Na tri deti s chorou nohou

Boli rozkošné. Ajo s Dominikou simulujú telefónny rozhovor – jeden s mobilom, druhá s kalkulačkou pri uchu.

„Ahoj, Dominika, ako sa máš?“

„ Dominika ... ová.“ – zrejme rozumela ´ako sa voláš´

„A čo robíš?“

„Telefonujem.“

Volám: ich:
„Detičky, ideme si ľahnúť.“ – Všeobecný nesúhlas.

„Urobíme si v izbičke stan.“ – „Hurá!“

Dali sme na zem karimatky, deky, hračky, ja vedľa nich (unavená ako baník po dvojitej šichte) som si ľahla na váľandu. Je jasné, že som nespala. Ale aspoň na chvíľu poležať!

Chlapček volá o najmladšej: „Domi smrdí. Iste sa pokakala.“ Vyskočím na rovné nohy. Fakt: blato v nohavičkách.

Inokedy: „Sofi, čo robíš?“

„Varím.“  (Mieša varechou naprázdno v umelohmotnej mise).

„A čo to bude?“

„Guláš. Ochutnaj.“

Po chvíli:

„Babka, poďme hrať človeče.“

„Dobre. A čo tak s kockami, kto častejšie zagúľa šestku?“

„Nie! Ja chcem KLASICKÉ človeče.“

„No dobre.“

Domika sedí na záchode a vraví:

„Budem kakať, ale ty, babka, nerob blbosti.“ (rozumej, všelijaké povzbudzujúce grimasy).

Andrej miluje bicyklovanie, ale aj počítačové hry. Na bicykel som ho samého nepustila, „dusili sme sa“ v byte, kým sa nevrátil dedo, ale ani počítačové hry som mu nechcela dovoliť. Ako to urobiť? Odpojila som káblik z rootera. Počítač išiel, ale internet nie. Síce som zmeškala jednu dôležitú pracovnú ponuku a správu od syna z Londýna, ale aspoň sa decká pohrali, chvíľu reptali na „pokazený“ počítač, ale potom objavili plyšáky a autíčka. Andrejko sa hral na učiteľa, plyšáky a dievčatá boli zoradené na koberci, Ajo ukazoval paličkou na dvere a „vyvolával“ ich postupne, aby hádali, aké je to písmeno a koľko je dva plus tri. Podchvíľou „mančaft“ okríkol: „A ty čo tam vyrušuješ, Bibík? (rozumej, plyšový macko). Čo si taký neposedný? A vôbec: čo ste všetci takí nepozorní? Čo ste v noci robili? Myši lapali?“

Potom sme si poležali v spálni (o spánku nemohlo byť reči), hrali hru „na čokoládky“ a skrývali sme plyšového tigríka, potom deti objavili zabudnuté keksíky, vrhli sa na ne – všade plno omrviniek, ktoré Sofinka s vďačnosťou chcela aspoň z koberca pozametať, ale prakticky ich rozmetala, potom sme šli obedovať, ľahko uhádnuť, ako to dopadlo,  jedla iba Dominika – je to pedantne vychovaný, do dva a pol roka kojený papkáčik, systematicky spapala celý tanier slepačej polievky aj s mäskom, Ajo a Sofi vyhlásili, že nie sú hladní, potom mi Sofi chcela urobiť radosť, tak zahlásila, že zje, ale pod podmienkou, že bude jesť studenú polievku, samozrejme, zjedla len asi tri lyžice, potom ďalej šantili a vymýšľali, až kým neprišiel dedko a nevzal ich von. Ajo šliapol do pedálov, dievčatá naštartovali jedna odrážadlo, druhá kolobežku, a ja som mohla napísať toto extempore.