Výroky beťársky bystrých človiečikov
Sofinka ma hladká po ramene, keď som v roztržitosti urobila chybu v hre Monopoly:
- Babka, nič si z toho nerob, aj ja sa niekedy pomýlim!
X
Ajo volá za odchádzajúcou tetou:
- Teta Hana, ešte dáždnik! -
Teta sa poďakuje, že je taký pozorný. Pritom ja som si vôbec nevšimla, že by s dáždnikom prišla.
X
Ja: - Sofia, ideme hrať Grabolo?
Sofi: - Ešte sa rozhodnem!
X
Čajík bol horúci. Sofi:
- Ešte si hodnú chvíľu počkám!
X
Pri hre Grabolo (ide o postreh: hádže sa dvoma kockami, na jednej sú obrázky zvierat, na druhej farby. Kto nájde správne zviera, napr. červeného slona, alebo zeleného pavúka, pacne po kartičke dlaňou a karta je jeho). Ku koncu už len hovoríme tomu druhému, a on má rýchle kartičku nájsť. Ak to nedokáže rýchle, kartička je súperova.
Sofia s víťazoslávnym úsmevom– keď som váhala: -„Čas vypršal!“ – a zhrabla kartičku.
X
Priniesla mi kresbičku do daru: „Babka, to je na tvoju pamiatku!“ (chcela povedať „tebe na pamiatku“).
sobota 31. januára 2015
streda 21. januára 2015
Modlitba babičky
Modlitba babičky
Daj, Bože, zdravia mojim maličkým.
A jasná myseľ nech im vládne,
dobro a láska k ľuďom, zverom, kvetom,
a odpor k zlému, k závisti a zlosti.
Daj, Bože, zdravia mojim maličkým.
A chráň ich od lákadiel sveta.
Nech nezovrú ich do pazúrov
dnešné zvody:
počítač, telka, sladkosti
a neskôr drogy, cigarety, chlast.
Nech radšej nevedomé sú
vo spomínaných oblastiach.
Namiesto toho daj im štedré srdce,
ochotu podeliť sa s hračkami,
aj schopnosť kresliť, na klavíri hrať,
prípadne športy pestovať,
prírodu krásnu spoznávať.
Daj dietkam čisté srdce.
Vytrhni ich z osídiel
chlipnosti, nenávisti, žiadze.
Viem, je to dnes veľmi ťažké.
Ale Ty to zvládneš.
Daj, Bože, zdravia mojim maličkým.
A jasná myseľ nech im vládne,
dobro a láska k ľuďom, zverom, kvetom,
a odpor k zlému, k závisti a zlosti.
Daj, Bože, zdravia mojim maličkým.
A chráň ich od lákadiel sveta.
Nech nezovrú ich do pazúrov
dnešné zvody:
počítač, telka, sladkosti
a neskôr drogy, cigarety, chlast.
Nech radšej nevedomé sú
vo spomínaných oblastiach.
Namiesto toho daj im štedré srdce,
ochotu podeliť sa s hračkami,
aj schopnosť kresliť, na klavíri hrať,
prípadne športy pestovať,
prírodu krásnu spoznávať.
Daj dietkam čisté srdce.
Vytrhni ich z osídiel
chlipnosti, nenávisti, žiadze.
Viem, je to dnes veľmi ťažké.
Ale Ty to zvládneš.
streda 14. januára 2015
Sofinka a Andrejko
Sofinka a Andrejko
- Babka, poďme sa hrať s panáčikmi!
- Dobre, Sofinka. (Vezmem panáčika a začnem sa premaznávať).
- Ale nie tak! Nie po dievčensky, po chlapčensky! – a zmení hlások na hrubý:
- Ahoj, kámo, kam ideš?
X
- Sofinka, poďme si zahrať florbal, - volám ju.
- Dobre, ale vidím v tom PROBLÉM!
- Aký, Sofinka?
- Teba predsa bolia nohy!
X
- Babka, mám ťa rada, ale musíš ma poslúchať!
X
Andrej sa nerád delí. Sofinka opačne. Keď jej podávam perník, hneď pýta aj pre Andreja.
X
- Babka, viem, že dnes nemáš narodeniny, ani nijaký iný sviatok, ale aj tak som ti priniesla koláčik! (vyrobený z plastelíny).
X
Viackrát sme sa zhodli na tom, že pokiaľ ide o smelosť a výbojnosť, Andrej mal byť dievča, a Sofia chlapec. Tak to už v živote chodí. Najmä teraz, keď je Andrejko chorý, je veľmi nežný, túli sa ku mne a vyžaduje si pozornosť. Hrá sa s autami, ale aj s plyšákmi.
X
Ajko je veľmi chorý, má teplotu. Preberie sa a začne volať: „Nurofen!“ – má vyskúšané, že nurofen pri horúčke pomôže. Voľakedy deti volali: „Mama, tata, bolí!“ Dnes si už vedia určiť diagnózu aj liek. Predpokladám, že o také dva roky bude volať: „Babka, prosím si oscilococcinum alebo osteocynesine, alebo nejaký iný liek, najradšej homeopatický!“
- Babka, poďme sa hrať s panáčikmi!
- Dobre, Sofinka. (Vezmem panáčika a začnem sa premaznávať).
- Ale nie tak! Nie po dievčensky, po chlapčensky! – a zmení hlások na hrubý:
- Ahoj, kámo, kam ideš?
X
- Sofinka, poďme si zahrať florbal, - volám ju.
- Dobre, ale vidím v tom PROBLÉM!
- Aký, Sofinka?
- Teba predsa bolia nohy!
X
- Babka, mám ťa rada, ale musíš ma poslúchať!
X
Andrej sa nerád delí. Sofinka opačne. Keď jej podávam perník, hneď pýta aj pre Andreja.
X
- Babka, viem, že dnes nemáš narodeniny, ani nijaký iný sviatok, ale aj tak som ti priniesla koláčik! (vyrobený z plastelíny).
X
Viackrát sme sa zhodli na tom, že pokiaľ ide o smelosť a výbojnosť, Andrej mal byť dievča, a Sofia chlapec. Tak to už v živote chodí. Najmä teraz, keď je Andrejko chorý, je veľmi nežný, túli sa ku mne a vyžaduje si pozornosť. Hrá sa s autami, ale aj s plyšákmi.
X
Ajko je veľmi chorý, má teplotu. Preberie sa a začne volať: „Nurofen!“ – má vyskúšané, že nurofen pri horúčke pomôže. Voľakedy deti volali: „Mama, tata, bolí!“ Dnes si už vedia určiť diagnózu aj liek. Predpokladám, že o také dva roky bude volať: „Babka, prosím si oscilococcinum alebo osteocynesine, alebo nejaký iný liek, najradšej homeopatický!“
piatok 9. januára 2015
Cestovanie na pokračovanie
CESTOVANIE NA POKRAČOVANIE
Veľa som sa nacestovala najmä od júna do novembra 2007, keď som pracovala pre EHSV na polovičný úväzok a to tak, že dva týždne som bola v Bruseli, dva doma. Mala som dosť možností vychutnať si obchody a kaviarne na letiskách, autobus z Bratislavy do Viedne – aj s pasovou kontrolou – ešte sme neboli v Schengene. No a slovenské rýchliky. Práve vďaka nim mi cesta trvala neuveriteľne dlho. Veď si len predstavte: letecky z Bruselu do Viedne – 1,5 hodín, z Viedne do Bratislavy autobusom 1 hodinu, rýchlikom z Bratislavy do Spišskej Novej Vsi 5-7 hodín! Z toho musí aj najslabší počtár ľahko vydedukovať, že najnamáhavejšia cesta bývala rýchlikom. Dobre oblečená, pekne navoňaná – na letisku som zavše zašla do parfumérie a skúšala si rôzne parfumy. Raz sa ma predavačka pýtala, ktorý si vyberiem. Odvetila som, že iba skúšam, lebo že mne parfumy kupuje manžel. Ale že hľadám značku Chanel Alure. Zaskočila ma: „Prajete si letný, jesenný, alebo škoricový variant? Vyskúšala som všetky tri. Nuž taká pekne navoňaná som sadala do slovenského rýchlika. Vlak Inter City bol ten lepší prípad. Cesta obyčajným rýchlikom znamenala veľké prekvapenia a hádanky, ktoré som si dávala už v štartovacej stanici: bude fungovať klimatizácia alebo nie? Budú sedadlá čalúnené alebo koženkové? WC bude „ako z Bangladéša“ alebo obstojné? Bude tiecť voda alebo nie? Na oknách budú záclonky, alebo nie? Čo sa nám dnes po ceste prihodí? Spadnutý trolej, pokazený rušeň, samovražda na koľajach, alebo množstvo iných nepredvídateľných udalostí spôsobujúcich meškanie? Ak sa vyskytnú, koľko bude to meškanie trvať? Hodinu, dve? Zoskočím u nás na stanici z vlaku plavne ako mačka, alebo sa z vysokého schodíka sterigám s ťažkými kuframi ako kačka? Stalo sa mi, že raz v lete po dosť krušnej ceste rýchlikom zo mňa nielenže vyprchala vôňa francúzskej voňavky, ale cítila som sa spotená a špinavá. Rýchle som odlepila z kufra nálepky. Veď aj tak by mi nik neuveril, že cestujem z Bruselu!
