Na cintoríne
Vysoké tisy,
človek sa
stíši.
Ešte
nestihla zvädnúť
dušičková
výzdoba,
už sa jar
hlási.
Ach, tie
storaké hlasy!
Červienka,
pinka, škovran, drozd
sa
v rozmarných spevoch predbiehajú.
A pod
tým spevom
v matke
zemi
kosti našich
predkov
pokojne spočívajú.
Magnólie
Život
a smrť.
Nežné
ružovobiele kvety.
Lístky prídu
neskôr.
O týždeň:
Aha, lístky vyrašili!
Hriešne
sviežo bledozelené.
Zrod
a zánik na jednom mieste.
Magnólie na
cintoríne.
Pocta padlým
v našom meste.
Primeraná?
Chabá?
Aj, aj.
Primeraná:
Veď čím už mŕtvych osláviš?
Aspoň
maličký kúsok života im ponúkneš:
„Za vašu
mladosť, drsne pretrhnutú,
Za vašu krv,
vo vojne nezmyselne vyliatu.“
Chabá to
pocta z hľadiska hodnôt.
„My sme ešte
poriadne nežili, keď
nás trafila
guľka!
Nebolo nám
dopriate
mať ozajstnú
lásku,
splodiť
syna,
vidieť ako
rastie,
tešiť sa
z jarnej prírody,
pozorovať
magnólie.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára