nedeľa 28. januára 2018

Medailu za zásluhy

vo výchove si zaslúžime všetci dospeláci v našej rodine. Dnes som sa činila. Ponúkla som sa synovi, že všetky diktáty, t.j. šesť, napíšem s deťmi ja. Majú totiž každý pondelok doniesť ukázať diktáty, ktoré písali cez týždeň - Ajo päť, Sofia jeden. No a samozrejme, všetko sa zvykne nakopiť v nedeľu večer.
Ešteže som prišla na zlepšovák - prvý diktát písali obaja naraz, identický. Aspoň som si mohla porovnať, ako ovláda pravopis druháčka a piatak. Kupodivu, Sofinka mala celkom dobre. Aj Ajko robí pokroky, odkedy majú prísnu slovenčinárku, ktorá sa vôbec neokúňa dať môjmu vnukovi štvorku za zopár chybičiek. Môjmu šikovnému vnúčikovi! Ale chlapec robí pokroky, šepká si -mi, -ami, a podobné veselé pravidlá našej ľubozvučnej, aj keď často prekomplikovanej slovenčiny.
Ukazujú sa aj výsledky pravidelného čítania nahlas, to zase čítajú dedkovi zo svojich kníh, čo dostali na Vianoce, alebo z tých, ktoré máme doma. A je ich dosť. Čítanie na pokračovanie zvyklo byť dobrým zvykom u nás doma, keď som bola dieťa - a čítavala som zväčša ja. Pravda, nebola telka, ani počítače, ľudia všeobecne čítavali viac. Boli že to krásne chvíle! V kolektíve trochu zaznávaná, cítila som sa doma ako kráľovná, keď som sedávala na diváne u omamy a čítala napr. Chyžu pod horami od Boženy Němcovej - a babka, tetka, mamka, braček, všetci mi viseli na ústach a čakali, ako sa bude dej odvíjať.
Tatík bol včera s deťmi lyžovať. Aj nám excelentne varil. Voila!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára