pondelok 26. februára 2018

Zabúdaj, zabúdaj

Sofia s účasťou a smútkom v tváričke:
- Babka, prečo len máš HOSIP (rozumej sklerózu, "ho... si pamätáš")
Ja reku, aká starostlivá!
Dievča však po chvíli svoju otázku spresní:
- Prečo sa len nevieš rozpamätať, kde si dala pendrekové hadíky?!

Vnímavý čitateľ sa zaiste dovtípi, že zábudlivosť môžem využívať aj vo svoj prospech. Že napr. viem, kde sú cukríky, ale hrám, že neviem.
Smutné ale, že o pendrekoch som fakt nevedela!

x

V neďalekej lekárni som zabudla občiansky a kreditku. Priniesla naša poštárka, ktorej sa spýtali, či ma nepozná. Kočku som vyobjímala, hoci mi doklady nechýbali, ani som netušila, že sú stratené ...

x

Vo svetle čoraz častejšie sa vyskytujúcich podobných incidentov si uvedomujem, že už by som nemala sama niekam cestovať. Nuž veď ma ani nikto nepozýva.
Sad but true. No, čo už. Hoďte tam niečo veselšie! Napríklad:

keď sa raz manžel rozprával s mojou bývalou triednou učiteľkou, povedal jej, že som v Bruseli.
- Čóó? V Bruseli?
To veru viacerí nevedeli pochopiť, čo ma poznali ako utiahnutú puťku.

x


Tento týždeň máme jarné prázdniny. Nemusím si pamätať nič, ale vôbec nič, o deti sa stará ocko, ktorý si vzal dovolenku, chodí s nimi lyžovať, sánkovať, vyvára im a vypeká. Aj dedo si oddychuje. Pravda, občas mám nezmyselné obavy:
- boli dobre oblečené, veď vonku je riadny mráz! .... vraj im bolo až horúco
- došli s premočenými ponožkami, nedostanú chrípku? ... . rýchle sa prezuli
- stačili im štyri žemle? .... ani jednu nestihli zjesť
- nedostanú chrípku? .... nuž keď dostanú, tak dostanú, aj iní ju majú
Veru, ocko sa stará o deti a my, starí rodičia, len zabíjame čas. Nakoniec sa nám za nimi až cnie. Taká obetavá som bola v sobotu, že keď prišli z Tatier, dve hodiny som sa s nimi hrala. Robili sme "turnaj", to si určíme disciplíny - šport, spev, recitácia, hry, a pod. - a potom hráme. Víťazia striedavo. hlavný je zápal z hry.