Najnovšie „pikošky“
Syn Jurko, ktorému opatrujem deti (keď nesúhlasí s mojím počínaním): „Ty sa staraj o svoje deti, nie o moje!“ - a vzápätí sa usmeje
Chlapček z ulice spadol z preliezok a škaredo si rozťal obočie. Zakrvavený prišiel k nám, lebo domov sa bál ísť, aby otec naňho nekričal, má ho vraj prísneho. Jurko ho vzal k nim domov, počkal, kým so sestričkou nezašli do bytu a potom neskôr sa šiel pozrieť, videl, ako chlapcov otec štartuje auto – zrejme išli Kuba pozašívať. Zaujímavé bolo, že chlapec po celý čas ani nemukol!
Často mám dojem, že decká až prehnane strážim. Ale vidíte, čo všetko sa môže stať!
Ono nech človek stráži koľko chce, aj tak celkom neustráži. Sofia tiež robí na preliezkach „divoké“ cviky, aj na hojdačkách. Uff! Stalo sa nie tak dávno, že jedno dieťa zabila rozhojdaná oceľová hojdačka. A rodičia boli neďaleko!
Andrejko raz spadol z drevenej „lanovky.“ Odvtedy už na ňu nesadne.
Dnes šiel Andrej s triedou do Prešova do planetária. Dúfam, že sa šťastlivo vrátia! Ja pôjdem so Sofiou popoludní do hudobky.
Večer sme sa modlili litánie. Sofinka chcela predriekavať. Čítala takmer bezchybne. Akurát mala problém s dlhšími spojeniami ako napr. „Zrkadlo spravodlivosti“.
Niekedy ma večer veľmi bolia nohy (musím si zase dať predpísať nejaké „painkillers“), tak si sadnem do postele, opriem sa o vankúš, a bábätká prilezú za mnou na modlitbu. Sú to vzácne chvíle. Občas ľahnem aj poobede, najmä v nedeľu, vtedy prídu ku mne, ale spať nechcú, preto si dávame hádanky, rozprávame vtipy, hráme „meno, mesto, zviera, vec“ a podobne.
Ocko a dedo zakazujú kupovať nové hračky. Dokonca väčšina hračiek vo veľkom koši ostala po maľovaní detskej v pivnici. Predvčerom sme však boli s Ajkom kupovať puzdro na gitaru, vedľa je malé papiernictvo, kde majú aj zopár hračiek. Ajko si vydrankal autíčko – model Lamborghini. Nuž keď jemu modré, tak Sofii ružové, uvažovala som. Môj kauf sa doma nestretol s pochopením, preto som robila na decká nátlak: „Najprv úlohy, potom sa môžete pohrať.“
Ľudia zlatí, ako sa tie bábiky večer hrali! Púšťali si ich po chodbe, výskali od radosti – dedo sa až čudoval, aké sú šťastné. Sofia si svoje ružové autíčko prepašovala do školy. Vraj sa páčilo. Aj učiteľke. Poviem vám, také lamborghini mať v reále, nepohnevala by som sa!
No ale dosť už rozmaznávania. Idem si upiecť pstruha na obed, mužovi dusenú zeleninu.
piatok 30. septembra 2016
utorok 27. septembra 2016
Moje nervy!
Áno, som láskavá a trpezlivá babička, ktorá rada perie, upratuje, robí s vnúčatami úlohy.
V poslednej dobe som ale dosť často nervózna. Žeby to bolo z mojej "stredozemskej" diéty?
Napríklad dnes. V hudobke ma išlo rozhodiť. Z jedných dverí bicie, trieskali do bubna o dušu spasenú, darmo, že mali vyčalúnené dvere. Z druhých dverí sa ozývalo krákanie - nejaké hlasové cvičenia na hodine spevu. Dosť výrazná bola flauta, doprevádzaná na piáne. To všetko po dobu takých 40 minút.
Nie div, že som Sofinku nepočula, ako hrá. Išlo ma od nervozity rozhodiť!
Alebo doma. Som hladná, lebo diétujem, to je normálne. Na večeru už nemôžem vydržať, reku, urobím si zo starého chleba chlebík vo vajíčku. Urobím prvé štyri chleby, príde manžel a pustí sa do nich. Urobím ďalšie štyri chleby, pribehnú decká, prilákané čerstvou vôňou.
Podobné to bolo aj s praženicou. Hlavné, že im chutí! Plesnem sa po bruchu a idem hladná spať. Alebo si dám niečo iné, ale nie je to ono!
No a ešte k tomu nepijem alko. Les jours sans alco sont tristes.
Vysvetľujem vnúčatám teorku - nechápu! Alebo nechcú chápať?
Neposlúchajú, deň neklape tak, ako by mal, alebo ako si to v danú chvíľu predstavujem. Život sa neodvíja podľa mojich predstáv. Zem sa nekrúti podľa mňa. Vesmír sa vymkol zo svojich koľají!
V poslednej dobe som ale dosť často nervózna. Žeby to bolo z mojej "stredozemskej" diéty?
Napríklad dnes. V hudobke ma išlo rozhodiť. Z jedných dverí bicie, trieskali do bubna o dušu spasenú, darmo, že mali vyčalúnené dvere. Z druhých dverí sa ozývalo krákanie - nejaké hlasové cvičenia na hodine spevu. Dosť výrazná bola flauta, doprevádzaná na piáne. To všetko po dobu takých 40 minút.
Nie div, že som Sofinku nepočula, ako hrá. Išlo ma od nervozity rozhodiť!
Alebo doma. Som hladná, lebo diétujem, to je normálne. Na večeru už nemôžem vydržať, reku, urobím si zo starého chleba chlebík vo vajíčku. Urobím prvé štyri chleby, príde manžel a pustí sa do nich. Urobím ďalšie štyri chleby, pribehnú decká, prilákané čerstvou vôňou.
Podobné to bolo aj s praženicou. Hlavné, že im chutí! Plesnem sa po bruchu a idem hladná spať. Alebo si dám niečo iné, ale nie je to ono!
No a ešte k tomu nepijem alko. Les jours sans alco sont tristes.
Vysvetľujem vnúčatám teorku - nechápu! Alebo nechcú chápať?
Neposlúchajú, deň neklape tak, ako by mal, alebo ako si to v danú chvíľu predstavujem. Život sa neodvíja podľa mojich predstáv. Zem sa nekrúti podľa mňa. Vesmír sa vymkol zo svojich koľají!
Od konca
Od konca
Som upratovačka v Centre voľného času Búrlivé výšiny.
Poviem vám, čo som začula na kurze tvorivého písania:
Jedného dňa lektor: „Poviem vám koniec príbehu a vy napíšete takú poviedku, aby sa k nej ten koniec hodil“.
Uvádzam presné znenie toho „konca“:
- a žili spolu, až kým nepomreli.
Ľudkovia písali, ťukali do laptopov, až sa im z kečky parilo, presne ako som si myslela, zamilované drísty, moderné rozprávky, úplne nerealistické, lebo dnes sa každý druhý vzťah po krátkom spolužití rozpadá a necháva obe stránky síce poučené, ale nešťastné, teda o nejakom trvalom vzťahu dnes treba hovoriť s maximálnou opatrnosťou.
Až na jedného humoristu a satirika, toho by som hneď brala do tímu, keby som nebola obyčajná upratovačka, ale šéfka vydavateľstva.
Takže ten pán – Homoľa sa volá – napísal tento príbeh (uvádzam doslova, po vášnivej noci a troch pohárikoch brandy mi ho preposlal e-mailom):
Bulďo bol starý mládenec. Občianskym menom sa volal Bukvica, ale bol nízky, „naváľaný“, na tvári sa mu ustavične zračil zachmúrený výraz, preto mu prischla prezývka „Bulďo“, teda akože „Buldog“. Niežeby mu staromládenecký stav celkom vyhovoval, ale zvykol si. Do roboty, z roboty, doma telka, noviny, cigaretka, pivo. V stredu a piatok do herne s kamarátmi. Nemožno povedať, že by pestoval hazard, nie, celkom mu neprepadol. Ale bavilo ho štekliť šťastenu (keď sa už naňho vysrala čo sa týka dobrej ženy a detí), nech teda aspoň občas prihodí nejaké tie euráče. Nech je sranda. Aj sa mu darilo. Nenadarmo sa vraví: „šťastie v hre, nešťastie v láske“ - a naopak.
Tak teda Bulďo si z vyhratých peňazí ušetril slušnú kôpku, ktorú sa rozhodol investovať do leteckého zájazdu na Kanárske ostrovy.
Čo vám mám povedať? Všetko sa odvíjalo ako v romantickom filme: šťastný prílet, super hotel, teplá morská vodička, pekné kočky na pláži – hoci čiernej od sopečného popola, ale dalo sa to vydržať. Tak si povedal, že skúsi nadviazať nejaký ten prázdninový vzťah, nezáväzný flirt, aby mal v zime na čo spomínať.
Anabelle bola Francúzka. Mladá, krásna, vášnivá. Rozumeli si vo všetkých ohľadoch. Jazykovú bariéru prekonávali posunkovou rečou. Postupne sa navzájom od seba naučili dôležité výrazy, ktoré potrebovali pre svoje súžitie. On: „Je t´aime! Encore une-fois! Voux-tu coucher avec moi?“ Ona: „To bolo super, ty kokso! Ešte raz! Ideme na pivo?“
Čo vám poviem? Z Bulďa sa aspoň na tri týždne stal vášnivý Romeo. Hlavné, že svojej Anabelke platil v drahých reštauráciách fajnové jedlá a lahodné drinky, vodil ju do kina, do herne a na diskotéky.
Čo ale čert nechcel, Bulďove úspory sa míňali závratnou rýchlosťou. Keď sa tri dni pred koncom zájazdu ocitol takrečeno na nule (niečo si nechal, našťastie, doma, ale nemal účet v banke, takže na Tenerife nemohol pokračovať vo veselom hýrení), Anabelka odrazu k nemu ochladla. Na konci mu nenechala ani adresu. Zúfalo zamilovaný Bulďo si zaumienil, že ju nesmie stratiť. Preto jej nahovoril, že na Slovensku má otca, bankára, a pozval Anabelku na návštevu. Ešte jej natáral, že momentálne je u otca v nemilosti, lebo sa neoženil, ale že keď otec uvidí Anabelku, „pustí žilou“, otvorí sejf a kúpi im byt aj auto. Anabelke pri slove „banquier“ zasvietili nádherné mandľové oči, okolo nich sa objavili nezbedné vrásočky. Po chvíľke zdanlivého uvažovania s návštevou súhlasila.
Po vášnivej korešpondencii sa dohodli na termíne návštevy na Vianoce. Bulďo bol pripravený klamať do poslednej chvíle. Vlastného otca ani len nepoznal, ale náhradného si zaobstaral. Nahovoril staršieho kamoša - majiteľa herne, aby mu cez Vianoce „robil“ otca. Reku nech to dopadne ako che, ale pokúsi sa Anabelku nejako k sebe pripútať. Prvýkrát v živote bol zamilovaný, a hneď FEST.
Lenže plán zlyhal. Prešibaná Anabelka hneď odhalila, že Bulďo je trochár. Citovo k nemu ochladla, zato sa vášnivo privinula k zdanlivému budúcemu svokrovi, majiteľovi herne. Aj keď nebol bankárom. Chodili spolu v trojici: Bulďo, Majo a krásna Francúzka. Vysedávala v baroch Bulďovi na kolenách, ale horúce pohľady posielala Majovi. Bulďo si to nemohol nevšimnúť. Preto jej jedného večera – konkrétne deň pred Silvestrom, všetko prezradil. Že je chudobná sirota, ale že ju miluje. Anabelka len zaklipkala umelou riasou a povedala: „Eh, bien. Je sais tout.“
A po Novom roku odletela do Francúzska, do svojej malej izbičky neďaleko Moulin Rouge.
Nešťastný koniec milostného príbehu ma neprekvapil, jediný reálny príbeh zo všetkých zamilovaných sračiek. Sledovala som, čo povie lektor pánu Homoľovi. Pochválil ho a pozval na pohárik. Všetko viem, veď tam upratujem! Tých dvoch bolo spolu vídať čoraz častejšie. Ale to je už iný príbeh.
Som upratovačka v Centre voľného času Búrlivé výšiny.
Poviem vám, čo som začula na kurze tvorivého písania:
Jedného dňa lektor: „Poviem vám koniec príbehu a vy napíšete takú poviedku, aby sa k nej ten koniec hodil“.
Uvádzam presné znenie toho „konca“:
- a žili spolu, až kým nepomreli.
Ľudkovia písali, ťukali do laptopov, až sa im z kečky parilo, presne ako som si myslela, zamilované drísty, moderné rozprávky, úplne nerealistické, lebo dnes sa každý druhý vzťah po krátkom spolužití rozpadá a necháva obe stránky síce poučené, ale nešťastné, teda o nejakom trvalom vzťahu dnes treba hovoriť s maximálnou opatrnosťou.
Až na jedného humoristu a satirika, toho by som hneď brala do tímu, keby som nebola obyčajná upratovačka, ale šéfka vydavateľstva.
Takže ten pán – Homoľa sa volá – napísal tento príbeh (uvádzam doslova, po vášnivej noci a troch pohárikoch brandy mi ho preposlal e-mailom):
Bulďo bol starý mládenec. Občianskym menom sa volal Bukvica, ale bol nízky, „naváľaný“, na tvári sa mu ustavične zračil zachmúrený výraz, preto mu prischla prezývka „Bulďo“, teda akože „Buldog“. Niežeby mu staromládenecký stav celkom vyhovoval, ale zvykol si. Do roboty, z roboty, doma telka, noviny, cigaretka, pivo. V stredu a piatok do herne s kamarátmi. Nemožno povedať, že by pestoval hazard, nie, celkom mu neprepadol. Ale bavilo ho štekliť šťastenu (keď sa už naňho vysrala čo sa týka dobrej ženy a detí), nech teda aspoň občas prihodí nejaké tie euráče. Nech je sranda. Aj sa mu darilo. Nenadarmo sa vraví: „šťastie v hre, nešťastie v láske“ - a naopak.
Tak teda Bulďo si z vyhratých peňazí ušetril slušnú kôpku, ktorú sa rozhodol investovať do leteckého zájazdu na Kanárske ostrovy.
Čo vám mám povedať? Všetko sa odvíjalo ako v romantickom filme: šťastný prílet, super hotel, teplá morská vodička, pekné kočky na pláži – hoci čiernej od sopečného popola, ale dalo sa to vydržať. Tak si povedal, že skúsi nadviazať nejaký ten prázdninový vzťah, nezáväzný flirt, aby mal v zime na čo spomínať.
Anabelle bola Francúzka. Mladá, krásna, vášnivá. Rozumeli si vo všetkých ohľadoch. Jazykovú bariéru prekonávali posunkovou rečou. Postupne sa navzájom od seba naučili dôležité výrazy, ktoré potrebovali pre svoje súžitie. On: „Je t´aime! Encore une-fois! Voux-tu coucher avec moi?“ Ona: „To bolo super, ty kokso! Ešte raz! Ideme na pivo?“
Čo vám poviem? Z Bulďa sa aspoň na tri týždne stal vášnivý Romeo. Hlavné, že svojej Anabelke platil v drahých reštauráciách fajnové jedlá a lahodné drinky, vodil ju do kina, do herne a na diskotéky.
Čo ale čert nechcel, Bulďove úspory sa míňali závratnou rýchlosťou. Keď sa tri dni pred koncom zájazdu ocitol takrečeno na nule (niečo si nechal, našťastie, doma, ale nemal účet v banke, takže na Tenerife nemohol pokračovať vo veselom hýrení), Anabelka odrazu k nemu ochladla. Na konci mu nenechala ani adresu. Zúfalo zamilovaný Bulďo si zaumienil, že ju nesmie stratiť. Preto jej nahovoril, že na Slovensku má otca, bankára, a pozval Anabelku na návštevu. Ešte jej natáral, že momentálne je u otca v nemilosti, lebo sa neoženil, ale že keď otec uvidí Anabelku, „pustí žilou“, otvorí sejf a kúpi im byt aj auto. Anabelke pri slove „banquier“ zasvietili nádherné mandľové oči, okolo nich sa objavili nezbedné vrásočky. Po chvíľke zdanlivého uvažovania s návštevou súhlasila.
Po vášnivej korešpondencii sa dohodli na termíne návštevy na Vianoce. Bulďo bol pripravený klamať do poslednej chvíle. Vlastného otca ani len nepoznal, ale náhradného si zaobstaral. Nahovoril staršieho kamoša - majiteľa herne, aby mu cez Vianoce „robil“ otca. Reku nech to dopadne ako che, ale pokúsi sa Anabelku nejako k sebe pripútať. Prvýkrát v živote bol zamilovaný, a hneď FEST.
Lenže plán zlyhal. Prešibaná Anabelka hneď odhalila, že Bulďo je trochár. Citovo k nemu ochladla, zato sa vášnivo privinula k zdanlivému budúcemu svokrovi, majiteľovi herne. Aj keď nebol bankárom. Chodili spolu v trojici: Bulďo, Majo a krásna Francúzka. Vysedávala v baroch Bulďovi na kolenách, ale horúce pohľady posielala Majovi. Bulďo si to nemohol nevšimnúť. Preto jej jedného večera – konkrétne deň pred Silvestrom, všetko prezradil. Že je chudobná sirota, ale že ju miluje. Anabelka len zaklipkala umelou riasou a povedala: „Eh, bien. Je sais tout.“
A po Novom roku odletela do Francúzska, do svojej malej izbičky neďaleko Moulin Rouge.
Nešťastný koniec milostného príbehu ma neprekvapil, jediný reálny príbeh zo všetkých zamilovaných sračiek. Sledovala som, čo povie lektor pánu Homoľovi. Pochválil ho a pozval na pohárik. Všetko viem, veď tam upratujem! Tých dvoch bolo spolu vídať čoraz častejšie. Ale to je už iný príbeh.
piatok 23. septembra 2016
Povzdych
POVZDYCH
Plynú dni a hodiny.
Pod zápačou rodiny
žijem život drobných dní.
Žiadne vzrúšo, verte mi.
Občas ma aj kde-tu bolí.
Prečo nie som z Acciarolli?
Tam by som viac hrdlačila,
málo jedla, vodu pila,
stovečky sa dožila.
Rybky papám vcelku rada.
Aj papriku, paradajky.
Ale občas, znenazdajky,
odvalím si slaniny.
Sťa slovenské maminy.
Daj mi, Bože, dlho žiť
a detičky opatriť.
Prispieva mi k mieru, šťastiu
vidieť, ako kvitnú, rastú.
Múdrejú a dozrievajú,
tešia ľudí smiechotami.
- Ach, detičky, chcela by som
žiť tu ešte chvíľku s vami!
Plynú dni a hodiny.
Pod zápačou rodiny
žijem život drobných dní.
Žiadne vzrúšo, verte mi.
Občas ma aj kde-tu bolí.
Prečo nie som z Acciarolli?
Tam by som viac hrdlačila,
málo jedla, vodu pila,
stovečky sa dožila.
Rybky papám vcelku rada.
Aj papriku, paradajky.
Ale občas, znenazdajky,
odvalím si slaniny.
Sťa slovenské maminy.
Daj mi, Bože, dlho žiť
a detičky opatriť.
Prispieva mi k mieru, šťastiu
vidieť, ako kvitnú, rastú.
Múdrejú a dozrievajú,
tešia ľudí smiechotami.
- Ach, detičky, chcela by som
žiť tu ešte chvíľku s vami!
štvrtok 22. septembra 2016
Čo povedali a vyviedli
Čo povedali a vyviedli
Dobrá pamäť
Sofinka sa modlila „Verím v Boha“. Vie to celé z počutia, nikdy sme to nememorovali. Až na malý „preklep“: namiesto „zostúpil k zosnulým“ povedala „zostúpil zo smoly“.
Ako ide škola
Vcelku dobre, až na písanie a kreslenie. V tom je menej zručná – musíme cvičiť.
Andrej začal školský rok s dvoma jednotkami, akurát vstupné testy zo slovenčiny a matematiky mal na 88 percent, čiže dvojka. No a včera mi ukázal domácu úlohu z matiky, ktorú si robil v družine. Odčítanie pod seba mal zle. Precvičili sme. Teóriu z hudobky už celkom zabudol, cvičili sme stupnice a intervaly.
Postřižiny
Veľmi radi obaja strihajú. Včera si odstrihli z kečky. Všimli sme si na Sofinke pri raňajkách, že má nejakú nepravidelnú ofinu. Najprv zatĺkala, vraj jej to urobila kamarátka. Potom prezradila na Andreja, že aj on si odstrihol. Preto mi napadlo, že to asi bol spoločný nápad dvoch súrodencov, a že Vanda by si také niečo netrúfla. Naveľa sa priznala.
Ešte o skrášľovaní a babkinej zábudlivosti
Prudko sa ochladilo, zrána býva iba pár stupňov nad nulou. Veľmi som im chcela dať na hlavu tenučké trikotové čiapky, ktoré som kúpila v Kremnici – natiahnu si ich na hlavičky a vyzerajú ako trpaslíčkovia, je to móda. Na Andrejovej sú na béžovom podklade namaľované hnedé jelene, na Sofiinej na belasom podklade malé prasiatka Pepa.
No čo vám poviem: hľadala som ich po skriniach celé dni. Až včera mi napadlo, že mohli spadnúť zozadu z „ponožkovej“ poličky na nižšiu poličku – a tam sú kdesi vzadu zhúžvané. Aj tak bolo.
Andrej chce veľkú gitaru
Učiteľ je ochotný vymeniť struny na gitare jeho uja Miša, ktorú som si pôvodne kúpila ja, ešte počas štúdií. Nikdy som sa však na nej nenaučila hrať. Zato Mišo ju pekne využil. Na skautingu a na internáte. A teraz by mohol jeho synovec. Ak však nebude dobrá, vďačne kúpim novú. Stará gitara je príkladom toho, že niekedy svoje nesplnené sny a túžby vidíme zrealizované u detí. A to je krásne, HOWGH.
Dobrá pamäť
Sofinka sa modlila „Verím v Boha“. Vie to celé z počutia, nikdy sme to nememorovali. Až na malý „preklep“: namiesto „zostúpil k zosnulým“ povedala „zostúpil zo smoly“.
Ako ide škola
Vcelku dobre, až na písanie a kreslenie. V tom je menej zručná – musíme cvičiť.
Andrej začal školský rok s dvoma jednotkami, akurát vstupné testy zo slovenčiny a matematiky mal na 88 percent, čiže dvojka. No a včera mi ukázal domácu úlohu z matiky, ktorú si robil v družine. Odčítanie pod seba mal zle. Precvičili sme. Teóriu z hudobky už celkom zabudol, cvičili sme stupnice a intervaly.
Postřižiny
Veľmi radi obaja strihajú. Včera si odstrihli z kečky. Všimli sme si na Sofinke pri raňajkách, že má nejakú nepravidelnú ofinu. Najprv zatĺkala, vraj jej to urobila kamarátka. Potom prezradila na Andreja, že aj on si odstrihol. Preto mi napadlo, že to asi bol spoločný nápad dvoch súrodencov, a že Vanda by si také niečo netrúfla. Naveľa sa priznala.
Ešte o skrášľovaní a babkinej zábudlivosti
Prudko sa ochladilo, zrána býva iba pár stupňov nad nulou. Veľmi som im chcela dať na hlavu tenučké trikotové čiapky, ktoré som kúpila v Kremnici – natiahnu si ich na hlavičky a vyzerajú ako trpaslíčkovia, je to móda. Na Andrejovej sú na béžovom podklade namaľované hnedé jelene, na Sofiinej na belasom podklade malé prasiatka Pepa.
No čo vám poviem: hľadala som ich po skriniach celé dni. Až včera mi napadlo, že mohli spadnúť zozadu z „ponožkovej“ poličky na nižšiu poličku – a tam sú kdesi vzadu zhúžvané. Aj tak bolo.
Andrej chce veľkú gitaru
Učiteľ je ochotný vymeniť struny na gitare jeho uja Miša, ktorú som si pôvodne kúpila ja, ešte počas štúdií. Nikdy som sa však na nej nenaučila hrať. Zato Mišo ju pekne využil. Na skautingu a na internáte. A teraz by mohol jeho synovec. Ak však nebude dobrá, vďačne kúpim novú. Stará gitara je príkladom toho, že niekedy svoje nesplnené sny a túžby vidíme zrealizované u detí. A to je krásne, HOWGH.
streda 21. septembra 2016
Acciarolli
je mestečko južne od Neapola, mnohí obyvatelia sa tam dožívajú stovky aj viac. Čítala som článok na cnn, preposielam. Ich strava je mierna, ba chudobná, tvrdo pracujú ako rybári, majú svoje záhradky, majú sa radi, nezanedbávajú sex. Ba jeden starček tvrdí, že "mu to ešte občas funguje". Nuž, domnievam sa, že životný štýl a strava robia veľa, ale prispieva k tomu aj tá stredozemská klíma a vzduch od mora.
Ich recept na dlhovekosť v skratke: biedne jesť a tvrdo pracovať. Keď si všimnete v článku na fotkách ich ruky,sú to ruky ťažko pracujúcich ľudí.
Link na článok:
http://edition.cnn.com/2016/09/21/health/how-to-live-to-100-acciaroli-centenarians/index.html
Prajem veľa zdaru a pevnej vôle pri diétnom stravovaní!
Anna
Ich recept na dlhovekosť v skratke: biedne jesť a tvrdo pracovať. Keď si všimnete v článku na fotkách ich ruky,sú to ruky ťažko pracujúcich ľudí.
Link na článok:
http://edition.cnn.com/2016/09/21/health/how-to-live-to-100-acciaroli-centenarians/index.html
Prajem veľa zdaru a pevnej vôle pri diétnom stravovaní!
Anna
utorok 20. septembra 2016
Kto stvoril
Kto stvoril
žmurkajúce hviezdy,
lietajúce vtáčky,
vlniace sa more?
- Náš Otec Boh!
Touto piesňou začínajú výuku náboženstva prváčence. Má chytľavú melódiu, deti si ju pospevujú aj doma.
Dnes ju pozmenili:
Kto stvoril
vlniace sa vtáčky,
lietajúce more?
x
Učenie je zábavné,
ale keď si včera dopísali úlohy
a ocko im dovolil na chvíľu von,
bolaže to nespútaná radosť a výskanie!
Hojdačky, naháňačky,
šantenie!
V tej chvíli si už babka pripravuje
notovú osnovu na veľkom papieri,
Sofiu ešte večer precvičí z C-duru.
Andrej tiež celkom zabudol, čo sú intervaly
a nepamätá si poradie stupníc.
Nenápadne im to vsúvam do povedomia,
aby sa im to dostalo do podvedomia.
x
Obdivujem Sofiu, aké odvážne kúsky predvádza
na preliezačkách. Keď visí zavesená za nohy
dolu hlavou, bojím sa, že spadne, volám na ňu, aby prestala,
ale ona sa mi len smeje.
Na prekrvenie mozgu je to zaiste
dobrý cvik, ale nie pre babku na pozeranie.
x
Vypestovať v nich zodpovednosť k učeniu
bude ťažké, možno aj nemožné!
žmurkajúce hviezdy,
lietajúce vtáčky,
vlniace sa more?
- Náš Otec Boh!
Touto piesňou začínajú výuku náboženstva prváčence. Má chytľavú melódiu, deti si ju pospevujú aj doma.
Dnes ju pozmenili:
Kto stvoril
vlniace sa vtáčky,
lietajúce more?
x
Učenie je zábavné,
ale keď si včera dopísali úlohy
a ocko im dovolil na chvíľu von,
bolaže to nespútaná radosť a výskanie!
Hojdačky, naháňačky,
šantenie!
V tej chvíli si už babka pripravuje
notovú osnovu na veľkom papieri,
Sofiu ešte večer precvičí z C-duru.
Andrej tiež celkom zabudol, čo sú intervaly
a nepamätá si poradie stupníc.
Nenápadne im to vsúvam do povedomia,
aby sa im to dostalo do podvedomia.
x
Obdivujem Sofiu, aké odvážne kúsky predvádza
na preliezačkách. Keď visí zavesená za nohy
dolu hlavou, bojím sa, že spadne, volám na ňu, aby prestala,
ale ona sa mi len smeje.
Na prekrvenie mozgu je to zaiste
dobrý cvik, ale nie pre babku na pozeranie.
x
Vypestovať v nich zodpovednosť k učeniu
bude ťažké, možno aj nemožné!
pondelok 19. septembra 2016
Early morning chores
Early morning chores
Každé ráno je treba okolo detí urobiť veľa úkonov. „Chores“ znamená drobné rutinné povinnosti. Niekedy sme na to traja – ocko, dedko a babka, inokedy dvaja.
Mamičky so školo,- či škôlkopovinnými deťmi to poznajú:
zobudiť,
umyť,
Andrejovi vypláchnuť nos
Sofii dať vypiť teplú vodu nalačno (nekaká)
pripraviť raňajky, každému iné
pripraviť desiatu, každému inú
pripraviť im vodu alebo čaj do fľaštičky
pripraviť Sofii obed do obedárika (má bezlaktózovú dietu)
dozrieť, aby sa obliekli
skontrolovať, či si vzali pomôcky, resp. peniaze na ten deň (učebnice si dali do tašiek večer, úlohy napísali, učivo sa naučili, hudobné nástroje pocvičili)
Sofiu odprevadiť do školy
odniesť do jedálne Sofiin obed,
pripomenúť Andrejovi, že o jednej má gitaru
dať mu gitaru do ruky a hodinky na ruku
Našťastie, hudobná škola je hneď v susedstve základnej školy. Andrej chodí sám. Pre Sofiu, keď má klavír, ideme: vyzdvihneme ju z triedy, prezujeme, oblečieme a odprevadíme na hodinu. Pred triedou na ňu čakáme, kým skončí. Hodina nástroja trvá pol hodiny, teorka 45 minút. Po hodine sa rada hrá na dvore ZUŠ-ky, zbiera gaštany, opadané lístie, v zime stavia snehuliaka a pod.
Ešte väčšie šťastie, než to, že ZUŠ je blízko školy je to, že škola je blízka nášho baraku. Akurát musia decká dávať pozor na dosť frekventovanom kruhovom objazde, kde sa autá rútia zo štyroch strán.
Pri všetkých týchto povinnostiach sa stane, že niečo zabudneme. Ale snažíme sa nie. Keď sa tak nad tým človek zamyslí, všetko to by mala robiť ich mama. Nuž, mama nie je, robíme to s ockom starí rodičia. Včera pred spaním som mala stres, normálne som si opakovala, čo mi treba ráno urobiť, zostavovala si v duchu itinerár povinností.
Že staroba je nuda? Pre mňa nie!
Každé ráno je treba okolo detí urobiť veľa úkonov. „Chores“ znamená drobné rutinné povinnosti. Niekedy sme na to traja – ocko, dedko a babka, inokedy dvaja.
Mamičky so školo,- či škôlkopovinnými deťmi to poznajú:
zobudiť,
umyť,
Andrejovi vypláchnuť nos
Sofii dať vypiť teplú vodu nalačno (nekaká)
pripraviť raňajky, každému iné
pripraviť desiatu, každému inú
pripraviť im vodu alebo čaj do fľaštičky
pripraviť Sofii obed do obedárika (má bezlaktózovú dietu)
dozrieť, aby sa obliekli
skontrolovať, či si vzali pomôcky, resp. peniaze na ten deň (učebnice si dali do tašiek večer, úlohy napísali, učivo sa naučili, hudobné nástroje pocvičili)
Sofiu odprevadiť do školy
odniesť do jedálne Sofiin obed,
pripomenúť Andrejovi, že o jednej má gitaru
dať mu gitaru do ruky a hodinky na ruku
Našťastie, hudobná škola je hneď v susedstve základnej školy. Andrej chodí sám. Pre Sofiu, keď má klavír, ideme: vyzdvihneme ju z triedy, prezujeme, oblečieme a odprevadíme na hodinu. Pred triedou na ňu čakáme, kým skončí. Hodina nástroja trvá pol hodiny, teorka 45 minút. Po hodine sa rada hrá na dvore ZUŠ-ky, zbiera gaštany, opadané lístie, v zime stavia snehuliaka a pod.
Ešte väčšie šťastie, než to, že ZUŠ je blízko školy je to, že škola je blízka nášho baraku. Akurát musia decká dávať pozor na dosť frekventovanom kruhovom objazde, kde sa autá rútia zo štyroch strán.
Pri všetkých týchto povinnostiach sa stane, že niečo zabudneme. Ale snažíme sa nie. Keď sa tak nad tým človek zamyslí, všetko to by mala robiť ich mama. Nuž, mama nie je, robíme to s ockom starí rodičia. Včera pred spaním som mala stres, normálne som si opakovala, čo mi treba ráno urobiť, zostavovala si v duchu itinerár povinností.
Že staroba je nuda? Pre mňa nie!
Reklama na čili čokoládu
Reklama na CHILI ČOKOLÁDU
Len si tak sedím,
ťukám do počítača,
pijem kávu
a jem čili čokoládu.
- Skočila som na návnadu.
Nie je veľmi ostrá!
Čili jemne zvýrazňuje
chuť horkej čokolády.
Hlavne, že ma deti rady.
Že ako-tak poslúchajú,
sledujem ich, keď sa hrajú.
Píšem s nimi úlohy,
noty ich učím,
Sofiu hrať na klavíri.
Na gitare Andrej cvičí sám
- vtedy v duchu zaplesám.
Neposlušnosť?
Hlavatosť?
Sebectvo a márnivosť?
Chili v živote
zdôrazňuje príjemnú chuť.
Dejme si čili – je to skvělé!
Dejme si čili, čili
špetku pikantnosti
do nudy života
přimíchejme.
Bude to dobrý -
VŠECHNO BUDE FAJN!
Len si tak sedím,
ťukám do počítača,
pijem kávu
a jem čili čokoládu.
- Skočila som na návnadu.
Nie je veľmi ostrá!
Čili jemne zvýrazňuje
chuť horkej čokolády.
Hlavne, že ma deti rady.
Že ako-tak poslúchajú,
sledujem ich, keď sa hrajú.
Píšem s nimi úlohy,
noty ich učím,
Sofiu hrať na klavíri.
Na gitare Andrej cvičí sám
- vtedy v duchu zaplesám.
Neposlušnosť?
Hlavatosť?
Sebectvo a márnivosť?
Chili v živote
zdôrazňuje príjemnú chuť.
Dejme si čili – je to skvělé!
Dejme si čili, čili
špetku pikantnosti
do nudy života
přimíchejme.
Bude to dobrý -
VŠECHNO BUDE FAJN!
Nezvyčajné babkine recepty
Kurča na kile soli
Kurča na kile soli!
Čo si blázon?
Už len tá predstava
bolí!
Ale kdeže!
Milí fajnšmekri,
labužníci, gurmáni!
To kuriatko šťavnaté je,
chutnučké a chrumkavé.
Kilo soli obetujem,
nedám ani štipku tuku.
Budem štíhla ako laň.
Dobré kura.
Nehanbím sa zaň.
Moja „BLOODY MARY“
Dva diely papriky
jeden diel paradajok -
pokrájam, jemne posolím
a nechám dlhšie stáť.
Zlejem červenú šťavu.
Je to super, je to kúl,
koncentrované vitamíny
(môže byť mierne pikantné,
ak bola paprika mierne pálivá).
Na povzbudenie nepotrebuješ
ani kvapku alkoholu!
Zdravie z božej lekárne!
Dúfam, že recept som neprezradila
márne,
že si ho vyskúšate.
Odmenou mi bude
váš skvelý pocit,
vaše zdravie zlepšené.
VTEDY STÚPNEM NA CENE.
Reklama na vyprážanú zmrzlinu
Kto to kedy videl?
Nechutnosti prídel?
Vyprážaná zmrzlina -
to musí byť niečo hnusné!
Ale kdeže!
Je to fajn!
Labužník si zgustne!
Kurča na kile soli!
Čo si blázon?
Už len tá predstava
bolí!
Ale kdeže!
Milí fajnšmekri,
labužníci, gurmáni!
To kuriatko šťavnaté je,
chutnučké a chrumkavé.
Kilo soli obetujem,
nedám ani štipku tuku.
Budem štíhla ako laň.
Dobré kura.
Nehanbím sa zaň.
Moja „BLOODY MARY“
Dva diely papriky
jeden diel paradajok -
pokrájam, jemne posolím
a nechám dlhšie stáť.
