Pedagogické úspechy
alebo len prirodzený duševný vývin detí?
Zrejme oboje. Ale neberte mi radosť, prosím, z mojich dosiahnutých úspechov v Sofinkinom chápaní hry na klavíri – toť nedávno som si myslela, že hru z nôt nikdy nezvládne, že nedá dokopy melódiu v pravej a ľavej ruke – a už to vie! Radosť mám z Andrejkových pokrokov na gitare, v šikovnom kolobežkovaní, hraní futbalu a florbalu, v korčuľovaní na kolieskových korčuliach, v Ajkovom miništrovaní, ale aj v tom, že mu nebránim, aby sa mu páčili spolužiačky, že sa mi obaja zdôverujú so svojimi citovými problémami. No nie je to nádhera?
Nemenila by som.
Aj keď
- ma neposlúchajú na slovo
- majú stále svoje „muchy“ - Ajo sebectvo, žiarlivosť, Sofi pohodlnosť, náladovosť,
predsa len moja radosť z ich telesného a duševného vývoja je veľká.
A keby som sa nemala dožiť ich dospelosti, dúfam, že z nich vyrastú skvelí jedinci.
Z nedávnych výrokov:
Ja: O chvíľu je prvý jarný deň, ale vonku sneží. Mala by prísť jar, ale v reále to vyzerá ináč.
Sofinka: V REALE MADRIDE?
Sofia: Babka, ja som do teba zaľúbená.
Andrej: Babka, to sa musíš pri nás stále rozmaznávať?
Andrej ide zo školy, vítam ho v okne. Tvári sa unudene, až smutne. Spýtam sa ho, čo mu je. Vtom sa zaškerí a ukáže mi vztýčený palec, že jednotka. Také chvíle sú super! Doma potom vyhodnotíme, „čia“ je to jednotka, kto sa s ním dané učivo učil. Tatík, dedko, babka? Najväčšiu radosť má však vnúčik.
No dosť už dosť, samochvála smrdí. Ale komu to mám povedať, keď nie tebe, denníček, resp. blogíček môj milený? Bude to len medzi nami dvoma!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára