Osnovu popretkával útok.
Noc ukrajuje z chleba dní.
Dušu mi premkol tichý smútok.
Život však posmeľuje: „Neblázni!“
Na nebi Superluna kraľuje.
Z diára dníčky skrajuje
a deti rastú ako z vody.
Tak už to chodí,
tak už to chodí.
Pomôže snáď len dobrý skutok,
keď dušu premkol tichý smútok.
Osnovu popretkával útok
a smútky vystriedala radosť.
Ten útok každodenných drobností
premyká telo do kosti
a nedá, nedá dlho lkať,
či do žiaľu sa potápať.
K žene sa priviň, nebožiatko!
Aj rodná hruda je ženského rodu.
Poláska, pritúli,
ťuťuli muťuli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára