V mojom veku sa to stáva. Niektorí stretnú toho doktora na A skôr, iní neskôr. Akože sa len volá? Aha, Alzheimer.
Najbližšia rodina sa mi snaží nahovoriť, že blbnem. SILNO im protirečím.
Hoci čoraz častejšie zisťujem, že možno majú tak trochu pravdu.
Nejdem uvádzať príklady. Je to trápne. Neviem, kde som pred chvíľou položila hrnček, kde mám ponožky, nohavice, kabelku. Našťastie, o vnúčatá sa príkladne stará ich otecko. Aj dedko pomáha. No a Sofinka je čoraz samostatnejšia. Do školy aj hudobnej školy zájde sama.
Žeby to bolo ako v jednej pravdivej rečňovanke, uverejnenej kedysi v Roháči (alebo Volovinách? - už nepamätám). Znela asi takto:
"A tá naša babulienka,
to vám bolo číslo!
Detičky nám vychovala
- a potom to rýchle prišlo!
Ale hop! Neponáhľaj sa tak, zubatá! Ešte mám najmladšieho syna oženiť!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára