Niet nad úprimnosť
- Á, to ste vy? Skoro som vás nespoznala. Vy ste ale PORIADNE pribrali!
(Tento príhovor sa uskutočnil pred rokom, keď som bola, s prepáčením, ešte tlstejšia než teraz. Dnes som na dobrej ceste, strácam kilá, niežeby prudkým tempom, ale pomaličky to ide.)
Tej panej, ktorá mi to povedala, som mohla odkontrovať: - Hej, máte pravdu, a vám tie fúziky stále rovnako sedia! – nepovedala som to, lebo obyčajne, keď ma niekto urazí, som zaskočená, zneistená, neviem pohotovo a štipľavo reagovať. V duchu plačúc prídem domov a mám pokazený deň.
x
- Dobrý deň! Kam tak ŤAŽKOTONÁŽNE kráčate?
- Ále, nakupujem. To viete, mám nadváhu. A vy ako? (žiadalo by sa dodať: - Aj po štyridsiatke stále slobodná? – Opäť som však nič nepovedala. V podstate som vďačná Bohu, že ešte vôbec dokážem chodiť bez barly.
Stará dievka chcela napraviť, čo pokazila, preto dodala: „Ale veď vy nemáte sto kíl!“ Potom sa konverzácia zvrtla na tému mojej dcéry, ktorej nemohla iné než závidieť:
- dobrého manžela
- krásnu dcérku
Vnučku som pred ňou patrične vychválila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára