sobota 9. septembra 2017

Ranná idylka, dve známe

Ranná idylka

Rómsky pár prehľadáva smetné koše na korze.
Ona sa paličkou prehŕňa v odpadkoch,
vyberá nedofajčené špaky
a dáva ich chlapovi do igelitového vrecka.
Majú ich už aspoň kilo.

Iný Róm sa chce pohrabkať v kontajneroch.
Nemá súcu paličku,
tak olamuje krík pred naším blokom.
Krík zasadil môj manžel,
s láskou sa oň staral,
polieval,
takmer sa mu prihováral.

Bývalý riaditeľ na rannej prechádzke,
bohužiaľ, nie na svojich,
boľavé hnáty poskladané v invalidnom vozíku,
tlačí ho ošetrovateľ.

Holuby vrkajú na rímsach múzea,
púšťajú exkrementy na chodník,
raz sa mi ušlo aj na hlavu.
Mala som potom šťastie?

Cestou do pekárne stretnem dcérinu rovesníčku.
Milo sa mi prihovorí:
„Kamže, kam tak zrána? A čo tak
„ťažkotonážne?“

Iná známa, stará teta, čo si neholí fúzy,
mi na pozdrav odpovedá:
„No aleže som vás takmer nespoznala.
Vy ste ale hrozne pribrali!“

Mám sto chutí jej odvrknúť:
„A vy si ohoľte fúziská!“

Pán farár už ide z pekárne
s chutne vypečenými croissantmi.
„Místo sexu dám si keksu.“


Dve známe

Ani jedna sa mi nepáčila,
hoci som ich sprvu rada oslovila.
„Ahoj, ahoj, dobrý deň,
dlho sme sa nevideli.“

Tej prvej sa huba nezastavila,
kydala v kuse na susedov,
čo by mali byť samí „lepší ľudia“.
Doktori, inžinieri, nobilita.
Len tak-tak som sa jej zbavila.

A už stretávam inú,
dávnu spolužiačku.
Vyzerá dobre, som z nej nadšená.
Pýtam sa, či ešte športuje,
ako sa má rodina?
Milo odpovedá.
Potiaľ všetko fajn.

Ale mňa sa neopýta,
či som zdravá,
či som sýta,
ako žijem, dýcham.
Hlesnem, že som žila vonku.
Nespýta sa, kde.
Iba že jej krásna dcéra
vo Švajčiarsku funguje.

Rozpačitý dojem mám
z tých dvoch dávnych známych.
Ja sa musím vyvarovať
ich neduhov zrejmých.
Nechcem stratiť aj posledných
kamarátov.
To, čitateľ, ver mi!