Zlejem červenú šťavu.
Je to super, je to kúl,
koncentrované vitamíny
(môže byť mierne pikantné,
ak bola paprika mierne pálivá).
Na povzbudenie nepotrebuješ
ani kvapku alkoholu!
Zdravie z božej lekárne!
Dúfam, že recept som neprezradila
márne,
že si ho vyskúšate.
Odmenou mi bude
váš skvelý pocit,
vaše zdravie zlepšené.
VTEDY STÚPNEM NA CENE.
Reklama na vyprážanú zmrzlinu
Kto to kedy videl?
Nechutnosti prídel?
Vyprážaná zmrzlina -
to musí byť niečo hnusné!
Ale kdeže!
Je to fajn!
Labužník si zgustne!
sobota 17. septembra 2016
Závan smrti
Závan smrti
- Nedáte si kávičku, pane doktore? Ještě ráno ji navařila nebožká.
- Ne, děkuji. (zo seriálu o básnikoch v Čechách).
X
Manžel ide na pohreb kolegovi zo spevokolu. Včera mali gulášpartiu a tam spomínali, že nebohý už síce na skúšky spevu nechodil, ale občas ich prišiel pozrieť, ba v lete ich prosil, že keď bude gulášpartia, aby ho zavolali. Nuž, guláš bol, ale bez neho. A dnes mu zaspievajú „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja“ plus ešte jeden „doják.“
X
Čítala som, že sa utopil jeden slávny herec južanských telenoviel. Vraj keď kričal o pomoc, mysleli si, že ide o nakrúcanie, tak mu nikto nešiel na pomoc. Ja som sa tohto leta topila nie v divokej rieke, ale v Jadrane, blízko pri brehu. (v zradnej priehlbine). Pamätám si, že vodička bola nádherne teplučká, hodila som sa do nej ako vypasená tulenica. Keď som necítila dno pod nohami, spanikárila som. Začala som sa nechutne trepať a volať o pomoc asi v štyroch jazykoch. Vytiahli ma, chvalabohu, rýchlo, a chorvátski doktori mi poskytli všestrannú starostlivosť – infúzie, dýchanie cez masku, lieky. A „vytiahli“ zo mňa aj značný finančný obnos. Nemocnicu v Dubrovniku môžem aj pokritizovať. Neboli schopní mi dať suchú košieľku. Asi dve hodiny som ležala v mokrom tričku. Vraj suché oblečenie nemajú. Keď ma preložili na inú izbu, videla som, kam dávajú suché košieľky: do jednej bol oblečený môj vankúš. No a ešte som zazrela staré známe praktiky – na recepcii stála na pulte darčeková taška s prezentmi - zaiste od vďačného pacienta.
Mňa tá smrť len tak „lizla“, aj tak ďakujem Bohu, že ma zachránil. A možno aj Panna Mária z neďalekého Medžugorija, ktorú sme boli v ten deň navštíviť.
- Nedáte si kávičku, pane doktore? Ještě ráno ji navařila nebožká.
- Ne, děkuji. (zo seriálu o básnikoch v Čechách).
X
Manžel ide na pohreb kolegovi zo spevokolu. Včera mali gulášpartiu a tam spomínali, že nebohý už síce na skúšky spevu nechodil, ale občas ich prišiel pozrieť, ba v lete ich prosil, že keď bude gulášpartia, aby ho zavolali. Nuž, guláš bol, ale bez neho. A dnes mu zaspievajú „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja“ plus ešte jeden „doják.“
X
Čítala som, že sa utopil jeden slávny herec južanských telenoviel. Vraj keď kričal o pomoc, mysleli si, že ide o nakrúcanie, tak mu nikto nešiel na pomoc. Ja som sa tohto leta topila nie v divokej rieke, ale v Jadrane, blízko pri brehu. (v zradnej priehlbine). Pamätám si, že vodička bola nádherne teplučká, hodila som sa do nej ako vypasená tulenica. Keď som necítila dno pod nohami, spanikárila som. Začala som sa nechutne trepať a volať o pomoc asi v štyroch jazykoch. Vytiahli ma, chvalabohu, rýchlo, a chorvátski doktori mi poskytli všestrannú starostlivosť – infúzie, dýchanie cez masku, lieky. A „vytiahli“ zo mňa aj značný finančný obnos. Nemocnicu v Dubrovniku môžem aj pokritizovať. Neboli schopní mi dať suchú košieľku. Asi dve hodiny som ležala v mokrom tričku. Vraj suché oblečenie nemajú. Keď ma preložili na inú izbu, videla som, kam dávajú suché košieľky: do jednej bol oblečený môj vankúš. No a ešte som zazrela staré známe praktiky – na recepcii stála na pulte darčeková taška s prezentmi - zaiste od vďačného pacienta.
Mňa tá smrť len tak „lizla“, aj tak ďakujem Bohu, že ma zachránil. A možno aj Panna Mária z neďalekého Medžugorija, ktorú sme boli v ten deň navštíviť.
ÚSPECH
ÚSPECH
vnúčat je balzamom na babkinu dušu.
Veď každá babka JE PRESVEDČENÁ, že jej, a iba jej vnúčatá sú
NAJKRAJŠIE
NAJMILŠIE
NAJŠIKOVNEJŠIE
NAJMÚDREJŠIE
NAJGENIÁLNEJŠIE.
Potvrdzuje to aj doterajšia skúsenosť:
Sofinkine úspechy v hre na klavíri
Dominikine výkony sťa mažoretky, speváčky a maliarky
Andrejkove úspechy vo futbale, v čítaní, v hre na gitaru
Preto ma vôbec neprekvapilo, že 5-ročná Dominika vyhrala v Bratislave detskú súťaž v maľovaní pod názvom „Farebná hudba“. Pravda, zásluhy si určite pripisuje druhá babka, ktorá je amatérskou maliarkou, jej gény padli na úrodnú pôdu, ale všetci sme z Dominiky šťastní!
Babka vie poláskať a potešiť aj v prípade chvíľkového neúspechu. Kto iný?
vnúčat je balzamom na babkinu dušu.
Veď každá babka JE PRESVEDČENÁ, že jej, a iba jej vnúčatá sú
NAJKRAJŠIE
NAJMILŠIE
NAJŠIKOVNEJŠIE
NAJMÚDREJŠIE
NAJGENIÁLNEJŠIE.
Potvrdzuje to aj doterajšia skúsenosť:
Sofinkine úspechy v hre na klavíri
Dominikine výkony sťa mažoretky, speváčky a maliarky
Andrejkove úspechy vo futbale, v čítaní, v hre na gitaru
Preto ma vôbec neprekvapilo, že 5-ročná Dominika vyhrala v Bratislave detskú súťaž v maľovaní pod názvom „Farebná hudba“. Pravda, zásluhy si určite pripisuje druhá babka, ktorá je amatérskou maliarkou, jej gény padli na úrodnú pôdu, ale všetci sme z Dominiky šťastní!
Babka vie poláskať a potešiť aj v prípade chvíľkového neúspechu. Kto iný?
Voľný deň
Voľný deň
Čo je voľný deň pre workoholičku? Zaručene začne:
- prepierať v rukách drobné kúsky bielizne
- piecť koláč (keď už mám to voľno, urobím deťom radosť)
- v pokoji vysávať celý byt
- lúštiť krížovky – ale na čas! (prekonám svoj rekord?)
- robiť si starosti o svoje zdravie (každú polhodinu si zmeria tlak, preštuduje na internete diagnózu, ktorú si práve vsugerovala, zistí, že má všetky symptómy, celá nešťastná zje aspoň štyri tabletky)
- ukladá vypratú bielizeň
- žehlí nevyžehliteľné kúsky
- číta svoje memoáre
- píše svoje memoáre.
VOILÀ!
Čo je voľný deň pre workoholičku? Zaručene začne:
- prepierať v rukách drobné kúsky bielizne
- piecť koláč (keď už mám to voľno, urobím deťom radosť)
- v pokoji vysávať celý byt
- lúštiť krížovky – ale na čas! (prekonám svoj rekord?)
- robiť si starosti o svoje zdravie (každú polhodinu si zmeria tlak, preštuduje na internete diagnózu, ktorú si práve vsugerovala, zistí, že má všetky symptómy, celá nešťastná zje aspoň štyri tabletky)
- ukladá vypratú bielizeň
- žehlí nevyžehliteľné kúsky
- číta svoje memoáre
- píše svoje memoáre.
VOILÀ!
štvrtok 15. septembra 2016
Trápenie aj radosť
Trápenie aj radosť
Občas mám taký silný pocit, že to s nimi nezvládam. Že u nich nemám žiadnu autoritu, rešpekt, že ma vôbec neposlúchajú. Ako napr. minulú nedeľu. Sofia s Dominikou v kostole šantili a ja som ich nedokázala utíšiť. Keď im pri udeľovaní „krížika“ pán dekan povedal: „V kostole musíme byť dobré“, cítila som sa pod psa.
Ešte v ten večer ma však Sofia potešila, keď mi povedala takmer celé „Verím v Boha“. Naučila sa to sama.
Chválili sme sa dedkovi, ako to vieme. Ibaže Sofinka zatiaľ memoruje mechanicky, nerozmýšľa o tom, čo hovorí. I stalo sa, že namiesto "verím v spoločenstvo svätých“ povedala „v spoločenstvo hriechov.“ Opravili sme ju: „v spoločenstvo svätých a v odpustenie hriechov!“
Odkedy začala chodiť do školy, badáme, že sa jej prudko rozvíja intelekt. Hocikedy tresne veľmi trefnú poznámku, používa širšiu slovnú zásobu. To by som mala za ňou chodiť so zápisníkom v ruke. Na druhej strane, je to stále hravé dieťa, ba veľmi hravé: hojdačka, pieskovisko, preliezačky, šmýkačka.
Andrej sa po tretíkrát od prváku zaľúbil, lepšie povedané, prvé dve tajné lásky „pustil k vode“ a zadíval sa do Laury. Aj uňho badám pozitívny progres: lepšie si zapamätáva učivo, je bystrejší. Zaiste k tomu prispieva pohyb na čerstvom vzduchu, šikovní kamaráti a kamarátky. Keď však vidím nejaké negatívne vplyvy, snažím sa to prekaziť. Neviem, či ho uchránim, asi ťažko, lebo mu nemôžem behať za pätami, ale čo môžem, to urobím.
No vidíte: pred chvíľou som nariekala, že pri Sofii výchovu nezvládam, teraz sa chválim, ako usmerňujem Andrejka. Život je hojdačka: raz si hore, raz dole: úspech sa strieda s neúspechom.
Ešte jeden postreh: naša ulica ožíva džavotom detí. Prestala byť "geriatriou". Maličké ihrisko dokázalo pritiahnuť decká z ulice aj okolia. Aj keď nemáme lavičky - schválne, aby na nich neposedávali bezdomovci a opilci, predsa je veselo. Mamičky si položia na trávu deku, po ktorej lozia najmenší. Chlapci kopú futbal "ako za ligu". Malý Filipko sa vycikal do piesku. Neva. V noci tam chodia mačky. Psíkovia, mačičky, či malé detičky - všetko je príroda. Kvietočky, trávičky, žihľava aj vysmiate detské tváričky.
Občas mám taký silný pocit, že to s nimi nezvládam. Že u nich nemám žiadnu autoritu, rešpekt, že ma vôbec neposlúchajú. Ako napr. minulú nedeľu. Sofia s Dominikou v kostole šantili a ja som ich nedokázala utíšiť. Keď im pri udeľovaní „krížika“ pán dekan povedal: „V kostole musíme byť dobré“, cítila som sa pod psa.
Ešte v ten večer ma však Sofia potešila, keď mi povedala takmer celé „Verím v Boha“. Naučila sa to sama.
Chválili sme sa dedkovi, ako to vieme. Ibaže Sofinka zatiaľ memoruje mechanicky, nerozmýšľa o tom, čo hovorí. I stalo sa, že namiesto "verím v spoločenstvo svätých“ povedala „v spoločenstvo hriechov.“ Opravili sme ju: „v spoločenstvo svätých a v odpustenie hriechov!“
Odkedy začala chodiť do školy, badáme, že sa jej prudko rozvíja intelekt. Hocikedy tresne veľmi trefnú poznámku, používa širšiu slovnú zásobu. To by som mala za ňou chodiť so zápisníkom v ruke. Na druhej strane, je to stále hravé dieťa, ba veľmi hravé: hojdačka, pieskovisko, preliezačky, šmýkačka.
Andrej sa po tretíkrát od prváku zaľúbil, lepšie povedané, prvé dve tajné lásky „pustil k vode“ a zadíval sa do Laury. Aj uňho badám pozitívny progres: lepšie si zapamätáva učivo, je bystrejší. Zaiste k tomu prispieva pohyb na čerstvom vzduchu, šikovní kamaráti a kamarátky. Keď však vidím nejaké negatívne vplyvy, snažím sa to prekaziť. Neviem, či ho uchránim, asi ťažko, lebo mu nemôžem behať za pätami, ale čo môžem, to urobím.
No vidíte: pred chvíľou som nariekala, že pri Sofii výchovu nezvládam, teraz sa chválim, ako usmerňujem Andrejka. Život je hojdačka: raz si hore, raz dole: úspech sa strieda s neúspechom.
Ešte jeden postreh: naša ulica ožíva džavotom detí. Prestala byť "geriatriou". Maličké ihrisko dokázalo pritiahnuť decká z ulice aj okolia. Aj keď nemáme lavičky - schválne, aby na nich neposedávali bezdomovci a opilci, predsa je veselo. Mamičky si položia na trávu deku, po ktorej lozia najmenší. Chlapci kopú futbal "ako za ligu". Malý Filipko sa vycikal do piesku. Neva. V noci tam chodia mačky. Psíkovia, mačičky, či malé detičky - všetko je príroda. Kvietočky, trávičky, žihľava aj vysmiate detské tváričky.
sobota 10. septembra 2016
Pikantné
Pikantné
Andrej: - Babka, čo je to kondóm?
Moja odpoveď bola vágna, hmlistá, neistá. Rozhodne nie biologicky a vedecky presná.
X
Sofia: - Babka, povedz „keks“.
- Keks.
- Daj si s dedkom sex.
X
Sofia: - Babka, Andrej/Rasťo/Vanesa/Filip povedal/zahrešil, chceš počuť ako?
A už sa mi skláňa k uchu, v očiach výraz zdanlivého pohoršenia premiešaného s dávkou radostnej pikantérie, a zašepká mi to slovo.
X
To si pamätám, že prvá vec, ktorú naučili v škole spolužiaci jedného môjho bratranca-jedináčika bola, že sa nepovie „pipík“, ale „k...t“.
X
Jednému dievčatku na otázku, čo je „klitoris“ odpovedala teta: „To je po latinsky „lakeť“.
Na druhý deň v spoločnosti dievčatko zvolalo: „Áu, to bolí! Buchla som sa o klitoris!“
X
Útlocitnejším čitateľom sa ospravedlňujem. To viete, vtipy rozdeľujeme na dve kategórie: dobré a slušné. Inak detičky nasávajú vedomosti z okolia všetkými pórmi, to je nám jasné!
Andrej: - Babka, čo je to kondóm?
Moja odpoveď bola vágna, hmlistá, neistá. Rozhodne nie biologicky a vedecky presná.
X
Sofia: - Babka, povedz „keks“.
- Keks.
- Daj si s dedkom sex.
X
Sofia: - Babka, Andrej/Rasťo/Vanesa/Filip povedal/zahrešil, chceš počuť ako?
A už sa mi skláňa k uchu, v očiach výraz zdanlivého pohoršenia premiešaného s dávkou radostnej pikantérie, a zašepká mi to slovo.
X
To si pamätám, že prvá vec, ktorú naučili v škole spolužiaci jedného môjho bratranca-jedináčika bola, že sa nepovie „pipík“, ale „k...t“.
X
Jednému dievčatku na otázku, čo je „klitoris“ odpovedala teta: „To je po latinsky „lakeť“.
Na druhý deň v spoločnosti dievčatko zvolalo: „Áu, to bolí! Buchla som sa o klitoris!“
X
Útlocitnejším čitateľom sa ospravedlňujem. To viete, vtipy rozdeľujeme na dve kategórie: dobré a slušné. Inak detičky nasávajú vedomosti z okolia všetkými pórmi, to je nám jasné!
utorok 6. septembra 2016
A predsa sú medzi nami!
V prváckom šlabikári sa pomedzi kresby veselých detičiek vyskytuje aj kresba veselého mimozemšťana - aspoň 20-x!
Pekné, že ICH uznávame a ideme IM V ÚSTRETY!
Anjelíčka strážneho tam však nenakreslili...
Pekné, že ICH uznávame a ideme IM V ÚSTRETY!
Anjelíčka strážneho tam však nenakreslili...
pondelok 5. septembra 2016
Zbohom leto, vitaj škola!
Pobaliť všetky vrecúška, všetko 2x, pomohla som s telocvikom, tatík balil výtvarnú – do krabice od topánok zabalil všetky farby a farbičky, zásteru, štetce, plastelínu, všetko malo byť označené menom, zabalil Sofinke knižky a zošity, dokúpil prezuvky, potom šiel do ZUŠ-ky, mal čo robiť do večera! A ešte sa učil s Ajom – čakajú ho vstupné testy.
Sofi bola spokojná a hrdá prváčka. Napriek celodennému dažďu sme prežili pekný, slávnostný deň.
Aj posledné dni prázdnin boli super. V Kremnici na „gagoch“, s Dominičkou na výletoch, na kupku aj v bazéne, banícke múzeum a mincovňa – všetko bolo poučné a fajn. Menšie nedostatky bledli popri dobrých zážitkoch.
Počasie žičilo do posledného augusta – Sofia sa na ihrisku hojdala ako divá, Ajo robil v piesku kotrmelce – no a 1. septembra začalo liať, prší doteraz, ale vraj má byť pekné babie leto.
Sofi má zajtra narodky, sľubujem jej lyže. Však do zimy je ešte ďaleko, nemusí ich mať hneď.
Zábavné momenty:
- sledovať decká v bazéne z hotelovej izby pomocou priemyselnej televízie (pravda, stále boli s dospelákom),
- robiť si srandu z francúzskeho šéfkuchára, ktorý varil výborne, ale porcie boli mini, predstavte si na večeru maličký kúsok mäska uprostred veľkého taniera, občas k tomu šalát, ale zemiaky nie – senzi návod na schudnutie,
- dobré jedlá cez obed v rôznych reštauráciách po ceste plus pivečko nealkolečko,
- športové výkony mojich troch vnúčat,
- dedove šoférske schopnosti, samozrejme, že „nepotreboval“ navigátor, hlavné, že sme po menších peripetiách došli do cieľa,
- večerné pozorovanie hviezd na lúke,
- Banská Štiavnica krásna vo svojej dezolátnosti
- stred Európy je vraj diskutabilný, ale mohli by to byť Krahule,
- dávať pozor na dve detičky po celý deň, nepretrhla som sa však, lebo sme na to boli traja,
- teraz bude horšie, dozerať na domáce úlohy a učenie, hudobka 3x do týždňa plus Ajov gitarový súbor. Sofia preskočila prípravný ročník, ide do prvého. Len aby zvládala teóriu so staršími deckami – bude viac učenia doma. Presvedčím sa, čo je to „chodiť niekam ako na klavír“ - budeme doslova pravidelne a často chodiť na klavír!
Pobaliť všetky vrecúška, všetko 2x, pomohla som s telocvikom, tatík balil výtvarnú – do krabice od topánok zabalil všetky farby a farbičky, zásteru, štetce, plastelínu, všetko malo byť označené menom, zabalil Sofinke knižky a zošity, dokúpil prezuvky, potom šiel do ZUŠ-ky, mal čo robiť do večera! A ešte sa učil s Ajom – čakajú ho vstupné testy.
Sofi bola spokojná a hrdá prváčka. Napriek celodennému dažďu sme prežili pekný, slávnostný deň.
Aj posledné dni prázdnin boli super. V Kremnici na „gagoch“, s Dominičkou na výletoch, na kupku aj v bazéne, banícke múzeum a mincovňa – všetko bolo poučné a fajn. Menšie nedostatky bledli popri dobrých zážitkoch.
Počasie žičilo do posledného augusta – Sofia sa na ihrisku hojdala ako divá, Ajo robil v piesku kotrmelce – no a 1. septembra začalo liať, prší doteraz, ale vraj má byť pekné babie leto.
Sofi má zajtra narodky, sľubujem jej lyže. Však do zimy je ešte ďaleko, nemusí ich mať hneď.
Zábavné momenty:
- sledovať decká v bazéne z hotelovej izby pomocou priemyselnej televízie (pravda, stále boli s dospelákom),
- robiť si srandu z francúzskeho šéfkuchára, ktorý varil výborne, ale porcie boli mini, predstavte si na večeru maličký kúsok mäska uprostred veľkého taniera, občas k tomu šalát, ale zemiaky nie – senzi návod na schudnutie,
- dobré jedlá cez obed v rôznych reštauráciách po ceste plus pivečko nealkolečko,
- športové výkony mojich troch vnúčat,
- dedove šoférske schopnosti, samozrejme, že „nepotreboval“ navigátor, hlavné, že sme po menších peripetiách došli do cieľa,
- večerné pozorovanie hviezd na lúke,
- Banská Štiavnica krásna vo svojej dezolátnosti
- stred Európy je vraj diskutabilný, ale mohli by to byť Krahule,
- dávať pozor na dve detičky po celý deň, nepretrhla som sa však, lebo sme na to boli traja,
- teraz bude horšie, dozerať na domáce úlohy a učenie, hudobka 3x do týždňa plus Ajov gitarový súbor. Sofia preskočila prípravný ročník, ide do prvého. Len aby zvládala teóriu so staršími deckami – bude viac učenia doma. Presvedčím sa, čo je to „chodiť niekam ako na klavír“ - budeme doslova pravidelne a často chodiť na klavír!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)