Egreš, či kaktus?

EGREŠ. ČI KAKTUS?

Keď dievčatko-prváčka napíše vedľa obrázku egreša KAKTUS, znamená to, že je skôr oboznámené s tropickým ovocím ako naším. Činžiakové dieťa nepozná pichľavý kríček s trpko-sladkým ovocím, ktoré som ako dieťa pomáhala oberať, hoci nerada, lebo pichliače boli drzé, zrelé egreše som jedla, ale kompót som nemala rada. Naši doma pri zaváraní každý jeden egreš pichli špendlíkom. Ťuk, ťuk, ťuk – a šup do fľaše!
Veľa práce bolo aj s ríbezľami. Tie som oberala celkom neochotne, lebo som pritom musela byť opatrná, vyzbierať systematicky celý krík, ale na zemi sa nesmel ocitnúť ani strapček. Spracovanie drobunkého ovocia tiež nebola žiadna lambáda.
Každý utorok sme mali na obed varené hovädzie mäso z nedeľnej polievky, zemiaky a ako prílohu egrešovú alebo ríbezľovú omáčku. Tak toto som fakt neznášala! A čo som ja vlastne znášala? Chudé prieberčivé dieťa, polosirota zo stredných vrstiev, veľa som jedlu celkove neublížila. Ale zjesť som to musela, nechali ma sedieť pri tanieri aj hodinu.
Kde sa to v nás berie dnes, tá nadutosť a obezita, priam odutosť? Keby sa naše deti a vnúčatá stravovali tak striedmo ako my v detstve, nebolo by medzi mladými toľko tučkov.
Rozhovor mamy s tetou Klárou: „Ta dze tota Anička? Už mušime isc na cintir.“
„Ta neznaš? Ešči nepojedla obed, šedzi pri totej muhengovej omačke, segiňatko.“

ŽIVOT

ŽIVOT

Krásny ako dieťa v spánku.
Nežný ako plyšový macko.
Mierny ako prímorská klíma.
Drahý ako prvá láska.

Ale keď zabolí!
Prudko, intenzívne.
Šľah korbáčom do živého!
Vtedy precitneš.
Len vtedy ho ozaj spoznáš.

X


V DEŇ KONCERTU

Všetko je iné.
Zelenšia tráva,
trilkovanie vtákov
priam trhá uši.
Šľaková káva,
mrnčanie v duši.

Nepokoj sladký
a pritom korenistý
ako cukrík pelendrek.

Tešíme sa všetci
na výsledky našej práce,
na súzvuk nástrojov,
harmóniu tónov,
konečne nám zaznejú
melódie do spevu,
„dojáky“, „srdcovky“,
umelé ľudovky.
Tuším budem bučať.



Le Onde

Super skladba.
Vlnenie mora.
Jemné, nekonečné.
Ale kde je búrka?
Náhla zmena, čierňava?

Chýba mi tá dramatickosť.

Nové perly

Sofia si do žiackej napísala: Päťminútofky
x
Po kostole: "Babka, a do kadidla sa kadí?"
x
Pred kupovaním darčeka k jej meninám.
Ja manželovi: "Koľko vám dať peňazí na nejakú drobnosť?"
Sofia (znalecky): "Daj mu stovku papierovú."
x
Andrej nevie rýchle spočítavať, ale vie šikovne použiť kalkulačku. Tak sa stalo, že mal prvú stranu cvičných príkladov vypočítanú zle, ale druhú a tretiu stranu už bez chybičky. Nápadné bolo aj to, s akou rýchlosťou dospel vo svojej izbe k výsledkom!
Samozrejme, že to malo dohru v pracnom počítaní nahlas, sprevádzanom hojnými slzami.
x
Ešte o Ajovi: na gitare hrá veľmi pekne, podľa mňa geniálne. Ale ja som babka.

„Uletené“ názvy

„Uletené“ názvy

Ťažko chorému príbuznému do nemocnice doniesť na čítanie román Alexandra Solženicyna RAKOVINA. (začala som to čítať, vskutku deprimujúce, o zničených nádejách mladého študenta nemocnici, vykresľuje aj útlak vo vtedajšom Sojuze).

Reštaurácii dať názov „Hladomorňa“. Skutočnosť v našom meste, ale nemala dlhého trvania. Išlo sa do podzemia, po stenách boli pomaľované výjavy zo stredovekej hladomorne. Teda poviem vám, vynikajúci spôsob na odradenie človeka od jedla.

Názov baru „Predná hora“. Tuším som to tiež videla v reále. Priznám sa, samu by ma to nenapadlo.

Názov dedinského potoka „Rio Grande“.

Meno Liliputána „Karol Veľký“.

Názov dedinského pohostinstva „Las Vegas“.

Názov prímorského letoviska „Utopenec“.

Predajňa dámskej konfekcie nadmerných veľkostí s názvom „Biela veľryba.“

Názov obchodu s erotickými pomôckami pre pánov: „Postoj chvíľu“.

Cestovná kancelária s nehorázne vysokými cenami zájazdov: „Uteč od reality“.

Názov realitnej kancelárie: „Villa, snívaj svoj sen“.

Obchod s čínskymi hračkami: „Perpetuum mobile“.

Zabúdacie perličky

Manžel nechal kľúče od garáže v garážových dverách. Upozornili nás dobrácki susedia.

x

Ja som vybrala veľké kusy bielizne z práčky - rozvešala ich, aj pekne vyschli, neskôr manžel hľadal trenky, bolo ich niekoľko na dne práčky ešte mokrých.

x

Zabudla som dať jednému decku desiatu.

x

Namiesto žiackej knižky som do hudobnej vzala notový zošit.

x

Kiežby som zabudla na príkoria zo strany niektorých ľudí! Hneď by sa mi žilo ľahšie.

x

Keby som sa tak zabudla navečerať, hneď by bola línia!

x

Až raz zablúdim a dobrým ľuďom nebudem vedieť povedať, ako sa volám a kde bývam, to len bude haluška!

Predĺžený víkend

Predĺžený víkend

Dolce farniente.
Non allegro, un poco lente.

Pomaly jeme,
neupratujeme,
iba mierne pretrasieme
perín hory.

Nočné mory
vyhnať treba.

Ešte k tomu
trochu chleba,
lež nie ako predtým.
Babka chudne.
To sú veci!

Cítim to v páse,
nohy nebolia tak veľmi.
Pozitíva neklamné.

Stáva sa zo mňa suchár.
Ale snáď sa dožijem,
ale snáď sa dožujem
do staroby vetchej, triezvej.

Detičky ma obklopujú,
šantia, hrajú, vyvíjajú
sa.
Za to chválim
nebesá.

Sofinka

Sofinka

Úžasne rada pomáha pri varení.
- Dovoľ babka, ja to urobím! Napr. dnešná príprava rezňov: klepala ich s takou vehemenciou, až narobila do lopára jamky! Obaľovala, mala celé pršteky dolepené od trojobalu, ale vyhlasovala, že „to nevadí“, učila som ju robiť to krajšie. Rada si sama zalieva čaj, dávam pozor, aby sa neobarila.
Rada by pracovala s nožíkom, to jej radšej ešte nedovolím.

Úžasne rada nakupuje. Neposielam ju však do potravín často, zatiaľ.

Nerada upratuje, napr. hračky, ale keď ju nejaká práca zaujme, veľmi to chce robiť a žobroní, kým jej nedovolím, napr. pomáha pri vešaní, ukladaní bielizne, utiera riady. Vééľmi rada upratuje skrine: vyhádže všetko von – a ty, baba, ukladaj! Často si nájde zabudnutý šálik, čiapku, šortky, dá si to na seba – buď jednotlivo alebo všetko naraz - a producíruje sa pred zrkadlom.

Rada hrá na klavíri. Ráno mám problém, kedy jej dovoliť „už“ hrať, večer, kedy „už“ prestať (činžiak, nočný kľud).

Najbližšie bude vystupovať 3. mája. Učka z hudobnej ju chváli, že nemá, na rozdiel od niektorých iných deciek, trému. Trochu áno, ale nie natoľko, aby jej to zabránilo podať výkon. A je tu ešte motivácia, o ktorej viem iba je: prísľub plyšáka (alebo inej vytúženej hračky). Koncerty jej dvíhajú sebavedomie. (Ona to potrebuje, keď nemá mamu. Musí sa prebíjať v živote tým, čo jej ide – a sama – rodičia ju nepostrčia). Minule vo veľkom pozývala na koncert všetky učky, samozrejme, že neprišla ani jedna, lebo aj keď ju majú rady, nemajú čas. Totiž, aby ste mi rozumeli: nesluší sa prísť, vypočuť si Sofinku, a potom odísť. Treba ostať aj počas čísel druhákov, tretiakov, štvrtákov, piatakov, atď, prípadne ak je to koncert celej ZUŠ, pozrieť si tanečné aj dramatické vystúpenia. Rodičia a babičky si na to nájdu čas, ale taká učiteľka ťažko. Nuž, ostáva dúfať, že Sofia raz bude mať tzv „recitál“, samostatný koncert, potom už budem pozývať všetkých, vrátane susediek z bloku a z ulice.

Je to šťastné a veselé dieťa, cíti, že má rodinné zázemie, svojho milujúceho „tatíka“, babku, dedka, má rada školu, rada sa učí. Rada sa podelí, keď niečo má, hneď myslí aj na brata.

Skvelá povaha, nádherné dieťa, aj keď dosť impulzívne, ale takú ju milujeme. NAŠA SOFINKA.