Orientácia

ORIENTÁCIA Môj zmysel pre orientáciu sa v Bruseli trochu zlepšil. Celkove si myslím, že vedieť sa orientovať je dar, talent - ako napríklad dobrý hudobný sluch, či nadanie pekne maľovať. Ja ho, bohužiaľ, jednoducho nemám. Predtým som sa orientovala podľa holubov na strechách alebo plagátov na stenách. Holuby odleteli, plagáty vymenili - a bola som v háji. Manžel ma obdivuje. Vraj človeka ako ja by nemali samého púšťať na ulicu (ani doma, v rodnom meste). A ja sa pokojne vyberiem do cudziny! Áno, pripúšťam. Bola to z mojej strany odvaha. Ale túžba po zmene bola silnejšia. Veľakrát som sa obávala, či niekde trafím, viackrát som sa pýtala ľudí na cestu, vždy mi ochotne odpovedali. Reku, za pýtanie nebijú. Ale dávam si pozor na to, aby som sa na to isté nepýtala viackrát jedného a toho istého človeka. Aby sa mi nestalo tak, ako v máji 2004. Keď som sa raz istého pekného mladíka opýtala, kde je Avenue d´Auderghem, čudne na mňa pozrel, vysvetlil mi cestu, a potom dodal: “Nepýtali ste sa na to už včera?” Chodieval totiž, chudák, každé ráno tou istou trasou v rovnakom, preňho nebezpečnom čase, pretože som tade prechádzala každé ráno aj ja. Stretla som ho ešte niekoľkokrát. Previnilo som sa naňho usmiala, on však môj úsmev neopätoval, hoci Belgičania sú celkove veľmi milý národ. Možno si myslel, že si z neho strieľam a že sa ho už-už znovu opýtam na Avenue d´Auderghem. Postupom času však stúpalo moje sebavedomie. V júni 2004 som raz išla s taškou plnou potravín, keď ma zastavili Belgičania a pýtali sa na nejakú ulicu. Fíha, asi vyzerám ako Bruselčanka! - pomyslela som si pyšne, ale musela som im odpovedať: „Désolé, je ne sais pas. Je ne suis pas d´ici.“ (Ľutujem, neviem. Nie som odtiaľto). Neskôr som už vedela nasmerovať vidiečanov alebo cudzincov k Parlamentu či Rade, na čo som bola nesmierne hrdá. Vlastním mapu mesta, aj mapku metra. Keď potrebujem ísť na nejaké nové miesto, robím prípravu už deň vopred. Rozložím mapy na kuchynskom stole, chodím okolo nich a študujem plány ako generál pred rozhodujúcou bitkou. Potom sa ešte pre istotu spýtam na cestu kolegu, ktorý dobre pozná Brusel. Celé si to overím na mieste tým, že ustavične nakúkam do plánika, v duchu si opakujem, na ktorej zastávke mám vystúpiť, a párkrát sa spýtam okoloidúcich, či idem správne a či som ešte vôbec v Bruseli?

Čo detičky "zapotili"

Čo detičky „zapotili“ Andrejko získava vtipy od štvrtákov, ktorí sú preňho ešte stále veľkí bossovia. Najnovší je hádanka: - Babka, vieš, čo znamená skratka ZRPŠ? Povedala som. On na to: - Nie. „Zajtra ráno podpálim školu!“ X Sofia: - Babka, poďme sa hrať s plyšákmi na školu. - Dobre, ale ja budem učiteľka. Sofi: - Nie. JA budem učiteľka! Veď som už veľká! X Sofinka robí v hre na klavíri pokroky. Keďže však obľúbenú skladbičku opakuje donekonečna, okolie tým trpí. Väčšinou odovzdane, ale niekedy podráždene zareagujeme: - Prestaň na chvíľu hrať, prosím ťa! X Minule sme s Andrejom zažili akýsi nový rámus v ZUŠ-ke. Dunelo to riadne, ba lavička, na ktorej som sedela na poschodí pred Ajovou triedou, sa vyslovene chvela ako pri slabšom zemetrasení. Po hodine sme sa šli pozrieť na prízemie. Zvuky bicích nástrojov nás neklamne zaviedli do jednej triedy, v ktorej usilovne trénoval starší chlapec. Ajo bol vo vytržení a hneď prejavil záujem presedlať na bicie. Ešte to tak! – vykríkla som spontánne. - A kde by si trénoval? - No predsa v obývačke! – zahlásilo nevinné dieťa.

PRVÝ MÁJ 2004

PRVÝ MÁJ 2004 Prvý máj sa mi do pamäti vryl ako sviatok práce. Za komunizmu museli všetci na prvomájovú manifestáciu, do sprievodu. Neznášala som to, lebo to bolo povinné. Ako decko a stredoškoláčka ešte-ešte, dostali sme do ruky tzv. “mávatko”, alebo zástavku ČSSR alebo ZSSR a našou povinnosťou bolo počas prejavu na námestí disciplinovane stáť, keď tlieskali iní, tlieskať, a prevolávať: „Nech žije prvý máj! Nech žije Komunistická strana Sovietskeho zväzu resp. Československa!“ „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ Počas sprievodu mestom sme sa museli slušne správať, najmä keď sme kráčali popred tribúnu. Vtedy sme mávali a prevolávali heslá ako diví, tí, čo boli oblečení v krojoch, tancovali. Celkove to bola fraška, každý si vydýchol, keď bolo po sprievode a dostali sme rozchod. Očami som hľadala známych. Najmä chalanov z iných škôl, svoje tajné lásky. Ako mladá mamička som sa po štrnásť rokov zo sprievodu ulievala, pretože manžel musel do sprievodu, alebo neskôr do železničiarskej dychovky, kde spieval (spestril si to, beťár jeden), ja som ostala doma pri deťoch - mala som ich troje v rozpätí štyroch rokov, zákon dával matke s deťmi do desať rokov “dišpenz“ od sprievodu. Potom prišla “nežná”, zrušili sa prvé máje, aj lampiónové sprievody v predvečer VOSR, (Veľkej OKTÓBROVEJ socialistickej revolúcie, ktorú sme pravidelne oslavovali 7. novembra). Vôbec ma ako vydatú paničku nemrzelo, že “s chalanmi” bol koniec. Tridsiateho apríla dvetisícštyri som zažila otrasný večerný let, mimochodom, požičala som si naň peniaze od tety, na ubytovanie na prvý mesiac od syna a na dane za rok dvetisíctri od dcéry. Bolo veľmi zlé počasie, turbulencia, búrka, celú hodinu navyše sme krúžili južne od Bruselu. Utešoval ma jeden mládežnícky aktivista, ktorý bol pozvaný na oslavy rozšírenia EÚ. Keď sme konečne pristáli, nadšene sme zatlieskali pilotovi. Mladý Vladislav mi pomohol pochytať všetky tri kusy batožiny, aj ich naložiť do taxíka. Tŕpla som: čo ak mi zabudli nechať v objednanom podnájme kľúče od bytu v schránke č. 16, ktorá mala vyzerať ako zamknutá, ale v skutočnosti mala byť odomknutá? Čo si počnem v sobotu večer v upršanom Bruseli s batožinou uprostred ulice? Našťastie všetko fungovalo. Iba malá nehoda: v ruksaku sa mi otvoril šampón - skoro všetky slovníky dostali šampónový krst. Keď som “vyprala” slovníky, ruksak a seba, mala som akurát dosť, aby som sadla k televízii a pokojne v teple sledovala “countdown”, odratávanie času do polnoci, kedy svet vstúpil do rozšírenej Európy. Z Berlína dávali pekný ohňostroj. Prvého mája som odpočívala po adrenalínovom lete a prechádzala sa po Bruseli. Druhého mája - bola nedeľa, som zakotvila v neďalekom parku, kde mala každá krajina svoj stánok, podávali zadarmo rôzne chuťovky a nápoje. Dala som si škótsku, pivo, víno, šunku, syr, ryby, sladkosti. Poniektoré národy ponúkali všetko zadarmo, Slováci a Česi sa začali správať “trhovo“, pretože pivo predávali po jednom eure. Aj tak za ním stáli ľudia v dlhom rade. Boli tam aj väčšie kryté stany so stoličkami a tribúnou pre kultúrny program. Vypočula som si jednu dievčinu, ktorá pekne zaspievala aj s kapelou “Macejku, Macejku” v modernom rockovom štýle, pozrela som si pár tanečníkov v ľudových krojoch, tancovali tanec “cifrovaný”. Prisadol si ku mne jeden mládenec a spýtal sa, či neviem, v akej reči spievajú. Odvetila som svetaznalo: “In Slovak.” Na otázku, ako to rozpoznám, som hrdo odvetila: “ I am Slovak!” Mládenec sa uznanlivo zaškeril. Pokračovala som svojou kvetnatou angličtinou: “ And where are you from?” “California.” Pri stánkoch so suvenírmi som trpezlivo počkala v rade a ušli sa mi: tričká, taška, šiltovka, ľadvinka na doklady, prospekty, plagáty, prívesky, perá, zápisníky, všetko s emblémami EÚ, Európskeho parlamentu alebo Výboru regiónov. Počkala som si aj pred Radou, lebo bol Deň otvorených dverí. Bolo to zaujímavé, našu skupinku sprevádzal švédsky tlmočník, trochu machroval, vraj aká je tá práca náročná a ako výborne je platená, občas prešiel akoby mimochodom na francúzštinu a potom sa akože ospravedlňoval. Potuteľne som sa usmievala: chlapče, nevieš, pred kým frajeruješ. V jednej rokovacej sále bola zaujímavá technika, vraj inštalovaná najnovšie, kvôli rozšíreniu. Poslancov je tak veľa, že by sa bez technickej pomoci nielenže nepočuli, ale ani dobre nevideli. Preto sa im na monitore laptopu objaví tvár toho, kto práve reční. Ak to, pravda, funguje. Hádam hej. Mohla som zažiť ešte viac atrakcií, ale bola som hlúpa a nevedela som, kde sa to všetko odohráva. V skutočnosti stačilo prejsť pár metrov. O mojom „zmysle“ pre orientáciu sa dozviete v ďalšej kapitolke. Aj tak sa mi prvý máj (presnejšie povedané druhý máj, ale z toho sa nestrieľa) dvetisícštyri páčil. Mala som hrdý pocit, že som Európanka, že som sa stala časťou jednej veľkej rodiny, a hlavne, že ma do nijakých podujatí nikto nenútil.

PRÍCHOD

PRÍCHOD Nemohla som tomu uveriť! V piatok trinásteho februára 2004 som si náhodou listovala v školskej e-mailovej schránke, na ktorú mi chodilo toľko spamov, že som ju už-už chcela zrušiť. Len ešte pred zrušením som si ju nedbalo prezerala, či tam nenájdem niečo hodné povšimnutia. A veruže som našla! Pozvánka z EHSV na skúšku do Bruselu. Vraj potrebujú “shortly“ obsadiť miesta slovenských prekladateľov. Nezaváhala som ani na chvíľu. V Bratislave som si v CKM cestovke kúpila letenku - ešte na medzinárodný preukaz učiteľa, nehanbím sa za to, školstvo mi to dlhovalo. Aj tak nebola veľmi lacná, a bola nepraktická, lebo som letela Košice-Praha-Brusel a v Prahe som musela čakať päť hodín. Testy boli 27. februára, v čase polročných prázdnin, nikto z kolegov v škole nevedel, ako ich trávim. Reku, ak neuspejem, aspoň sa mi nebudú posmievať. Celú záležitosť som brala na pomerne ľahkú váhu, hoci som si predtým čítala brožúrky o EÚ v angličtine, vypisovala z nich slovíčka, napísala si ich na počítači a vlepila do slovníka. Pretože pri skúšobnom preklade možno používať iba jeden slovník. Nuž, čo vám budem hovoriť? 27. február 2004 uplynul ako v mátožnom sne. Problémy boli už večer predtým s hotelom - á, to je tá pani, ktorá nám nechcela poslať číslo svojej kreditky (nechápali, že žiadnu nemám?) Bohužiaľ už nemáme voľné izby, ale tam za rohom je ďalší hotel. Ráno bola chumelica, vetrisko, sneh, následne pľušť, autá vrážali do seba aj do obrubníkov, sama som sa zabárala do snehu, raz som doňho aj spadla. (Poznámka na okraj: odvtedy som taký sneh v Bruseli nezažila). Keď sme sa zhromaždili všetci pozvaní adepti, na úvod nám zablahoželali, že sme v takom zlom počasí vôbec prišli. Bolo nás dvanásť, vybrať mali štyroch. Nedúfala som, že budem medzi nimi. Párkrát ma už EÚ odmietla, zrejme som stará a nikdy som nežila v zahraničí. Preklad bol dosť náročný na slovnú zásobu: technika, ekológia, ekonomika, právo. Tú zásobu, našťastie, mám. Jeden slovník inak zďaleka nestačil. Preklad som odovzdala ako prvá, ale mala som zmiešané pocity. Ústne interview prebehlo v nenútenom tóne. Boli ku mne milí, príjemne vyzerajúci dvaja páni a jedna pani v rokoch. Pokúsila som sa reagovať na ich otázky prirodzene, ba až vtipne. Myslela som si: veď čože, nemám čo stratiť, aspoň som skúsila. Pýtali sa aj na EÚ, ale nebola to skúška z legislatívy, akurát chceli vedieť, či viem, čo je nové. Povedala som, čo som vedela. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi o desať dní jedna Maďarka (po anglicky) napísala, že má tú česť mi oznámiť, že mi ponúkli kontrakt, vraj mám odpísať. Ani chvíľku som neváhala. A to som si vtedy myslela, že ide o 3 mesiace. A boli z toho 3 roky. Neskôr mi napísala istá Poľka, že sa mám dostaviť na lekársku prehliadku. Tie dve mladé dievčatá som pozdravila, keď som prišla definitívne. Maďarka vedela po slovensky, jej mamka bola Slovenka. Poľka hovorila plynule po francúzsky. Lekárska prehliadka znamenala hneď po Veľkej noci ďalší let do Bruselu. Stále som nedúfala, že je to pravda, myslela som si, že prehliadkou neprejdem. V tej dobe som si namýšľala, že mám niečo s pečeňou. Vysvetlím: nie som hypochonder, ako tvrdia moje deti. Ja všetky tie príznaky zo zdravovedy naozaj mám - presne ako jeden z troch priateľov Jerome Klapku Jerome, ktorý keď čítal zdravovedu, zistil, že má všetky choroby okrem horúčky šestonedieľok. Ja by som mohla povedať, že nemám akurát tak zápal prostaty. Ale aby som sa vrátila k lekárskej prehliadke. Dopadla nad očakávanie dobre: všetky laboratórne výsledky boli v poriadku(!) Záver flámskeho lekára bol prekvapivý: zdravá, iba s nadváhou. Odporúčanie: jedzte menej! Nuž, začala som veriť, že ma berú. Aj som si pozrela svoju budúcu kanceláriu. Blížil sa prvý máj dvetisícštyri. Nemala som peniaze na tretiu letenku, ani na nájomné na prvý mesiac, ktoré bolo treba zložiť vopred. Ale o tom až v ďalšej kapitolke.

Najnovšie výroky

Sofi, 5 rokov:

-         Babka, ty nie si debil ani idiot. Viem, že to uhádneš.

 x

X

Sofia veľmi rada hrá na klavíri. Vie si podľa sluchu vyťukať viacero pesničiek, skúša, skúša, kým nepríde na správny tón.

Včera zavčas rána tiež chcela hrať. Vravím:

-         Sofinka, ešte počkaj, ľudia spia (myslela som v činžiaku).

O päť minút Sofi pozerá cez okno na ulicu, vidí zopár chodcov a vraví:

-         Ale niektorí už vstali!

X

Sofi: Babka, som k tebe zaľúbená!

X

Ajo (7 r.) mi nakreslil výkres s kvetom, slniečkom, nápisom „Ľúbim babku“ – a na druhú stranu namaľoval anjela, „aby ťa chránil, babka.“

X

Pri hre:

-         Sofia, povedz Andrejovi, že ho poznáš ako staré boty!

-         Poznám ťa ako staré boty. A PREPOTENÉ!

X

Sofia prikladá stoličku ku kredencu v snahe dočiahnuť na cukríky.

-         Sofinka, ja ti ich podám, dobre?

-         Nie, ja sama, ale POD TVOJÍM DOZOROM! (a šibalský úsmev)

Dva jesenné postrehy

Jesenný deň v parku

Zatiaľ je krásne.

Gaštany, listy, javorové nažky,

Hýrivé farby, vetrík vonia,

Nič nenavráva skorý skon.

Užívaj chvíľu,

Teš sa jej.

Čoskoro bude horšie.

Vädnutie, zima, dlhé noci,

Pľuhavé pľušte, večný dážď.

Nadíde zima, vieš to iste.

Ten koniec neúprosne príde

-        Ani sa nenazdáš.

Pekné ráno

Rozmýšľam, čím to bolo, že sa mi milo prihovorili dvaja ľudia, o ktorých som si myslela, že sú skôr nafúkaní, a keď nie nafúkaní, tak odmeraní, a keď nie vyslovene odmeraní, tak málo komunikatívni?

Dôvodov môže byť viac:

1.       Dobre som vyzerala vo svojom ohnivočervenom saku z imitácie kože a pestrým šálikom okolo krku

2.       Ľudkovia vôbec neboli nafúkaní a odmeraní introverti, za akých som ich celé roky považovala

3.       Na staré kolená vzbudzujem väčšiu dôveru

4.       Ľudia ma ľutujú, že na starosť opatrujem malé deti

5.       Ľudia si ma viacej vážia, lebo na starosť opatrujem malé deti

Nech už to bol ktorýkoľvek zo spomenutých dôvodov, alebo aj nejaký ďalší, tie stretnutia ma potešili, pohladkali moje ego, rozveselili. Hor´sa do práce, veselá babička!

Poučenie: aj ja sa budem snažiť byť k ľuďom milá, možno niekomu zdvihnem náladu (a ak nie, aspoň ho poriadne naštvem, lebo sa bude domnievať, že „tej protivnej osobe sa odrazu darí, pozrite, má dobrú náladu, aj keď musí robiť na staré kolená matku dvom malým deťom!“

VÝLET

Keď sa naskytla príležitosť ísť na poldňový rodinný výlet do JASNEJ, hneď mi bolo nad slnko JASNEJŠIE, že sa k rodinke pripojím. Bolo mi JASNÉ, že chvíľami nebudem vládať za ostatnými, že na konci budem unavená. To bola JASNAČKA.

Ale chodiť treba, aj keď s problémami. Treba sa VZCHOPIŤ -  a hurá na CHOPOK! Nádherné skaliská obrastené machom, v nižších polohách kosodrevina, no POCHOPTE, skvelé ako z katalógu Quelle! Počasie ideálne, trochu pod mrakom, ale aspoň slnko nespálilo, no CHÁPTE ma, na CHOPOK sa korporatívne išlo!

Prvá lanovka bola SEDAČKOVÁ. Dve SEDAČKY hneď obsadila  rodina SEDLAČKOVÁ. Dá sa povedať, že to bola lanovka SEDAČKOVÁ, ale aj SEDLAČKOVÁ. Nádherné výhľady, veselé pohľady, dolu na kopci sa nám priamo do huby škerili nádherné huby, JASNÉ, POCHOPTE, rodina SEDLAČKOVÁ si na SEDLAČKOVEJ lanovke výlet z JASNEJ na CHOPOK skvele užila!