Pocit šťastia
po dňoch plných beznádeje, sklamania, pocitu otrávenosti z nesplnených snov, z ustavične sa opakujúcich nezdarov, z bolesti, zo skepsy, zo splínu, sa sem-tam tam zablysnú chvíľky, keď si priam hmatateľne uvedomuješ, že toto, teraz a tu je šťastie:
Uvediem príklady z posledných dní:
- keď došla dcéra s vnučkou z Bratislavy
- keď detičky vykrajovali keksíky
- keď syn vyzdravel
- keď sa Sofia rýchle naučila novú skladbičku
Postreh: niekedy si potrebujem poležať, oddýchnuť, vyložiť nohy na tvrdý valček – a vtedy mi občas skrsnú všelijaké nápady – občas rozumné, občas bláznivé, ba čuduj sa svete, aj pedagogické postupy. Po takých chvíľkach „osvietenia“ vyskočím z postele – a plná nového elánu poď ho realizovať svoj nápad. Moja eufória sa prenesie aj na decká, vypočujú ma, a čo je najkrajšie – aj poslúchnu! Vtedy som šťastná. A keď vidím v ich učení či hraní pokrok, nešetrím slovami chvály. Moje zlaté deťúrence! Sofinka, no ty si ale šikovná! Andrej, ty to „váľaš!“ Ajo začína byť pubertálne kritický, ono sa to znesie, keď sa to pochopí, ale má ma rád, beťár jeden!
Bol tento príspevok nudný, príliš všeobecný, nič nehovoriaci? Vydržte, nabudúce prinesiem za hrsť detských výrokov, situačný humor, scénky, ktoré napísal sám život, vtipy do popuku, nuž ale hádam nepuknete, to by som nechcela.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára