Zaiste si viete predstaviť, že ako mladé dievča som nemala Veľkonočné pondelky veľmi v láske. Vyčkávať, kedy prídu „kúpači“, t.j. chlapci a muži z rodiny, prípadne frajer (ale to bola výnimka), ktorí ma poriadne obliali, až som si musela meniť šaty – a za to očakávali po vajíčku, čokoládke a peniazoch, ešte som sa aj musela prívetivo tváriť, akože som náramne nadšená, že som sa mohla stať obeťou ich chúťok, to nebolo nič príjemného, ba väčšinou to bola nuda.
Veľkonočný pondelok 2004 bol trochu zaujímavejší, lebo som už letela do Bruselu na lekársku prehliadku. Bola som ubytovaná v parádnom hoteli za prístupnú cenu – urobili akciu, lebo celý Brusel bol na prázdninách – ale nemohla som papkať šunku a iné dobroty z domu, pretože na druhý deň som mala ísť v rámci prehliadky na odber krvi.
Vo Veľkonočný pondelok roku 2007 som zažila (a prežila!) vzrušujúcu cestu do Bruselu. Autom s mojím manželom. Plných tisícpäťsto kilometrov. Myslím, že mi Pán Boh vynahradil nudu všetkých predošlých Veľkonočných pondelkov!
Bol to adrenalín na druhú!
Čo vám budem hovoriť. Zažili sme takmer všetko: od nedostatku benzínu, cez hlad a smäd – až po poblúdenie, čiže častejšie zídenie z cesty.
Na Morave pri Slavkove sme si spomenuli na Napoleona. Veď on prešiel od Slavkova až po Waterlo (je neďaleko Bruselu), a to nemal ani škodovku, iba koňa!
V Čechách sme nabrali benzín v domnienke, že nám vystačí na dlho. Chyba lávky! Už na začiatku našej púte po Nemecku začala kontrolná lampička čoraz vytrvalejšie signalizovať, že autu chýba potrava. Snažili sme sa – ój, a ešte ako! - nájsť pumpu! Ale ako na potvoru, žiadna sa neukazovala! Začala som sa modliť, aby sme neostali stáť. Mariánko prišiel na to, že ak nejde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi, teda že musíme vyjsť z diaľnice. Kto nám dal do cesty mladého motorkára, opravujúceho motorku na kraji cesty, ktorý nám ukázal smer na najbližšiu pumpu, to neviem, ale pevne verím, že Pán Boh. Na čerpaciu stanicu sme dorazili s pol litrom benzínu!
Naša radosť z objavenej pumpy bola obrovská. Ale čo to? Kam to ideme? Veď Regensburg nie je napísaný v našom pláne! Pozri mapu, Milka. No jasné, namiesto do Norimbergu sme zabočili do Regensburgu. To neva, je to pekné mesto. Takýchto nechcených odbočiek bolo niekoľko.
Mala som z toho radosť. Veď si len predstavte. Za socializmu sme do Nemecka nesmeli. A včera? Včera sme ho celé prešli na šírku! Bola to nádhera! Zvučné mená ako Norimberg, Frankfurt, Aachen – všetky boli naše! Až na tie zápchy, tzv. kolóny vozidiel, ktoré nás dosť zdržali. Je pravda, že Marián si pri tých zápchach oddýchol. Ale po takej hodine jazdy krokom v kolóne áut už aj on pocítil nutkavú túžbu rozbehnúť sa s vetrom opreteky.
Pretože celkove nebola cesta namáhavá. Akurát že manžela občas rezali oči – vtedy sme sa zastavili na kávu alebo len sa prejsť. A že sme zo trikrát zišli z cesty? Ale povedzte, čo je to za „route plan“, kde sú veľkými tučnými písmenami vyznačené maličké bezvýznamné mestečká, a veľké sú malými chudými písmenkami, akoby sa nechumelilo!
Nuž, aby sme to mali zaujímavé až do konca, na záver sme namiesto do Belgicka zašli do Holandska. Už-už sme si chceli objednať nocľah. Išla som sa spýtať na jednom čerpadle. Vraj nemáme, ale keď sa poberiete tamto-ľa smerom na Maastricht, dôjdete do Bruselu! Tak sme skúšali – a skúšali, až sme sa napokon dostali aj do Belgicka.
Poviem vám, že taká cesta autom do Bruselu zvesela preberie aj toho najlenivejšieho ulieváka! Okrem toho poučí, pobaví a zdvihne sebavedomie! Naspäť musíme tým autom zas. Jaj!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára