Moje rána
Ráno na cintoríne pravidelne stretávam tých istých ľudí. Idú polievať ako ja. Starším zväčša pozdravím. Ani raz mi však neodpovedajú. Akoby som bola vzduch. Pripisujem to ich starému veku, skleróze, nedôvere komunikovať s cudzími ľuďmi. Ale veď ja pre nich nemôžem byť cudzia! Niektorých poznám po mene, a oni zrejme poznajú moje meno. Ale nijakovsky to nedávajú najavo. Preto si ich viac ani ja nevšímam. Polejem svoje ruže, pomodlím sa, a odkráčam domov. Aj tak je to čudné.
Jedného dňa sa schovám za strom a počúvam rozhovor dvoch starších dám. Bavia sa o mne! Ale v minulom čase! Spomínajú ma ako profesorku, prekladateľku v Bruseli a napokon ako babku, ktorá vychovávala svoje vnúčatá. Celkove je ich hodnotenie mojej osoby kladné, hoci... z tónu jednej, tej vyššej, chudej ako lata, cítim akúsi škodoradosť. „Bola v Bruseli a syn sa zatiaľ nechal opantať takou... no veď viete, ako to myslím. A po troch rokoch ho nechala aj s dvoma malými deťmi. Preto sa ich babka ujala. Keby sa nebola flákala po zahraničí, dala by lepší pozor na to, s kým sa jej syn vláči.“
Tá menšia, guľatejšia, sa jej snaží oponovať. „A čo myslíte, keby nebola v zahraničí, dala by väčší pozor na to, s kým chodí jej syn? Chodila by s nimi na rande? Čo sa má stať, sa aj stane, aj v tých najlepších rodinách!“ Vysoká „lata“ na to precedila cez zuby. „No hej, ale ona vôbec nedbala o výchovu detí, počula som!“ Chcela som jej niečo povedať. „Tak ty o mne v minulom čase? A že nedbala? A ty čo? Pozri sa na seba, stará dievka vysušená! Moje problémy si nemohla mať, lebo o teba nikto nezvadil, tak teraz len kydáš na každého špinu!“
Ale nemôžem jej to povedať. Jednoducho to nejde. Akoby som už nebola. Skúšam nahmatať lem svojich šiat. Nedá sa! Skúšam sa štipnúť do líca. Nič necítim! Nahlas vykríknem. Nikto sa neobzrie, hoci okolo mňa, aj oproti mne, ba cezo mňa kráčajú nejakí ľudia zabratí do družného rozhovoru.
Zvriesknem: „Ľudia! A ja som čo? Vzduch?“ Žiadna reakcia. Cítim sa akosi čudne. Akoby som bola fakt vzduch. Realita ma omráči ako kyjak. Som mŕtva! Ale prečo potom chodím každé ráno na cintorín? Nerozumiem tomu ani zbla.
Hlavné, že som popolievala ruže.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára