ňou naozaj fajn porozprávať;
že mestečko bude také pôvabné;
že aj v malom meste dokážem perfektne zablúdiť;
že tam bude rieka Alliera aj s jazerom;
že škola bude mať naozaj vysokú úroveň;
že aktivít pre študentov bude naozaj hodne, aj cez víkend, a že všetky budú super zorganizované;
že námestie vedľa opery bude denno-denne čeliť obrovskej invázii škorcov hniezdiacich v korunách stromov a autá pod ním budú celé biele od vtáčieho trusu. Raz sme večerali na dvore a kŕdeľ škorcov sa preháňal ponad nás. Marie-Noëlle zvolala: Len nie na môj koláč! - a zakryla ho utierkou. Ale na dezertný tanierok sa jej ušlo. Reku, budeš mať šťastie. Inak zvierat tam bolo viac: drzý kocúr Cristal v dome, veveričky a zajačiky v parku, z vtákov vrany, holuby, čajky a iné druhy;
že Napoleon III. zriadil krásny park, ktorý je zároveň arborétum;
že budem navštevovať hodiny francúzskej literatúry prvej polovice dvadsiateho storočia. Boli veľmi zaujímavé! Párkrát sme sa síce so spolužiakmi hanbili, že v danom úryvku nerozumieme každé tretie slovo, ale aspoň to inšpirovalo k učeniu;
že Marián bude platiť 100,- eur za taxík z parížskeho letiska Orly na Gare de Lyon a ešte bude tŕpnuť, či to vôbec stihne. Ale stihol, chválabohu. Držali sme mu pri večeri všetci palce. Keď mi zavolal z vlaku do Vichy, viacerí zvolali: Bravo! Dala som mobil domácej k uchu. Povedala: Bravo! Potom Karimovi. Tiež povedal: Bravo! Potom sa spýtal, ako sa manžel volá. Ja že Marián, to jest niečo ako Mario. On na to, že je Super Mario Bros, keď to stihol;
že u domácej bude bývať aj Angličanka, pracujúca v Sudáne, Japonka, chystajúca sa na doktorandské štúdium fyziky v Paríži a priateľka domácej, momentálne zamestnaná pri výrobe historického filmu, ktorý sa natáčal vo Vichy. Tá osôbka bola za všetky drobné. Maličká, chudučká, ale šarmantná ako pravá Francúzka, uštebotaná ako lastovička, šikovná ako lasička, trochu rozmaznaná, ale milá. Keď som týždeň pred manželovým príchodom pri raňajkách oznámila, že príde muž, Angličanka zvraštila obočie a znechutene sa opýtala: “Čože? A vari tu bude s nami bývať?!“ Francúzka naopak nadšene zbystrila pozornosť: „Kto? Muž? Kedy?“ A beťársky sa usmiala. Naučila ma aj niektoré výrazy. Napríklad keď som želala ´Bonne chance´, vysvetlila mi, že Francúzi sú poverčiví, preto radšej želajú ´Merde ´! A nemáš poďakovať hneď, až potom, keď sa vec podarí;
že stretnem sympa Nemca. Musela som ho však vyškrtnúť zo svojich plánov, pretože hovoril veľmi slabo po francúzsky. Príjemne sme si zakonverzovali po anglicky, aj bol múdry, sčítaný, fešák, vekove ku mne, ale nešla som tam rozprávať po anglicky. Preto som si na ďalšie dni volila radšej spoločnosť hoci aj žien, ale hlavne takých, ktoré vedeli dobre. Boli tam totiž aj učiteľky a učitelia franiny z rôznych krajín Európy, ktorým to platila EÚ – program Leonardo da Vinci. Dobre rozprávali aj študenti franiny – vysokoškoláci, ktorí chodili dopoludnia zrejme do vyššej skupiny než ja, ale stretli sme sa na hodine literatúry. Slovom, super;
že získam vrelý vzťah k theatre dans la rue. Bola som na predstavení v dedinke Cusset, bola to zábava. Krásne prostredie v zákutí historickej budovy. Dvaja herci dokázali predstavovať mnohoraké postavy vďaka šikovnej premene kostýmov a super zvukovým efektom, ktoré vyrábal technik pomocou počítačov a inej dômyselnej aparatúry. Bola to paródia na Jamesa Bonda. Tí dvaja dokázali zohrať v priebehu hodiny a pol celý akoby action film – so smiešnym koncom;
že pocestujem s hercami a producentkou ďalšej hereckej skupinky – boli to Angličania, cestovali do Aurillac, na festival pouličného divadla. Boli fajn, veselí a nadšení pre vec;
že kostoly, domy a sochy v Clermont-Ferrand a Riom sú čierne, postavené z veľmi trvácneho sopečného kameňa;
že v okolí Vichy sa vyskytuje množstvo vyhasnutých vulkánov, len jedna reťaz kopcov, špeciálne nazvaných puys , sa skladá z vyše 80-tich;
že Pannu Máriu Francúzi mnohokrát zobrazujú s čiernou pleťou: La Vierge noire;
že Francúzi sú hrdí, poverčiví, neradi cestujú za prácou do zahraničia. Ale to sú kusé informácie, z ktorých existovalo množstvo výnimiek;
že kozmetika Vichy vlastne vôbec nie je francúzska, patrí pod L´Oréal, ten je americký, akokoľvek francúzsky ten názov znie. Pobočky má aj v Kanade a jeho výrobky propaguje medzi inými aj nemecká modelka Klaudia Schiffer. Čiže typický príklad globalizácie. Ale krémik je super. Dúfam, že aspoň trochu tej liečivej vodičky doňho dali;
že masáž ´au quatre mains ´ plus ´douche de Vichy ´ bude príjemná, ale nie veľmi účinná. Dve ženské ma hladkali, potom ma sprchovali silným prúdom teplej vody. Celé trvalo krátko. Masáž som si predstavovala ináč, že mi budú hniesť svaly na chrbte ako keď sa hnetie cesto. Vysvetlili mi, že od toho je kineziterapeut. Potom som ešte šla do fitnessu, bolo to v cene. Hej, a župan mi v skrinke vyhrievali. Marián odmietol ísť na masáž, vraj mu stačí tá moja (!). Lebo že jedna masáž nestačí, treba vybrať celú kúru. Francúzsky mladík, ktorého som stretla v šatni po procedúre, komentoval, že v Budapešti je to vraj omnoho lacnejšie, že tam túži ísť. Hja, Maďari sa vedia zviditeľňovať! Je síce pravda, že majú viacero termálnych prameňov, ale to aj my, či nie? No neviem. Máme všelijaké kúpele. Keď som u domácej komentovala, aká bola masáž, že som čakala trochu viac, Anne-Marie šikovne opáčila: „Quoi? Massage aux six mains?“(Čo? Vari masáž šiestimi rukami?“);
že Marie-Noelle je tajomná. Maliarka, umelkyňa, smutná, odovzdaná do rúk osudu. Rozvedená, s jedným dospelým synom. Sama v obrovskom dome – pardón, s kocúrom Kristalom a občas so študentkami z CAVILAM-u, ktorým prenajíma izby, varí večere, perie im, žehlí, vozí ich na stanicu a zo stanice, dáva im darčeky a trpezlivo vypočuje ich hatlaninu, ktorú by rady nazvali francúzštinou. Prekonala vraj rakovinu. Všetky informácie o sebe z nej idú ako z chlpatej deky, musela by som tam bývať dlhšie, aby som získala skutočný prehľad o tejto vzácnej žene. A je pekná, mladšia odo mňa, atraktívna. Mám dojem, že hoci je s manželom-Libanoncom rozvedená, predsa ju k arabskému svetu čosi ťahá. Stýka sa s príbuznými z Libanonu. Obáva sa skôr Číňanov, než Arabov;
že uvidím tancujúcich starkých na kúpeľnej terase: kapela, sólista harmonikár, ktorý postojačky vykonával dvojakú funkciu – hral i spieval. Starčekovia so starenkami tančili valčík a polku v ležérnom štýle. Starenky, ktoré nemali partnera, posedávali v kútoch a žiarlivo sledovali tancujúce páry. A naopak. Tancujúce starenky vyzerali veľmi spokojne a hrdo sa obzerali, či ich okoloidúci sledujú. Pripomenulo mi to mladosť. Bohužiaľ, väčšinou som posedávala medzi publikom, čiže „predávala petržlen.“ Po francúzsky sa to povie šetrnejšie, „robiť tapisérie“. Veru, „robiť tapisérie“, či „predávať petržlen alebo mrkvu“ možno v každom veku. Spomienku na brazílsky tanec forro nezaradím medzi najpríjemnejšie. Prepotená telocvičňa vo Vichy, vonku 30 stupňov. Individuálne som tie kroky ako-tak robila, hoci som si uvedomovala absurdnosť situácie – stará tlstá tetka medzi mládežou, ale keď prišlo k vytvoreniu dvojíc, nastala katastrofa. Prisúdili mi krásneho hnedého kučeravého brazíslkeho mladíka. Vôbec mi to nešlo. Povedala som mu, že radšej pôjdem na krúžok spevu francúzskych šansónov. Mimochodom, ten bol vydarený, mám aj slová pesničiek. Gitarista bol fajn, sadol si na trávu, my ostatní okolo neho, trochu mi z toho síce stŕpol zadok, ale to nič. Spievať ako-tak viem, takže som to nekazila.
Franina, šiesty level
FRANINA, ŠIESTY LEVEL
Poriadne vysoký, čo? Ku koncu som prežila hodne stresu. EÚ si zmyslela, že presne určí, čo máš v ktorom leveli vedieť, preto sprísnila záverečné testy. Neviem, či všetky školy ich mali také desné ako my, ale naša škola ich mala ad absurdum. To nebol jazykový, ale psychologický test, test IQ pre supernadaných Francúzov.
Úlohy vôbec neboli jednoznačné, okrem toho niektoré veci, ktoré bolo treba doplniť, sme ani nepreberali. Mali sme ich však údajne vedieť. Jednoducho som nedúfala, že to mám. Nakoniec mi však pomohol Pán Boh. Christian vyhlásil, že Anna napísala „excellente rédaction“, teda sloh (ani som nevedala, že sa to povie „rédaction“), čo akože dokazuje jej vyspelé znalosti. Je pravda, že som tušila, aká bude téma, pre istotu som si však pripravila dve, bola tá, ktorú som nemala napísanú, takže som naozaj slohovala z hlavy.
Pomohla mi aj psychológia, či náhoda, ktorú tiež považujem za Božie riadenie. Týždeň pred testom som v meste trochu zablúdila a omylom som „objavila“ kníhkupectvo, kde predávali rôzne učebnice cudzích jazykov, medzi iným aj Christianove mini-krimi s cvičeniami. Kúpila som obidve, ktoré mali na pulte, aj som ich doma prečítala, úroveň bola ľahšia, tak to šlo, a potom som ich nenápadne vyložila na hodine na lavicu. Christian bol potešený, trochu sa rozrečnil o svojej tvorbe, nechal sa počuť, že píše rukou, a nie je vraj jediný – takto má bližší kontakt s papierom. Myšlienka, ktorá ide z hlavy prostredníctvom ruky rovno na papier. Niečo na tom bude, videla som film o Michelovi Butorovi, tiež písal do poznámkových blokov. Učiteľ medzi iným aj vtipne prehodil, že som mu prispela k zlepšeniu finančnej situácie, keď som si kúpila jeho dielka. Ale musíte vedieť, čo tomu predchádzalo. Prvé exposé mi totálne sprdol, „zhodil“ ma pred celou triedou, vraj sa mi témy rozchádzajú, a záver že som celkom „sabotovala“, že ma nemôže klasifikovať. Mal vtedy zlú náladu, vyhodil aj jednu Nemku. Ja som sa však „otriasla“, hľadala niečo zaujímavé v časopisoch. Nakoniec som spracovala podľa Le Monde tému o imigrácii v Európe. (Christian si veľmi váži noviny Le Monde, podľa neho je ich jazyk na vysokej úrovni a ten, kto tie noviny číta, je už dobrý francúzštinár). Dalo mi to dosť zabrať. Kým sa ostatní opaľovali, ja som celý víkend písala. Toto už bolo dobré. Aj som sa snažila vyprovokovať ostatných k diskusii. Tak veru. V auguste sa budem opaľovať v Nice ja, a tí, čo to flákali, sa nebudú. Čo to táram! Veď do Nice idem opäť do školy, drviť franinu 6 hodín denne. Podvečer sa pridám k Mariánovi na pláži. A tí ostatní môžu mať pokojnejšie prázdniny. Opaľovať sa môžu s európskym platom pri ktoromkoľvek svetovom mori.
Trochu čierneho humoru: keď som v svojej prezentácii spomínala, že veľa ľudí z východnej Európy ide za prácou do Anglicka, že napr. poľskí lekári húfne odchádzajú, najmä anesteziológovia a patológovia, zdôraznila som slovo pathologistes, lebo tí nemusia dobre vedieť anglicky (a potom v Poľsku niekedy nemožno zostaviť operačný tím) – Christian sa chutne zasmial pri predstave, že by sa patológ rozprával s pacientom. (Máme s Christianom obaja radi čierny humor).
Moje plány s francúzštinou do budúcna? Od septembra budem chodiť do Alliance française na večerný kurz k mladej Francúzske, ktorej meno znamená v preklade pinka a ktorá je naozaj taká švitorivá pinka. Počas pracovnej doby si budem u Beaty zdokonaľovať poľštinu. Okrem toho s Mariou si občas dobre potárame po francúzsky pri obede.
Poriadne vysoký, čo? Ku koncu som prežila hodne stresu. EÚ si zmyslela, že presne určí, čo máš v ktorom leveli vedieť, preto sprísnila záverečné testy. Neviem, či všetky školy ich mali také desné ako my, ale naša škola ich mala ad absurdum. To nebol jazykový, ale psychologický test, test IQ pre supernadaných Francúzov.
Úlohy vôbec neboli jednoznačné, okrem toho niektoré veci, ktoré bolo treba doplniť, sme ani nepreberali. Mali sme ich však údajne vedieť. Jednoducho som nedúfala, že to mám. Nakoniec mi však pomohol Pán Boh. Christian vyhlásil, že Anna napísala „excellente rédaction“, teda sloh (ani som nevedala, že sa to povie „rédaction“), čo akože dokazuje jej vyspelé znalosti. Je pravda, že som tušila, aká bude téma, pre istotu som si však pripravila dve, bola tá, ktorú som nemala napísanú, takže som naozaj slohovala z hlavy.
Pomohla mi aj psychológia, či náhoda, ktorú tiež považujem za Božie riadenie. Týždeň pred testom som v meste trochu zablúdila a omylom som „objavila“ kníhkupectvo, kde predávali rôzne učebnice cudzích jazykov, medzi iným aj Christianove mini-krimi s cvičeniami. Kúpila som obidve, ktoré mali na pulte, aj som ich doma prečítala, úroveň bola ľahšia, tak to šlo, a potom som ich nenápadne vyložila na hodine na lavicu. Christian bol potešený, trochu sa rozrečnil o svojej tvorbe, nechal sa počuť, že píše rukou, a nie je vraj jediný – takto má bližší kontakt s papierom. Myšlienka, ktorá ide z hlavy prostredníctvom ruky rovno na papier. Niečo na tom bude, videla som film o Michelovi Butorovi, tiež písal do poznámkových blokov. Učiteľ medzi iným aj vtipne prehodil, že som mu prispela k zlepšeniu finančnej situácie, keď som si kúpila jeho dielka. Ale musíte vedieť, čo tomu predchádzalo. Prvé exposé mi totálne sprdol, „zhodil“ ma pred celou triedou, vraj sa mi témy rozchádzajú, a záver že som celkom „sabotovala“, že ma nemôže klasifikovať. Mal vtedy zlú náladu, vyhodil aj jednu Nemku. Ja som sa však „otriasla“, hľadala niečo zaujímavé v časopisoch. Nakoniec som spracovala podľa Le Monde tému o imigrácii v Európe. (Christian si veľmi váži noviny Le Monde, podľa neho je ich jazyk na vysokej úrovni a ten, kto tie noviny číta, je už dobrý francúzštinár). Dalo mi to dosť zabrať. Kým sa ostatní opaľovali, ja som celý víkend písala. Toto už bolo dobré. Aj som sa snažila vyprovokovať ostatných k diskusii. Tak veru. V auguste sa budem opaľovať v Nice ja, a tí, čo to flákali, sa nebudú. Čo to táram! Veď do Nice idem opäť do školy, drviť franinu 6 hodín denne. Podvečer sa pridám k Mariánovi na pláži. A tí ostatní môžu mať pokojnejšie prázdniny. Opaľovať sa môžu s európskym platom pri ktoromkoľvek svetovom mori.
Trochu čierneho humoru: keď som v svojej prezentácii spomínala, že veľa ľudí z východnej Európy ide za prácou do Anglicka, že napr. poľskí lekári húfne odchádzajú, najmä anesteziológovia a patológovia, zdôraznila som slovo pathologistes, lebo tí nemusia dobre vedieť anglicky (a potom v Poľsku niekedy nemožno zostaviť operačný tím) – Christian sa chutne zasmial pri predstave, že by sa patológ rozprával s pacientom. (Máme s Christianom obaja radi čierny humor).
Moje plány s francúzštinou do budúcna? Od septembra budem chodiť do Alliance française na večerný kurz k mladej Francúzske, ktorej meno znamená v preklade pinka a ktorá je naozaj taká švitorivá pinka. Počas pracovnej doby si budem u Beaty zdokonaľovať poľštinu. Okrem toho s Mariou si občas dobre potárame po francúzsky pri obede.
utorok 25. novembra 2014
Francúzština, štvrtý level
FRANCÚZŠTINA
Mám za sebou niveau 4! Uf, ale som sa bála! Narobila som v teste zbytočné chyby, nerozumela som všetkému z posluchu, a moja ústna odpoveď tiež nebola najskvostnejšia. Darmo, potrebujem viac rozprávať, požiť si v čisto francúzsky hovoriacom prostredí.
Výbor nám niektorým z nových štátov umožní štúdium ďalšieho levelu vo Francúzsku v rámci tzv. congé special, teda dostaneš platenú dovolenku a do určitej výšky ti preplatia aj školné. Ale sama si platíš za cestu, ubytovanie a stravu.
Uvažovala som nasledovne: osud sa so mnou škaredo zahral v tom, že Marián stratil zamestnanie a teraz musí robiť rekvalifikačný kurz práve v čase, keď budem na dovolenke v Spišskej. Čiže žiadne more? Ale ba! Veď som už EÚ obetovala dosť! Pôjdem na kurz na fracúzsku Riviéru a Marián tam pôjde so mnou!
D´accord, ale nielen ja som tak uvažovala. Zatiaľ viem o Světlane, že chce ísť na to isté miesto, čo ja. Či aj s manželom, to neviem, ale až v septembrovom turnuse. Ja by som chcela v druhej polovici augusta.
Počkáme, či mi to vôbec vedenie odklepne. Tešiť sa začnem až potom. Myslím, že si to s Marôšikom zaslúžime. Stále však nedúfam. Život nemôže byť až taký krásny!
Ono keby to aj vyšlo, má to isté nevýhody: budem rozprávať aj po slovensky, bude nás to viac stáť. Chcela by som, aby aj manžel chodil na kurz – pre začiatočníkov. Ale to sú zanedbateľné detaily.
