Strava, ubytovanie, cestovka

Strava, ubytovanie, cestovka

Koľko ľudí, toľko chutí. Všeobecne sme sa zhodli, že strava, ktorú nám varili na dovolenke, nepatrila k výkvetu kulinárskeho umenia. Hoci na záver výletu jedna mladá dievčina v autobuse prehlasovala, že všetko bolo super, more, slnko, ubytovanie, strava, no slovom všetko, a pritom sa ustavične záhadne usmievala. Hja, keď som sa ja v jej veku zaľúbila, tiež mi všetko pripadalo super.
Nuž ale poďme k názorom väčšiny: reptanie, oprávnená kritika.
Manžel: „Polievka je akostná vodná“
Syn,kuchár: „Strašne by ma zaujímalo, kto tú kuchárku učil variť!“
Iné jeho hodnotenie stravy: „VÚ 5958 Michalovce“
Jedna účastníčka zájazdu: „Tá polievka bola iba olejová voda!“
Jej matka: „Tie fašírky, to bol vrchol! Ktovie, čo do nich pomleli!“
Spomienka manžela na závodné stravovanie. Vraj mali kuchárku, ktorá kritiku odbila známou sentenciou: „Čo sa sťažujete? V Leopoldove som varila pre 700 väzňov a žiaden sa nesťažoval!“
Mäso z diétnej kuchyne sa ešte ako-tak dalo. Prílohu tvoril vždy jeden dielik paradajky, dva pásiky papriky a dve kolieska čerstvej uhorky aj so šupkou, nikdy viac.
Raňajky vôbec nehýrili pestrosťou. Kôpka nátierky alebo lekvárik či medík, sendviče. Čaj sme si mali uvariť sami na izbe, dali nám vrecúška.
Hneď na začiatku, keď sme sparení čakali na ubytovanie (vysvetlím: autobus dorazil o 9.00 ráno, ale izby mali byť upratané až o 12.00), prišla vedúca zájazdu, a prvé, čo nám zdôraznila asi päťkrát za sebou bolo, hádajte čo? „Cíťte sa tu dobre?“ „Ukážem vám také a také pamätihodnosti?“ „Vedeli ste, že...? a iné pikošky o Chorvátsku“? Kdeže? Prvé, a takmer jediné, čo nám zdôrazňovala bolo, aby sme obedáre so stravou umývali a tak uľahčili pani kuchárke prácu, ktorá toho má naozaj veľa a keby mala ešte umývať riad, nestíhala by.
Ešteže sme si stravu spestrovali chutnými jedlami cez obed, ktoré nám uvaril syn-kuchár, à propos, nechcem sa chváliť, ale naozaj výborný vo svojom fachu, un chef par-excellence, alebo v reštaurácii. Ja som si obyčajne dávala ryby, kalmáre a podobnú háveď, mám to rada, ostatní na čo mali chuť.
Z lahôdok si detičky dávali „sladoled“, čokoládu, držali sme ju v chladničke, lebo sa rýchle topila, ovocie a džúsy.
Dospelí pivo, väčšinou chutné „Karlovačko 0.00 % alkoholu“.
Ubytovanie sme mali super. Krásny apartmán s výhľadom na more, ibaže na 3. poschodí bez výťahu a penzión bol postavený na strmom kopci. Takže v teplotách takmer 40 stupňov sme sa museli najprv terigať hore kopcom, potom ešte na tretie poschodie. Plusy: maličké zlepšenie línie, získanie kondičky. Sami sme si aj vysypávali smeti, aj chodili pre tie nešťastné obedáre. Majiteľka penziónu nám nechcela dať toaletný papier, keď sa nám minul. Vraj ona na začiatku „postavila“ dva kotúče, zvyšok sme si mali dokupovať sami. Upratovanie izieb? Zabudnite!
Delegátka nám sľúbila jeden fakultatívny výlet loďou z Trogiru, ktorý mal byť spestrený „fish piknikom.“ Akokoľvek ma to lákalo, odradil ma fakt, že do Trogiru sme sa mali doterigať peši (popri cestách žiadne chodníky, autá lietali ako šialené, aj sme boli svedkom jednej nehody, a ešte k tom pomerne zavčas ráno. „Reku, to nás do toho prístavu nemôžete odviezť?“ pýtam sa delegátky. „A čím, prosím vás? Veď my máme len ten jeden „starý tragač“, ktorým vám vozíme stravu.“ Preto sme na výlet nešli. V Trogire sme boli v nedeľu, na sv. omši, prechádzke a obede.
Manžel chcel do Splitu, ale vzdali sme to, lebo Sofinka utrpela krízu z tepla už v tom Trogire. Loďou sme sa však chvíľu plavili, bolo to pekné.
Chorvátski predavači, čašníci, barmani – ako všade. Väčšinou úslužní, ale našli sa aj drzí. Jedna predavačka bola ironická voči manželovi, keď sa vypytoval, ako je to s vracaním prázdnych fliaš. Barmanov na pláži vôbec netrápilo, že automat na loptičky sa zasekol, zhltol nám kuny, a Sofinke sa loptička neušla.
Nuž ale to sú maličkosti! To všetko je zanedbateľné popri pekných zážitkoch od mora, výbornej a bezproblémovej jazde nočným autobusom, peknej prírode, slnku, moru, dolce farniente!