pondelok 13. februára 2017

Po pohrebe

Po pohrebe

Splývam s časopriestorom.
Zavriem oči – voľný pád.
Za clonami mihalníc
zanechávam:
šialené -izmy,
svet na pokraji
kataklizmy,
žabomyšie spory,
manželské vzdory,
choroby staroby
aj hriechy mladosti,
závisť a nevrlosť
aj nevraživosť hostí.
Nič nie je dôležité
v tej chvíli
sebaočisťovania,
sebapoznania,
sebalásky - áno aj, a prečo nie?
Veď aj ja som kúskom
Božej mozaiky,
hoci ma trápia
bolesti a tiky,
všetko je dobré,
všetko fajn.
Ešte tu dýchame,
ešte nám chutí jesť -
(jééj, a ešte ako!)
Ešte nám chutí piť -
(jééj, a ešte ako!)
len s milovaním je to horšie -
uznajte, v takej chvíli,
tak teda padám.
Padám voľným pádom.
Necítim, nepočujem, nevidím.

Na malú chvíľočku simulujem smrť.