Vráťme sa k niveau 4. Mali sme novú učiteľku, Natalie. Spočiatku sa javila veľmi dobrá. Suverénna, vtipná, perfektná výslovnosť. Časom však prejavila isté vážne nedostatky. Napríklad: vôbec sme nepoužívali učebnicu, iba jej materiály a články z novín Metro. O cvičebnici ani nehovoriac. Vôbec nám nedávala domáce úlohy. Ja som si ku koncu kurzu urobila všetky cvičenia z cvičebnice, hoci nám to nekázala. Veruže sa mi zišli! Ani písomky nám veľmi nedávala. Viacerí spolužiaci rezignovali a prestali chodiť, niektorí sa zľakli skúšok a nedošli na ne.
Škoda. Natalie vedela výborne vysvetľovať. Napríklad subjonctif nám vysvetlila perfektne – a to ide o náročnú časť francúzskej gramatiky. Môže byť dobrá učka na strednej škole, kde jesto viac času hrať sa hry na rozohriatie, čítať z novín a rozprávať príbehy. Raz nám porozprávala, čo sa jej stalo cez víkend:
Išla večer autom po lesnej ceste a nechtiac zrazila akési zvieratko. Má veľmi rada zvieratá, aj jej dcéra, ktorá sa chce stať veterinárkou, preto zastavila, vystúpila a vzala úbohé ranené zviera, zrejme kunu, do auta. Vraj to bolo také milé zvieratko, vycerila zuby, keď nám ho opisovala. Pritom má sama poriadny predkus. Slovom, museli by ste to vidieť. Keď prišla domov, dala kunu do klietky, vrch zakryla a zaťažila kvetináčom s kvetom (!) a išla spať. O pol druhej ju zobudil hrmot. Zistila, že kuna obživla, dostala sa z klietky a vystrájala po obývačke. Čo robiť? Pokúsila sa zviera chytiť za chvost, ale márne. Po viacerých neúspešných pokusoch pristúpila k rezolútnemu činu: obliekla si vetrovku, na ruky dala lyžiarske rukavice, na nohy pevné topánky – až tak sa jej podarilo zviera chytiť.
„A čo ste s ňou spravili?“ pýtame sa, nedýchajúc.
„Je l´ai tué.“
„Avec un marteau.“
(Zabila som ju. Kladivom).
Kunu pochovala v záhrade a do rána upratovala.
Myslím, že ešte dlho sa mi bude pred duševným zrakom vybavovať hrôzostrašný obraz: „crazy“ učiteľka vo vetrovke a lyžiarskych rukaviciach, v jednej ruke drží za chvost zmietajúcu sa kunu, v druhej ruke kladivo, pripravená zasadiť smrteľný úder.
Mám za sebou niveau 4! Uf, ale som sa bála! Narobila som v teste zbytočné chyby, nerozumela som všetkému z posluchu, a moja ústna odpoveď tiež nebola najskvostnejšia. Darmo, potrebujem viac rozprávať, požiť si v čisto francúzsky hovoriacom prostredí.
Výbor nám niektorým z nových štátov umožní štúdium ďalšieho levelu vo Francúzsku v rámci tzv. congé special, teda dostaneš platenú dovolenku a do určitej výšky ti preplatia aj školné. Ale sama si platíš za cestu, ubytovanie a stravu.
Uvažovala som nasledovne: osud sa so mnou škaredo zahral v tom, že Marián stratil zamestnanie a teraz musí robiť rekvalifikačný kurz práve v čase, keď budem na dovolenke v Spišskej. Čiže žiadne more? Ale ba! Veď som už EÚ obetovala dosť! Pôjdem na kurz na fracúzsku Riviéru a Marián tam pôjde so mnou!
D´accord, ale nielen ja som tak uvažovala. Zatiaľ viem o Světlane, že chce ísť na to isté miesto, čo ja. Či aj s manželom, to neviem, ale až v septembrovom turnuse. Ja by som chcela v druhej polovici augusta.
Počkáme, či mi to vôbec vedenie odklepne. Tešiť sa začnem až potom. Myslím, že si to s Marôšikom zaslúžime. Stále však nedúfam. Život nemôže byť až taký krásny!
Ono keby to aj vyšlo, má to isté nevýhody: budem rozprávať aj po slovensky, bude nás to viac stáť. Chcela by som, aby aj manžel chodil na kurz – pre začiatočníkov. Ale to sú zanedbateľné detaily.
Vráťme sa k niveau 4. Mali sme novú učiteľku, Natalie. Spočiatku sa javila veľmi dobrá. Suverénna, vtipná, perfektná výslovnosť. Časom však prejavila isté vážne nedostatky. Napríklad: vôbec sme nepoužívali učebnicu, iba jej materiály a články z novín Metro. O cvičebnici ani nehovoriac. Vôbec nám nedávala domáce úlohy. Ja som si ku koncu kurzu urobila všetky cvičenia z cvičebnice, hoci nám to nekázala. Veruže sa mi zišli! Ani písomky nám veľmi nedávala. Viacerí spolužiaci rezignovali a prestali chodiť, niektorí sa zľakli skúšok a nedošli na ne.
Škoda. Natalie vedela výborne vysvetľovať. Napríklad subjonctif nám vysvetlila perfektne – a to ide o náročnú časť francúzskej gramatiky. Môže byť dobrá učka na strednej škole, kde jesto viac času hrať sa hry na rozohriatie, čítať z novín a rozprávať príbehy. Raz nám porozprávala, čo sa jej stalo cez víkend:
Išla večer autom po lesnej ceste a nechtiac zrazila akési zvieratko. Má veľmi rada zvieratá, aj jej dcéra, ktorá sa chce stať veterinárkou, preto zastavila, vystúpila a vzala úbohé ranené zviera, zrejme kunu, do auta. Vraj to bolo také milé zvieratko, vycerila zuby, keď nám ho opisovala. Pritom má sama poriadny predkus. Slovom, museli by ste to vidieť. Keď prišla domov, dala kunu do klietky, vrch zakryla a zaťažila kvetináčom s kvetom (!) a išla spať. O pol druhej ju zobudil hrmot. Zistila, že kuna obživla, dostala sa z klietky a vystrájala po obývačke. Čo robiť? Pokúsila sa zviera chytiť za chvost, ale márne. Po viacerých neúspešných pokusoch pristúpila k rezolútnemu činu: obliekla si vetrovku, na ruky dala lyžiarske rukavice, na nohy pevné topánky – až tak sa jej podarilo zviera chytiť.
„A čo ste s ňou spravili?“ pýtame sa, nedýchajúc.
„Je l´ai tué.“
„Avec un marteau.“
(Zabila som ju. Kladivom).
Kunu pochovala v záhrade a do rána upratovala.
Myslím, že ešte dlho sa mi bude pred duševným zrakom vybavovať hrôzostrašný obraz: „crazy“ učiteľka vo vetrovke a lyžiarskych rukaviciach, v jednej ruke drží za chvost zmietajúcu sa kunu, v druhej ruke kladivo, pripravená zasadiť smrteľný úder.
Parles-vous francais?
Parlez-vous français?
Európska únia je francúzsky klub. Bez franiny sa nepohneš. Najmä v Bruseli. Teda, aby bolo jasné. Na ulici sa hovorí čiastočne po flámsky, čo je odroda holandčiny, alebo po francúzsky. V práci dostávame maily skoro výlučne vo franine. Občas sa niekto zľutuje a napíše aj anglickú verziu.
Bez znalosti francúzštiny sa nemáš šancu stať šéfom, pretože je to reč manažmentu, na poradách sa hovorí po francúzsky.
Hneď po príchode som sa nesmelo snažila oprášiť niektoré frázy, ktoré som si pamätala z 8-týždňového intenzívneho kurzu v Stupave (Dom techniky ČS VTS, 1987, teda ešte v minulom storočí). Bolo zaujímavé, ako mi ľudia na ulici krásne odpovedali:
Ja: Merci-
Pekný mladík: De rien. -
Alebo: Pas de problème.-
Elegantný starší pán: - Il n´y a pas de quoi. -
Krásne zvraty - a plynuli im z úst tak prirodzene!
Veľakrát sa mi však stalo - a ešte stále stáva, že keď sa v obchode alebo na ulici na niečo opýtam po francúzsky, usmejú sa, pochopia, a ihneď prejdú na angličtinu! Koľko rokov tu potrebujem stráviť, aby moju franinu uznávali? Päť? Desať?
Závidím im, ako pekne ovládajú ten melodický jazyk, ako správne vyslovujú nosovky a hrdelné rrrrrr. A to prosím aj malé deti! Cestuje pani v metre so svojimi deťúrencami, veselo si štebocú a hrkocú po francúzsky - a ja si idem jazyk dolámať!
Hneď koncom júla (teda v treťom mesiaci svojho pobytu) som využila ponuku zamestnávateľa a začala som polointenzívny trojtýždňový kurz francúzštiny, to jest dopoludnia franina, popludní do roboty. Bolo to zábavné, ale aj vyčerpávajúce. Patrila som k najlepším v krúžku. Vrúcne som sa skamarátila s mladou Češkou, ktorá bola ešte lepšia ako ja. Pracuje ako tlmočníčka pre Parlament. Na jazykové kurzy však nechodia iba lingvisti, ale aj technici, úradníci z rozličných EÚ inštitúcií, slovom ľudia, ktorým veľa nehovoria spojenia ako predmet v štvrtom páde, trpný rod, či príčastie minulé trpné.
Ok, d´ accord.
To bola úroven B, alebo ak chcete, niveau deux. Teraz končím C-čko, čiže trojku. Do školy chodím na ulicu Guimard, dvakrát týždenne po dvojhodinovke. V gramatike stále bodujem. S posluchom a výslovnosťou sú problémy. Kolegovia Španieli alebo Taliani sú na tom s posluchom a konverzáciou omnoho lepšie, Románi jedni prešibaní! Časom som dokázala rozlíšiť, že síce melú, ale s chybami. Trochu mi to zdvihlo pošramotené sebavedomie. A tu zrazu jedného pekného dňa vysvitlo, že asi tretina z nich sú repetenti, robia trojku po druhý raz! Vtedy som si povedala: - Bacha, dievča, on ten tretí level nebude celkom jednoduchý - a kúpila som si francúzske gramatiky - pre istotu hneď dve. Po večeroch som namiesto krížoviek lúštila francúzske cviká.
Počúvam francúzske šansóny od Georgea Brassensa, Jacquesa Brela (Belgičan - a domáci sú naňho veľmi hrdí!), Juliette Greco, Michela Sardou a iných. Veľa piesní mi na CD napálil kolegynin manžel. (Ona je francúzska Belgičanka, čiže Valónka, on Flám, jej matka je pôvodne nemecká Švajčiarka, vraj keď sa vydala do Belgicka, učila sa francúzsky na pesničkách). Piesne aj mne veľmi pomáhajú.
S básňami Arthura Rimbauda v origináli som prestala, je to ešte pre mňa “silná káva.” Ale bolo zábavné, ako mi priateľka raz v súvislosti s Rimbaudom telefonovala. Spomínala akéhosi „Ramba“ a ja som za ten svet nechápala súvis: čo má Sylvester Stallone spoločné s poéziou? A ono sa tie dve mená podobne čítajú. Rambó, či Rembó, prečítam si ťa neskôr.
Pri štúdiu jazyka som zistila zaujímavé vecičky, aspoň pre mňa. Pre malých Bruselčiačikov to novinky nie sú, franinu nasávajú s materinským mliekom.
Povie sa -tá pivo-, ale -ten káva-.
-Tá ulica-, -tá stanica-, ale -ten križovatka-, -ten metro.-
-Ten zebra-, -tá krtko.-
- ten koleno, - ten zápästie, - tá zub, - tá fúzy.
Stredný rod pre istotu vôbec nemajú.
Niektoré výrazy môžu Slovákovi pripadať neslušné, napríklad: serai (čítaj s e r e), seriez (čítaj s e r i e) - pritom sú to také nevinné významy ako -budem- a -boli ste-. A nevinná veta: Mademoiselle, ce pot sera là, ktorá v slovenčine znamená: slečna, tento hrnček bude tam, sa bude Slovákovi javiť ako: {madmuazél se pósralá}. (To posledné nemám z vlastnej hlavy).
Číslovky sú jednoduché ako facka. Hoci dlho ma mýlilo, že 5 a 50 začínajú vo výslovnosti na s, čo sa mi plietlo so 6 a 60. Do desať sa dá naučiť hravo. Jedenásť, dvanásť sa aj v iných jazykoch tvorí špecificky. 13 – 16 sa ešte tiež naučíš. Ale od 17 do 19 začínajú ťažkosti, lebo povedia akoby desať-sedem desať-osem a desať-deväť. Sedemdesiat sa povie šestdesiat-desať. Osemdesiat štyrikrátdvadsať a deväťdesiat štyrikrátdvadsat-desať. Potom samozrejme takých 72 bude šestdesiat-dvanásť a deväťdesiastpäť sa povie štyrikrátdvadsat-pätnásť. Jednoduché, však? Precvičuješ zároveň aj matematiku. To platí vo Francúzsku. V Belgicku je 70 septante a 90 nonate. Vo Švajciarsku majú aj 80-tku zjednodušenú: octante. Prečo nie som vo Švajciarsku? Ešte dobre, že v obchode sa ti suma, ktorú máš zaplatiť, ukáže aj na svetelnom displeji.
Časovanie slovies je jednoduché. Pravidelné alebo nepravidelné. Tých nepravidelností je našťastie dosť na to, aby sa človek pri učení nenudil. Niektoré slovesá sú nepravidelné iba preto, lebo podľa zakončenia neurčitku vyzerajú na nepravidlené, pritom sa časujú pravidelne. Celkom jednoduché to nie je, príčastie majú nepravidlené.
Minulých časov nie je veľa, iba päť.
Veru, môžem byť štastná, že do mňa Európska únia investuje. Možno sa tesne pred odchodom do dôchodku ten krásny jazyk aj naučím.
Jeden španielsky kolega mi už trikrát povedal, že mi závidí, lebo sa po francúzsky učím vo francúzsky hovoriacej krajine. Ja mu na to: - Ale veď aj ty máš tú možnosť, tiež tu žiješ. A on hneď opáčil: - No dobre, ale keď som ja prišiel do Bruselu, už som po francúzsky vedel! -
Európska únia je francúzsky klub. Bez franiny sa nepohneš. Najmä v Bruseli. Teda, aby bolo jasné. Na ulici sa hovorí čiastočne po flámsky, čo je odroda holandčiny, alebo po francúzsky. V práci dostávame maily skoro výlučne vo franine. Občas sa niekto zľutuje a napíše aj anglickú verziu.
Bez znalosti francúzštiny sa nemáš šancu stať šéfom, pretože je to reč manažmentu, na poradách sa hovorí po francúzsky.
Hneď po príchode som sa nesmelo snažila oprášiť niektoré frázy, ktoré som si pamätala z 8-týždňového intenzívneho kurzu v Stupave (Dom techniky ČS VTS, 1987, teda ešte v minulom storočí). Bolo zaujímavé, ako mi ľudia na ulici krásne odpovedali:
Ja: Merci-
Pekný mladík: De rien. -
Alebo: Pas de problème.-
Elegantný starší pán: - Il n´y a pas de quoi. -
Krásne zvraty - a plynuli im z úst tak prirodzene!
Veľakrát sa mi však stalo - a ešte stále stáva, že keď sa v obchode alebo na ulici na niečo opýtam po francúzsky, usmejú sa, pochopia, a ihneď prejdú na angličtinu! Koľko rokov tu potrebujem stráviť, aby moju franinu uznávali? Päť? Desať?
Závidím im, ako pekne ovládajú ten melodický jazyk, ako správne vyslovujú nosovky a hrdelné rrrrrr. A to prosím aj malé deti! Cestuje pani v metre so svojimi deťúrencami, veselo si štebocú a hrkocú po francúzsky - a ja si idem jazyk dolámať!
Hneď koncom júla (teda v treťom mesiaci svojho pobytu) som využila ponuku zamestnávateľa a začala som polointenzívny trojtýždňový kurz francúzštiny, to jest dopoludnia franina, popludní do roboty. Bolo to zábavné, ale aj vyčerpávajúce. Patrila som k najlepším v krúžku. Vrúcne som sa skamarátila s mladou Češkou, ktorá bola ešte lepšia ako ja. Pracuje ako tlmočníčka pre Parlament. Na jazykové kurzy však nechodia iba lingvisti, ale aj technici, úradníci z rozličných EÚ inštitúcií, slovom ľudia, ktorým veľa nehovoria spojenia ako predmet v štvrtom páde, trpný rod, či príčastie minulé trpné.
Ok, d´ accord.
To bola úroven B, alebo ak chcete, niveau deux. Teraz končím C-čko, čiže trojku. Do školy chodím na ulicu Guimard, dvakrát týždenne po dvojhodinovke. V gramatike stále bodujem. S posluchom a výslovnosťou sú problémy. Kolegovia Španieli alebo Taliani sú na tom s posluchom a konverzáciou omnoho lepšie, Románi jedni prešibaní! Časom som dokázala rozlíšiť, že síce melú, ale s chybami. Trochu mi to zdvihlo pošramotené sebavedomie. A tu zrazu jedného pekného dňa vysvitlo, že asi tretina z nich sú repetenti, robia trojku po druhý raz! Vtedy som si povedala: - Bacha, dievča, on ten tretí level nebude celkom jednoduchý - a kúpila som si francúzske gramatiky - pre istotu hneď dve. Po večeroch som namiesto krížoviek lúštila francúzske cviká.
Počúvam francúzske šansóny od Georgea Brassensa, Jacquesa Brela (Belgičan - a domáci sú naňho veľmi hrdí!), Juliette Greco, Michela Sardou a iných. Veľa piesní mi na CD napálil kolegynin manžel. (Ona je francúzska Belgičanka, čiže Valónka, on Flám, jej matka je pôvodne nemecká Švajčiarka, vraj keď sa vydala do Belgicka, učila sa francúzsky na pesničkách). Piesne aj mne veľmi pomáhajú.
S básňami Arthura Rimbauda v origináli som prestala, je to ešte pre mňa “silná káva.” Ale bolo zábavné, ako mi priateľka raz v súvislosti s Rimbaudom telefonovala. Spomínala akéhosi „Ramba“ a ja som za ten svet nechápala súvis: čo má Sylvester Stallone spoločné s poéziou? A ono sa tie dve mená podobne čítajú. Rambó, či Rembó, prečítam si ťa neskôr.
Pri štúdiu jazyka som zistila zaujímavé vecičky, aspoň pre mňa. Pre malých Bruselčiačikov to novinky nie sú, franinu nasávajú s materinským mliekom.
Povie sa -tá pivo-, ale -ten káva-.
-Tá ulica-, -tá stanica-, ale -ten križovatka-, -ten metro.-
-Ten zebra-, -tá krtko.-
- ten koleno, - ten zápästie, - tá zub, - tá fúzy.
Stredný rod pre istotu vôbec nemajú.
Niektoré výrazy môžu Slovákovi pripadať neslušné, napríklad: serai (čítaj s e r e), seriez (čítaj s e r i e) - pritom sú to také nevinné významy ako -budem- a -boli ste-. A nevinná veta: Mademoiselle, ce pot sera là, ktorá v slovenčine znamená: slečna, tento hrnček bude tam, sa bude Slovákovi javiť ako: {madmuazél se pósralá}. (To posledné nemám z vlastnej hlavy).
Číslovky sú jednoduché ako facka. Hoci dlho ma mýlilo, že 5 a 50 začínajú vo výslovnosti na s, čo sa mi plietlo so 6 a 60. Do desať sa dá naučiť hravo. Jedenásť, dvanásť sa aj v iných jazykoch tvorí špecificky. 13 – 16 sa ešte tiež naučíš. Ale od 17 do 19 začínajú ťažkosti, lebo povedia akoby desať-sedem desať-osem a desať-deväť. Sedemdesiat sa povie šestdesiat-desať. Osemdesiat štyrikrátdvadsať a deväťdesiat štyrikrátdvadsat-desať. Potom samozrejme takých 72 bude šestdesiat-dvanásť a deväťdesiastpäť sa povie štyrikrátdvadsat-pätnásť. Jednoduché, však? Precvičuješ zároveň aj matematiku. To platí vo Francúzsku. V Belgicku je 70 septante a 90 nonate. Vo Švajciarsku majú aj 80-tku zjednodušenú: octante. Prečo nie som vo Švajciarsku? Ešte dobre, že v obchode sa ti suma, ktorú máš zaplatiť, ukáže aj na svetelnom displeji.
Časovanie slovies je jednoduché. Pravidelné alebo nepravidelné. Tých nepravidelností je našťastie dosť na to, aby sa človek pri učení nenudil. Niektoré slovesá sú nepravidelné iba preto, lebo podľa zakončenia neurčitku vyzerajú na nepravidlené, pritom sa časujú pravidelne. Celkom jednoduché to nie je, príčastie majú nepravidlené.
Minulých časov nie je veľa, iba päť.
Veru, môžem byť štastná, že do mňa Európska únia investuje. Možno sa tesne pred odchodom do dôchodku ten krásny jazyk aj naučím.
Jeden španielsky kolega mi už trikrát povedal, že mi závidí, lebo sa po francúzsky učím vo francúzsky hovoriacej krajine. Ja mu na to: - Ale veď aj ty máš tú možnosť, tiež tu žiješ. A on hneď opáčil: - No dobre, ale keď som ja prišiel do Bruselu, už som po francúzsky vedel! -
pondelok 24. novembra 2014
Práca a rodina
PRÁCA A RODINA
v EÚ nejdú veľmi dokopy. Bruselská mašinéria chce celého človeka. Ak chceš robiť kariéru, musíš pracovať v Bruseli – a tvoja rodina je vzdialená tisícky kilometrov v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Nemecku, na Slovensku. Nesmieš brať ohľad na manžela, snúbenca, deti, chorých a starých rodičov. Nie div, že štatisticky sa 60% takých manželstiev končí rozvodom. Zlatý bol manželov kamarát Peter, ktorý sa raz, keď sme sedeli viacerí v krčme, ku mne naklonil, a naliehavo prosil: „Anka, ale tebe bude stačiť tých 40%, však?“
Človek by povedal, že nie je veľmi prirodzené, ak si moja mladá kolegynka odskočí na Slovensko vydať sa. Vráti sa s novým priezviskom, ale bez manžela – aspoň zatiaľ tak viem.
Poniektoré kolegyne z EÚ15 (ale dnes už aj z EÚ 25) si „donesú“ rodinu so sebou, usadia sa, kúpia domček – spočiatku prenajmú, neskôr kúpia. Pre decká je to zo začiatku ťažké, ale keď si nájdu nových kamarátov, ide to. Ba majú fantastickú príležitosť chodiť do tzv. Európskej školy, kde dostanú vzdelanie v materinskom jazyku, ale zároveň sú nútené učiť sa anglicky a francúzsky, popritom pochytia od kamarátov niečo aj z iných jazykov. Brusel je naozaj „brána jazykov otvorená“ - Komenský by bol nadšený.
Horšie je to však s mužskou „polovičkou.“ Taký manžel pani „euroúradníčky“ sa v prevažnej väčšine prípadov stáva „mužom v domácnosti.“ Varí, perie, nakupuje, upratuje. Zúfalo zháňa zamestnanie v súkromnom sektore, ale márne. Je to veľmi ťažké. Najmä ak nevie perfektne po francúzsky alebo po holandsky.
Tí šťastnejší – jazykovo zdatnejší a vzdelaní, môžu dostať miesto v EÚ – a mužské „ego“ je uspokojené, teda aj rodinná atmosféra je „zachránená.“ Ale všetci manželia a manželky v EÚ pracovať nemôžu. To je tragédia dneška.
Ako to riešim ja? Nijako. Zatiaľ ma manžel chápe a povzbudzuje ma, aby som tu ostala čo najdlhšie. Občas pošlem domov nejaké eurá, hlavne však šetrím tuto v banke pre deti. Deti sú už veľké, chýbam im, ale aj tak by sme nemohli byť stále spolu, lebo dve žijú v Bratislave a jedno pracuje v Tatrách.
Zhrnutie: mám rada svoju prácu, milujem svoju rodinu. Je rozdiel medzi mať rád a milovať. Preto keď to rodina potrebuje, bežím k nej. Vtip je v tom, že nevládzem rýchle utekať, preto musím sadnúť do lietadla.
v EÚ nejdú veľmi dokopy. Bruselská mašinéria chce celého človeka. Ak chceš robiť kariéru, musíš pracovať v Bruseli – a tvoja rodina je vzdialená tisícky kilometrov v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Nemecku, na Slovensku. Nesmieš brať ohľad na manžela, snúbenca, deti, chorých a starých rodičov. Nie div, že štatisticky sa 60% takých manželstiev končí rozvodom. Zlatý bol manželov kamarát Peter, ktorý sa raz, keď sme sedeli viacerí v krčme, ku mne naklonil, a naliehavo prosil: „Anka, ale tebe bude stačiť tých 40%, však?“
Človek by povedal, že nie je veľmi prirodzené, ak si moja mladá kolegynka odskočí na Slovensko vydať sa. Vráti sa s novým priezviskom, ale bez manžela – aspoň zatiaľ tak viem.
Poniektoré kolegyne z EÚ15 (ale dnes už aj z EÚ 25) si „donesú“ rodinu so sebou, usadia sa, kúpia domček – spočiatku prenajmú, neskôr kúpia. Pre decká je to zo začiatku ťažké, ale keď si nájdu nových kamarátov, ide to. Ba majú fantastickú príležitosť chodiť do tzv. Európskej školy, kde dostanú vzdelanie v materinskom jazyku, ale zároveň sú nútené učiť sa anglicky a francúzsky, popritom pochytia od kamarátov niečo aj z iných jazykov. Brusel je naozaj „brána jazykov otvorená“ - Komenský by bol nadšený.
Horšie je to však s mužskou „polovičkou.“ Taký manžel pani „euroúradníčky“ sa v prevažnej väčšine prípadov stáva „mužom v domácnosti.“ Varí, perie, nakupuje, upratuje. Zúfalo zháňa zamestnanie v súkromnom sektore, ale márne. Je to veľmi ťažké. Najmä ak nevie perfektne po francúzsky alebo po holandsky.
Tí šťastnejší – jazykovo zdatnejší a vzdelaní, môžu dostať miesto v EÚ – a mužské „ego“ je uspokojené, teda aj rodinná atmosféra je „zachránená.“ Ale všetci manželia a manželky v EÚ pracovať nemôžu. To je tragédia dneška.
Ako to riešim ja? Nijako. Zatiaľ ma manžel chápe a povzbudzuje ma, aby som tu ostala čo najdlhšie. Občas pošlem domov nejaké eurá, hlavne však šetrím tuto v banke pre deti. Deti sú už veľké, chýbam im, ale aj tak by sme nemohli byť stále spolu, lebo dve žijú v Bratislave a jedno pracuje v Tatrách.
Zhrnutie: mám rada svoju prácu, milujem svoju rodinu. Je rozdiel medzi mať rád a milovať. Preto keď to rodina potrebuje, bežím k nej. Vtip je v tom, že nevládzem rýchle utekať, preto musím sadnúť do lietadla.
nedeľa 23. novembra 2014
Šteklivé slová
Šteklivé slová
Niektoré slová alebo slovné spojenia sú na prvý pohľad neutrálne, „normálne“, ale keď sa použijú v určitom kontexte, nadobudnú nádych pikantnosti alebo slangovo zastierajú nejakú činnosť, o ktorej sa otvorene nehovorí.
Tak napríklad „chváliť Dávida“ znamená dáviť, grcať, zvracať. Keď však učiteľka povie: „Chválim Dávida, že dobre napísal písomku,“ nikto si nepomyslí, že Dávida učiteľka ogrcala. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť nedávne zážitky pri nedávnej návšteve synovca s tromi deťmi, žijú v Nemecku, keď detičky spustili reťazovú reakciu grckania. Naučila som sa, že po nemecky je to „kotzen.“ Každému to trvalo dva-tri dni, vtedy museli papať sucháre, aj som sa naučila, že suchár je „Zwieback“. (Na tej viróze bolo zaujímavé to, že to prešlo aj na nás a naše vnúčatá. Slovom, každý si tým prešiel. Ja som sa prinútila vopchať si dva prsty do hrdla, aby som mohla na druhý deň fungovať. Ľudia, super úľava! Na detičky to zo zásady prišlo v spánku. Po ogrcaní postele im bolo lepšie. Ba dokonca Sofia, keď si ogrcala posteľ a musela ísť do malej izby na váľandu – ja vedľa nej na zemi, nerobím si zásluhy, mala som pod sebou tvrdé vankúšiky, sa v noci zobudila, pípla: „chce sa mi,“ vzápätí si priložila pod briadku pripravený lavór a inteligentne sa sama vygrckala. Obdivovala som ju. Manžela to zachvátilo prudko, dva dni preležal v posteli).
Zoberme si výraz „návšteva.“ Medzi dievčatami to znamená menštruácia. Tak napríklad, keď sa dievčatá medzi sebou bavia a povedia, „mám návštevu“, myslia tým menštruáciu, menzes, mesiačiky, krámy. Ale keď sa ja priateľovi ospravedlním do telefónu, že nemôžem prísť na dohovorené stretnutie, lebo mám návštevu, pochopí, že hovorím o hosťoch a nie o menzese. Veď predsa spolu nič nemáme, nespíme spolu, netrtkáme, nešukáme. A máme svoje roky.
Ak poviem, že moje vnúčatá sú obdarené mnohými darmi od Boha, napr. pekne spievajú, maľujú, nemyslím tým nič zlého. Ak však v kuloároch povieme o chlapovi, že je „riadne obdarený“, myslíme tým, že je „senzačne vybavený“, má ho poriadne veľkého. Tiež dar od Boha.
Šteklivé nedorozumenia niekedy vznikajú, ak povieme niečo pred cudzincom. Napríklad známe slovíčko „horny“, čo po anglicky znamená „nadržaný“. U amerických turistov vraj nápis Horný Smokovec vzbudil salvu hurónskeho smiechu.
Ešte ako učiteľka som robila študentský projekt s fínskou školou. Fínsky kolega Jarmo upozornil moje kolegyne, aby ma radšej nevolali „Anka“, pretože to vo fínštine znamená „kačka.“ A kolegyňu Ľudmilu vraj už vôbec nemáme vo Fínsku oslovovať Ľudka, lebo to znamená niečo vulgárne (nepovedal presne).
No vidíte, priatelia, niekedy sa nám z úst vylúpnu výrazy, ktoré sú zdanlivo nevinné, ale v inom kontexte poriadne šteklivé!
Niektoré slová alebo slovné spojenia sú na prvý pohľad neutrálne, „normálne“, ale keď sa použijú v určitom kontexte, nadobudnú nádych pikantnosti alebo slangovo zastierajú nejakú činnosť, o ktorej sa otvorene nehovorí.
Tak napríklad „chváliť Dávida“ znamená dáviť, grcať, zvracať. Keď však učiteľka povie: „Chválim Dávida, že dobre napísal písomku,“ nikto si nepomyslí, že Dávida učiteľka ogrcala. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť nedávne zážitky pri nedávnej návšteve synovca s tromi deťmi, žijú v Nemecku, keď detičky spustili reťazovú reakciu grckania. Naučila som sa, že po nemecky je to „kotzen.“ Každému to trvalo dva-tri dni, vtedy museli papať sucháre, aj som sa naučila, že suchár je „Zwieback“. (Na tej viróze bolo zaujímavé to, že to prešlo aj na nás a naše vnúčatá. Slovom, každý si tým prešiel. Ja som sa prinútila vopchať si dva prsty do hrdla, aby som mohla na druhý deň fungovať. Ľudia, super úľava! Na detičky to zo zásady prišlo v spánku. Po ogrcaní postele im bolo lepšie. Ba dokonca Sofia, keď si ogrcala posteľ a musela ísť do malej izby na váľandu – ja vedľa nej na zemi, nerobím si zásluhy, mala som pod sebou tvrdé vankúšiky, sa v noci zobudila, pípla: „chce sa mi,“ vzápätí si priložila pod briadku pripravený lavór a inteligentne sa sama vygrckala. Obdivovala som ju. Manžela to zachvátilo prudko, dva dni preležal v posteli).
Zoberme si výraz „návšteva.“ Medzi dievčatami to znamená menštruácia. Tak napríklad, keď sa dievčatá medzi sebou bavia a povedia, „mám návštevu“, myslia tým menštruáciu, menzes, mesiačiky, krámy. Ale keď sa ja priateľovi ospravedlním do telefónu, že nemôžem prísť na dohovorené stretnutie, lebo mám návštevu, pochopí, že hovorím o hosťoch a nie o menzese. Veď predsa spolu nič nemáme, nespíme spolu, netrtkáme, nešukáme. A máme svoje roky.
Ak poviem, že moje vnúčatá sú obdarené mnohými darmi od Boha, napr. pekne spievajú, maľujú, nemyslím tým nič zlého. Ak však v kuloároch povieme o chlapovi, že je „riadne obdarený“, myslíme tým, že je „senzačne vybavený“, má ho poriadne veľkého. Tiež dar od Boha.
Šteklivé nedorozumenia niekedy vznikajú, ak povieme niečo pred cudzincom. Napríklad známe slovíčko „horny“, čo po anglicky znamená „nadržaný“. U amerických turistov vraj nápis Horný Smokovec vzbudil salvu hurónskeho smiechu.
Ešte ako učiteľka som robila študentský projekt s fínskou školou. Fínsky kolega Jarmo upozornil moje kolegyne, aby ma radšej nevolali „Anka“, pretože to vo fínštine znamená „kačka.“ A kolegyňu Ľudmilu vraj už vôbec nemáme vo Fínsku oslovovať Ľudka, lebo to znamená niečo vulgárne (nepovedal presne).
No vidíte, priatelia, niekedy sa nám z úst vylúpnu výrazy, ktoré sú zdanlivo nevinné, ale v inom kontexte poriadne šteklivé!
Čo je neprirodzené
A teraz vám prezradím, čo je na živote v EÚ neprirodzené, čo je prirodzené, čo je zarážajúce, čo príjemné, a čo z toho všetkého vyplýva:
JE NEPRIRODZENÉ
• Je neprirodzené, keď manželka žije v Bruseli a manžel s deťmi na Slovensku.
• Je neprirodzené, keď si mladé dievča – euroúradníčka sama kupuje kvety.
• Je neprirodzené, keď sa mladá euroúradníčka ide na Slovensko vydať a potom sa vráti naspäť do Bruselu bez manžela.
• Je neprirodzené, keď manželka (v Bruseli) zarába 10-krát, alebo aj 20-krát viac než manžel (na Slovensku).
• Je neprirodzené, keď manželovi taká situácia vyhovuje.
• Je neprirodzené, keď Európska únia takýto stav podporuje.
POTOM JE PRIRODZENÉ
- Potom je prirodzené, že si manželka hľadá náhradu v Bruseli a manžel na Slovensku.
- Potom je prirodzené, že sa rodina rozpadne.
- Potom je prirodzené, že manželka zistí, že manžela vlastne nepotrebuje.
- Potom je prirodzené, že manželka si manžela prestáva vážiť.
- Potom je prirodzené, že Európska únia je monštrum.
JE ZARÁŽAJÚCE,
- keď sa partia mladých výrastkov pokúsi olúpiť o kabelku dve mladé euroúradníčky sediace zavidna v parku na lavičke. Úradníčky telefonujú na políciu, ale tá nepríde.
- Keď mladého, „naivného“ prekladateľa z nového členského štátu, ktorý ešte nevie, že „badge“ sa nemá nosiť zavesený na krku, keď kráčaš po ulici, prepadnú a nožom doráňajú belgickí chalani. Zakrvavený sa dovlečie k závodnej doktorke, ktorá ho pošle do nemocnice.
JE PRÍJEMNÉ,
- keď zarábaš toľko, že v obchode nemusíš pozerať na ceny, len berieš, čo sa ti zapáči.
- Keď sa konečne môžeš pekne obliecť.
- Keď si môžeš dovoliť pobyt na francúzskej Riviére.
- Keď môžeš splatiť dlhy.
- Keď môžeš pohostiť priateľov.
- Keď dokážeš zarobiť deťom na veno.
- Keď môžeš kúpiť auto, elektroniku a niektoré iné výrobky bez dane.
- Keď ti EÚ prepláca 80% výdavkov na lekára a lieky.
- Keď sa môžeš venovať svojím nákladným koníčkom.
ČÍM ZA TO PLATÍŠ?
- Samotou.
- Odlúčenosťou od rodiny.
- Nedostatkom nehy a lásky.
- Stavmi beznádeje a pesimizmu.
- Stratou priateľov.
JE NEPRIRODZENÉ
• Je neprirodzené, keď manželka žije v Bruseli a manžel s deťmi na Slovensku.
• Je neprirodzené, keď si mladé dievča – euroúradníčka sama kupuje kvety.
• Je neprirodzené, keď sa mladá euroúradníčka ide na Slovensko vydať a potom sa vráti naspäť do Bruselu bez manžela.
• Je neprirodzené, keď manželka (v Bruseli) zarába 10-krát, alebo aj 20-krát viac než manžel (na Slovensku).
• Je neprirodzené, keď manželovi taká situácia vyhovuje.
• Je neprirodzené, keď Európska únia takýto stav podporuje.
POTOM JE PRIRODZENÉ
- Potom je prirodzené, že si manželka hľadá náhradu v Bruseli a manžel na Slovensku.
- Potom je prirodzené, že sa rodina rozpadne.
- Potom je prirodzené, že manželka zistí, že manžela vlastne nepotrebuje.
- Potom je prirodzené, že manželka si manžela prestáva vážiť.
- Potom je prirodzené, že Európska únia je monštrum.
JE ZARÁŽAJÚCE,
- keď sa partia mladých výrastkov pokúsi olúpiť o kabelku dve mladé euroúradníčky sediace zavidna v parku na lavičke. Úradníčky telefonujú na políciu, ale tá nepríde.
- Keď mladého, „naivného“ prekladateľa z nového členského štátu, ktorý ešte nevie, že „badge“ sa nemá nosiť zavesený na krku, keď kráčaš po ulici, prepadnú a nožom doráňajú belgickí chalani. Zakrvavený sa dovlečie k závodnej doktorke, ktorá ho pošle do nemocnice.
JE PRÍJEMNÉ,
- keď zarábaš toľko, že v obchode nemusíš pozerať na ceny, len berieš, čo sa ti zapáči.
- Keď sa konečne môžeš pekne obliecť.
- Keď si môžeš dovoliť pobyt na francúzskej Riviére.
- Keď môžeš splatiť dlhy.
- Keď môžeš pohostiť priateľov.
- Keď dokážeš zarobiť deťom na veno.
- Keď môžeš kúpiť auto, elektroniku a niektoré iné výrobky bez dane.
- Keď ti EÚ prepláca 80% výdavkov na lekára a lieky.
- Keď sa môžeš venovať svojím nákladným koníčkom.
ČÍM ZA TO PLATÍŠ?
- Samotou.
- Odlúčenosťou od rodiny.
- Nedostatkom nehy a lásky.
- Stavmi beznádeje a pesimizmu.
- Stratou priateľov.
piatok 21. novembra 2014
Recepcia, soirée, cocktail
Recepcia, soirée, cocktail
Nebudem machrovať, že viem, aký je v tom rozdiel, lebo veľmi neviem. Ale je isté, že tých podujatí bolo viac. Z príležitosti rozšírenia EÚ, počas plenáriek, pred Vianocami, po novom roku, raz organizoval jeden výbor, inokedy druhý.
Raz náš výbor „zabudol“ pozvať ľudí z EHSV, potom si vstúpil do svedomia a rýchle ich pozval, pretože EHSV automaticky pozýval aj ľudí z VR.
Časom sa konkurencia medzi výbormi znížila, povedala by som, že keď sa stala predsedníčkou EHSV Rakúšanka a predsedom VR Nemec, ich mentality sa zblížili a vcelku začali trochu šetriť. Ale neva, veď aj tak to bolo stále to isté: postávanie s pohárikom v ruke, občas zobnutie nejakej chuťovky, rozhovory so známymi. S menej známymi sa kontakty nadväzovali ťažko, čo som nezávidela slobodným kolegyniam, ktoré dúfali, že si nájdu popri zamestnaní nejakého schopného kamaráta, prípadne aj manžela. Vianočný večierok bol pekný, lebo ho zorganizovali staré oddelenia na revanš nášmu soirée z príležitosti rozšírenia EÚ. „Staré“ štáty pripravili aj kultúrny program: Dáni zaspievali koledy, Španieli zatancovali flamenco a Škóti zahrali na gajdách. Ponúkali sa rozličné špeciality: foie gras, ustrice, whisky, výborné víno a likéry, francúzske syry a nemecké pivo.
Pri prvej príležitosti, keď som uvidela slovenského komisára, pána Figeľa, som sa odvážila ho osloviť a poprosiť ho, aby sa s nami odfotografoval. Súhlasil, ba na moju poznámku, že ešte raz, lebo som žmurkla, vyhlásil: „Tak ešte raz, lebo kolegyňa (to ako ja!) žmurkla.“ Kolegovia nechápali, odkiaľ som vzala odvahu. Koľkože som mala v sebe šampanského? Už nepamätám.
Union syndical, najvplyvnejší odborový zväz, organizoval mnohé zábavné podujatia, plesy, karnevaly, ale aj zbierky pre postihnutých živelnými katastrofami v rôznych častiach sveta a pred Vianocami pre chudobné alebo handicapované deti.
Ale aby som sa vrátila k večierkom. Spočiatku som sa mylne domnievala, že je potrebné prísť oblečená v tých najlepších šatách, aké mám v Bruseli, ba zháňala som aj po obchodoch. Skutočnosť ukázala, že alebo sa prekladateľky nevedia obliekať, alebo na to nedbajú, lebo oblečenie sa vyskytovalo skutočne každodenné, iba občas sa zablyšťali flitre na čiernom tričku, ktorými sa obyčajne hrdila nejaká „východniarka“, rozumej Poľka, Češka, Slovenka či Slovinka.
Jeden maďarský kolega bol neopakovateľný. Zmyslel si z vlastnej iniciatívy zorganizovať druhú párty pre kolegov zo starých členských štátov, popozýval množstvo ľudí, a keď sa mu to začalo vymykať z rúk, jednoducho poprosil všetkých ľudí z nových krajín, aby priniesli víno, nealko, každý zo dve fľaše, čipsy. Dopadlo to dobre, až na to, že všetku slávu zožal Maďar, a my ostatní sme mohli byť happy, keď nás náhodou odfotili a na druhý deň sme sa uvideli na Intranete. Maďar sa stal šéfom oddelenia a neviem čím ešte. Ale aby sme mu nekrivdili: jeho pohnútky určite neboli sprvoti vypočítavé: urobil to z číreho šťastia po predĺžení zmluvy. Okrem toho má trojičky, čiže berie tučné rodinné prídavky. Kto by nebol vďačný?
Veď aj moje ironické ostrie sa značne otupilo, keď mi zvýšili platovú triedu aj stupeň kvôli tomu, že mám dlhoročnú prax a doktorát z prekladateľstva. So spätnou platnosťou od 1. mája 2004.
Po večierku pri príležitosti rozšírenia EÚ som sa pýtala šéfa odborov, ako sa mu páčilo soirée. Odpovedal mi otázkou: „Kedy? Predtým, alebo po tom, čo som sa opil?“
Ďalej už len niekoľko útržkov, ktoré ma počas rozličných večierkov rozveselili:
Damiano mi povedal, že mám zmysel pre humor.
Frank mi sľuboval, že môj kontrakt predĺžia, pretože ma potrebujú.
Pierre-Marie ma zaregistroval, že ja som tá, s ktorou si písal maily.
Hugh sa chcel so mnou zoznámiť.
Philipp si ku mne prisadol a bol milý.
Nicolas bol zlato nešikovný. Keď nás predstavili, spadol mu nožík.
Nebudem machrovať, že viem, aký je v tom rozdiel, lebo veľmi neviem. Ale je isté, že tých podujatí bolo viac. Z príležitosti rozšírenia EÚ, počas plenáriek, pred Vianocami, po novom roku, raz organizoval jeden výbor, inokedy druhý.
Raz náš výbor „zabudol“ pozvať ľudí z EHSV, potom si vstúpil do svedomia a rýchle ich pozval, pretože EHSV automaticky pozýval aj ľudí z VR.
Časom sa konkurencia medzi výbormi znížila, povedala by som, že keď sa stala predsedníčkou EHSV Rakúšanka a predsedom VR Nemec, ich mentality sa zblížili a vcelku začali trochu šetriť. Ale neva, veď aj tak to bolo stále to isté: postávanie s pohárikom v ruke, občas zobnutie nejakej chuťovky, rozhovory so známymi. S menej známymi sa kontakty nadväzovali ťažko, čo som nezávidela slobodným kolegyniam, ktoré dúfali, že si nájdu popri zamestnaní nejakého schopného kamaráta, prípadne aj manžela. Vianočný večierok bol pekný, lebo ho zorganizovali staré oddelenia na revanš nášmu soirée z príležitosti rozšírenia EÚ. „Staré“ štáty pripravili aj kultúrny program: Dáni zaspievali koledy, Španieli zatancovali flamenco a Škóti zahrali na gajdách. Ponúkali sa rozličné špeciality: foie gras, ustrice, whisky, výborné víno a likéry, francúzske syry a nemecké pivo.
Pri prvej príležitosti, keď som uvidela slovenského komisára, pána Figeľa, som sa odvážila ho osloviť a poprosiť ho, aby sa s nami odfotografoval. Súhlasil, ba na moju poznámku, že ešte raz, lebo som žmurkla, vyhlásil: „Tak ešte raz, lebo kolegyňa (to ako ja!) žmurkla.“ Kolegovia nechápali, odkiaľ som vzala odvahu. Koľkože som mala v sebe šampanského? Už nepamätám.
Union syndical, najvplyvnejší odborový zväz, organizoval mnohé zábavné podujatia, plesy, karnevaly, ale aj zbierky pre postihnutých živelnými katastrofami v rôznych častiach sveta a pred Vianocami pre chudobné alebo handicapované deti.
Ale aby som sa vrátila k večierkom. Spočiatku som sa mylne domnievala, že je potrebné prísť oblečená v tých najlepších šatách, aké mám v Bruseli, ba zháňala som aj po obchodoch. Skutočnosť ukázala, že alebo sa prekladateľky nevedia obliekať, alebo na to nedbajú, lebo oblečenie sa vyskytovalo skutočne každodenné, iba občas sa zablyšťali flitre na čiernom tričku, ktorými sa obyčajne hrdila nejaká „východniarka“, rozumej Poľka, Češka, Slovenka či Slovinka.
Jeden maďarský kolega bol neopakovateľný. Zmyslel si z vlastnej iniciatívy zorganizovať druhú párty pre kolegov zo starých členských štátov, popozýval množstvo ľudí, a keď sa mu to začalo vymykať z rúk, jednoducho poprosil všetkých ľudí z nových krajín, aby priniesli víno, nealko, každý zo dve fľaše, čipsy. Dopadlo to dobre, až na to, že všetku slávu zožal Maďar, a my ostatní sme mohli byť happy, keď nás náhodou odfotili a na druhý deň sme sa uvideli na Intranete. Maďar sa stal šéfom oddelenia a neviem čím ešte. Ale aby sme mu nekrivdili: jeho pohnútky určite neboli sprvoti vypočítavé: urobil to z číreho šťastia po predĺžení zmluvy. Okrem toho má trojičky, čiže berie tučné rodinné prídavky. Kto by nebol vďačný?
Veď aj moje ironické ostrie sa značne otupilo, keď mi zvýšili platovú triedu aj stupeň kvôli tomu, že mám dlhoročnú prax a doktorát z prekladateľstva. So spätnou platnosťou od 1. mája 2004.
Po večierku pri príležitosti rozšírenia EÚ som sa pýtala šéfa odborov, ako sa mu páčilo soirée. Odpovedal mi otázkou: „Kedy? Predtým, alebo po tom, čo som sa opil?“
Ďalej už len niekoľko útržkov, ktoré ma počas rozličných večierkov rozveselili:
Damiano mi povedal, že mám zmysel pre humor.
Frank mi sľuboval, že môj kontrakt predĺžia, pretože ma potrebujú.
Pierre-Marie ma zaregistroval, že ja som tá, s ktorou si písal maily.
Hugh sa chcel so mnou zoznámiť.
Philipp si ku mne prisadol a bol milý.
Nicolas bol zlato nešikovný. Keď nás predstavili, spadol mu nožík.
Koncerty
Zo svojich bruselských spomienok vám podávam dva postrehy o kultúrnych podujatiach. Pre mňa tá kultúra znamenala mnoho. Ak vás to nebude baviť, nečítajte.
KONCERTY
Možnosti kultúrneho vyžitia sú v Bruseli naozaj veľké. Dozvedáš sa o nich z plagátov, z časopisov.
S kamarátkou Ellen som bola niekoľkokrát na koncerte v kráľovskom konzervatóriu. Počúvať arménskeho huslistu, bol super, na klavíri ho doprevádzala mladá Francúzska. Potom sme šli na place Grand Sablon do baru, ktorý nesie pre našinca veľmi zrozumiteľné meno “Kartschma.” Čašník nám prezradil, že majiteľ je Rus. Inokedy hral v konzervatóriu orchester SINFONIETTA zo Žiliny, bola som na nich hrdá, lebo zožali aplauz. Alebo na vystúpení komorného orchestra.
Nedávno som bola na literárno-hudobnom pásme v novom divadle Theatre National. Uvediem dva zážitky:
1) mala som z metra vystúpiť na Gare du Nord. Kto pozná Brusel, dá mi za pravdu, že večer cez víkend sa to tam hemží prostitútkami, žobrákmi, zlodejmi a inými pochybnými živlami. Rýchle som sa ponáhľala von zo staničnej budovy. Priestranstvo na ulici bolo takmer prázdne, len akýsi starček mieril na autobusovú zastávku. Chcela som sa ho slušne opýtať, kde je to divadlo. Len čo však zbadal, že sa k nemu približujem, pustil sa vnohy. Nuž neviem, čo si o mne myslel, či ma považoval za šlapku alebo za žobráčku. Ale mala som na sebe svoj najlepší čierny kabát, je naozaj elegantný, tak neviem…
2) Jedna z menších sál v divadle sa celkom zaplnila. Registrovala som anglickú pospolitosť. Ja som tam bola s kolegom z francúzskeho oddelenia a jeho mladou nemeckou manželkou. Leitmotívom boli básne Williama Butlera Yeatesa, ktoré recitovala írska herečka Fiona. Bola výborná. Piesne na slová Yeatesa a Joycea a hudbu Benjamina Brittena a iných spieval Angličan a na klavíri ho sprevádzal Škót. Nuž bolo by to fajn trio, keby ten Škót nemal nohavice na zadku celkom vyglančené a Angličan hnedožlté vyťahané menčestráky zastoknuté do vibramiek. V mojich očiach ho neospravedlnilo ani to, že si počas spevu raz sadol na dlážku, potom dokonca kľakol. Zachránil ho iba veľmi dobrý tenor. Yeatsa trochu poznám, tak som pred priateľmi machrovala, akože aké má témy básní.
S manželom a synom sme boli na koncerte v divadle BoZar, čo je vlastne skratka Palais des Beaux Arts (čítaj: „palé debozár“, hral kolínsky orchester - zlatým klincom programu bolo Ravelovo Bolero. Aj ostatné skladby boli plné španielskej vášne. Cez prestávku nás manžel bavil vtipmi. Vraj jedna pani prišla po koncerte za dirigentom a vraví mu: “Pán dirigent, dobre som ten váš orchester pozorovala. Huslisti sa snažili, makali ako fretky, ale ten tympanista a bubeník vzadu sa ustavične ulievali. Iba kedy-tedy uderili.” Keď potom hrali nasledujúcu skladbu, pozreli sme na bubeníka, potom na seba - a bolo nám veselo.
Spomínam si na Jazz-maratón v júni 2004 na Grand place, vystúpenia boli aj na iných námestiach, ja som bola iba na Grand place s kolegyňou. Ľudia popíjali pivo, počúvali džez, niektorí sedeli, väčšina stála a tí, čo stáli, sa po chvíľke začali hojdať v bokoch. Rozdávali sa tam zadarmo zemiakové lupienky, vraj propagácia, ale boli veľmi slané, ľudia po nich kupovali pivo a víno ako diví. Najviac sa mi páčila brazílska kapela s názvom BRAZZ.
S dcérou a manželom som na Grand place zažila pekný koncert operných árií, aj celého súboru Theatre de la Monnaie. Carmen bola dosť pri tele, Monika zahlásila: „to je ale dobre vykarmena Karmen.“ - vtip má pointu iba pre východniarov. Sloveso „vykarmena“ znamená „vykŕmená.“ Ten zážitok bol však báječný, najmä sa nám páčila jedna speváčka, ktorá sa popoludní ešte len rozcvičovala pred večerným koncertom. Marián povedal: “Tá si s hlasom robí, čo chce.”
Je to opísané v básničke:
OPERA NA GRAND PLACE
Netypický letný večer -
duje chladný severák.
Ale čo to? Počuť zvuky -
sýty hlas sa rozlieha
po námestí,
naráža do cifrovaných priečelí
gotických budov
a opäť sa vracia späť,
aby koloratúrnym sopránom
rozochvel zašlé city.
Až kdesi dobre je mi …
Vznáša sa, trilkuje a sa mení.
Ani nebadám, že sa stmieva…
Na impozantnej radnici
sa na balkónikoch postupne
zapaľujú svetlá
KONCERTY
Možnosti kultúrneho vyžitia sú v Bruseli naozaj veľké. Dozvedáš sa o nich z plagátov, z časopisov.
S kamarátkou Ellen som bola niekoľkokrát na koncerte v kráľovskom konzervatóriu. Počúvať arménskeho huslistu, bol super, na klavíri ho doprevádzala mladá Francúzska. Potom sme šli na place Grand Sablon do baru, ktorý nesie pre našinca veľmi zrozumiteľné meno “Kartschma.” Čašník nám prezradil, že majiteľ je Rus. Inokedy hral v konzervatóriu orchester SINFONIETTA zo Žiliny, bola som na nich hrdá, lebo zožali aplauz. Alebo na vystúpení komorného orchestra.
Nedávno som bola na literárno-hudobnom pásme v novom divadle Theatre National. Uvediem dva zážitky:
1) mala som z metra vystúpiť na Gare du Nord. Kto pozná Brusel, dá mi za pravdu, že večer cez víkend sa to tam hemží prostitútkami, žobrákmi, zlodejmi a inými pochybnými živlami. Rýchle som sa ponáhľala von zo staničnej budovy. Priestranstvo na ulici bolo takmer prázdne, len akýsi starček mieril na autobusovú zastávku. Chcela som sa ho slušne opýtať, kde je to divadlo. Len čo však zbadal, že sa k nemu približujem, pustil sa vnohy. Nuž neviem, čo si o mne myslel, či ma považoval za šlapku alebo za žobráčku. Ale mala som na sebe svoj najlepší čierny kabát, je naozaj elegantný, tak neviem…
2) Jedna z menších sál v divadle sa celkom zaplnila. Registrovala som anglickú pospolitosť. Ja som tam bola s kolegom z francúzskeho oddelenia a jeho mladou nemeckou manželkou. Leitmotívom boli básne Williama Butlera Yeatesa, ktoré recitovala írska herečka Fiona. Bola výborná. Piesne na slová Yeatesa a Joycea a hudbu Benjamina Brittena a iných spieval Angličan a na klavíri ho sprevádzal Škót. Nuž bolo by to fajn trio, keby ten Škót nemal nohavice na zadku celkom vyglančené a Angličan hnedožlté vyťahané menčestráky zastoknuté do vibramiek. V mojich očiach ho neospravedlnilo ani to, že si počas spevu raz sadol na dlážku, potom dokonca kľakol. Zachránil ho iba veľmi dobrý tenor. Yeatsa trochu poznám, tak som pred priateľmi machrovala, akože aké má témy básní.
S manželom a synom sme boli na koncerte v divadle BoZar, čo je vlastne skratka Palais des Beaux Arts (čítaj: „palé debozár“, hral kolínsky orchester - zlatým klincom programu bolo Ravelovo Bolero. Aj ostatné skladby boli plné španielskej vášne. Cez prestávku nás manžel bavil vtipmi. Vraj jedna pani prišla po koncerte za dirigentom a vraví mu: “Pán dirigent, dobre som ten váš orchester pozorovala. Huslisti sa snažili, makali ako fretky, ale ten tympanista a bubeník vzadu sa ustavične ulievali. Iba kedy-tedy uderili.” Keď potom hrali nasledujúcu skladbu, pozreli sme na bubeníka, potom na seba - a bolo nám veselo.
Spomínam si na Jazz-maratón v júni 2004 na Grand place, vystúpenia boli aj na iných námestiach, ja som bola iba na Grand place s kolegyňou. Ľudia popíjali pivo, počúvali džez, niektorí sedeli, väčšina stála a tí, čo stáli, sa po chvíľke začali hojdať v bokoch. Rozdávali sa tam zadarmo zemiakové lupienky, vraj propagácia, ale boli veľmi slané, ľudia po nich kupovali pivo a víno ako diví. Najviac sa mi páčila brazílska kapela s názvom BRAZZ.
S dcérou a manželom som na Grand place zažila pekný koncert operných árií, aj celého súboru Theatre de la Monnaie. Carmen bola dosť pri tele, Monika zahlásila: „to je ale dobre vykarmena Karmen.“ - vtip má pointu iba pre východniarov. Sloveso „vykarmena“ znamená „vykŕmená.“ Ten zážitok bol však báječný, najmä sa nám páčila jedna speváčka, ktorá sa popoludní ešte len rozcvičovala pred večerným koncertom. Marián povedal: “Tá si s hlasom robí, čo chce.”
Je to opísané v básničke:
OPERA NA GRAND PLACE
Netypický letný večer -
duje chladný severák.
Ale čo to? Počuť zvuky -
sýty hlas sa rozlieha
po námestí,
naráža do cifrovaných priečelí
gotických budov
a opäť sa vracia späť,
aby koloratúrnym sopránom
rozochvel zašlé city.
Až kdesi dobre je mi …
Vznáša sa, trilkuje a sa mení.
Ani nebadám, že sa stmieva…
Na impozantnej radnici
sa na balkónikoch postupne
zapaľujú svetlá
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)