Veľa som sa nacestovala najmä od júna do novembra 2007, keď som pracovala pre EHSV na polovičný úväzok a to tak, že dva týždne som bola v Bruseli, dva doma. Mala som dosť možností vychutnať si obchody a kaviarne na letiskách, autobus z Bratislavy do Viedne – aj s pasovou kontrolou – ešte sme neboli v Schengene. No a slovenské rýchliky. Práve vďaka nim mi cesta trvala neuveriteľne dlho. Veď si len predstavte: letecky z Bruselu do Viedne – 1,5 hodín, z Viedne do Bratislavy autobusom 1 hodinu, rýchlikom z Bratislavy do Spišskej Novej Vsi 5-7 hodín! Z toho musí aj najslabší počtár ľahko vydedukovať, že najnamáhavejšia cesta bývala rýchlikom. Dobre oblečená, pekne navoňaná – na letisku som zavše zašla do parfumérie a skúšala si rôzne parfumy. Raz sa ma predavačka pýtala, ktorý si vyberiem. Odvetila som, že iba skúšam, lebo že mne parfumy kupuje manžel. Ale že hľadám značku Chanel Alure. Zaskočila ma: „Prajete si letný, jesenný, alebo škoricový variant? Vyskúšala som všetky tri. Nuž taká pekne navoňaná som sadala do slovenského rýchlika. Vlak Inter City bol ten lepší prípad. Cesta obyčajným rýchlikom znamenala veľké prekvapenia a hádanky, ktoré som si dávala už v štartovacej stanici: bude fungovať klimatizácia alebo nie? Budú sedadlá čalúnené alebo koženkové? WC bude „ako z Bangladéša“ alebo obstojné? Bude tiecť voda alebo nie? Na oknách budú záclonky, alebo nie? Čo sa nám dnes po ceste prihodí? Spadnutý trolej, pokazený rušeň, samovražda na koľajach, alebo množstvo iných nepredvídateľných udalostí spôsobujúcich meškanie? Ak sa vyskytnú, koľko bude to meškanie trvať? Hodinu, dve? Zoskočím u nás na stanici z vlaku plavne ako mačka, alebo sa z vysokého schodíka sterigám s ťažkými kuframi ako kačka? Stalo sa mi, že raz v lete po dosť krušnej ceste rýchlikom zo mňa nielenže vyprchala vôňa francúzskej voňavky, ale cítila som sa spotená a špinavá. Rýchle som odlepila z kufra nálepky. Veď aj tak by mi nik neuveril, že cestujem z Bruselu!
streda 7. januára 2015
I will come to you
„I WILL COME TO YOU“
Možno ste zažili trpkú skúsenosť s rozosielaním žiadostí o zamestnanie. Na niektoré Vám adresát vôbec neodpovedal, na iné odpovedal frázou: „Ozveme sa vám.“ Po čase ste dokázali tú vetičku dešifrovať. Znamenala: „Choď do hája, nie si pre nás zaujímavý, takých ako si ty, môžeme mať tucty, aj tak ťa nikdy nevezmeme!“
Toto by asi znamenala veta „I will come to you“. Použili ju dvaja týpkovia, ktorým som poslala svoje štyri poviedky v angličtine v snahe vyhovieť ich výzve, že z príležitosti 50. výročia podpísania Rímskych zmlúv chcú vydať zborník spomienok resp. anekdot pracovníkov EÚ – a tým sa postarať o zviditeľnenie EÚ medzi občanmi, o to, aby chytila druhý dych, aby sa zmenšila priepasť medzi Európou a jej občanmi, atď., blá, blá. Poslala som poviedku „Prvý máj“ najprv Denisovi do časopisu Commission en Direct, potom Sergovi, ktorý má za úlohu zostaviť zborník, k tomu som pribalila aj „Parlez vous francais?“, „Ou allez vous?“ a „Manneken Pis v detvianskom kroji“, teda všetko napospol oslavné poviedky na EÚ, resp. „nevinné“ poviedky Aničky-euroúradníčky. Denis mi odpísal: „I will come to you in a week or two.“ O týždeň boli Vianoce. Preto som ho po novom roku trochu unúvala. Odkázal ma na Serga. Ten mi odpísal: „I have not had the time to read your stories yet, but I will come to you.“ Neznamená to, že prídu ku mne do kancelárie. Nenechajte sa zmiasť. Znamená to, že sa k mojej tvorbe vrátia neskôr, keď im to bude vyhovovať. Ale to ja už, vážení, v Bruseli nebudem! Alebo ma jednoducho zázračnou formulkou vyškrtli zo svojho zoznamu? Nuž uvidíme, necháme sa prekvapiť. Milý čitateľu! Nateraz ťa zanechávam, ale neboj sa, I WILL COME TO YOU!
Možno ste zažili trpkú skúsenosť s rozosielaním žiadostí o zamestnanie. Na niektoré Vám adresát vôbec neodpovedal, na iné odpovedal frázou: „Ozveme sa vám.“ Po čase ste dokázali tú vetičku dešifrovať. Znamenala: „Choď do hája, nie si pre nás zaujímavý, takých ako si ty, môžeme mať tucty, aj tak ťa nikdy nevezmeme!“
Toto by asi znamenala veta „I will come to you“. Použili ju dvaja týpkovia, ktorým som poslala svoje štyri poviedky v angličtine v snahe vyhovieť ich výzve, že z príležitosti 50. výročia podpísania Rímskych zmlúv chcú vydať zborník spomienok resp. anekdot pracovníkov EÚ – a tým sa postarať o zviditeľnenie EÚ medzi občanmi, o to, aby chytila druhý dych, aby sa zmenšila priepasť medzi Európou a jej občanmi, atď., blá, blá. Poslala som poviedku „Prvý máj“ najprv Denisovi do časopisu Commission en Direct, potom Sergovi, ktorý má za úlohu zostaviť zborník, k tomu som pribalila aj „Parlez vous francais?“, „Ou allez vous?“ a „Manneken Pis v detvianskom kroji“, teda všetko napospol oslavné poviedky na EÚ, resp. „nevinné“ poviedky Aničky-euroúradníčky. Denis mi odpísal: „I will come to you in a week or two.“ O týždeň boli Vianoce. Preto som ho po novom roku trochu unúvala. Odkázal ma na Serga. Ten mi odpísal: „I have not had the time to read your stories yet, but I will come to you.“ Neznamená to, že prídu ku mne do kancelárie. Nenechajte sa zmiasť. Znamená to, že sa k mojej tvorbe vrátia neskôr, keď im to bude vyhovovať. Ale to ja už, vážení, v Bruseli nebudem! Alebo ma jednoducho zázračnou formulkou vyškrtli zo svojho zoznamu? Nuž uvidíme, necháme sa prekvapiť. Milý čitateľu! Nateraz ťa zanechávam, ale neboj sa, I WILL COME TO YOU!
utorok 6. januára 2015
Lietanie, to je moje!
LIETANIE - TO JE MOJE!
Tých zážitkov je veľa. Čo cesta, to dobrodružstvo. Najmä pre mňa. Predtým som totiž toho veľa nenalietala. Pred letom obavy, či to stihnem na letisko, v lietadle trochu strach, pri turbulencii adrenalín, po pristátí úľava.
Nové známosti. Alebo všetko zlé je na niečo dobré. Napríklad po zrušení letu spoločnosti Austrian Airlines nás autobusom previezli do Viedne, tam nám dali náhradné lietadlo, ale kým sa to všetko vybavilo, uplynula hodná chvíľa. Zoznámila som sa s troma dievčatami, dve pracujú v Rade, jedna v Parlamente. Pri káve sme sa na viedenskom letisku porozprávali aj o pracovných problémoch, vymenili si skúsenosti a kontakty.
O ceste 30. apríla 2004 som už písala v kapitolke Pozvanie. Nebudem sa opakovať, iba zdôrazňujem, že NIKDY nezabudnem na búrku, prvú garsónku a rozliaty šampón.
Teraz opíšem svoj vianočný let na prelome rokov 2004 a 2005 z Amsterdamu do Bratislavy a späť.
Bol to nápad jedného kolegu. Viacerých nainfikoval, aké je výhodné nakúpiť si lacné letenky spoločnosti Sky Europe z Amsterdamu. Vo vlaku do Amsterdamu nekúrili, pociťovala som chlad na stehnách. Cesta trvala takmer tri hodiny. Ale došla som dostatočne zavčasu na letisko Schiphol, ba dalo by sa povedať, že som mala času “ako dreva.” Názov Schiphol čítaj s-ch-i-p-h-o -l. Pre Slováka to nie je žiadny problém, máme veľa slov so skupinou spoluhlások -sch-, napríklad ´schovať sa,´ ´schýliť´. ´schytiť´. Francúzi to nedokážu vysloviť, hovoria: -skipól. Traduje sa historka z bojového stredoveku, asi zo 14. storočia. Flámi sa bili s Francúzmi, pochytali dosť veľa ľudí, zajali ich a ako skúšku správnosti dali každému vysloviť slovo ´schildt´, čo znamená ´štít´. Kto to vedel, bol slobodný, kto povedal: ´skilt´, šmyk, podrezali ho ako barana, lebo to bol na betón Francúz.
Nuž, spokojná, že mám času a že idem domov na Vianoce, som sa postavila k prvému okienku s nápisom Sky Europe. Bol to pult, kde sa prijímali reklamácie, žiaden check-in. Kopec Poliakov sa sťažoval, lebo im zrušili let do Varšavy. Jedna dievčina musela kvôli tomu ostať na Vianoce v Amsterdame, ďalší let bol až na Štefana! Keď mi povedali, že do Bratislavy sa poletí, bola som šťastná a jeden chlapík, ktorý mi rozprával, že pracuje na holandskom bitúnku, tiež. Išli sme na kávu. Potom som zistila, že check-in do Blavy už prebieha, samozrejme, pri inom pulte, lepšie povedané pri dvoch pultoch, ale pri oboch bol obrovský, trikrát zatočený rad. Apparently celý svet letel do Blavy. A nielen Slováci. Belgičania, Holanďania. Jeden chlapec mi potom na letisku v Bratislave prezradil, že cestuje do Spišskej Novej Vsi. No prosím! Celý svet mal namierené na Slovensko. Mala som z dlhého radu ukrutné nervy, ešte ma jedna baba nastrašila, že niekedy sa stane, že letecká spoločnosť “overbookuje” letenky, že predá viac miest, než je počet pasažierov, ktorých dokáže lietadlo pojať. Tlačila som sa ako malé dieťa. Ale nakoniec ma začekovali, aj cez pasovú som prešla hladko, ženiem sa chodbami a halami okolo nádherných butikov, nič nevnímam, nezastavujem, len aby som, nedajbože nezmeškala boarding. Stihla. Ešte veľa ľudí došlo po mne.
Z lietadla bol večerný Amsterdam s mnohými svetielkami pekný, lebo nebolo zamračené. Počas letu podávali iba kávu alebo čaj a minerálku. Ale hlavne, že som sa blížila k Slovensku!
Tých zážitkov je veľa. Čo cesta, to dobrodružstvo. Najmä pre mňa. Predtým som totiž toho veľa nenalietala. Pred letom obavy, či to stihnem na letisko, v lietadle trochu strach, pri turbulencii adrenalín, po pristátí úľava.
Nové známosti. Alebo všetko zlé je na niečo dobré. Napríklad po zrušení letu spoločnosti Austrian Airlines nás autobusom previezli do Viedne, tam nám dali náhradné lietadlo, ale kým sa to všetko vybavilo, uplynula hodná chvíľa. Zoznámila som sa s troma dievčatami, dve pracujú v Rade, jedna v Parlamente. Pri káve sme sa na viedenskom letisku porozprávali aj o pracovných problémoch, vymenili si skúsenosti a kontakty.
O ceste 30. apríla 2004 som už písala v kapitolke Pozvanie. Nebudem sa opakovať, iba zdôrazňujem, že NIKDY nezabudnem na búrku, prvú garsónku a rozliaty šampón.
Teraz opíšem svoj vianočný let na prelome rokov 2004 a 2005 z Amsterdamu do Bratislavy a späť.
Bol to nápad jedného kolegu. Viacerých nainfikoval, aké je výhodné nakúpiť si lacné letenky spoločnosti Sky Europe z Amsterdamu. Vo vlaku do Amsterdamu nekúrili, pociťovala som chlad na stehnách. Cesta trvala takmer tri hodiny. Ale došla som dostatočne zavčasu na letisko Schiphol, ba dalo by sa povedať, že som mala času “ako dreva.” Názov Schiphol čítaj s-ch-i-p-h-o -l. Pre Slováka to nie je žiadny problém, máme veľa slov so skupinou spoluhlások -sch-, napríklad ´schovať sa,´ ´schýliť´. ´schytiť´. Francúzi to nedokážu vysloviť, hovoria: -skipól. Traduje sa historka z bojového stredoveku, asi zo 14. storočia. Flámi sa bili s Francúzmi, pochytali dosť veľa ľudí, zajali ich a ako skúšku správnosti dali každému vysloviť slovo ´schildt´, čo znamená ´štít´. Kto to vedel, bol slobodný, kto povedal: ´skilt´, šmyk, podrezali ho ako barana, lebo to bol na betón Francúz.
Nuž, spokojná, že mám času a že idem domov na Vianoce, som sa postavila k prvému okienku s nápisom Sky Europe. Bol to pult, kde sa prijímali reklamácie, žiaden check-in. Kopec Poliakov sa sťažoval, lebo im zrušili let do Varšavy. Jedna dievčina musela kvôli tomu ostať na Vianoce v Amsterdame, ďalší let bol až na Štefana! Keď mi povedali, že do Bratislavy sa poletí, bola som šťastná a jeden chlapík, ktorý mi rozprával, že pracuje na holandskom bitúnku, tiež. Išli sme na kávu. Potom som zistila, že check-in do Blavy už prebieha, samozrejme, pri inom pulte, lepšie povedané pri dvoch pultoch, ale pri oboch bol obrovský, trikrát zatočený rad. Apparently celý svet letel do Blavy. A nielen Slováci. Belgičania, Holanďania. Jeden chlapec mi potom na letisku v Bratislave prezradil, že cestuje do Spišskej Novej Vsi. No prosím! Celý svet mal namierené na Slovensko. Mala som z dlhého radu ukrutné nervy, ešte ma jedna baba nastrašila, že niekedy sa stane, že letecká spoločnosť “overbookuje” letenky, že predá viac miest, než je počet pasažierov, ktorých dokáže lietadlo pojať. Tlačila som sa ako malé dieťa. Ale nakoniec ma začekovali, aj cez pasovú som prešla hladko, ženiem sa chodbami a halami okolo nádherných butikov, nič nevnímam, nezastavujem, len aby som, nedajbože nezmeškala boarding. Stihla. Ešte veľa ľudí došlo po mne.
Z lietadla bol večerný Amsterdam s mnohými svetielkami pekný, lebo nebolo zamračené. Počas letu podávali iba kávu alebo čaj a minerálku. Ale hlavne, že som sa blížila k Slovensku!
nedeľa 4. januára 2015
Reálna možnosť dosiahnuť nemožné?
REÁLNA MOŽNOSŤ DOSIAHNUŤ NEMOŽNÉ?
Najprv budem trochu citovať článok „Iniciatíva, z ktorej by bol Kafka šťastný“, - zo správ Európskeho parlamentu, vyšlo 21.11.2006 na internete na stránke www.euobserver.com, potom pridám svoje postrehy.
„Predpisy a nariadenia EÚ sa často vnímajú ako priveľmi zložité a zbytočne sa do všetkého miešajúce. Všetci sme počuli slávne príklady istých predpisov o tom, aké rovné majú byť banány alebo uhorky. Za komickou uhorkou sa skrýva vážna vec, a tou je potreba, aby európsky jednotný trh fungoval na spoľahlivých a čestných princípoch. Predpisy o ovocí (ak naozaj existujú) sú na smiech, ale predpisy o bezpečnosti každodenných elektrických prístrojov, akými sú televízory a hriankovače, zaiste smiešne nie sú.“
Údaje uverejnené roku 2002 ukázali, že európska legislatíva sa skladá zo 14000 záväzných dokumentov. Keby sa spísali, vytvorili by 97000-stranovú knihu – „Úradný vestník“, o ktorom vám každý jej čitateľ povie, že to zaiste nie je čítanie na dobrú noc. Pri takom množstve sa natíska otázka: sú všetky predpisy naozaj potrebné?
Mnohí obviňujú rozsiahlu a zložitú legislatívu EÚ, že práve kvôli nej stratili občania záujem o EÚ. Zbytočne zložité predpisy môžu byť zlé aj pre podnikanie, najmä pre malé a stredné podniky, ktoré zamestnávajú dve tretiny európskej pracovnej sily.
V máji prijal Európsky parlament niekoľko správ a uznesenie, ktoré sa nieslo silne v duchu podpory iniciatívy „lepšia tvorba právnych predpisov“ z októbra 2005. Niektorí to prezývajú „Zapáliť vatru z nariadení“. Jej cieľom je zjednodušiť, kodifikovať (zlúčiť viacero nariadení do jedného) a upraviť vyše 222 základných legislatívnych predpisov a 1400 právnych aktov.“
Veru, za šesť rokov chce Komisia znížiť administratívnu záťaž na firmy o 25%. Mal by z toho radosť Franz Kafka, ktorý, ako vieme, kritizoval vo svojich dielach byrokraciu.
No a teraz sa podržte: Belgičania majú webovú stránku www.kafka.be, na ktorej sú pravidelne uvádzané príklady zjednodušených administratívnych postupov, ba najlepšie nápady získavajú aj ceny. Tak napríklad toho roku poputovala hlavná cena Microsoftu a Billovi Gatesovi za nápad rezervovať si v Brugách lístky do kina Kinepolis elektronicky, z domu. Získa tým divák, aj kino. Divák si pohodlne z domu vyberie miesto, kde chce sedieť a kino lepšie zarobí, lebo pružnejšie vypredá lístky.
Na papierovú byrokraciu existuje francúzsky výraz „paperasserie“. Každý by mal proti nej bojovať.
Belgicko za jeho snahy chválim. Len ako to dopadne s Úniou? Aby to neskončilo ako v známej anekdote, v ktorej riaditeľ úradu káže úradníkovi skartovať všetky staré dokumenty, ale predtým má z nich pre istotu narobiť kópie!
Najprv budem trochu citovať článok „Iniciatíva, z ktorej by bol Kafka šťastný“, - zo správ Európskeho parlamentu, vyšlo 21.11.2006 na internete na stránke www.euobserver.com, potom pridám svoje postrehy.
„Predpisy a nariadenia EÚ sa často vnímajú ako priveľmi zložité a zbytočne sa do všetkého miešajúce. Všetci sme počuli slávne príklady istých predpisov o tom, aké rovné majú byť banány alebo uhorky. Za komickou uhorkou sa skrýva vážna vec, a tou je potreba, aby európsky jednotný trh fungoval na spoľahlivých a čestných princípoch. Predpisy o ovocí (ak naozaj existujú) sú na smiech, ale predpisy o bezpečnosti každodenných elektrických prístrojov, akými sú televízory a hriankovače, zaiste smiešne nie sú.“
Údaje uverejnené roku 2002 ukázali, že európska legislatíva sa skladá zo 14000 záväzných dokumentov. Keby sa spísali, vytvorili by 97000-stranovú knihu – „Úradný vestník“, o ktorom vám každý jej čitateľ povie, že to zaiste nie je čítanie na dobrú noc. Pri takom množstve sa natíska otázka: sú všetky predpisy naozaj potrebné?
Mnohí obviňujú rozsiahlu a zložitú legislatívu EÚ, že práve kvôli nej stratili občania záujem o EÚ. Zbytočne zložité predpisy môžu byť zlé aj pre podnikanie, najmä pre malé a stredné podniky, ktoré zamestnávajú dve tretiny európskej pracovnej sily.
V máji prijal Európsky parlament niekoľko správ a uznesenie, ktoré sa nieslo silne v duchu podpory iniciatívy „lepšia tvorba právnych predpisov“ z októbra 2005. Niektorí to prezývajú „Zapáliť vatru z nariadení“. Jej cieľom je zjednodušiť, kodifikovať (zlúčiť viacero nariadení do jedného) a upraviť vyše 222 základných legislatívnych predpisov a 1400 právnych aktov.“
Veru, za šesť rokov chce Komisia znížiť administratívnu záťaž na firmy o 25%. Mal by z toho radosť Franz Kafka, ktorý, ako vieme, kritizoval vo svojich dielach byrokraciu.
No a teraz sa podržte: Belgičania majú webovú stránku www.kafka.be, na ktorej sú pravidelne uvádzané príklady zjednodušených administratívnych postupov, ba najlepšie nápady získavajú aj ceny. Tak napríklad toho roku poputovala hlavná cena Microsoftu a Billovi Gatesovi za nápad rezervovať si v Brugách lístky do kina Kinepolis elektronicky, z domu. Získa tým divák, aj kino. Divák si pohodlne z domu vyberie miesto, kde chce sedieť a kino lepšie zarobí, lebo pružnejšie vypredá lístky.
Na papierovú byrokraciu existuje francúzsky výraz „paperasserie“. Každý by mal proti nej bojovať.
Belgicko za jeho snahy chválim. Len ako to dopadne s Úniou? Aby to neskončilo ako v známej anekdote, v ktorej riaditeľ úradu káže úradníkovi skartovať všetky staré dokumenty, ale predtým má z nich pre istotu narobiť kópie!
sobota 3. januára 2015
Metro
No ale dosť bolo o Únii. Vrátim sa k svojim zážitkom z Bruselu, konkrétne k zážitkom s cestovaním. Porozprávam vám o metre, lietadle, autobuse a vlaku:
METRO
Nezdieľam názory tých, ktorí na bruselské metro nadávajú, že je špinavé, a neviem čo ešte. Nie. Možno preto, že som nebola v mnohých metropolách, teda nemôžem porovnávať. Viezla som sa pražským, moskovským, londýnskym, berlínskym.
Pravdaže, čistota je celkove bruselská slabá stránka, ale metro funguje perfektne. Súpravy jazdia často, na staniciach sú všade umiestnené prehľadné mapky. Z jedného konca mesta na druhý sa dovezieš pohodlne, bez stresov, stačí nastúpiť do podzemia a potom z neho vystúpiť, väčšinou - teda asi v 90% prípadov nemusíš šliapať, odvezieš sa eskalátorom. V sobotu (zrejme kvôli turistom) zvykne príjemný ženský hlas oznamovať názvy jednotlivých staníc vo francúzštine a holandčine. Metrom cestujem hlavne cez víkend, pretože do práce chodievam pešky. Veľkú tlačenicu som ešte nezažila, nechodievam v čase dopravnej špičky. Napokon, tých vlakov je toľko, že naozaj nie je nutné sa tlačiť. V električke možno, ale v metre nie.
Rada pozorujem ľudí vôkol seba a vymýšľam si o nich príbehy, pokúšam sa odhadnúť, kde asi pracujú a či sú šťastní. Poniektorí sú uvzdychaní, iní sa usmievajú ako slniečka, viacerí čítajú počas cesty knihu, čo je v dnešnej dobe jav veľmi sympatický.
Niekedy zahrá alebo aj zaspieva potulný muzikant a potom do papierového pohárika vyberá od ľudí drobné. Na nasledujúcej zastávke muzikant vystúpi, nám už predviedol, čo chcel a vedel, aj niečo vyinkasoval, o chvíľu zaútočí na iný vozeň, medzi iných chcených či nechcených poslucháčov.
A tá atmosféra! Farby, pachy, starí, mladí.
Celý Brusel je podrytý dômyselným dopravným systémom: spopod zeme vyrážajú aj vlaky a električky! Tie potom pokračujú vo svojej trase po vonku. Veru, v podzemí Bruselu je rušno!
A tých podzemných parkovísk! Aj do budovy Parlamentu, alebo do pôvodnej budovy Výboru regiónov na ulici Montoyer chodíme skratkou - cez podzemné parkovisko. Sú tam chodníky pre chodcov.
Metro ma vždy rozveselí. Zatiaľ ma ešte nikto neokradol, ani neobťažoval.
O metre som napísala básničku. Venujem vám ju:
METRO
Žije si svoj život
v krátkych intervaloch.
Nastúpiš do vozňa,
rozkvitnutého farbami, vôňami a pachmi.
Zamilované páriky,
starká s nákupom,
mládenci napínajú pod tričkom svaly,
černošky s tuho posplietanými vrkôčikmi,
ktoré vytvárajú najsofistikovanejšie
účesy na svete.
Potulný muzikant zahrá na harmonike
a jeho kumpán vyberá do pohárika peniaze.
Mamička hrdá na dieťa -
ozaj sa vydarilo.
Tamtí sú asi z východnej Európy,
lebo sú pekne ožehlení.
Musíš vystupovať.
Posledný úsmev zúčastneným
na jednej zo životných zastávok,
ktorá bola vlastne pohyb.
METRO
Nezdieľam názory tých, ktorí na bruselské metro nadávajú, že je špinavé, a neviem čo ešte. Nie. Možno preto, že som nebola v mnohých metropolách, teda nemôžem porovnávať. Viezla som sa pražským, moskovským, londýnskym, berlínskym.
Pravdaže, čistota je celkove bruselská slabá stránka, ale metro funguje perfektne. Súpravy jazdia často, na staniciach sú všade umiestnené prehľadné mapky. Z jedného konca mesta na druhý sa dovezieš pohodlne, bez stresov, stačí nastúpiť do podzemia a potom z neho vystúpiť, väčšinou - teda asi v 90% prípadov nemusíš šliapať, odvezieš sa eskalátorom. V sobotu (zrejme kvôli turistom) zvykne príjemný ženský hlas oznamovať názvy jednotlivých staníc vo francúzštine a holandčine. Metrom cestujem hlavne cez víkend, pretože do práce chodievam pešky. Veľkú tlačenicu som ešte nezažila, nechodievam v čase dopravnej špičky. Napokon, tých vlakov je toľko, že naozaj nie je nutné sa tlačiť. V električke možno, ale v metre nie.
Rada pozorujem ľudí vôkol seba a vymýšľam si o nich príbehy, pokúšam sa odhadnúť, kde asi pracujú a či sú šťastní. Poniektorí sú uvzdychaní, iní sa usmievajú ako slniečka, viacerí čítajú počas cesty knihu, čo je v dnešnej dobe jav veľmi sympatický.
Niekedy zahrá alebo aj zaspieva potulný muzikant a potom do papierového pohárika vyberá od ľudí drobné. Na nasledujúcej zastávke muzikant vystúpi, nám už predviedol, čo chcel a vedel, aj niečo vyinkasoval, o chvíľu zaútočí na iný vozeň, medzi iných chcených či nechcených poslucháčov.
A tá atmosféra! Farby, pachy, starí, mladí.
Celý Brusel je podrytý dômyselným dopravným systémom: spopod zeme vyrážajú aj vlaky a električky! Tie potom pokračujú vo svojej trase po vonku. Veru, v podzemí Bruselu je rušno!
A tých podzemných parkovísk! Aj do budovy Parlamentu, alebo do pôvodnej budovy Výboru regiónov na ulici Montoyer chodíme skratkou - cez podzemné parkovisko. Sú tam chodníky pre chodcov.
Metro ma vždy rozveselí. Zatiaľ ma ešte nikto neokradol, ani neobťažoval.
O metre som napísala básničku. Venujem vám ju:
METRO
Žije si svoj život
v krátkych intervaloch.
Nastúpiš do vozňa,
rozkvitnutého farbami, vôňami a pachmi.
Zamilované páriky,
starká s nákupom,
mládenci napínajú pod tričkom svaly,
černošky s tuho posplietanými vrkôčikmi,
ktoré vytvárajú najsofistikovanejšie
účesy na svete.
Potulný muzikant zahrá na harmonike
a jeho kumpán vyberá do pohárika peniaze.
Mamička hrdá na dieťa -
ozaj sa vydarilo.
Tamtí sú asi z východnej Európy,
lebo sú pekne ožehlení.
Musíš vystupovať.
Posledný úsmev zúčastneným
na jednej zo životných zastávok,
ktorá bola vlastne pohyb.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)