piatok 19. mája 2017

Egreš, či kaktus?

EGREŠ. ČI KAKTUS?

Keď dievčatko-prváčka napíše vedľa obrázku egreša KAKTUS, znamená to, že je skôr oboznámené s tropickým ovocím ako naším. Činžiakové dieťa nepozná pichľavý kríček s trpko-sladkým ovocím, ktoré som ako dieťa pomáhala oberať, hoci nerada, lebo pichliače boli drzé, zrelé egreše som jedla, ale kompót som nemala rada. Naši doma pri zaváraní každý jeden egreš pichli špendlíkom. Ťuk, ťuk, ťuk – a šup do fľaše!
Veľa práce bolo aj s ríbezľami. Tie som oberala celkom neochotne, lebo som pritom musela byť opatrná, vyzbierať systematicky celý krík, ale na zemi sa nesmel ocitnúť ani strapček. Spracovanie drobunkého ovocia tiež nebola žiadna lambáda.
Každý utorok sme mali na obed varené hovädzie mäso z nedeľnej polievky, zemiaky a ako prílohu egrešovú alebo ríbezľovú omáčku. Tak toto som fakt neznášala! A čo som ja vlastne znášala? Chudé prieberčivé dieťa, polosirota zo stredných vrstiev, veľa som jedlu celkove neublížila. Ale zjesť som to musela, nechali ma sedieť pri tanieri aj hodinu.
Kde sa to v nás berie dnes, tá nadutosť a obezita, priam odutosť? Keby sa naše deti a vnúčatá stravovali tak striedmo ako my v detstve, nebolo by medzi mladými toľko tučkov.
Rozhovor mamy s tetou Klárou: „Ta dze tota Anička? Už mušime isc na cintir.“
„Ta neznaš? Ešči nepojedla obed, šedzi pri totej muhengovej omačke, segiňatko.“