utorok 31. januára 2017

Žeby predsa?

Sofinka podedila múdrosť po prababke? Mojej zlatej mamičke? Ono hovoriť o tom po prvom polroku v škole je zaiste privčas. Mne sa doposiaľ zdala priemerne inteligentná. Že vie nádherne čítať - a všetko, kvitujem už dávnejšie. Bude to aj tým, že ju vediem k hre na klavíri, čím sa jej rozvíja mozoček.
Písanie má nádherné vďaka dedkovi, ktorý s ňou robí domáce úlohy najprv do cvičného zošita - a až keď to vie, tak do riadneho zošita. Matematiku sme jej vbíjali do hlavičky postupne, práve tu sa mi nezdala až taká vynikajúca. Učí sa rada. Ako odmenu za skvelé vysvedčenie aj s pochvalným diplomom si poprosila "trblietavé perá."Celý večer si s Andrejom maľovali, braček od nej vydrankal polovicu farbičiek, hoci on nemal vysvedčenie hodné pochvaly - trojka z matiky (je to výsledok nejednotného postupu dospelých pri jeho vzdelávaní a samozrejme, jeho slabšieho talentu. Ono keď sme ku koncu polroka videli, aká je situácia, počítali sme s ním, ale pri opakovacej písomke im učka hodila príklady aj z geometrie - nevedel, chudáčik, premeny jednotiek).

V každom prípade Sofinka mi vynahradila všetky zlé pocity, aj stresy zo ZUŠ-ky (teória). Bola som natoľko nadšená, že som dala dedovi priam požehnanie k návšteve krčmy po skúške spevokolu, čo aj patrične využil. Poučenie: nikdy nepovoľujte mužovi uzdu príliš, lebo sa vám celkom odtrhne!